ZAUJALO NÁS pripravil Dušan Konček

PRAVDY bývajú zaujímavé
V posledných mesiacoch sa vo veľkom písalo o tom, že sovietski vojaci po obsadení nacistického Nemecka znásilnili desiatky tisíc nemeckých žien a západná tlač sa na tom odbavovala jedna radosť. Platí slogan, že „vojna nie je kojná“, ktorý však takéto činy určite neospravedlňuje. Teóriu znásilňovania nemeckých žien sovietskymi vojakmi vymyslel ešte Goebbels, takže západná tlač v nej len pokračovala, aby aspoň takto degradovala porážku nacistov Sovietskou armádou a zvýraznila druhý front, ktorý spojenci otvorili až vtedy, keď bolo jasné, že Hitler vojnu prehrá. V tejto propagande si však treba pripomenúť biblickú triesku vo vlastnom oku, keď si otvoríte knihu „Čo robili vojaci“ od profesorky Mary Roberts z Univerzity Wisconsin v USA. „Moja kniha roztápa starý mýtus, ako sa veľmi pekne správali americkí vojaci“ hovorí profesorka Mary Roberts „Americkí vojaci sexovali všade a so všetkými čo malo sukňu“.

Podľa tejto knihy americkí vojaci v rokoch l942-1945 znásilnili v Európe asi l4 tisíc žien. Len vo Francúzsku bolo zo znásilnenie obvinených l52 vojakov a 29 z nich bolo obesených. Samozrejme táto štatistika nie je konečná, pretože desiatky tisíc ´ďalších obetí osloboditeľov spoza oceánu sa neobrátilo so žalobou na políciu, aj preto, že sa hanbili a aj preto, že sa báli. Ako píše v knihe autorka pre amerických vojakov bolo znásilňovanie šarmantných francúzskych žien, akousi samozrejmosťou, otcovia mnohých z nich totiž bojovali vo Francúzsku už v I. svetovej vojne a svojim synom rozprávali historky ako „od Piavy“ o romantike Francúzska. Nemálo vojakov z armády generála Eisenhowera pokladalo Francúzsko za jeden veľký bodrel v ktorom sú všetky ženy prostitútky. Podiel majú na tom aj filmy pre vojakov v ktorých smejúce sa Francúzsky objímali a bozkávali svojich osloboditeľov a tým vytvárali dojem „ach, vieme za koho bojujeme“. Noviny v tom čase publikovali frázy vo francúzskom jazyku pri komunikácii so ženami, ako napríklad "Nie som ženatý“, „Máte prekrásne oči", "Ste veľmi krásna“ a podobne. Táto propaganda vlastne hovorila a navádzala vojakov na to, že si mohli brať, čo chceli. Autorka píše, že potom ako sa vojská vylodili v Normandii, sever Francúzska zalialo „cunami mužskej vášne". Zvlášť veľa prípadov bolo v prístave Le Havre. V archíve mesta existujú dokumenty v ktorých píšu obyvatelia o priestupkov všetkých druhov, ktoré sa odohrávajú vo dne i v noci. Boli aj rabovačky, krádeže ale najčastejšie sa spomína znásilňovanie. Američania sa prakticky vrhli na všetky ženy. Odporné pre Francúzov bolo to, že znásilňovali tí istí osloboditelia, ktorí predtým bez akejkoľvek nástojčivosti bombardovali mestá a dediny, aby ukázali svoju „moc ohňa“. Treba pripomenúť, že v bitke o Normandiu zahynulo 20 tisíc civilov, z toho 3 tisíc v Le Havre.

Američania sa správali vo Francúzsku ako v obsadenej krajine a nie oslobodenej od okupantov. Nemožno sa čudovať, že mnoho Francúzov pokladalo ich príchod za „druhú okupáciu“, pričom za oveľa horšiu ako bola nemecká. Vo vzťahu k Francúzsku „Paríž a ženy“ sa Američania veľmi nelíšili od Nemcov. Udivujúce je, že francúzske prostitútky nie často spomínali na Nemcov dobrým slovom, aj preto, že Američanov nezaujímal iba sex. A pred Američanmi si dievčatá museli dávať pozor aj na svoje košieľky, títo osloboditelia sa neštítili banálnych krádeží. Niektoré kňažky lásky zaplatili za stretnutie s Američanmi aj svojim životom. Dvadsaťdeväť amerických vojakov bolo odsúdených za zabitie francúzskych prostitútok. Veliteľstvo amerických vojsk rozšírilo medzi vojakmi list "Skúsme si rozobrať znásilňovanie“. Súdili len tých, ktorých nebolo možné nesúdiť. Autorka knihy poukazuje aj na to, že v súdnych procesoch platili rasistické trendy, ktoré vtedy ovládali Ameriku. Zo l52 vojakov, ktorých súdili, bolo l32 černochov. Bakchanálie znásilňovania mali negatívny vplyv aj na Francúzov, ktorí neboli takí urastení ako Yankee, ktorí nepoznali úžasy okupácie.

Samozrejme Američania s Angličanmi oslobodili Francúzsko od nemeckej okupácie, ale toto oslobodenie od sladkej slobody pri nieslo aj nemálo horkosti. Zaujímavé je, že o tejto knihe západná tlač cudne mlčí a nevenuje jej ani minimálnu pozornosť. Ale o sovietskych vojakoch píše nebodaj ako o medveďoch, ktoré sa vrhali na svoju korisť. Sovietska armáda oslobodzovala aj Slovensko, pôsobili tu aj sovietski partizáni, ale ak sa sem tam niečo vyskytlo, bolo tom ojedinelé. Skôr bol trend „davaj časy“. Kuriózne však je, že potom po vojne sme takmer všetci nosili hodinky sovietskej výroby. Tak nám ich vrátili.