Zlatá Baňa – jeden zo symbolov neľudského nacizmu - Vladimír MEZENCEV

Vstala z ruín i popola

Zlatá Baňa, ktorá sa nachádza v západnej časti Slanských vrchov a patrí do Prešovského  okresu, je jednou zo 109 obcí vypálených nacistickými vojskami na území Slovenska. Je síce pravda, že každoročne si pripomíname tieto tragické udalosti, ale k tejto východoslovenskej dedine sme sa chovali tak trochu macošsky. Spomienkové podujatia boli na regionálnej úrovni, často mali iba formálny charakter a na rozdiel od tých ostatných s podobným smutným osudom, Zlatej Bani nevenovali pozornosť ani médiá, ani široká verejnosť.

V jubilejnom  75. roku od vypálenia tejto obce s bohatou baníckou tradíciou malo spomienkové stretnutie skutočne dôstojný charakter. Taký, aký si Zlatá Baňa skutočne zaslúži. Zásluhu na tom mali predovšetkým  dvaja ľudia – starosta Maroš Železník a predseda OblV SZPB v Prešove plk. v. v. Ing. Jozef Čorba. Pána predsedu protifašistických bojovníkov z regiónu Prešov sme požiadali o krátky rozhovor.

 

Môžete nám priblížiť udalosti v Zlatej Bani spred trištvrte storočia?

Slanské vrchy sa stali akousi baštou partizánskej činnosti na východnom Slovensku. Obyvatelia obcí na ich oboch stranách aktívne partizánom pomáhali, či už to bolo v Hanušovciach nad Topľou, Hermanovciach, Petrovciach, Červenici, Kokošovciach, Zamutove, Zlatej Bani, Lesíčku, alebo Tuhrini. Podporovali príslušníkov partizánskej brigády Čapajev, ktorých bojové aktivity dosiahli vrchol v auguste a septembri 1944. Samozrejme, na akcie partizánov reagovali aj jednotky nemeckej armády, dislokované v tomto regióne a ich snahou bolo mať pod úplnou kontrolou celé Slanské vrchy a zamedziť kontaktom medzi obyvateľmi a partizánmi, teda zlikvidovať všetky formy pomoci Čapajevovcom a ostatným odbojovým skupinám.

 

Prečo však práve Zlatá Baňa zaplatila takú krutú daň?

Nemeckým okupantom sa podarilo obsadiť predhorie Slanských vrchov a začať pravidelne hliadkovať v jednotlivých obciach a na priľahlých komunikáciách. Dňa 7. septembra 1944 sa nemecká motorizovaná hliadka pri cintoríne v Zlatej Bani dostala do prestrelky s partizánmi. Na druhý deň ráno, teda 8.septembra, prišla do dediny trestná výprava. Vojaci rabovali, zabíjali domáce zvieratá, podpaľovali domy a hospodárske objekty. Našťastie, časti obyvateľov sa podarilo utiecť do blízkych lesov, ale v obci zostali starci a starenky, matky s malými deťmi a tí, ktorí sa o vyčíňaní okupantov dozvedeli neskoro. Ťažko povedať, čo by nasledovalo keby sa do tejto tragédie osobne nezapojil farár Kenedič z Kokošoviec. Nemcov sa mu podarilo presvedčiť, že zaistení nie sú partizáni a ani s nimi nemajú nič spoločné a prosbami dokázal zastaviť fašistické besnenie. Mal teda nemalý podiel na tom, že za zlatobanskou tragédiou sú iba dvaja zastrelení bezmocní civilisti, ktorých telá neskôr našli pri osade v Červenici. Obyvatelia sa však dlho nevedeli spamätať z toho, ako v priebehu dvoch dní a dvoch nocí prišli o celý svoj majetok, o strechy nad hlavami a mohli sa iba bezmocne pozerať na čierny dym z ich horiacich domov. Koľko námahy ich však stalo aj hľadanie svojich detí, ktoré sa v strachu roztratili v lesoch.

 

Našťastie, napriek týmto smutným udalostiam, život v Zlatej Bani sa nezastavil, vyrástla nová obec. Tragédiu už prakticky pripomína iba pomník akademického sochára Františka Gibalu „Útek z horiacej dediny“ z roku 1953, ktorý predstavuje matku s malým dieťaťom v náručí a vyjadruje zúfalstvo ženy v snahe zachrániť holý život svoj a bezbranného človiečika...  

