Zlatí reprezentanti atletickej chôdze zdobia svet. Pochádzajú zo Slovenskej republiky. Najskôr v reprezentačných dresoch Československa, od 1993 roku v reprezentačnom oblečení Slovenskej republiky. Získavali medailové umiestnenia na olympijských hrách, majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy či na Svetových pohároch a ďalších významných fiestach atletickej chôdze. Prvý Slovák, ktorý získal zlatú olympijskú medailu na OH v atletike bol pretekár Dukly Banská Bystrica , rodák z neveľkej dedinky Kopernica pri Kremnici, Jozef Pribilinec.

Šliapal, čo mu dych a sily stačili. Na vypredanom burácajúcom štadióne v juhokórejskom Soule sa obzrel  dozadu, aby skontroloval odstup Nemca Ronalda Weigela. Náskok ho asi motivoval ešte razantnejšie ukrojiť posledné metre svojich najslávnejších pretekov svojho života v atletickej chôdzi. Československí televízni komentátori, ale i mnohí iní z rôznych končín sveta s úžasným zápalom a uznaním približovali magický moment a historický úspech zverenca trénera Juraja Benčíka. Fenomenálneho a nenapodobniteľného Jožka Pribilinca z dresu Dukly Banská Bystrica i reprezentácie. Keď sa obzrel po druhý raz, sotva päťdesiat metrov pred cieľom, víťazoslávne mu ruka vyletela k blankytnému nebu. 

Už je tomu 30 rokov. Vtedy sa písal 23. september 1988. Novopečený olympijský víťaz Jozef Pribilinec v atletickej chôdzi na 20 kilometrov v Soule 1988 sa v úžasnom návale šťastia i vyčerpanosti položil na zem a oslavy o pár minút odložil. Únava totiž bola silnejšia ako eufória.

V jeden príjemný septembrový podvečer 2018 sedel za kráľovským stolom svetovej atletickej chôdze penziónu Horec, v peknom prostredí Kremnického pohoria v centre rekreačnej oblasti Králiky, 14 km severozápadne od Banskej Bystrice. Historický filmový dokument sledoval v prítomnosti tých, s ktorými túto nádheru minulosti snoval. Medzi pozvanými hosťami sedel autor filmu, redaktor Československej televízie, Peter Púchy z Banskej Bystrice. Filmovým dokumentom s názvom "Benčíkovci" aj po rokoch upozorňuje, že ani sila olympijského víťaza nepochádza z víťazstiev. " Vaše boje vás zosilňujú. Keď prekonávate ťažké prekážky a nevzdáte to, to je ozajstná sila."

Aj také motto by mohli mať návraty k tejto významnej, nezmazateľnej, športovo - spoločenskej udalosti. Zúčastnil sa jej aktívne aj čerstvý olympijský víťaz v atletickej chôdzi z brazílskeho Ria - tiež pretekár Dukly Banská Bystrica, Matej Tóth. Dvaja olympijskí víťazi z jednej atletickej disciplíny, z jedného športového klubu, akoby chceli slovenskému nie len športovému dianiu pripomenúť: História nás učí, že najväčším víťazstvám obvykle predchádza prekonávanie ťažkých, zavše až zúfalých prekážok. Víťazi sa odmietli nechať odradiť prekážkami.

 Ďalší moment, ktorý by nemal ostať nepovšimnutým z tejto potrebnej ambasádorskej akcie celej Slovenskej republiky v rámci súčasného geopolitického diania.

Pod milú udalosť sa podpísal jej zorganizovaním Slovenský atletický zväz, vedenia Vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica a osobne aj tréner olympijského víťaza Juraj Benčík. Keď prezident SAZ Peter Korčok, v prítomnosti šéftrénera Slovenského atletického zväzu Martina Pupiša, bývalých skvelých reprezentantov Československa a Slovenskej republiky v atletickej chôdzi Pavla Blažeka, Pavla Szikoru, Jozefa Saba, Pavla Játiho, z mladších  Štefana Malíka odovzdával Jožkovi Pribilincovi ďakovný diplom SAZ, ale aj reprezentačný výstroj, v spoločenskej miestnosti zaznel obrovský potlesk podfarbený hrdosťou na úžasnú športovú osobnosť, ktorej filmové návraty vyvolali aj v samotnom Jozefovi Pribilincovi zimomriavky na tele.  

