Zaujalo nás – Vladimír Mezencev

KTO SI ICH KÚPI?

Aj počas najväčších uhorkových sezón sa dá na túto tému pritiahnuť čitateľov: predaj košických železiarní, teda bývalých VSŽ a teraz amerických U.S.Steel. Súčasní majitelia sa netaja, že bývalú vlajkovú loď slovenského priemyslu chcú predať. Neraz tu už boli záujemcovia o kúpu z Ruska, Ukrajiny, Číny i ďalších krajín. Po prehliadke podniku však zatiaľ väčšina z nich odchádzala sklamaná. Američania neinvestovali do železiarní toľko, koľko sľúbili. Skôr naopak, snažili sa naplno využiť zariadenia a technológie, vybudované ešte v minulom storočí.

 

Teda U.S. Steel už nepredstavuje žiadnu vlajkovú loď, na ktorej pracovalo cca 23 000 zamestnancov, ale skôr hrdzavý čln s asi 11 000 ľuďmi. Nakoniec, ani táto americká korporácia v celku nie je v najlepšej situácii – jej dlžoby predstavujú poldruha miliardy eur.  Teda toľko, za koľko chce predať svoj majetok v SR. Podľa memoranda, podpísaného v roku 2013 a zostaveného predovšetkým z iniciatívy Roberta Fica, by U.S.Steel mal v Košiciach pôsobiť minimálne do roku 2018. Tento dokument však žiadnu stranu nezaväzuje ho dodržať a tak Američania môžu z Košíc hocikedy odísť. Samozrejme, ešte predtým chcú železiarne výhodne predať, najradšej za 1,5 miliardy eur. Toľko ale zatiaľ žiadny záujemca dať nechce...

 

Súčasná vláda sa netají, že chce v stále ešte hutníckom gigante posilniť postavenie a vplyv štátu. V každom prípade to nie je zlý nápad. Možno sa nepodarí bezplatný vstup do spoločnosti, ako to bolo v prípade SPP, ale za pokus to stojí...

 

Isté je i to, že každá slovenská vláda pomáhala a pomáha Američanom podľa svojich možností a uváženia. Dzurindova tak, že VSŽ im lacno predala a ešte k tomu im dala desaťročné daňové prázdniny. Vláda R.Fica sľúbila, že preplatí ¾ z predloženého účtu za rekultiváciu enviromentálnych záťaží v areáli podniku.

 

NIELEN PIVO SA PREDÁVA A KUPUJE, ALE AJ PIVOVARY  

Samotných konzumentov piva tie zmeny až natoľko nezaujímajú, ale výrobcovia piva na Slovensku vedia, že mnohé doterajšie návyky a pracovné postupy budú musieť radikálne zmeniť. V Pivovare Šariš vo Veľkom Šariši si ešte ani po Novembri 1989 nevedeli predstaviť, že ich podnik sa ocitne v súkromných rukách. Stalo sa... Kúpil ho jeden Slovák, ktorý pred rokmi emigroval na Západ – a toho zamestnanci predsa len tak trochu považovali za svojho. Potom však takmer onemeli – to keď sa dozvedeli, že pán majiteľ predal firmu podnikateľom z Juhoafrickej republiky! To však nie je všetko. Šariš, teda pivovar i značka piva prechádza do rúk japonského gigantu Asahi. Spolu so Šarišom aj Topvar, či dokonca český Prazdroj, ako aj ďalšie pivovary v Poľsku, Maďarsku a Rumunsku. Do korporácie Asahi však už patria aj pivovary v Taliansku, Holandsku i V. Británii.

 

Odborníci už dávno tvrdia, že národné piva už prakticky neexistujú, chuťovo sa všetky vyrovnávajú /česť výnimkám/ a dnes už môžeme hovoriť o akomsi európskom pive. Japonci sa netaja, že chcú čo najviac šetriť a tým aj získať väčšie zisky. Veď ich na malom Slovensku tiež čaká tvrdý konkurenčný boj s ďalšou nadnárodnou skupinou Heineken Slovensko /má napr. pivovar v Hurbanove Zlatý bažant/.

 

Konzument vraj už tieto zmeny ani nepocíti, teda ani na kvalite, ani na cene. Zamestnanci pivovarov však určite. Veľa bude závisieť od toho, či prídu japonskí manažéri. Ako vieme tí si potrpia na vysokej pracovnej disciplíne, maximálnom výkone a bezchybnej organizácii práce.  Nuž, nie je im čo závidieť, ale za uplynulé dve desaťročia už prešli všeličím. Aj tým, že pivovar sa predáva aj s ľuďmi ako futbalový klub, alebo kaviareň...

