Súčasné, vraj, prehnané kritéria, splní iba symbolická menšina slovenských lekárov, bez ohľadu na to, či sú z Bratislavy, Košíc, alebo Michaloviec možno stretnúť v popredných zdravotníckych zariadeniach v USA, Írsku. Nemecku a ďalších krajinách sveta. Pokiaľ sa po čase vrátia domov, pre naše zdravotníctvo ich návrat jednoznačne predstavuje prínos. Možno sa niekto začuduje, ale prichádzajú späť i takí, ktorí zásluhou svojich schopností dosiahli vo svojich odboroch špičkovú úroveň a k tomu teda všetko to, čo k takému postaveniu patrí. Teda patričné materiálne i spoločenské ocenenie. Vracajú sa po rokoch tam, kde začínali a napriek dlhodobému pôsobeniu v cudzine vedia veľmi dobre, čo ich doma čaká: neustále riešenie problémov, ktorých má naše zdravotníctvo vyše hlavy. Ale – na svete pravdepodobne neexistuje krajina, ktorá v súvislosti s ochranou zdravia a celým zdravotníckym systémom môže konštatovať, že má skutočne všetko, čo potrebuje a nepociťuje žiadny nedostatok peňazí. Našinci sa vracajú domov z rôznych príčin, medzi ktorými je aj nostalgia za domovom, ale v neposlednom rade aj snaha zúžitkovať všetko to, čo vedia a dokážu doma, i keď v tých už spomínaných výrazne horších podmienkach a za menej peňazí.

MAGNETOM UŽ NIELEN CUDZINA

Celé Slovensko a teda i jeho východná časť pociťuje akútny nedostatok lekárov a sestier. V okresných mestách a o vidieku už ani nehovoríme. Zdravotnícky personál odchádza do Českej republiky, Rakúska, Nemecka aj iných krajín ani nie tak s cieľom zdokonaľovania sa vo svojich odboroch, ale jednoducho len a len kvôli lepšiemu finančnému ohodnoteniu. Samozrejme, všetkých nemôžeme hádzať do jedného vreca, boli a sú aj takí, ktorí už pri odchode vedia, že sa raz vrátia a pacientom odovzdajú to, čo sa za hranicami naučili. Nakoniec, odborníci vedia svoje: pdľa nich by každý lekár mal na určitý čas odísť pracovať do niektorého zahraničného zdravotníckeho zariadenia, najlepšie do poprednej nemocnice.

Situácia, ktorá nedávno vznikla v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, však zainteresovaným, vrátane ministra Tomáša Druckera, nedáva pokojne spávať. Z tejto špičkovej nemocnice, v ktorej – len pre zaujímavosť – v minulom roku hospitalizovali a následne operovali premiéra Roberta Fica, odchádza 11-členný špičkový tím lekárov a sestier z oddelenia diagnostickej a intervenčnej rádiológie vrátane primára. K nim sa pridali ďalší dvaja špecialisti, jeden kardiológ a jeden neurológ. Výpovede dali k 1.novembru a o tom, kde všetci odídenci pôjdu sa zatiaľ iba špekuluje. Vraj zostanú doma, budú pôsobiť pod patronátom silnej investičnej skupiny, ktorej patria aj zdravotnícke zariadenia. Pán minister tvrdí, že cesta týchto odborníkov povedie za lepšími zárobkami, do modernejších priestorov s ešte modernejšou technikou... Keď už špecialisti odchádzajú z takejto špičkovej nemocnice tak možno očakávať, že niečo podobné sa môže stať inde, napríklad vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb...