Potom do úžasného ticha vyriekol: "Ja som si  už svoj diel slávy užil, teraz je rad na Maťovi Tóthovi. Veľmi som sa tešil, keď na olympiáde v Riu Maťo zvíťazil.  Prial by som takú vzácnosť aj ďalším športovcom z nášho Slovenska“ podotkol skromne.

Na krásne zlaté časy si prišli zaspomínať  aj niekdajší Benčíkov trénerský asistent Miroslav Klus, jeden z prvých priekopníkov atletickej chôdze na Slovensku Jozef Burcl, chodecký Benčíkov súputník, bývalý odchovanec práve trnavskej trénerskej chodeckej školy Jozefa Burcla, Milan Belko, bývalý reprezentačný tréner chodcov Slovenskej republiky, v súčasnosti súčasný riaditeľ banskobystrickej Dukly, Roman Benčík, ale napríklad aj Ľudovít Žambokréthy, prvý tréner majstra Európy zo Splitu Pavla Blažeka. Chodeckú partiu posilnili aj ženy, reprezentantky, Jana Jergová - Benčíková a Zuzana Blažeková.

 Menovať by sa patrilo i prítomných  zástupcov médií. Okrem už spomínaného Petra Púcheho bolo vidieť v akcii pracovať nielen  bývalého redaktora TA 3 Mária Porubca, ale aj známeho slovenského atletického publicistu Gaba Bogdányiho a nositeľa novinárskej ceny Gaba Zelenaya, Dušana Gabányiho, redaktora TA 3.  

Nás, z internetových novín Slovenský rozhľad, ale aj portálu Športlandia.sk  okrem iného zaujímali návraty Jozefa Pribilinca do obdobia, kedy sa po prvý raz objavil v reprezentácii na OH. Okrem iného nám povedal:  

„Získať si rešpekt u súperov, pozornosť verejnosti a u mnohých presvedčenie, že by som na olympiáde v Moskve 1980 mohol domov priniesť cenný kov, nebolo ľahké. Možno aj preto, že som mal v tom čase iba dvadsať rokov. Bol som už vtedy juniorským majstrom Európy, moje časy vedeli súperi využiť možno aj mediálnou frekvenciou na to, aby som za všetko nepreskúmané, neprežité, nepreverené zaplatil veľmi  tvrdé a drahé školné. Nezvládol som situáciu tak, ako sme si ju možno v kútiku duše aj s trénerom predstavovali. Na 20 km trati som skončil v Moskve dvadsiaty. Žiadna sláva. Ale veľká škola do života špičkového pretekára. Sny však zostali, bolo ich potrebné realizovať. Tréner Benčík bol vo svojej práci tvrdý, náročný. Taký štýl, načo tajiť, veľa raz vyvolával konflikt. Bolo ho potrebné riešiť. Zavše medzi nami a trénerom, inokedy v nás, sebe samých. Stalo sa.  V Soule ma to posunulo na olympijský stupeň, z ktorého preberá víťaz zlatú olympijskú medailu. Vtedy sme mnohí súťažili kvôli hymne a nie peniazom. Keď som nevyhral, prežíval som v sebe sklamanie. Aj na tréningu ma vedelo naštvať, keď mi tréner Benčík vyčítal, že nejdem naplno. Po takých slovách by som bol najradšej trhal asfalt.“

Zaujímavé by bolo uviesť presný počet kilometrov, ktoré musel Jozef Pribilinec prejsť, aby získal v Soule olympijské zlato a porovnať to s kilometrami, ktoré za olympijským zlatom nachodil náš ďalší slovenský olympijský velikán, Matej Tóth.

Aj na Králikoch Jozef potvrdil, že vo finiši s Nemcom Weigelom si veril. S úsmevom na tvári zopakoval, že aj v ten  popisovaný septembrový podvečer návraty do Soulu boli veľmi živé v jeho duši. Z viacerých médií Jožkovi priaznivci poznajú jeho poolympijskú anabázu veľmi podrobne.

 Vôbec nepredpokladal, že v Soule to boli jedny z jeho posledných veľkých a skvelých pretekov. Porazil kvalitného Nemca, o nič nie menej kvalitného Taliana Maurícia Damilána, ale i ďalších skvelých svetových chodcov.