 

CHVÁLIŤ SA JE ĽUDSKÉ, ALE...  

Priznajme si, mnohí z nás sa radi pochválime v kruhu svojich rodinných príslušníkov, priateľov i kolegov. Samozrejme vtedy, keď si myslíme, že na to máme skutočný dôvod. Najmä však preto, lebo so svojim okolím sa chceme podeliť o radosť z dosiahnutého úspechu, či vydareného činu.

 

Mnohých televíznych divákov však nedávno prekvapilo chválenie sa spravodajstva RTVS na televíznej obrazovke v najsledovanejšom vysielacom čase, teda počas večerného spravodajstva na STV 1. Nuž, snahu pracovníkom tejto verejnoprávnej inštitúcie nemožno uprieť, i keď jej spravodajské relácie sú často nudné, nepresvedčivé a dokonca neaktuálne. Ale, keď im to robí dobre chváliť sa svojou prácou a presvedčovať tak nás divákov o tom, akí sú vynikajúci, tak im to neberme.

 

Priznám sa, že večerné spravodajstvo STV 1 sledujem iba sporadicky. Už aj preto, lebo je dosť televíznych staníc so zaujímavejšími a pohotovejšími večernými správami. Napriek tomu ma naša „jednotka“ dokáže zdvihnúť zo stoličky. Tak to, že v novembri pri vysielaní bloku k výročiu ukončenia I.svetovej vojny som sa dozvedel, že pravoslávni veriaci nepatria medzi kresťanov, už mám za sebou. Nedávno pri spomienke na nedožité životné jubileum Alexandra Dubčeka z obrazovky zaznelo, že Nikita Chruščov donútil v roku 1968 vtedajšieho I.tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR Antonína Novotného vzdať sa týchto funkcií. Nuž, pravda je niekde úplne inde. Chruščov bol vtedy už štvrtý rok na nútenom odpočinku a nemal už žiadnu stranícku ani štátnu funkciu. Mužom číslo jeden vo vtedajšom Sovietskom zväze bol od roku 1964 Leonid Brežnev. Ani ten však ešte vtedy nijako netlačil na najvyšších predstaviteľov KSČ a Národného zhromaždenia, aby Novotného odvolali z jeho funkcií. Moskva ešte čakala na to, čo sa vyvinie zo začínajúcej sa tzv. Pražskej jari...

 

Nielen chváliť sa, ale aj mýliť sa je ľudské. Nepochopiteľné je však to, že i keď jeden redaktor urobí chybu, tak si ju nikto zo zodpovedných nevšimne! Veď každý príspevok musí „prejsť očami i ušami“ aspoň dvoch ďalších, ktorí rozhodujú o jeho zaradení do vysielania. Žeby ani tí nepoznali rozdiel medzi Chruščovom a Brežnevom?

 

MÁME NA TOM PODIEL!

O najdlhšom tuneli na svete sa už popísalo naozaj dosť. Jeho dĺžka je 57 km a vedie až 3200 m pod povrchom horského masívu Gotthard. Po dvoch rokoch testovania sa v ňom začala pravidelná vlaková premávka.

 

Unikátna stavba bola aj unikátne drahá. Pre Slovensko je však najdôležitejšie to, že sa na budovaní tejto svetovej jednotky podieľala aj naša firma, konkrétne GOHR z Veľkého Šariša. Z východu republiky putovali pre nemeckého partnera komponenty pre raziace štíty. Slovenská stopa zostala v štyroch takýchto štítoch, ktoré sa podieľali na vybudovaní 80% podzemných chodieb z celkovej ich dĺžky. Zvyšok Švajčiari vybudovali konvenčným spôsobom, teda odstrelami pomocou výbušnín.

 

Teší aj vedomie, že tím konštruktérov firmy GOHR tvoria predovšetkým absolventi Fakulty výrobných technológií so sídlom v Prešove, ktorá je súčasťou Technickej univerzity v Košiciach. Veľkošarišania sa môžu pýšiť nielen svojím podielom na stavbe Gotthardského železničného tunela vo Švajčiarsku, ale aj dodanými  technológiami na stavbu egyptských tunelov pod Suezský prieplav, špeciálneho žeriavu na stavbu tunela v nemeckom Stuttgarte či tunelového dopravníka do Nórska. Firma GOHR exportuje svoju ďalšiu produkciu, predovšetkým zariadenia pre hutníctvo a vodné elektrárne do USA, Kanady, Holandska, Francúzska, Talianska, Švédska, dohromady až 90% svojej výroby!

