ZAUJALO NÁS: MMM drží krok s najsilnejšími konkurentmi vo svete – Vladimír Mezencev

Čo bolo najväčším fenoménom predchádzajúceho 20.storočia? Niekto povie, že objav jadrovej energie. Iný zaň považuje turizmus a cestovný ruch, pretože desiatky a desiatky miliónov ľudí každoročne aspoň na niekoľko dní zmení miesto svojho pobytu, aby uvideli niečo nové. Ďalší si myslí, že najvýznamnejším „objavom“ bol zrod masových maratónskych behov. Každý z nich má svoju pravdu, i keď prvým maratónskym bežcom bol vraj aténsky vojak Feidippides v roku 490 pred naším letopočtom. Bežal z Maratónu do Atén, čo približne zodpovedá dĺžke súčasnej maratónskej trate /42 195 m/, podľa inej legendy počas dvoch dni zabehol až 246 km, lebo bežal aj do Sparty, v ktorej žiadal občanov mesta o pomoc v boji proti Peržanom. Niektorí historici však tvrdia, že nič z toho nie je spoľahlivo dokázané, pretože prvá zmienka o slávnom Feidippidesovi sa objavila na svetle sveta až vyše 500 rokov od jeho smrti... Či už žil, bežal z Maratónu do Atén, alebo nie, maratónsky beh je stále obľúbenejší a už na svete prakticky niet krajiny, ktorá by nemala svoju trasu na 42 195 m, alebo aspoň na polovicu z tejto dĺžky.

PRESTÍŽNE PODUJATIA
Zaujímavé je, že svoje maratóny majú aj mestá, v ktorých sa najlepšie žije. Teda tie s najlepšou infraštruktúrou, s kvalitným ovzduším, dostatkom pitnej vody, s množstvom zelene, s precízne prepracovanou a spoľahlivou mestskou dopravou, dôkladným zdravotníckym a vzdelávacím systémom, atď., atď. Prestížne maratóny sa bežia vo Viedni, Zurichu, Londýne, Kodani, Luzerne, Quibecu, Calgary, Singapúre, Štokholme, Edinburgu, Amsterdame, Florencii, Honolulu... Jednoducho všade. V blízkosti pólov našej planéty, v Oceánii i na Saharskej púšti, či pod štítmi alpských velikánov. V tropickom pásme i v miestach večného snehu a ľadu.

BOSTONSKÝ A KOŠICKÝ
Majú veľa spoločného. Predovšetkým to, že sú najstaršie na svete. Ten prvý sa zrodil v roku 1897 v americkom Bostone, rok po svetovej premiére moderného maratónskeho behu na prvých novodobých olympijských hrách v Aténach. Ten náš sa po prvýkrát bežal v roku 1924 a vznikol z iniciatívy nadšencov na čele s Vojtechom Braunom – Bukovským po návrate z olympiády v Paríži. Je síce pravda, že už v roku 1896 sa bežali aj maratóny v Paríži, N.Yorku, Budapešti i v terajšom hlavnom meste Nórska, ale po čase na dlhé roky zanikli a obnovili ich až v druhej polovici 20-storočia. Košičania dokázali usporiadať maratón iba tri mesiace /!/ po skončení OH v Paríži. V auguste uskutočnili generálku v behu na 30 km a 28.októbra premiéru na maratónskej trati. Nie náhodou v tento deň, bolo to na počesť 6.výročia vzniku Československa. Prvému víťazovi, Košičanovi Karolovi Hallovi na jeho počesť zahrala vojenská hudba slávnostný pochod, zazneli dokonca čestné salvy, dostal vavrínový veniec, plaketu a zúčastnil sa i na slávnostnej večeri. Nevieme, či v Bostone mali takého vynikajúceho organizátora a funkcionára akým bol Ing.Vojtech Bukovský. Obdivuhodný intelektuál, charizmatická osobnosť, človek so závideniahodnou energiou a schopnosťou vytvárať tímy nadšencov a zanietencov. V mladosti sa aktívne venoval šermu, futbalu, lyžovaniu, zápaseniu, ale predovšetkým atletike. Sám dokonca jeden maratón aj absolvoval, bolo to však na 50 km lyžiarskej trati medzi Košicami a Gelnicou. V multietnickom rodnom meste dokázal vytvárať rôzne organizačné tímy zo Slovákov, Čechov, Židov i Maďarov, čo sa najvýraznejšie prejavilo predovšetkým pri príprave a samotných priebehoch jednotlivých ročníkov košického maratónu.