 Po hrách v Soule mal právo na oddych, regeneráciu, analýzy všetkých bolestí i radostí. Práve z dôvodu vyčerpania a opotrebovania si dal ročnú pauzu. Po nej už vinou zdravotných ťažkostí nikdy nenadviazal na krásne momenty z minulosti. Návrat na súťažnú dráhu mu nevyšiel, na majstrovstvách sveta 1993 v Stuttgarte, obsadil 17. priečku.

„Keď som mal osem rokov, zlomil som si členok. Kosť sa mi nesprávne zrástla. Chôdza je vyrovnaný pohyb a keď kĺb nepracuje hladko, niekde sa to prejaví. Zodral som si v kolene celú chrupavku a kosť pod veľkou záťažou popraskala na deviatich milimetroch. Navyše som mal už vybité batérie. Keď vrcholovému športu podriaďujete všetko a robíte ho zodpovedne, príde chvíľa, keď nemáte silu pokračovať“ tak podrobne opísal svoje zdravotné peripetie nie jednému novinárovi. Nám ich hovoril pri nočnom ohni na Králikoch, ktoré dôverne pozná.

Jeho slovám načúval nie len televízny kameraman Ivan Schwarcz, ale i podaktorí ďalší.

Juraj Benčík, Jozef Burcel, Jozef Sabo či Pavol Szikora spomínali na mnohé podobné, dnes už pre verejnosť takmer zabudnuté zážitky. Preto nesmierne potešilo, keď práve tréner Benčík čítal úprimné slová listu Ladislava Moca všetkým prítomným na tejto vzácnej neformálnej oslave úspechu, ktorý sa , vlastne, ani opísať podrobne nedá,

Ladislav Moc sa 17. septembra dožíva krásneho životného jubilea, 87 rokov svojho plodného života. Patril k špičkovým pretekárom, ktorého výkony a pretekárske postoje rešpektoval s uznaním celý vyspelý športový svet.

Roky 1952 – 1965 v minulom storočí mal v tomto smere najplodnejšie. Krásne roky prežil ako tréner v Dukle Banská Bystrica, ale málo kedy dal o sebe vedieť, že bol viacnásobným držiteľom svetového rekordu v atletickej chôdzi na 50 km. Ten prvý prekonal ešte v roku 1955 v Znojme časom 4:27:27. Podarilo sa mu to zopakovať na tej trati aj o rok na pražskom Strahove časom 4:21:07, 8 hod.

 Ak taká osobnosť v takom veku napíše pri 30 ročnom jubileu zisku prvej zlatej olympijskej medaily atlétom, Slovákom  krásny, veľavravný list spomienok na zlaté časy v Dukle Banská Bystrica, nezabudne v liste ani na jedno meno a priezvisko významných chodeckých osobností Československa, ale aj Dukly Banská Bystrica a na záver vlastnoručne podpíše svoje meno a priezvisko s poznámkou člen našej Dukly Banská Bystrica, je to úžasná vizitka práce mnohých, ale i jeho samotného.

 Juraj Benčík to na oslavách umocnil poznámkou, že toto zlato, ktoré získal Jozef Pribilinec bolo dielom kvality, statočnosti, odbornosti a chcenia mnohých ľudí, ktorých zďaleka nemožno pospomínať ani v tomto článku. Je však potrebné verejnosti sprístupniť veľkosť úspechu, ktorý sa zrodil vďaka tomu, že silná láska olympijského víťaza Jozefa Pribilinca, jeho trénera Juraja Benčíka a mnohých ďalších, zo širokého realizačného tímu, prešli silným ohňom tréningovej bolesti.

Na tomto stretnutí sa dalo konkrétnymi príbehmi vyrozprávanými tými, ktorí sú v tomto článku spomenutí, odčítať - bolesť je otcom a láska matkou múdrosti. Vďaka tomu sa za popisovaný čas dala nefalšovane prežívať medzi prítomnými radosť. Zdobená úprimným úsmevom aj na tvári Jožka Pribilinca.

Úsmev prináša radosť do každej rodiny, do každého domu poctivého gazdu. Úsmev býva oporou a úžasne citlivým prejavom skutočného priateľstva.