ROZHODUJE ŠKOLSTVO NIE ZDRAVOTNÍCTVO

V niektorých regiónoch je situácia s katastrofickým nedostatkom lekárov doslova kritická a preto i v médiách už niekoľko rokov skloňujeme výraz „lekári z Ukrajiny“. Očakávalo sa, že zaplnia miesta po tých, ktorí odišli a odchádzajú na západ od rieky Moravy, alebo prídu pracovať tam, kde sa našim jednoducho nechce. Takýchto miest je na Slovensku skutočne veľa, najmä v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji. I keď u nás sa na východného suseda mnohí pozerajú „cez prsty“, teda povýšenecky a s dešpektom, ale o skutočnej nedôvere voči lekárom z Ukrajiny sa nedá hovoriť. Veď sú to Slovania, kresťania, predsa len blízke duše. Okrem toho aj k nám sa sporadicky dostávajú informácie o úspechoch, ktoré dosahujú lekári na východ od Vyšného Nemeckého a Čiernej nad Tisou. Predovšetkým v chirurgii a internej medicíne, pritom v podmienkach ešte výraznejšie zaostávajúcich za našími – a to už je čo povedať. O to viac prekvapuje, že drvivá väčšina z nich u nás nedokáže splniť náročné kritéria. Na Slovensku im totiž nestačí predložiť diplom, ale predovšetkým musia absolvovať testy, ktoré pripravuje Slovenská zdravotnícka univerzita. Podľa niektorých neúspešných uchádzačov išlo o neobyčajne komplikované a ťažké skúšky, či už v odbornej, alebo legislatívnej časti. Správne musia odpovedať na 800 otázok a až potom postupujú na ústny pohovor. V minulom roku uspelo 4,3% uchádzačov /dvaja zo 46 záujemcov/, v tomto roku už 8,7% /štyria zo 46/. Tieto čísla sa vzťahujú na všeobecných lekárov, medzi stomatológmi nebol úspešný ani jeden!

Je možné, že ministerstvo zdravotníctva tieto výsledky veľmi prekvapili, ale nekomentuje ich, pretože posudzovanie a previerky patria pod ministerstvo školstva. To tvrdí, že tieto testy a skúšky nie sú o nič prísnejšie než v ostatných členských krajinách EÚ a ich cieľom je ochrana verejného zdravia a bezpečnosť pacientov. Okrem toho aj tým, že pri skúškach spôsobilosti akademickí pedagógovia z rôznych univerzít zaregistrovali vo vedomostiach preverovaných veľké nedostatky...

TEÓRIA NADOVŠETKO?

Samozrejme, každý z nás, kto sa zverí do rúk lekára v nemocnici, alebo inom zdravotníckom zariadení, chce mať istotu, že ho bude liečiť skutočný odborník, na ktorého sa môže spoľahnúť. Z tohto pohľadu proti previerkam lekárov zo zahraničia, v tomto prípade ukrajinských, nemôže mať nič, iba ich privítať. Ale... Koľkí naši lekári, ktorí dlhé roky úspešne pôsobia ako špecialisti v nemocniciach by absolvovali testy na požadovanej úrovni? Koľkí čerství absolventi, napríklad konkrétnej Slovenskej zdravotníckej univerzity?

Vlastniť vodičskí preukaz a diplom lekára je skutočne neporovnateľné. Zo všetkých strán. Predsa však: koľkí veľmi dobrí šoféri, ktorí celé desaťročia jazdili bez najmenšieho dopravného priestupku, poznajú cesty takmer v celej Európe, prišli o vodičák a trvalo celé roky, než sa k nemu opäť dostali. Prišli oň najčastejšie v prípade jediného zlyhania, keď pri dopravnej policajnej kontrole im v krvi namerali vyše promile alkoholu. Takzvaného zostatkového. V takýchto prípadoch nič nepomáha, nasledujú prísne tresty, medzi nimi aj nové skúšky na opätovné získanie vodičského preukazu. Niektorí z nich – na veľké prekvapenie vlastné i blízkeho okolia – ich musia niekoľkokrát opakovať. Jazdiť síce vedia takmer ako Niki Lauda, ale v teoretickom teste im chýbal do limitu jeden, jediný bod!

Nie, rozhodne nepodceňujeme závery odborného kolégia, ku ktorým dospelo. Teda doslova „veľké nedostatky v znalostiach skúšaných“. Podľa niektorých kandidátov sa však komisia nezaujímala o získané vedomosti počas štúdia na Ukrajine, o to v akých odboroch chcú u nás pôsobiť, ale o znalosti zo špeciálnych odborov, napríklad kardiochirurgie, plastickej chirurgie, a pod., pritom sa nevie či vlastne sa niekto týmto odborom chcel vôbec venovať. Nepochopiteľné je aj to, že testami neprešiel ani jeden zubár, i keď konkrétne na Zakarpatskú Ukrajinu chodí stále viac a viac našincov len preto, lebo tamojší stomatológovia sú výraznejšie lacnejší, než tí slovenskí. Keby však práca zubárov na východ od našich hraníc bola nekvalitná, tak by o pacientov /či klientov, alebo zákazníkov?/ veľmi rýchlo prišli.

