Zaujalo nás – Vladimír Mezencev

KAVIAREŇ NAMIESTO KNÍHKUPECTVA

Z jednej dennej vinárničky v centre Košíc, ktorá dlhé roky mala svojich verných štamgastov, sa raz z jedného dňa na druhý stala predajňa kníh, teda kníhkupectvo. Srdcia mnohých obyvateľov druhého najväčšieho mesta republiky sa radovali. Znamená to, že s čítaním u našincov to nie je až také zlé! Naopak, keď knihy vytlačia konzumentov vína /inak, nič proti nim/ tak je to jednoducho dobrá správa.

 

Aby to však Košičania s tým optimizmom z čítania kníh neprehnali, tak prišla pre zmenu informácia o zrušení dlhoročného kníhkupectva v areáli Univerzitnej nemocnici L.Pasteura. Teda predajne, zameranej na odbornú medicínsku literatúru, ale zároveň aj na beletriu, ktorá patrila Vydavateľstvu Osveta. V jej priestoroch bude teraz kaviareň. Z jednoduchého dôvodu – nemocnici ponúkla viac ako dvojnásobné nájomné za meter štvorcový. Zdravotnícke zariadenie požadovalo minimálne 90 eur bez energií, kníhkupectvo ponúklo rovných sto, majiteľka vtedy ešte budúcej kaviarne však  ponúkla až 204 eur za rok. Ani doterajší nájomca kníhkupectva nemocnici nič nevytýka, napriek tomu, že Vydavateľstvo Osveta tieto priestory využívalo vyše dve desaťročia. Jemu skončila nájomná zmluva, majiteľka kaviarne ponúkla najvyššiu cenu spomedzi štyroch záujemcov a vyhral ten, kto ponúkol najvyššiu cenu. Teda všetko bolo transparentné.

 

Niektorí lekári začali biť na poplach a jeden dokonca oslovil ministra zdravotníctva. Ako je možné odstaviť kníhkupectvo a zameniť  ho kaviarňou? Je tu však niekoľko ale... Napriek nízkemu doterajšiemu nájomnému kníhkupectvo bolo v strate. Takže s tým kupovaním odbornej literatúry pánmi lekármi a medikmi asi nebolo všetko v poriadku. Okrem toho v samotných Košiciach sú minimálne dve zariadenia s kombináciou kníhkupectva s kaviarňou a všetko nasvedčuje, že nie sú to stratové prevádzky. Takže aj v nemocnici by sa dalo spojiť príjemné s užitočným. Len by to musel niekto chcieť urobiť...

 

KOMU CHÝBA DZURINDA? ASI NIKOMU!

Športovci a politici sú ľudia rôznych profesií, ale často sa prelínajúcich. Niektorí poslanci a ministri sa hrajú na úspešných športovcov, veď ako jeden klasik povedal, nemusia ani ťažko trénovať na to, aby pred kamerami a mikrofónmi hovorili hlúposti – a ešte za to dostávajú solídne finančné čiastky. Možno aj preto sa niektorí športovci chcú stať politikmi. Potom by nemuseli v prepotených teplákoch pripravovať sa na súťaže od úsvitu do západu slnka, v rámci kondičnej prípravy dvíhať nad hlavu stovky a stovky ton železa, udržiavať prísnu životosprávu – a nakoniec sa im o akomsi úspechu môže iba snívať. Nečudo, že športovci politikom závidia. Tí druhí chodia v luxusných oblekoch, či niečo pokazia, alebo vôbec nič neurobia, i tak sú na výslní.

 

V čom sú, alebo aspoň by mali byť podobní? Jední i druhí by mali vedieť kedy odísť, teda ukončiť kariéru. Všetci vedia, že sa to má stať na vrchole kariéry. V takýchto prípadoch budú vždy vážení a uznávaní, dokonca obdivovaní. Tak napríklad šprintérska kométa  Usain Bolt /hviezda je slabý a nepresný výraz na ocenenie jeho schopností i úspechov/ hovoril o ukončení svojej kariéry už pred olympijskými hrami v Rio de Janeiro, na ktorých rozšíril svoju kolekciu zlatých medailí o ďalšie tri.

