Vianočné sviatky pokoja a žičlivosti – to sú tie dni, na ktoré sa vždy všetci tešíme, nosíme ich vo svojom srdci. Je to ona – rozprávka odetá do zimnej poézie a lepších medziľudských vzťahov. Žiaľ, v dnešných zložitých časoch je to aj nostalgia o snehom zasypanej drevenici a bielej hore, ktorá nám pred rokmi zo svojich statných stromov zhadzovala za krk sneh, keď sme ju ochudobňovali o vianočnú jedličku.

Vianoce, to je aj nezvyčajné ticho, ktoré si výraznejšie uvedomujeme až vo chvíli, keď má nasledovať tá vzácna atmosféra prvého pohľadu na darčeky pod vianočným stromčekom. To všetko, ale aj omnoho viac predstavuje to povestné čaro sviatkov zimy, idylu, ktorú vždy znásobuje predovšetkým čistá a vnímavá detská duša. Pre dospelého človeka sú tieto sviatky aj niečo viac. Mala by to byť chvíľa pokoja, čas istoty, harmónie a pokory. Nie všade sa tak stane. Namiesto vzájomnej úcty a dobroprajnosti sa v terajšej etape bezohľadného boja o moc, peniaze ale aj o holé prežitie do popredia dostali závisť, nenávisť a falošnosť. Neprajnosť a konflikty vyplývajúce z reštitučných nárokov dominujú aj po štvrťstoročí v mnohých rodinách aj v kruhoch najbližších príbuzných.

Priveľa nenávisti a hrubosti zavládlo v radoch našich politikov. Prejavilo sa to v prípravách a priebehu volieb do Európskeho parlamentu, prezidentských, ale najmä komunálnych. Uplynulé dni a mesiace jednoznačne potvrdili, že úroveň politickej kultúry a slušnosti najmä zo strany opozície klesla na samé dno. Hrôza a des museli chytať každého slušného občana pri sledovaní rokovaní parlamentu, ale aj pri počúvaní správ, rozhlasu a televízie z bezradnosti s ktorou sme sa stretávali na každom kroku. Čo prejav či komentár niektorých rečníkov, to bol trvalý dokument v akom právnom závoze sa Slovensko a časť jeho obyvateľov ocitli.

Je zarmucujúce, že ani v dňoch sviatočných nezavládne v každej ľudskej bytosti čas úprimného, prívetivého úsmevu. Môžbyť, že aj náhodné stretnutia bývalých priateľov, ktorých rozdelila politika, neprinesú pohodu a nenastane okamih harmónie citov ale iba spúšť v ľudskej duši. V čase vianočnom by sme sa mali usilovať o istotu pokoja, plné priehrštia radosti, ale aj zvýšeným úsilím urobiť šťastnými tých druhých.

Veď v našej krajine, ktorú rozdelil systém, moc a peniaze na tých, čo majú a môžu všetko a na takých, čo nemajú a nezmôžu nič, budú mať dni sviatočné veľmi rozdielnu podobu. Väčšina občanov našej krajiny si aj tentoraz zasadne k chudobnejšiemu sviatočnému stolu. Podstatne menej je tých, ktorí môžu s veľkou dávkou sebavedomia a bezohľadnosti, ale radostne konštatovať, že majú na svojich stoloch hojnosť po celý rok a nielen v dňoch sviatočných. Zdá sa, že aj koledníkov bude podstatne menej ako pred dvadsiatimi rokmi. Vytrácajú sa spod okien domov, do ktorých sa v rokoch vládnutia pravicových strán vkradla chudoba.

Sviatky pokoja, žičlivosti, aj nepokoja sú neopakovateľné. Aké budú tie nastávajúce ale aj tie v ďalšom roku, záleží od každého z nás.