Zmiešané pocity z jubileí košických futbalistov – Vladimír Mezencev

Tento rok sa doslova roztrhlo vrece s jubileami významných košických futbalistov, ktorí vtedy na štadióne na Solovjevovej ulici, alebo v Čermeli prežívali slávne a úspešné šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia. O tom, že čas nezadržateľne uteká nás presvedčuje ich súčasný vek. Stali sa z nich sedemdesiatnici, jeden osemdesiatnik a jeden z nich sa dožil už 85 rokov. Šesťdesiatpäť ročný Bohumil Andrejko je z tejto skupiny jubilantov najmladší...

Narodili sa medzi 1.januárom /Jaroslav Boroš už 70-ročný/ až po 10.december – už spomenutý B.Andrejko a Štefan Jutka sa narodili síce v jeden deň – 10.decembra, ale v rôznych rokoch. Najmladší z tria bratov Jutkovcov Štefan dovŕši 70-ku. Medzi nimi boli František Králka /70/, Jaroslav Pollák /70/, Jozef Móder /70/, Ján Gajdoš /85/ Ján Strausz /75/, Anton Švajlen /80/. Teda čo meno – to futbalová osobnosť. Okrem toho všetci títo spomenutí jubilanti, teda aj s čestným hosťom Jožom Móderom z konkurenčnej Lokomotívy, stihli v lete spoločne s ďalšími bývalými spoluhráčmi a žlto-modrými rôznych generácií pripomenúť si a dôstojne osláviť 65.výročie zrodu svojho slávneho klubu, ktorý však už, žiaľ, neexistuje...

Oslavy týchto jubilantov mali vyvrcholiť spoločným posedením 14.decembra a všetci sa naň úprimne tešili a rátali dni, kedy sa v tom náhlivom živote na chvíľku zastavia a pospomínajú na spoločné chvíle, prežité nielen na trávnikoch, ale i počas cestovaní a zahraničných zájazdoch. Možno najviac na Jána Strausza, prezývaného Johan, ktorý s jeho špecifickým humorom a rozprávačským talentom dokázal vždy rozveseliť aj tých, ktorí práve nemali svoj deň. Žiaľ, píšeme to už v minulom čase, pretože tento v minulosti obávaný kanonier, pred ktorým sa podlamovali nohy aj najlepším čs. brankárom náhle zomrel 29.novembra, teda necelé dva týždne po dovŕšení svojej 75-ky. Žiadna ťažká a dlhá choroba, ako sa veľmi často zvykne písať v takýchto prípadoch... Priaznivci futbalu, predovšetkým tí skôr narodení, smútia. Od Čiernej nad Tisou až po západočeský Aš. Najmä však tí, na východnom Slovensku. Až na vojenčinu v Prahe,Tábore a Komárne bol verný len a len východoslovenským mužstvám.

Prinášame materiál, ktorý sme pripravili ešte za jeho života pri spoločnom stretnutí a spomínaní...

 

 

Ján Štrausz NIKTO NIKDY HO UŽ NEPREKONÁ

Je to síce neuveriteľné, ale aj dnes ho v uliciach Košíc zastavujú ľudia, ktorí doteraz nemali možnosť sa s ním osobne stretnúť, ale o to s väčším nadšením mu pripomínajú jeho konkrétne prvoligové góly. Napriek tomu, že od posledného, ktorým rozvlnil sieť súpera už prešli štyri desaťročia! Darmo, v súvislosti s jubilantom Jánom Štrauszom sa stále najviac hovorí o tom, čo robí futbal futbalom – a to sú predsa góly. Alfa i omega tohto najpopulárnejšieho kolektívneho športu planéty, lebo futbal bez gólov je niečo ako najprísnejšie diétne jedlo, teda pokrm bez soli i korenia.

Koľko ich vlastne Ján Strausz počas svojej futbalovej kariéry strelil nevie ani on sám. Určite stovky a stovky. České i slovenské futbalové dejiny z nich však evidujú „iba“ 115, ale jeden dôležitejší ako druhý. Vďaka ním sa stal členom elitného Klubu ligových kanonierov čo pre väčšinu útočníkov vo vtedajšej I.čs. lige bol iba nesplnený sen.