MUSIA BYŤ AKO FUTBALISTI

Podľa dostupných informácii k nám prví ukrajinskí lekári prišli do Starej Ľubovne. V súčasnosti v tamojšej nemocnici ich pracuje sedem, z toho tri ženy. Prvá prišla už v roku 2008, v poradí siedmy nie tak dávno – v apríli tohto roku. Manželka jedného z nich absolvovala u nás štúdium ošetrovateľstva, ktoré úspešne ukončila aj so získaním akademického titulu Bc. Námestník riaditeľa nemocnice pre úsek ľudských zdrojov Ing.Juraj Sroka, MBA hovorí: „Na ukrajinských lekárov sme jednoducho mali šťastie. Museli absolvovať špeciálne skúšky a ich prístup, či už odborný, alebo osobný je na veľmi dobrej úrovni. V takýchto prípadoch platí to, čo vo futbale, alebo v iných športoch, že ten cudzí musí byť veľakrát lepší ako domáci...“

Ukrajinskí lekári pôsobia aj v treťom najväčšom slovenskom meste. Podľa PhDr.Renáty Cenkovej, hovorkyne Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.Reimana v Prešove momentálne v nej pôsobia traja špecialisti /vnútorné lekárstvo + geriatria, pediatria a chirurgia/, i keď od roku 2013, kedy k nim prišli traja, už v tejto nemocnici dohromady pracovali piati. „Až na jednú výnimku sú naše skúseností z práce s nimi, ako aj pacientov pozitívne“, oficiálne skonštatovala pani hovorkyňa. Tou jedinou negatívnou výnimkou bol lekár, ktorému z odborného hľadiska ani kvality práce sa nedalo nič vyčítať, ale dopustil sa toho, čoho aj niektorí naši politici, podnikatelia, herci, športovci, atď., jednoducho pri policajnej kontrole mu namerali za volantom viac ako jedno promile alkoholu v krvi. Reakcia vedenia nemocnice prišla veľmi rýchlo – vyhadzov!

Len pre zaujímavosť – jeden z ukrajinských lekárov, absolvent Užhorodskej štátnej univerzity pôsobí ako lekár v Nápravno-výchovnom zariadení, teda vo väznici v Novom Meste nad Váhom...

PRÁZDNE SLOVÁ, ŽIADNE FAKTY

V záujme dodržania objektivity sme oslovili aj obe ministerstvá, ktoré by mali rozhodovať o prijímaní ukrajinských lekárov na pracoviská v našich nemocniciach. Na odpovede hovorcov, resp. šéfov tlačových odborov ministerstiev zdravotníctva a školstva, vedy, výskumu a športu SR sme nemuseli dlho čakať, ale zároveň nás dosť sklamali. Typické úradnícke výrazy, veľa fráz, málo faktov a najmä žiadne príklady zo života, či už pozitívne, alebo tie zlé. Ministerstvo školstva sme oslovili s týmito otázkami:

1.                  Samotný priebeh testovania pozostáva iba z teórie, alebo aj praxe?

2.                  Testovanie ukrajinských lekárov možno prirovnať štátniciam budúcich lekárov, ktorí končia štúdium v SR, alebo je na vyššej, resp. nižšej úrovní? Alebo je na úrovní atestácii?

3.                  Prečo členmi týchto atestačných komisií sú iba odborníci z univerzít a nie priamo z praxe, teda primári a prednostovia z fakultných nemocníc? Kto stojí na čele týchto komisií?

4.                  Konkrétna kritika smeruje na testovanie z odborov ako kardiochirurgia a ďalších, pričom na jej prípravu vraj majú málo času a nedostávajú žiadnu odbornú literatúru...

5.                  Koľko percent našich lekárov z praxe /z tých, ktorí opustili univerzitu napr. pred pätnástimi rokmi/ by zvládlo tieto testy?

