Slovenská pravicová politická scéna asi nemá v Európe obdoby. Čím je slabšia, tým je roztrieštenejšia. Stále vznikajú nové a nové politické strany – odborníci tomu hovoria atomizácia. Sú malé a slabé. Niektorí pravicoví politici si to síce uvedomujú, ale zároveň sú prehnanými optimistami. Vedia o svojej slabosti, ale zároveň sú presvedčení, že voľby budú až v budúcom roku a dovtedy sa slovenská pravica skonsoliduje. Zabúdajú však dodať – ako. A tak priemerný občan, ktorý síce dosť pozorne sleduje domácu politiku má čo robiť, aby si zapamätal aspoň niektoré z novovzniknutých strán.

Tak napríklad poslanec Juraj Miškov /pôvodne SaS, potom NOVA/ zakladá stranu SKOK /Slovenská občianska koalícia/, niektorí odídenci z SDKÚ-DS, ako jej bývalý podpredseda Viliam Novotný spoluzakladá stranu Šanca, na scénu prichádza HNUTIE 300 Milana Krajniaka, bývalý poslanec NR SR za SNS a generál vo výslužbe Emil Vestenický zakladá stranu PRÁCA SLOVENSKÉHO NÁRODA... Tých nových politických subjektov však do volieb bude ešte viac. Čo však chcú ich zakladatelia? Pokiaľ nespomíname JEDNOTU – ľavicovú stranu Slovenska, ktorá je už na našej politickej scéne od jesenných komunálnych volieb, tak ide o pravicové strany, ktoré chcú vyzvať na súboj SMER-SD. Samozrejme , táto predstava vzbudzuje úsmevy na tvárach, ale čo už... Samozrejme, pokiaľ by sa niektorá zo strán, či už starých, alebo nových stala skutočnou alternatívou Smeru, tak by mohla uvažovať o dosiahnutí akéhosi úspechu. Ale – ten je jednoducho v nedohľadne. Veď konštantne sa preferencie strany SMER-SD pohybujú prevažne medzi 38 až 44 percentami. Momentálne je iba jedná strana, ktorá zo spodnej hranice dosahuje približne polovicu. Je to SIEŤ R. Procházku, jedna z mála nových strán, ktorá má šancu uspieť v budúcoročných parlamentných voľbách. KDH – ktoré práve oslavuje štvrťstoročie svojej existencie, máva stabilné referencie 9-11%, pričom jeho predseda J. Figeľ ho považuje za najsilnejší pravicový subjekt u nás. Nuž, myslieť si to môže...

I keď do volieb zostáva viac ako rok, už teraz sa kvôli nim ľahko nespí Danielovi Lipšicovi, šéfovi strany NOVA, či Richardovi Sulíkovi, predsedovi SaS. Preferencie týchto dvoch strán vo výskumoch verejnej mienky sú dlhodobo pod hranicou 5%. Medzi takéto strany patrí aj niekdajšia vodkyňa slovenskej pravice SDKÚ-DS, ale časy, kedy bola týmto lídrom sa už určite nikdy nevrátia.

SDKÚ-DS síce vnútornými personálnymi zmenami mohla zvrátiť proces svojho rozpadu, ale to by musela mať iných ľudí, ktorí by to presadili. Tak napríklad, Pavla Freša mal na čele strany vymeniť jeden z jej podpredsedov – Martin Fedor. Napriek tomu, že v Dzurindovej vláde zastával dokonca funkciu ministra obrany, ide v podstate o veľmi slabého politika, úplne bez charizmy, ktorý by rozpad strany nezastavil, skôr naopak. Takmer v tom istom čase o stoličku predsedu SDKÚ-DS chcel zabojovať ešte menej známy politik Ondrej Matej. Z jeho poslaneckých čias v NR SR si ho málokto pamätal, niektorí ho poznali ako poradcu premiérky Ivety Radičovej, ale... Ani podpora piatich krajov mu nepomohla. Stranu sa mala pokúsiť zachrániť i známa manažérka, majiteľka viacerých ocenení a nominácií /napr. TOP 10 žien slovenského biznisu, Manažér roka, Slovenka roka.../ Eva Babitzová. Rátalo sa s ňou do funkcie „iba“ podpredsedníčky SDKÚ-DS. Možno, že členkou tejto strany bola najviac dva mesiace, potom však už začala pripravovať zrod strany Šanca! Dnes jej už dokonca šéfuje...

Z SDKÚ-DS naozaj odišiel každý kto mohol. Predovšetkým jej zakladateľ Mikuláš Dzurinda, jeho tieň Ivan Mikloš, dlhoročný podpredseda strany a poslanec Viliam Novotný, Magda Vašáryová a nakoniec aj europoslanec Ivan Štefanec. V nefunkčnej strane však zostal druhý europoslanec za SDKÚ-DS Eduard Kukan. Vraj nevidí dôvod na to, aby zakladal či prestúpil do inej strany. Dokonca chce myšlienky, na základe ktorých SDKÚ-DS vznikla, presadzovať na pôde Európskeho parlamentu! Nuž čo, z peňazí daňových poplatníkov si takúto zbytočnú prácu môže dovoliť. Kukanom nepohlo ani to, že z pôvodných 11 členov SDKÚ-DS, poslancov NR SR zostali už iba dvaja – predseda Pavol Frešo a podpredseda Ľudovít Kaník. Už exčlen strany Viliam Novotný raz pohotovo zareagoval, že táto dvojica len čaká na to, aby sa mohla k niekomu silnejšiemu pripojiť, veď predsa raz už tak urobila. Obaja ako členovia vtedy Demokratickej strany zabezpečili jej zlúčenie s SDKÚ, inakšie by viac než pravdepodobne nasledoval zánik demokratov. Preto posledný predseda DS Ľ. Kaník sa dostal aj na zvoliteľné miesto na kandidátke vtedy najsilnejšej pravicovej strany a potom sa dokonca našla preňho aj ministerská stolička!

Je nepochopiteľné, že obaja sa tak pevne držia svojich funkcií, veď predsa musia poznať situáciu vo „svojej“ strane, v ktorej už obaja majú iba symbolické zázemie.

Zo situácie v slovenskej politickej pravici nemá radosť ani naša najsilnejšia politická strana SMER-SD. Aj tá si veľmi dobre uvedomuje význam konštruktívnej opozície, ale taká v našom parlamente neexistuje. To, že je slabá, nejednotná a hašterivá potvrdzuje len jeden príklad – a to výber kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho kontrolného úradu /NKÚ/. Opozícia sa už dva roky /!/ nevie dohodnúť na spoločnom kandidátovi a tak NR SR nemá o kom hlasovať, pretože táto funkcia podľa dohody patrí parlamentnej opozícii. Jednoducho nárokujú si na ňu všetci. Rovnako každá pravicová strana, i keď všetkým v podstate klesajú volebné preferencie, sa pred budúcoročnými voľbami chce stať lídrom tzv. protificovskej koalície. Nakoniec nie je ani isté, či takého politické zoskupenie vznikne. Veď jedná strana žiarli na druhú, každá úzkostlivo dáva pozor na to, aby ju náhodou nepredbehla v obľúbenosti ďalšia a keď už naozaj pôjde do tuhého, tak sa nebudú štítiť otvorene sa vzájomne napádať. To všetko už tu predsa bolo a zrejme sa nič nezmení...