 

„BRUSIČI“ HO DOSLOVA LOVILI

Narodil sa už s neobyčajným talentom, mal vrodený „čuch na góly“. Nikdy nebol tvorivým hráčom, ale „iba“ tým koncovým. Pritom veľmi úspešným. Mnohí útočníci sa mu chceli vyrovnať, ale chýbali im dve veci: nájsť si priestor v ktorom mohli dostať prihrávku od spoluhráčov, tú potom pohotovo spracovať a vystreliť. Alebo vyskočiť a hlavičkovať. Na rozdiel od mnohých iných on to vedel. Nečudo, že mal takú vysokú streleckú úspešnosť – štatisticky mu pripadá 0,44 gólu na jedno prvoligové stretnutie. S takouto úspešnou bilanciou sa nielen v minulom storočí, ale i dnes v v najvyšších súťažiach v Česku i u nás môže pochváliť málokto.

V časoch jeho aktívnej kariéry malo takmer každé prvoligové mužstvo jedného obrancu, ktorého úlohou na trávniku bolo všímať si predovšetkým nohy obávaných strelcov a až potom loptu. Nazývali ich „brusičmi“ a keď to už inakšie nešlo – svojimi zákrokmi dokázali vyradiť nebezpečného útočníka aj na niekoľko týždňov. Strausz aj po rokoch dokáže vymenovať celú desiatku takýchto obrancov – likvidátorov. Sám priznáva, že i keď už mal loptu na kopačke a rútil sa naňho obranca Sparty Praha Migas, a v iných mužstvách jemu podobní, tak loptu radšej bleskurýchlo prihral niektorému spoluhráčovi. Nie vždy sa im však podarilo vyhnúť...

 

VERNÝ ŽLTO-MODRÝM

Hráč jeho kvalít dostával ponuky od iných telovýchovných jednôt, mohol pôsobiť v niektorom z bohatých pražských celkov, ale Košice nikdy nechcel zradiť. Pritom aj v tých časoch sa na prestupoch dalo zarobiť, i keď išlo o neoficiálne, tzv. čierne peniaze. Do Košíc prišiel za 5000 korún /vtedy päť dobrých mesačných platov/ a k ním ešte dostal zelený hubertus, v tých rokoch módny plášť z vlny. Pôsobil síce v troch vojenských kluboch, ale to v rámci povinnej dvojročnej vojenskej služby. Vybrala si ho Dukla Praha – pričom o hraní za toto mužstvo sníval každý mladý futbalista, ktorého čakala vojenčina. Dostali sa sem iba tí najlepší z najlepších. Jednou z podmienok dlhodobého pôsobenia v kádri, samozrejme okrem stabilnej kvalitnej výkonnosti, bolo aj upísanie sa armáde na niekoľko rokov a tiež dodržiavanie vojenskej disciplíny. Johanovi, ako dodnes volajú Strausza bývalí spoluhráči, priatelia i fanúšikovia, však nič z toho, čo bolo spojené s vojenskou zelenou farbou nevoňalo. V armáde nechcel zostať ani o deň dlhšie ako musel, dodržiavanie vojenských predpisov rozhodne nepatrilo medzi jeho silné stránky. Preto ho prekladali z toho najlepšieho do stále horšieho prostredia. Z Prahy do Tábora a potom ešte do Komárna.

Po skončení vojenskej anabázy a návrate do Košíc nasledovali jeho najproduktívnejšie roky. Už v ročníku 1967-68 dal v 25 zápasoch 14 gólov, teda v priemere 0,56 gólu na stretnutie a tretinu zo všetkých , ktoré VSS Košice v tom ligovom ročníku dali.

Na jeho konte pribúdali odohrané ročníky i vsietené góly. Tých ročníkov bolo nakoniec deväť /presne 259 zápolení/ a tých gólov už spomenutých 115. Všetky dal v žlto-modrom drese košických strojárov, až 74 z nich hlavou a ani jeden z pokutového, alebo trestného kopu. Unikát! „Nikdy som kopanie jedenástok ani neskúšal, ani jednu som sa v lige nesnažil realizovať, do Klubu ligových kanonierov som chcel vstúpiť s gólmi iba z hry. Okrem mňa už zo stovkárov sa to podarilo iba Jozefovi Levickému z Interu Bratislava“, s hrdosťou konštatuje jubilant, ktorý dnes oslavuje 75-té narodeniny. Len pre zaujímavosť – prvý východoslovenský futbalista, ktorý v najvyššej súťaži dosiahol 100 – gólovú hranicu, bol už legendárny Ladislav Pavlovič z Prešova a tomu to trvalo až 15 rokov! Tretím a zároveň posledným členom pôvodného Klubu ligových kanonierov bol z východoslovenského regiónu Ladislav Józsa z Lokomotívy Košice.

