ZAUJALO NÁS pripravil Dušan Konček

Rozhovor známeho českého ekonóma Lukáša KOVANDU s Jean Claude Trichetom, ktorý nedávno odišiel z vedenia Európskej centrálnej banky

Vo vážnej kríze je celý svet

Ako sa dnes cítite, ako už bývalý šéf kľúčovej centrálnej banky? Užívate si?
- Povedal by som, že je to pre mňa nový začiatok. V posledných, najmenej 25 rokoch som bol zvyknutý dennodenne niesť zásadnú zodpovednosť a vykonávať dôležité funkcie. Či už išlo o námestníka ministra financií v rodnom Francúzsku, guvernéra tamojšej centrálnej banky alebo potom o post Európskej centrálnej banky. Tá skutočne patrí medzi dve ústredne globálneho centrálneho bankovníctva.

Naposledy sme sa stretli roku 2008 v Bruseli, kde ste z pozície prezidenta ECB oznamoval zníženie úrokových sadzieb. Ako si na ten čas spomínate?
- Vtedy vrcholila finančná kríza a tá doba bola zvlášť náročná. Ale zároveň inšpirujúca. Pres svoju výnimočnosť.

Niektorí ekonómovia tvrdili, že ECB mala na začiatku finančnej krízy znižovať úrokové sadzby oveľa razantnejšie. Mala vraj postupovať podobne rozhodne ako americká centrálna banka. Keď sa pozriete späť, urobil by ste niečo zásadne inak?
- Za svojimi vtedajšími postojmi si stále stojím. Zoberte si fakt, že ECB, bola úplne prvou centrálnou bankou, ktorá pristúpila k nekonvenčným zásahom v oblasti menovej politiky a to už 9. augusta 2OO7. Zaviazala sa vtedy k poskytnutie likvidity v neobmedzenej výške a pri fixnej sadzbe. Takže, keď mi dnes niekto hovorí, že som bol bojazlivý a nerozhodný, odpoviem, že bolo to presne naopak a že vtedy bol celý rad mojich rozhodnutí vnímaný ako kontroverzné.

Hodnotíte celé svoje pôsobenie šéfa ECB ako úspech?
- Hlavne je treba posudzovať rozhodnutia v menových záležitostiach podľa toho, aké prinesú úspechy. Nám sa podarilo zachovať dôveru v ECB a tiež dôveru v euro samotné. Všetky reči o tom, že euro je vážne ohrozené, ukázali sa ako celkom nepravdivé. Euro nikdy nebolo v ohrození. Naopak vykazovalo veľkú stabilitu a to aj napriek tomu, že kríza bola najťažšia od druhej svetovej vojny. A zároveň tiež krízy, ktorá by podľa môjho úsudku bola najvážnejšou krízou od prvej svetovej vojny nebyť našich odhodlaných a pohotových zásahov.

Takže podľa vás mohla byť kríza ešte horšia ako kríza 30-tých rokov?
- Áno. Pokiaľ by sme my a vlády nerokovali tak, ako sme rokovali. Ale samozrejme – hoci neexistuje žiadny problém s dôverou euru a dôverou ECB, problém existuje so správou eurozóny, tak ekonomickou ako aj fiškálnou- A v tom spočíva aktuálne poučenie z aktuálnej krízy.

Súčasné problémy Európy podľa vás s eurom nesúvisia?
- To nie je názor, to je fakt. Euro dokázalo, že je stabilnou menou. Že vie odolať deflačnému vývoju a to všetko napriek najhoršiemu možnému ekonomickému vývoju.

V čom teda kríva správa eurozóny?
- Je jasné, že fiškálny rámec nie je optimálny, že eurozóna stráca konkurencieschopnosť a že jej vývoj ekonomickej únie a nie únie menovej! Vykazujú veľké defekty. Ale aj tak je naivné sa domnievať, že teraz ide výhradne o európsku krízu.

Z globálnej perspektívy je hádam Európa zasiahnutá najvážnejšie?
- Dôkazom, že ide o krízu obecnejšej povahy je, že všetky centrálne banky vo vyspelých ekonomikách robia také zásahy, ktoré boli pred krízou nemysliteľné. A robia ich stále, ešte aj päť rokov po páde Lehman-Brothers a dokonca šesť rokov po páde trhu s nehnuteľnosťami v Spojených štátoch amerických. A rozhodne s nimi nezamýšľajú skončiť. To, čo prežívame je totiž veľmi vážna kríza všetkých vyspelých ekonomík, vážna kríza celého vyspelého sveta.

Sú ale zásahy centrálnych bánk účinné, keď ich robia už celé roky a koniec krízy vyspelého sveta ako hovoríte, stále je v nedohľadne?
- Pôsobí skutočne zvláštne, keď centrálne banky ešte po šiestich rokoch v rámci nekonvenčných zásahov navršujú objem svojich rozváh. Deje sa tak v Japonsku, v USA, vo Veľkej Británii, v eurozóne. A je ešte zvláštnejšie, že celý rad centrálnych bankárov, expertov, či investorská verejnosť mlčky a akosi samozrejme predpokladá, že taký stav môže pokračovať ešte dlhú dobu. Lenže to všetko napovedá tomu, čo som už povedal, že prechádzame závažnou krízou celého vyspelého sveta, momentálne jej tretím štádiom.