Z odpovedí, ktoré nám zaslal riaditeľ tlačového odboru Dr,Matúš Stračiak vyberáme:

1.                  Doplňujúca skúška pozostáva z dvoch častí: písomnej a ústnej. Písomnú tvoria dva testy – odborný a test z poznatkov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti v SR. Ústna časť sa skladá z ústnej a v závislosti od druhu zdravotníckeho povolania môže ešte pozostávať aj z praktickej časti, ktorá sa vykonáva v simulovaných podmienkach.

2.                  V procese uznania odbornej kvalifikácie z tretích štátov na výkon zdravotníckeho regulovaného povolania v SR je zo strany ministerstva nevyhnutné dôkladné preskúmanie a preverenie zahraničnej kvalifikácie... Nakoľko právna úprava SR pri uznávaní kvalifikácií z tretích krajín bola príliš benevolentná /napr. absencia preverenia skutočných znalostí, ako aj absencia povinného preverenia ovládania štátneho jazyka a pod./ SR sa rozhodla pre prísnejšie preverovanie odborných znalostí. Na preverenie zahraničných kvalifikácií bola ustanovená doplňujúca skúška. Dovolíme si uviesť, že podobné preverovanie znalosti odborníkov z tretích štátov je nastavené v ČR, Poľsku, Maďarsku, ako aj UK a v iných štátoch... Pri tejto skúške ide o preverenie znalostí, ktoré bolo zavedené z dôvodu ochrany verejného zdravia a bezpečnosti pacientov … keďže vysoké školy avizovali veľké nedostatky v znalostiach skúšaných... Z uvedeného dôvodu sa pristúpilo k plošnému prevereniu vzdelania a odbornej kvalifikácie žiadateľov...

3.                  Skúšobná komisia sa skladá najmenej zo štyroch členov. Členmi komisie sú zamestnanci uznávaných vzdelávacích inštitúcií poskytujúcich vzdelávanie v predmetných študijných programoch, štúdijných odboroch alebo učebných odboroch a zástupcovia stavovských organizácií v zdravotníctve. Členovia skúšobnej komisie si zvolia spomedzi seba predsedu skúšobnej komisie...

4.                  V zmysle Metodického usmernenia č.36/2016 sa doplňujúca skúška pre zdravotnícke povolanie lekár, zubný lekár a farmaceut koná spravidla dvakrát ročne. Termíny konania doplňujúcej skúšky sú zverejnené na nasledujúci kalendárny rok sú zverejnené na webe ministerstva najneskôr do 31.12. Žiadatelia teda majú dostatok času na prípravu na vykonanie doplňujúcej skúšky...

5.                  Doplňujúca skúška slúži na overenie znalostí, vedomostí a zručností, ktoré sú potrebné na výkon príslušného zdravotníckeho povolania. Rozsah týchto vedomostí by mal ovládať každý príslušník daného povolania.

Ministerstvo zdravotníctva SR sme oslovili s následujúcimi otázkami:

1.                  Niektoré médiá si myslia, že ministerstvo zdravotníctva „strká hlavu do piesku“ a nereaguje na prehnane náročné testy a skúšky, ktoré musia ukrajinskí lekári pred príchodom do SR absolvovať...

2.                  Program a systém celých skúšok pripravilo ministerstvo školstva. Pozná vaše ministerstvo ich obsah, čo si o ňom myslí a či podľa odborníkov z ministerstva zdravotníctva by ich dokázali absolvovať aj všetci naši lekári, bez ohľadu na špecializáciu a atestáciu?

3.                  Prečo proces prijímania ukrajinských lekárov nejde cez vaše ministerstvo keď nakoniec tí úspešní budú pracovať v jeho pôsobnosti?