 

UZAVRETÝ ELITNÝ KLUB

Klub ligových kanonierov oslavuje v tomto roku jedno neokrúhle výročie – vznikol pred 45 rokmi a začal rátať góly jednotlivým hráčom tzv. retro spôsobom, konkrétne od roku 1925, kedy na území Čiech a Moravy vznikla Asociačná liga. Podľa slovenských futbalových štatistikov sa však góly mali rátať až od ročníka 1935-36, kedy sa najvyššia súťaž stala skutočne celoštátnou a mala už prvého účastníka aj zo Slovenska – 1. Čs.ŠK Bratislava. Členský odznak teda dostali už bývalí futbalisti a Strausz bol prvým hráčom a horúcim kandidátom na člena. Dočkal sa tohto významného momentu v kariére 10.mája 1974 kedy na domácom ihrisku na terajšej Watsonovej ulici dal v stretnutí s Interom Bratislava svoj stý gól /vyrovnal na 1:1/. Až do roku 1991, teda dovtedy, keď sa zmenili propozície na jeho udeľovanie, odznak člena Klubu ligových kanonierov získalo iba 38 futbalistov, z toho 13 zo Slovenska!

 

PO PREMIÉRE TICHO

Ako je to možné, že útočník takých kvalít sa v podstate nedostal do reprezentácie? Túto otázku si neraz položili Johanovi priaznivci, ktorých mal a stále má na celom Slovensku skutočne dosť. Nuž, dostal síce jednu šancu, žiaľ, zároveň aj poslednú. Bolo to v Bukurešti v máji 1965 v kvalifikačnom stretnutí o postup na svetový šampionát 1966 v Anglicku. Mužstvo ČSSR prehralo 0:1 a samozrejme, vina sa vtedy hádzala aj na Strausza. Veď predsa nedal gól. Čo si o tom myslí s odstupom desaťročí Ján Strausz? „Nielen ja som toho názoru, že reprezentačnú premiéru som mal absolvovať doma a nie v takom dôležitom zápase, v ktorom sa Rumuni bránili všetkými prostriedkami, často za hranicami pravidiel. Okrem toho i keď som sa dostal do výhodných streleckých pozícií počas celého stretnutia som prakticky žiadnu prihrávku nedostal. Potom niekomu vyhovovalo konštatovanie, že som predsa dostal príležitosť a nevyužil ju“, s trpkosťou v hlase konštatuje Johan. Možno s ním naozaj súhlasiť, veď ešte pred odletom do Rumunska dal v prípravnom stretnutí s Teplicami sedem gólov...

 

ŽIVOTNÝ PRESTUP

Ako sme už spomínali, Strausz odmietal všetky výhodné ponuky na prestup do niektorého z pražských veľkoklubov či ďalších mužstiev. Predsa však, mal už takmer 32 rokov a v tých časoch už každému tridsiatnikovi funkcionári dávali najavo, aby sa pripravil na ukončenie prvoligovej kariéry. Tridsaťročný futbalista bol vtedy vo vrcholovom futbale „na odstrel“ a okrem toho na jeho prestupe do nižšej súťaže chceli zarobiť tí vyvolení v oddieloch, ktorí v zákulisí rozhodovali o cenách prestupov. Johanovi to nakoniec bolo jedno kam ho predajú, mal iba jednú podmienku, aby to nebolo ďaleko od Košíc. Nakoniec súhlasil s vtedy druholigovým Prešovom. „Mal som svoju predstavu koľko by som mal od Tatranu dostať, ale len zo srandy som im povedal takmer trojnásobne viac. Samozrejme, začali zjednávať a navrhli sumu o ktorej sa mi ani nesnívalo. Dvakrát viac, než bol môj pôvodný maximum“, smeje sa aj po desaťročiach na svojom životnom prestupe. Veď z tej čiastky sa vtedy dalo celé dva roky žiť na vysokej nohe. Ku cti mu však slúži, že zeleno-bielym pomohol k návratu do I.čs. ligy, i keď „iba“ šiestimi gólmi.

Nasledovali prestupy do VSŽ Košice, Rožňavy a neskôr do Čane, všade tam dával góly a podieľal sa na postupoch do vyšších súťaží. Mal svoj podiel aj na tom, že z celoslovenského pohľadu takmer neznáma obec Čaňa sa stala účastníkom II.národnej ligy. „Skončil som s futbalom vo veku 42 rokov už aj preto, lebo mladí spoluhráči – dvadsiatnici na mňa na trávniku pokrikovali ujo! Darmo som im hovoril, že mi môžu tykať. Nuž, nechcel som sa dožiť ešte toho, že ma raz budú volať dedo“, s úsmevom hovorí Strausz.

