Fejtón

Snívalo sa mi...

Hneď v prvý deň Nového roka som sa ocitol priamo na Bratislavskom hrade pri udeľovaní najvyšších štátnych vyznamenaní. Neviem prečo – zrejme pod vplyvom Silvestrovských prípitkov – ich v Rytierskej sieni usporiadala i vysielala televízia s najobjektívnejším a najneuveriteľnejším spravodajstvom.  Dokonca na konferovanie slávnostného ceremoniálu nasadila  svoj „prvý útok“ : ráčkujúcu redaktorskú dvojicu Simonu s Borisom (ako inak, vycvičenú  štvrtým sektorom piatej cenovej skupiny - v súlade s proafrickými  trendmi).  Najskôr udelili Harpagonov rad prvej triedy. Z rúk šéfa Finančného riaditeľstva Imreczeho si ocenenie za zásluhy o upevnenie daňového systému prevzali: Vareha, Matovič, Baštrnák a bývalý prezident Kiska.  

Potom prišli na rad ocenenia za pravdivosť, nadhľad, objektivitu a ústretové chovanie v mediálnej a verejnej sfére.  Rad  jedovatého šípa druhého stupňa  odovzdal  ministerský predseda. Usmievajúc sa od ucha k uchu ho premiér  Fico postupne vložil do rúk dvojice Syčáková – Beblavá, potom sa dočkali aj Wienk,  mierotvorca Hríb, zlatoústa Tódová a z televízneho prostredia si medaile vzali do spoločnej domácnosti posli dobrých správ : Kovačič – Hanzelová.   Sen sa mi na chvíľu pretrhol, no našťastie som sa rýchlo vrátil do prekrásneho historického priestoru s vysokou klenbou práve včas, tesne pred udelením vyznamenaní k 50.výročiu znovuobnovenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.  Bútorov rad dvojchvostého tigra odovzdala emeritná veľvyslankyňa Československa  v Chebe (bývalá sezónna premiérka separatistického štátu ) Radičová dvom veľkým politikom : Klausovi s Mečiarom (in memoriam). Obaja totiž na sklonku kariéry aj života ukončili pokánie a zorganizovali stmeľovacie referendum, v ktorom za zlúčenie násilne rozdelených národov  v roku 1993 hlasovalo cez internet všetkých desaťtisíc  Čechov a päťtisíc Slovákov žijúcich trvalo v Budapešti. Všetkých analytikov, komentátorov a expertov v sále očividne zaskočil  neodvolateľný doživotný prezident  Ander z Košíc, ktorý sa u organizátorov domáhal udelenia mimoriadneho vyznamenania pre fenomenálneho slovenského športovca. Kvôli jeho zámorským kontaktom i hviezdnym stykom s vyššou mocou napokon televízia v priamom prenose ustúpila a najlepšiemu anjelovi umožnila  ´ad hoc´ odovzdať  Filipov rad zlatého pedála  prvej triedy najlepšiemu cyklistovi.  V krátkom príhovore junák  z východu prezradil, že musel odolávať zástupu lobistov a skorumpovaným radcom, ktorí mu vnucovali mená ako Tkáč, Sagan, Dvorščík, Jurčo...

„Povedal som im: pozrite sa priatelia, štát nie je holubník a ja nikdy nevyznamenávam podľa zásluh alebo merateľných či hmatateľných výsledkov. Takýto lacný prístup odmietam a svoju pozornosť upriamujem vždy na duchovné, nevyspytateľné a prekvapivé hodnoty tretej dimenzie. Preto som sa rozhodol ako najlepšieho cyklistu odmeniť Eugena Kordu, ktorý dokázal v čase tri hodiny a desať minút obehnúť  trasu  z krčmy cez najpriateľskejšiu  ambasádu  a tri puby až do redakcie. Hrdinsky pritom riadil jednou rukou, lebo druhou neustále nakrúcal, aby zdokumentoval svoj heroický výkon po piatich pivách.“

Oblial ma studený pot a hrozný úľak ma vytrhol zo sna.  Obrazovka v izbe stále žiarila (ešte od novoročného prípitku s ohňostrojom nad Dunajom. Zaostril som najskôr na kalendár s dominujúcim dátumom  1. január 2018. S pocitom déjà vu  som si potom prečítal titulok na obrazovke:

RTVS uvádza

„Štátne vyznamenania k 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky“.

- To bol hrozný sen! – zamumlal som ešte len napoly prebudený. A s potešením som si uvedomil , ako dobre že žijeme dnes na Slovensku, kde najvyššie štátne vyznamenania odovzdáva spravodlivo a po zásluhách prezident Andrej Kiska.