 

ČUDNÝ DÁNSKY EXPORT

Tí skôr narodení si ani nevedeli predstaviť, že by si niekedy kúpili vianočný stromček, ktorý by nevyrástol v slovenských lesoch. Jednoducho, ani vo sne ich nenapadlo, že sa u nás budú predávať  tieto symboly Vianoc z cudziny. Veď naša krajina je hrdá na to, že slovenská jedľa už osvetlená žiarila vo Vatikáne a teraz podobný strom od nás obdivujú obyvatelia a návštevníci Bruselu.

 

O to viac je nepochopiteľné, že akýmsi hitom na našich trhoch sú v týchto dňoch vianočné stromčeky z Dánska! Neuveriteľné, ale je to realita. Dokonca z Dánska dovážame také, ktoré majú pôvod niekde na Kaukaze, teda v Rusku alebo Gruzínsku. Takže v Škandinávii sa chytili pestovania – pre nich asi výhodného exportného tovaru -  ktorý určite má na rast oveľa lepšie podmienky na Slovensku. Predovšetkým z Kaukazu je bližšie k nám, než na sever kontinentu a okrem toho priemerná nadmorská výška Dánska je približne sto metrov. Nakoniec, mali by sme istotu, že v tých našich lesoch ešte niečo rastie. Veď keď ťažba nášho „zeleného zlata“, ako nás v škole učili, bude pokračovať takým tempom ako doteraz, tak miesto lesov o niekoľko desaťročí budeme mať iba holé stráne. Podnik Lesy SR síce ponúka na predaj najmä lacnejšie smrečky, pričom každý z nich rastie osem až desať rokov. V priemere jeden stojí desať eur. Je to chvályhodné, že lesníci takto konkurujú dovezeným stromčekom. Čo im bráni v tom, aby pestovali a potom zaplavili trh lacnejšími povedzme aj kaukazskými jedľami, než sú tie, ktoré privážame z Dánska? Veď na tých importných zarobia Dáni, prepravcovia, dovozcovia, obchodníci... Nuž, keď to u nás nikomu nevadí, tak je všetko v poriadku?

 

Ešte jedná poznámka k tým cenám dovezených stromčekov: jeden obchodný reťazec ponúka jedle až do ceny 150 eur za kus!

 

PREČO TO ROBIA?

Susedné Česko má svoju špecifickú štatistiku, ktorá je svojim spôsobom až desivá. Vyplýva z nej, že každý šiesty obyvateľ krajiny sa zadlží  kvôli Vianociam, pričom z týchto 6% jedna osmina už má na krku aspoň jednu exekúciu. Znamená to, že namiesto toho, aby si ľudia splatili svoje dlhy, tak si vezmú nové pôžičky. Podľa ďalšej ankety sa až 27% Čechov v tomto roku zadlží kvôli darčekom, požičaním si peňazí či už od príbuzných, kolegov, priateľov a známych.

 

S exekútormi v Českej republike /ale ako asi všade/ nie sú žiadne žarty. Médiá na západ od rieky Moravy upozorňujú svojich čitateľov, poslucháčov a divákov na to, že exekútori ich môžu navštíviť už 25. a 26.decembra a oblepiť čerstvo rozbalené darčeky svojimi nálepkami o ich exekúčnom zabavení.

 

Napriek všetkým problémom „za bankami je“ polovica dlžníkov, štvrtina si požičala od rôznych splátkových spoločnosti a ďalšia štvrtina od rodiny a známych. Ani sa nechce veriť, že v ČR žije 917 000 zadlžených občanov, ktorí majú dohromady  4 383 840 exekúcií! Ďalším 224 360 exekúciám čelia právnické osoby. Ťažko povedať, či ide o totálnu nezodpovednosť, alebo skutočne o skrytú chudobu, ale v každom prípade až 340 000 ľudí sa musí vyrovnať s minimálne piatimi exekúciami a vyše 133 000 osôb s najmenej desiatimi exekúciami!

 

Škoda, že nepoznáme takéto štatistické údaje u nás na Slovensku. U susedov „idú s nimi na bubon“ samotní exekútori. Naši mlčia a potom môžeme mať dojem, že im podobná situácia vyhovuje...