Nemá však pravdu v tom, že s futbalom skončil. Veď doteraz je aktívnym hráčom mužstiev Internacionáli VSS a Internacionáli Košíc, podieľa sa na príprave každoročného Memoriálu Štefana Jačianskeho, nezabudnuteľného trénera v dejinách košického futbalu. Práve počas jeho pôsobenia medzi žlto-modrými Ján Strausz dosiahol svoj výkonnostný vrchol a práve Pišta báči vedel prižmúriť oči nad cigaretkou v Johanových ústach i nejakým tým po zápasovým pivom. Veľmi dobre totiž vedel, že na jeho strelecký potenciál v najbližšom ligovom stretnutí to nebude mať nijaký vplyv. Patrí aj medzi aktívnych členov Olympijského klubu Košice, ktorých na stretnutiach rozveseľuje svojími historkami zo zákulisia veľkého futbalu. Smutný je však z toho, že na oslavách jeho životného jubilea bude chýbať už nebohý Fero Hoholko, ktorý spolu s Tiborom Tóthom mali svojími prihrávkami najväčší podiel na jeho 115 góloch. Už sa aj vyrovnal s tým, že z dvoch generácií Strauszovcov futbalisti nebudú. Syn Róbert síce určitý čas koketoval s basketbalom, ale aj ten potom vymenil za profesionálny vzťah k autám. S čím sa však ešte dlho nezmieri je súčasný stav košického futbalu a kriticky hodnotí aj výkony reprezentantov SR v kvalifikácii o postup na MS 2018 v Rusku. „So silnejšími súpermi vonku nezískali ani bod a potom sa už spoliehali iba na cudzích. Ich osud bol už v rukách iných...“. V každom prípade vie jedno: nikto nikdy ho už neprekoná v počte strelených gólov v najvyššej čs. súťaži. Preto mu ako najlepšiemu košickému kanonierovi patrí večný primát!

 

KTO JE JÁN STRAUSZ

Narodil sa 16. novembra 1942 v Mukačeve na Ukrajine v rodine, ktorá bola súčasťou tamojšej maďarskej komunity. S futbalom začínal vo V.Kapušanoch pod vedením otca, trénera a zároveň učiteľa telesnej výchovy. Počas stredoškolského štúdia pôsobil v dorasteneckom tíme neskôr ako tzv. ostaršený za mužov V.Kapušian, účastníkov vtedajšej divízie. Jeho talent si všimli funkcionári Jednoty Košice a od roku 1963 už hrával za jej rezervu. Roky 1965-67 strávil vo vojenských celkoch Dukly, najprv v Prahe, potom v Tábore a Komárne. V rokoch 1967-75 odohral v I.čs.lige 259 stretnutí a vsietil v nich 115 gólov /všetky iba z hry/, členom Klubu ligových kanonierov sa stal 10.mája 1975. Reprezentačnú premiéru za mužstvo ČSSR absolvoval 30. mája 1965 v Bukurešti v kvalifikačnom stretnutí s domácim Rumunskom o postup na MS 1966. V rokoch 1975-77 hral za Tatran Prešov, neskôr vo VSŽ Košice, Rožňave a Čani. S aktívnou hráčskou činnosťou skončil vo veku 42 rokov. Strelecky sa mu najviac darilo v ročníku 1974-75, v ktorom dal v 26 zápasoch 15 gólov /v priemere 0,58 gólu na jedno stretnutie/. Niekoľkokrát sa stal korunným princom kráľa najúspešnejších strelcov ligového ročníka, šesťkrát získal primát najlepšieho strelca gólov hlavou. S mužstvom VSS Košice sa v ročníku 1970-71 stal vicemajstrom Československa a v roku 1973 víťazom Slovenského pohára. V najvyššej čs. súťaži až päťkrát dosiahol hetrik. V celých, takmer 115 ročných dejinách organizovaného futbalu v Košiciach, mu stále patrí primát najúspešnejšieho a teda neprekonaného kanoniera. Na základe výsledkov ankety odborníkov k 100.výročiu vzniku organizovaného košického futbalu /1903-1993/ ho zaradili do Jedenástky storočia.