 

Pamätník však poznačili roky a vyžadoval si už opravu. Podarilo sa ho obnoviť vďaka finančnej pomoci Úradu vlády SR a tak tu opäť máme dôstojný symbol tejto tragédie. Bude ju pripomínať ešte dlhé roky a mnohým pokoleniam.

Ako konštatovali mnohí tradiční účastníci každoročných spomienkových stretnutí pred pamätníkom Útek z horiacej dediny, to tohtoročné pri príležitosti 75.výročia vypálenia Zlatej Bane bolo skutočne dôstojné a kvalitne pripravené...

 

Pripravovali sme sa niekoľko mesiacov, najväčšiu prácu pritom odviedli samotná obec, ZO SZPB Prešov-Sekčov a Zlatá Baňa a náš oblastný výbor. Jednou zo sprievodných akcií bol Štafetový beh Prešov – Zlatá Baňa, ktorý vznikol z iniciatívy môjho predchodcu, už nebohého Milana Sidora. Absolvovala ho asi dvadsiatka mladých ľudí, najmä vysokoškolákov z Prešovskej univerzity. Súčasťou podujatia bolo aj kladenie vencov v lokalite Pusté pole. Je to v katastri Zlatej Bane a je to miesto, neďaleko ktorého doskakovali na pevnú zem parašutisti, z ktorých sa stali partizáni a neďaleko od tohto miesta sídlil štáb Čapajevovcov. Tento pamätník vznikol z iniciatívy prešovských milovníkov prírody a začali ho budovať v roku 1970. Súčasťou spomienkového stretnutia bolo aj zapálenie partizánskej vatry a bohatý kultúrny program. Uskutočnil sa aj vďaka finančnej pomoci odboru kultúry Prešovského samosprávneho kraja. Ústredná rada SZPB pri tejto príležitosti udelila obci Zlatá Baňa Medailu M. R. Štefánika II. stupňa, niektorí funkcionári SZPB, miestni poslanci i pracovníci obecného úradu prevzali pamätné diplomy a čestné uznania. So slávnostným príhovorom vystúpil člen Ústrednej rady SZPB a predseda Oblastného výboru SZPB v Humennom Ing. Benjamín Blaha, prítomných pozdravil aj konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave Vitalij Kozlov. Milo nás prekvapila početná účasť členov SZPB prakticky z celého východoslovenského regiónu a veľký počet mladých ľudí. Organizované skupiny protifašistických bojovníkov prišli z Bardejova, Humenného, Košíc, Medzilaboriec, Prešova, Svidníka a Vranova nad Topľou. Spomienkového aktu sa zúčastnili aj piati generáli – členovia Klubu generálov SR, starostovia okolitých obcí, poslanci Prešovského samosprávneho kraja a rodáci zo Zlatej Bane, pričom niektorí z nich už dlhé desaťročia žijú ďaleko od svojho rodiska, napríklad v Českej republike. Po oficiálnom programe nasledovalo zapálenie partizánskej vatry a vystúpenie folklórnych skupín zo širokého okolia.

 

EPILÓG

Na pamätníku Útek z horiacej dediny je tento text: Aby sme nikdy nezabudli na barbarské vypálenie obce Zlatá Baňa dňa 8. 9. 1944. Nepripusťme hrôzy novej vojny!

Slová, ktoré nepotrebujú ďalší komentár. Ale predsa len ... Bude to stručný citát z vystúpenia obyvateľa Zlatej Bane a vtedajšieho poslanca MNV A. Furčáka, ktorý 8. septembra 1945, teda pri prvom výročí vypálenia Zlatej Bane na spomienkovom stretnutí povedal: „Prežili sme krušné chvíle. Vtedy, keď sme sa bezmocne  museli pozerať na valiaci sa dym z našich horiacich domov, keď sme v lese zhľadávali svoje deti, keď sme si uvedomovali, že sme stratili všetko, že nám Nemci vzali všetko a orabovali nás o všetok majetok, ale nemohli nás orabovať o ducha, ktorý v nás žil a žije“.

 

Áno, Zlatá Baňa našťastie stále žije. A pripomína, čo je schopný urobiť fašizmus v tej najhoršej podobe – teda nacizmus. Občania tejto obce, i keď už ide o ďalšie generácie tých, ktorí prišli o strechy nad hlavou a všetok majetok vedia jedno: že ich povinnosťou je zachovávať spomienku na svojich predkov, na aktívnych bojovníkov v SNP, príslušníkov partizánskeho zväzku Čapajev a všetkých tých, ktorí padli v boji proti nacizmu a aktívne a hrdinsky sa zapojili do odboja...