Znechutenie – Daniel Kantor

Z toho, čo sa deje na Slovensku po voľbách sú ľudia znechutení, niektorí hovoria, že už aj ľutujú, že išli k urnám. Keď sa pozeráte na televíznu obrazovku, máte dojem, že ste sa ocitli v akomsi inom neskutočnom svete, možno na Marse. A to sa deje v päť aj pol miliónovom Slovensku, pričom sa všetci tvária, ako keby išlo o pupok sveta. To si naozaj myslíme, že svetu záleží, aká vláda bude hneď, či bude o mesiac, alebo o štyri, na nejakom Slovensku, ktoré síce je členom EÚ, teda zoskupenia, ktoré sa stáva a aj je krematóriom pre malé národy? O čom sa na televíznych obrazovkách presviedčame, o svojej veľkosti, či úbohosti, neschopnosti, rozháranosti, nejednotnosti. Čo je veľa to je veľa, takéto niečo dorazí aj vola a nie chudáka slovenského človiečika žijúceho z ruky do úst, vážiaceho si každú korunku, či cent, nezamestnaného, ktorý je pri tejto záplave nezmyslov na hrane samovraždy, či pracujúceho, ktorý,  keď príde domov z práce, vylejú na neho média vedro   s obsahom niečoho neidentifikovateľného, ktoré nepridá v rodinnej pohode a ani v efektívnosti jeho pracovnej činnosti na druhý deň v práci.  Výsledkom tejto  znechutenosti bude, že človek ešte viac zanevrie na všetko, prestane veriť, ničomu a nikomu veriť nebude. Zdá sa, že to nie je náhoda, ale cielená činnosť. Keby sa dnes títo politici, čo sa handrkujú po voľbách o voľbách objavili medzi ľuďmi, tak ich ukameňujú, taká je súčasná realita slovenská.