 

Nechajme slávneho Jamaičana svojmu osudu, veď ten zo svojej slávy bude žiť celé desaťročia a venujme sa, napríklad, nášmu Mikulášovi Dzurindovi. Bol už predsa všeličím: ministrom dopravy i zahraničných vecí, dvojnásobným premiérom, i keď strana, ktorú založil /SDKÚ-DS/ voľby nikdy nevyhrala, predsedom svojho času najsilnejšieho pravicového subjektu, už spomenutej modrej únie. Prišli však preňho aj horšie časy a vtedy dokázal zareagovať veľmi pohotovo: vykašľal sa na svoju SDKÚ, v prenesenom zmysle opustil potápajúcu sa loď, ktorú predtým kormidloval – ale neutopil sa. Vyšiel na breh, osušil sa a hurá do Kyjeva. Predtým síce presadil zavedenie vízovej povinnosti pre Ukrajincov a tí na oplátku pre nás /našťastie, už dávno nevieme čo sú to víza do tejto krajiny/ - a poď ho radiť ukrajinskému prezidentovi Petrovi Porošenkovi. Väčšina z nás doteraz nevie, v čom mu mohol tento – na Slovensku už plne skrachovaný politik – radiť, ale bola aspoň rada, že sa ho ako politika navždy zbavila. Priznajme si však, že sme to s tým optimizmom trochu prehnali. Pánovi Dzurindovi – na veľké prekvapenie – dala jedna naša televízna stanica veľký priestor a tak hovoril a hovoril, až nás z toho začala bolieť hlava. Vraj sa asi vráti späť do slovenskej politiky a keď sa vráti – tak Ficovi a ďalším ukáže. Oni nemajú alternatívu, ale on ju má, veď on predsa bude tá úspešná alternatíva. Čo už, niekoho z Mikuláša Dzurindu začala bolieť hlava, iných ale rozosmial, ale v každom prípade by teraz potreboval poradcu on. Aby mu jasne povedal, že jeho politická hviezda na Slovensku už dávno zhasla a zapadla...

 

CHLAPSKÝ PRÍSTUP

Nájdu sa takí, ktorí podnikanie poslancov NR SR Igora Matoviča /OĽaNO/ a Stanislava Kubánka /SMER-SD/ považujú za banalitu a teda za administratívny priestupok, ale i takí, ktorí pre nich i ďalších previnilcov žiadajú prísne tresty. Bez ohľadu na to, že išlo iba o jednu z klasických ľudských vlastností – zábudlivosť.

 

Zákon je však veľmi prísny aj napriek tomu, že niektorí kolegovia S. Kubánka v parlamente považujú jeho „podnikanie“ v Kolkáreň s.r.o. za spoločenskú aktivitu a nie zárobkovú činnosť. Tak či onak, posledné slovo bude mať výbor pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR a ten, i keď by niektorí z poslancov podnikal hoci iba „na papieri“ čo i len jeden deň, vidí v tom konflikt záujmov...

 

Je preto isté, že S. Kubánkovi hrozí prísny trest. Napriek tomu sa k celej záležitosti postavil chlapsky. Nezvoláva tlačové konferencie aby ich prostredníctvom vzbudzoval ľútosť v širokej verejnosti a takýmto spôsobom ovplyvňoval aj členov spomínaného výboru. Jednoducho tým zástupcom médií, ktorí ho oslovili priznal, že urobil chybu a je preto pripravený niesť za ňu následky. V jeho prípade by to bola asi vysoká finančná pokuta. V každom prípade už teraz spolupracuje s výborom, dodáva mu všetky požadované dokumenty – a čaká na verdikt. Nelobuje, aby mu niekto zo zainteresovaných prejavoval ľútosť, neovplyvňuje členov výboru. Teda, i keď má teraz veľký problém, pristupuje k nemu ako správny chlap. Ako ten, ktorý vie, že za chyby sa platí...