Mgr.Zuzana Eliášová, hovorkyňa Ministerstva zdravotníctva SR nám na všetky tri otázky odpovedala zaslaním tohto stručného textu: Ministerstvo má záujem, aby v systéme pracovali vysoko kvalifikovaní odborníci, ktorí spĺňajú požiadavky na výkon príslušných regulovaných povolaní podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorá je transponovaná do príslušných právnych predpisov SR. Vítaní sú všetci záujemcovia z členských štátov EÚ, ako aj z ďalších krajín, ktorí spĺňajú tieto požiadavky tak, aby bola zabezpečená kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti a zároveň bezpečnosť a zdravie pacientov. Uznávanie vysokoškolských diplomov, absolventských diplomov, vysvedčení o maturitnej skúške, vysvedčení o záverečnej skúške a iných dokladov o vzdelaní je v kompetencii Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Nuž čo, nič nám nezostáva, iba vziať tieto vyjadrenia na vedomie. Kto však odpovie na otázku – prečo v Maďarsku majú aspoň stovku ukrajinských lekárov, tých, čo pôsobia u nás možno zrátať na prstoch oboch rúk. Naši južní susedia majú iné kritéria na ich prijímanie? Alebo ďalšia otázka: Ako chcú zainteresovaní a zodpovední riešiť doslova kritický nedostatok lekárov v niektorých okresoch, napríklad v Medzilaboreckom? Pritom takýchto okresov na Slovensku je veľmi veľa. Vymieňajú si potrebné informácie s kolegami nielen v Maďarsku, ale aj v Česku a Poľsku, kde majú bohatšie skúsenosti s lekármi spoza našich východných hraníc?

Škoda, že pani magistra Z.Eliášová nenapísala stručne a jasne to, že už pred časom všetky kompetencie pri zvyšovaní odbornej kvalifikácie, teda napr. aj schvaľovanie a prideľovanie atestácií prešli z ministerstva zdravotníctva na ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Táto zmena je v súlade s požiadavkami Európskej únie a vraj už sa jej prispôsobili všetky členské krajiny, vrátane Slovenskej republiky. Nikoho však nezaujíma čo si o tom myslia naše uznávané lekárske kapacity, podľa nich je v súčasnosti získať atestáciu v nejakom odbore oveľa ľahšie a jednoduchšie, ako to bolo v časoch, kedy za to zodpovedal rezort zdravotníctva. S tým si však hlavy lámať nebudeme, nie sme odborníci, aby sme hodnotili, napríklad odborné kvality súčasných primárov a tých, ktorí pôsobili v nemocniciach pred štvrťstoročím, ani sa to nedá, veď väčšina medicínskych odborov sa rozvíja míľovými krokmi.

Vráťme sa však k ukrajinským lekárom. Akýmsi veľkým oblúkom začali obchádzať územie našej krajiny, ale bez väčších problémov, samozrejme individuálne nie masovo, sa dokážu presadiť nielen v Maďarsku, Česku a Poľsku, ale aj v západnej Európe. Alebo o prácu u nás sa teda uchádzali naozaj iba tí najneschopnejší a teda nepripravení pôsobiť v našich nemocniciach? Alebo má niekto strach z konkurencie? Nenaliehame na okamžitú odpoveď. Možno sa po čase dozvieme prečo aj v tomto Slovensko predstavuje výnimku...

EPILÓG

Na ukrajinských lekárov sa mnohí zainteresovaní – napriek dobrým skúsenostiam s nimi – pozerajú ako na našich emigrantov v druhej polovici minulého storočia na Západe. Mohli prísť s červeným diplomom, úspešnou dlhoročnou praxou doma, ale v kapitalistickej cudzine začínali v najlepšom prípade ako ošetrovatelia, v tom horšom v upratovacích tímoch. Samozrejme, príslušné zariadenia, v ktorých chcú pracovať, musia preveriť ich teoretické vedomosti i praktické schopnosti aj charakterové vlastnosti. Pokiaľ chcú pôsobiť v štátnych nemocniciach /väčšina práve to chce/, tak by o nich mali rozhodovať budúci zamestnávatelia a teda aj Ministerstvo zdravotníctva SR. V súčasnosti o týchto kandidátoch na prácu lekára u nás rozhodujú pedagógovia a zodpovední pracovníci z rezortu zdravotníctva sa tak trochu hrajú na pštrosov. Čo keby aj oni vstúpili do celého procesu prijímania lekárov zo zahraničia, konkrétne z Ukrajiny? Veď keď to v našom zdravotníctve takto pôjde ďalej, tak budeme na východ od našich hraníc posielať náborčíkov. Štát to bude stáť oveľa viac peňazí, pričom nikto nezaručí úspech celej akcie...