Priblížte dve predchádzajúce štádia
-Prvé štádium sa vyznačovalo finančnými otrasmi, ktoré súviseli s kolapsom trhu rizikových hypoték USA a jeho vyvrcholením bol pád investičnej banky Lehman Brothers. Počas druhého štádia, od polovice októbra do konca roka 2009 sa rúcal finančný „domček z kariet“ vyspelých ekonomík. Tretie štádium je možné charakterizovať ako krízu štátnych financií. Jeho epicentrum je v eurozóne.

Vážnosť krízy vyspelého sveta tak podľa vás ospravedlňuje nekonvenčné a roky trvajúce opatrenia centrálnych bánk?
-Musíme ísť k podstate veci a pýtať sa, či je súčasný ťažký stav stále dôsledkom procesu oddlžovania, alebo či plynie zo zlého manažmentu v minulých rokoch a to tak vo verejnej aj súkromnej sfére. Pokiaľ platí druhá možnosť, súčasné kroky centrálnych bánk iba naprávajú zlyhanie ku ktorému došlo mimo ich priameho pola pozornosti. To by bolo samozrejme veľmi zlé. Pokiaľ však platí prvá možnosť, potom sú opatrenia centrálnych bánk stále nenahraditeľné v procese ozdravenia, tak verejného ako aj súkromného sektora.

Blížia sa voľby v Nemecku, ich výsledok zásadným spôsobom ovplyvní ďalší osud eurozóny.
- Hovorí sa pritom, že Nemci majú vo svojom národnom povedomí zakódovaný značný odpor k inflácii. Mnoho ich ekonómov kritizujú ECB práve pre inflačný potenciál, ktorý ich nekonvenčné zásahy majú. Áno, nemeckí občania, ani by som nepovedal, že ekonómovia sú si veľmi dobre vedomí negatív, ktoré sú spojené s infláciou. Ale vyčleňovať na základe tohto len Nemcov, nie je správne. Národnostné členenie tu neobstojí. Keď som šéfoval ECB urobili sme prieskum verejnej mienky a zistili sme, že podobné nálady majú všetci ľudia naprieč eurozónou. Obyčajní ľudia jednoducho infláciu radi nemajú. A preto nakoniec podporujú ECB, v ktorej vidia poistku proti inflácii. Antiinflačný sentiment verejnosti jer silným pocitom, silnejším, než sa všeobecne domnievame. Centrálni bankári musia byť neustále v strehu, aby sa vyvarovali riziku inflácie, tak ale aj deflácie.

Ktoré z týchto dvoch rizík je dnes aktuálnejšie?
- Medzi defláciou a infláciou je úzky priestor, v ktorom sa centrálne banky musia pohybovať. Nedá sa povedať, ktoré z týchto rizík je momentálne bezprostrednejšie. Obidve nebezpečenstvá sú prítomné neustále.

Nekonvenčný prísun peňazí do ekonomík zo strany centrálnych bánk predpokladá skôr inflačný potenciál. Aj takto sa vyjadrujú kritici krokov ECB, vrátane spomínaných nemeckých ekonómov?
- Ale táto likvidita (t.j. hotovosť) sa dnes všade v Japonsku. v USA a inde vracia späť do centrálnych bánk a to vo forme rezerv. Zásahy centrálnych bánk takto našťastie nemajú finančný dopad, pretože nová likvidita sa nedostáva do širšej ekonomiky. Ale to všetko sa samozrejme môže v istom okamžiku zmeniť a pretaviť v citeľný inflačný tlak, aj keď to niekedy môže trvať veľmi dlho, možno desaťročie, ako to vidíme v Japonsku. práve preto musia byť centrálni bankári obozretný, aby ten okamžik dobre identifikovali. Pokiaľ budú obozretní, Európa bude podľa mňa čeliť akútnejším rizikám, ako je citeľná inflácia či deflácia.

Akým konkrétne?
- Skutočným rizikom je, že Európe sa nedarí navýšiť jej rastový potenciál, že chýba rezolútnejšie zaangažovanie sa v štrukturálnych reformách a v sneh o flexibilnejšiu ekonomiku. Problémom je aj to, že jednotný trh ani zďaleka nie je dokončený. Dôležitým krokom môže byť vytvorenie bankovej únie.

Sú riešením krízy vyspelého sveta razantné úsporné opatrenia, ktoré sú často terčom kritiky?
- Niektoré problémové krajiny v Európe jednoducho nemajú na výber a musia ich zavádzať. lebo investori a veritelia jasne hovoria, že nebudú tú či inú ekonomiku ´ďalej financovať. Iné dlhodobé riešenie v takom prípade neexistuje.

Teraz máte namiesto sadzieb venovať sa vnúčatám či záhradke. Chystáte sa do dôchodku?
- Darí sa mi zotrvať stále v aktívnom životnom tempe. Som predsedom washingtonskej organizácie Group of Thirty, predsedám rade riaditeľov think - tanku Breugel, pôsobím v Trilaterálnej komisii či ako člen predstavenstva EADS. Aj keď sa snažím byť aktívny je to celkom iný život ako so viedol predtým. Musím povedať, že moja duša, ako keby bola stále vo frankfurtskej kancelárii ECB

Zdroj : TÝDEN.cz
Pripravil Dušan Konček