Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Zo života našich predkov – Rudolf Slezák

Mám rád históriu a využívam každú príležitosť, aby som si prečítal niečo nového a zaujímavého, zo života predkov, alebo si zopakoval, čo mi už ušlo z pamäti. Prehliadky hradov, zámkov a kaštieľov, patria tiež medzi moje príjemné zážitky. Robím tieto exkurzie do minulosti, od svojich školských lavíc, cez vlastivedné zájazdy, so starým čedokarským autobusom, až po dnešok.Čím viac sa vzďaľujem od čias, keď som stihol pobehať aj viacero kulturných a historických pamiatok za deň, tým častejšie pociťujem potrebu, si tieto prehliadky zopakovať a posudzovať minulosť z pohľadu starého pána. Iste mi dá každý za pravdu, že inak sa pozerá človek na históriu, pohľadom tridsiatnika a inak, keď prešvihne šesťdesiatku. Potom si nájde čas aj na posedenie si v tichom a príjemnom prostredí starého kostola. Aj tam sa dá meditovať nielen o náboženských veciach, ale aj o celkom bežných pozemských záležitostiach. Na svoje si príde aj človek, ktorý miluje históriu. Stačí trocha fantázie a ani sa nenazdáte ako, a začnete sa túlať vo svojich spomienkach na detstvo a pred očami sa vynorí už dávno pochovaný otec, dedo, dokonca i pradedo. Možno je to tým, že na starej impregnovanej lavici z tvrdého dreva, na ktorej práve sedíte, sedávali aj vaši predkovia, modlili sa, alebo len tak, obdivovali nástenné maľby, vysoko nad hlavou a po bokoch chrámu, ktoré vytvorili ruky starých majstrov.

Sedíte na drevenej lavici a snažíte sa predstaviť si, kde sedával alebo stál váš otec, matka, dedo...každý mal v kostole svoje miesto. Nebolo to však až tak jednoduché prísť do kostola a posadiť sa, alebo postaviť ako sa vám zachce. Aj pred tvárou kňaza a Pána Boha, bolo za starých čias, potrebné dodržiavať isté zvyky. Mládenci museli vyjsť na "chórus", dievčata mimo ich dohľadu, no a chudobní veriaci, stáli pri chudobných a tí zámožnejší pri tých, čo sa im mohli majetkovo rovnať. Ak by sa stalo, že nejaké chudobné dievča alebo slúžka, by sa ocitli medzi bohatými dcérkami, očami by ju preklali. Tak to vtedy chodilo, každý mal v živote i v kostole svoje miesto.

Po poslednej vojne, sa aj na zaužívanom spolužití veriacich, veľa zmenilo. Chudobné dievčata sa zamestnali vo fabrikách, začali viac o seba dbať, no a dcérenky bohatých sedliakov museli často krát nahradiť v domácnosti i maštaliach bývalé slúžky. Zrazu aj tie slúžky opekneli a mali viac sebaistoty. Medziľudske vzťahy sa zmenili a aj v kostole si už nikto nenárokoval na svoju privlastnenú lavicu.Trocha sa to pomiešalo.

Sedím dnes na lavici a snažím sa predstaviť si kde sedávali alebo stáli moji rodičia a prarodičia.Pohľad mi padol na staré modlitebné knižky, ktoré si nechávajú v laviciach veriaci, aby ich nemuseli prenášať. Sú to už staré, ošarpané zväzky, ktoré by už mal niekto vymeniť za nové, alebo aspoň zreparovať.Niektoré z nich majú už viac ako pol storočie, no sú mi povedomé. Naposledy boli zreparované, pred desiatkami rokov. Zreparovali ich starí viazači kníh, v budove ktorý patril UV KSS, na Štúrovej ulici v Bratislave. Áno, dobre hovorím, tieto modlitebné knižky, spevníky, biblie, ale aj inú opotrebovanú náboženskú literatúru, zreparúvali a dávali im novučičkú podobu, viazači v budove, ktorá patrila UV KSS, kde sa tlačila stranícka tlač a tlač pre vnútrostranícku potrebu. Vždy sa našiel niekto, kto túto náboženskú literatúru do budovy prepašoval a v novučičkom balení vyniesol cez vrátnicu naspäť. Vtedy to bola ešte vrátnica a nie ako v dnešných časoch recepcia. Pamätám si na ujov a tety s hviezdami na čapiciach, z čias, keď som ako dieťa prišiel za otcom, do tejto budovy. Varil tam olovo a obsluhoval v podzemí lis. Tiež dal knihviazačom vynoviť množstvo modlitebných kníh a spevníkov. Bola to ich fuška. Nikdy som nepočul, že by ujovia s hviezdami niekoho pristíhli pri tejto proti štátnej činnosti. Buď si svoju prácu odflákali, alebo tiež nosili podobnú literatúru na reparáciu. Celá naša dedina, vedela o tejto Bohumilej činnosti, no nikto nikdy, nikoho neudal. No povedzte, nie je aj toto kus histórie, zo života našich predkov? Kto všetko sa ešte i dnes, môže pochváliť tým, že má doma modlitebnú knižku, alebo Bibliu, ktorú mu zreparovali v budove UV KSS, za čias Viliama Širokého alebo Karola Bacilka? O tých, čo k nám pašovali náboženskú literatúru už vieme vari všetko, no menej toho vieme o ľuďoch, ktorí náboženské knihy aj obnovovali. Tí, ktorých som spomenul, sú všetci už na pravde Božej, no ešte i dnes po nich ostali stopy v kostolných laviciach a domácnostiach.Vydávajú tiež svedectva o tom, ako žili naši predkovia.