Túto jeseň využilo vedenie Matice slovenskej, aby presadilo vo verejnej mienke významné výročia, ktoré by inak zrejme zapadli. Nikto by si nepripomínal ich zmysel nielen pre naše dejiny, ale najmä pre terajšok. Odštartoval to Vladimír Mináč syn pri augustovej storočnici svojho otca, – dlhoročného predsedu Matice slovenskej, pri jeho hrobe. Symbolicky to zavŕšila jeho dcéra Vladimíra Mináčová Dutková na októbrovej vedeckej konferencii k Mináčovej storočnici a stodvadsiatemu výročiu Vladimíra Clementisa.

Medzi týmito dátumami sa konala matičná spomienka na Mináča na podujatí v Rimavskej Sobote, a to tak vedeckým seminárom, ako aj odhalením busty – toto významné a vydarené podujatie o. i. zachytil Peter Valo, stojí za to prečítať si ho na stránkach predchádzajúceho vydania SNN. 

Medzitým sa konala na matičnej pôde aj slávnosť storočnice ďalšieho matičiara – Romana Kaliského. Podnetom bolo nielen jeho septembrové výročie, ale najmä rozsiahle šesťstostranové dielo Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Roman Kaliský– cesta búrlivým storočím. Tri podujatia zamerané na vedecký rozbor osobností ako Clementis, Mináč a Kaliský umožňujú každému pochopiť smerovanie novej generácie vo vedení Matice a matičných médií. Je to trend a vytrvalé matičné úsilie zabrániť zabúdaniu na to, ako sa v skutočnosti odohrávali významné zlomové udalosti našich najnovších dejín. Toto vytrvalé matičné úsilie, v ktorom sú spomínané udalosti vrcholom tejto jesene, tak ukazuje, že netreba zabúdať, lebo zabúdanie sa vlastne mení na istú formu lži. Preto význam týchto podujatí presahuje matičnú pôdu, je súčasťou širšieho vytrvalého a nekončiaceho zápasu mnohých matičiarov o poznanie slovenských dejín. Nebyť súčasného vedenia Matice (napokon s vecnými príhovormi na oboch vedeckých konferenciách vystúpili tak predseda, ako aj správca Matice) by sa v takom rozsahu a dôraze na fakty v dejinných súvislostiach, ako to zhodnotil Vladimír Mináč syn, zrejme nekonali. 

Je príznačné, že jeden z vedcov a zároveň vysokoškolský pedagóg zápalisto vystúpil s tézou, že skutočnými duchovnými otcami procesu, v ktorom sa sformulovali základy vzniku samostatnej Slovenskej republiky a najmä spôsob mierového rozchodu a ústavného zániku čs. federácie, teda ojedinelého, dodnes v medzinárodných súvislostiach výnimočného príkladu vyspelej politickej kultúry, boli Kaliský a Mináč. Všetci, ktorí tie časy aktívne prežili, vedia, že to nie je príležitostné vzplanutie, ale pripomenutie historických udalostí, keď práve na matičných podujatiach s masovou účasťou zaznela požiadavka pokojne sa rozísť. Dnes však najmä vidíme, že bolo treba mimoriadne veľa drobnej politickej praktickej práce a zamerania predovšetkým na riešenie sociálnych problémov, množstva každodennej práce, obchádzania slovenských dedín a mestečiek, aby sa dosiahli tie kľúčové ciele – dôvera a podpora ľudí v rozhodujúcich voľbách. Bez toho by všetko úsilie o slovenskú samostatnosť zostalo, ako neraz predtým v dejinách, len vecou básnikov a spisovateľov, a nie politickou realitou. Pripomenutím osobností dnes vzniká nová kvalita, lebo echo času je elektrizujúcou ozvenou. Ukazuje nevyhnutnosť nazývať veci pravým menami, nedať sa umlčať. 

A tu sme pri koreni veci – význam týchto výročí sa nedá obísť, treba ho vyjadriť aj nedvojzmyselnou politickou rečou. Preto súčasná Matica dnes nachádza spoločnú reč s organizáciami antifašistov ako súčasť antifašistického piliera slovenskej štátnosti. Ale je aj súčasťou podujatí, kde je priestor pre britkých ľavicových kritikov súčasných sociálnych pomerov. Pripomenula si tiež 200-ročnice viacerých Štúrovcov, výročie A. Bernoláka či Slovenského učeného tovarišstva. 

V čase, keď aj Mináč a Kaliský sformovali požiadavky slovenskej samostatnosti sa zároveň, nie bez medzinárodnej podpory, formovala téza: keď sa nepodarí zabrániť vzniku samostatného slovenského štátu, treba urobiť všetko na jeho ovládnutie. Výročia matičiarov a matičné podujatia túto jeseň dokumentovali, že úsilie národne a sociálne orientovaných vrstiev stále naráža na bezohľadný boj o moc na snahu ovládať štát.