Áno, presne tak sa začína básnička, ktorú sme sa kedysi učili v škole. Prišla zima, aj sniežik poletuje. Nakoniec, čakali sme ho všetci, veď ročné obdobia sa striedajú už pekných pár tisícročí. Vlastne, takmer všetci. Zima totiž veľmi nevhodne prekvapila tých, ktorí sa majú starať o zjazdnosť našich ciest. Asi práve rozmýšľali o správe, v ktorej v lete zahlásili stopercentnú, ale teraz už naozajstnú pripravenosť na zimu. Veď uznajte, kto mohol čakať toľko snehu, keď ešte pred štyrmi mesiacmi ortuť vystupovala na plus tridsať stupňov. A naraz také náhle prepadnutie od chrbta. Veď stroje i ľudí treba zaťažovať postupne, tak ako sa malé dieťa učí chodiť, či rozprávať. Uznajte, toto je len druhý sneh, keď príde desiaty, budú už určite lepšie pripravení, a keď tridsiaty, pôjde to už vynikajúco. Mnohí užívatelia ciest a chodníkov, ktorí so svojimi topánkami, či autami „brázdili“ prvé hodiny po napadnutí snehu, si azda povedali, že cestári zachraňujú asi najťažšie úseky, nestačia na všetko. Ale v novinách sme mali možnosť prečítať si ako to vyzeralo na mnohých cestách prvej triedy, ale dokonca aj na diaľnici pred Braniskom. A sami sme videli, aké boli naše ulice ešte dva dni po napadnutí väčšieho množstva snehu. Je to nezodpovednosť, lajdáckosť, alebo neschopnosť? Čo keby lekár odišiel z nočnej služby domov, pacienta neošetril, ale potom povedal, že si myslel, že vydrží aj bez operácie. A požiarnik by mohol tvrdiť, že čakal dážď, ktorý uhasí oheň. A... Výhovoriek by bolo donekonečna.

Kompetentní budú asi tvrdiť, že toľko a toľko pluhov, áut, ľudí na zasnežené cesty vyslali. Možno. Nás však zaujíma, aký bol stav vozoviek. Odpoveď je jednoznačná. Katastrofálny. Ono sa to potom ľahko napíše „neprispôsobil jazdu stavu vozovky“. Ale o vozovke sa dalo v prvých tohtoročných zimných dňoch len ťažko hovoriť. Či to nie je tak, vážení zodpovední či nezodpovední?