PREKVAPENIA NA POKRAČOVANIE
Nič nám nebráni v tom, aby sme si pustili svoju fantáziu „na špacír“ a predstavili si, že V. Braun – Bukovský vstane na jeden deň z mŕtvych a bude to práve prvú októbrovú nedeľu, teda v deň 90. MMM. Samozrejme, ako poriadny duch by bol neviditeľný a teda by sa dostal nepozorovane všade. Ako rátal, tak rátal, ale nevedel sa nijako dostať k tej deväťdesiatke. Veď zomrel v roku 1963 a ešte sa v tom roku zúčastnil na jeho 33.ročníku! Čo sa vlastne stalo? Keby tých ročníkov bolo menej, možno by pochopil, že sa niektorý neuskutočnil. Ale, že je ich viac? Nuž, nad sily aj takého intelektuálneho ducha. Šokom by bola preňho určite trať. Za jeho čias sa predsa maratón nikdy nebežal v uliciach mesta. Ale sám pre seba by poďakoval svojím nástupcom, že sa takto rozhodli. Na rozdiel od tých ročníkov toto veľmi rýchlo pochopil – maratón v meste – to je to pravé orechové, o čom sa nesnívalo ani jemu! Duch – neduch, dlho mu trvalo, kým si uvedomil, koľko je tu bežcov. Za jeho čias predsa nikdy neštartovalo ani sto vytrvalcov. Koľko je ich tu dnes? Neodvážil sa odhadnúť a zrátať ich, nebolo kedy. Ale určite sú ich tisíce! Neuveriteľné. Dokonca bežia i ženy! Kto im to, preboha, dovolil?! Veď to nie je normálne! Zdá sa, že toľko Afričanov som v živote nevidel, koľko sa ich tu zišlo na štarte. Pamätám sa, my sme tu dva roky pred mojou smrťou mali iba jedného, ale toho najlepšieho na svete. Stále si myslím, že lepší od neho žiadny maratónec čiernej pleti nebude! A teraz? Veď nikoho nepustili medzi seba. Tie nádherné časy v cieli, o akých sa mi nesnívalo ani na zemi, ani na nebi. I tie ženy! Kto by to o nich povedal. Veď ani najrýchlejší muži v cieli mnohých ročníkov by na ne nestačili. Pritom niektoré sú celkom pekné... Duch sa potom nenápadne dostal do miestnosti, pred ktorou stál rad, v ktorom nechýbali všetci tí, ktorí stáli na stupni víťazov. Postupne prichádzali k stolíku, tam dostávali peniaze, ktoré nepoznal. Inštinktom ducha však pochopil, že ide o veľké sumy. Za čo ich dostávajú? Za mojich čias zahraniční pretekári, aj tí najlepší, dostávali preplatené cestovné III. triedy, stravu a ubytovanie zadarmo. Iba niektorí domáci chceli viac. Druhú triedu a dokonca aj do vrecka. Veď takému Bikilovi sme ponúkali peniaze a dokonca ani nechcel prevziať cenu pre najlepšieho – veľký krištáľový pohár. Vraj stratí štatút amatérskeho športovca. Títo však spokojne berú solídne sumy... Niečo tu nie je v poriadku. Nikto tu nič nehovorí o tradičnom pondelkovom výlete do okolia mesta, dokonca ani o spoločnej slávnostnej večeri, ani o odovzdávaní cien. Pritom všetci vyzerajú takí spokojní a nadšení, bežci i ľudia v uliciach mesta, tých je dokonca oveľa viac ako za mojich čias. Asi to tak má byť. I keď všeličomu nerozumiem, ale to všetko nové má niečo do seba. Nakoniec, nevidím tu ani jednu známu tvár. Mám dojem, že som iba zazrel Bubena – Feriho Kapcára, ten by však mal mať už vyše deväťdesiat... No čo, videl som vynikajúci maratón, nádherné časy víťazov, aj na tie ženy na trati by som si asi zvykol. Ale čo už, svet je iný, maratón je iný. Tí moji nástupcovia, ako som si všimol, sú šikovní a vedia čo robia. Toľko radostných tvári, toľko úsmevov, to za mojich čias predsa len nebolo. Len tu deväťdesiatku pred písmenami MMM neviem stále pochopiť. Bol to pre mňa nádherný deň, veď som po 50-tich rokoch bol opäť na košickom maratóne. Našťastie ako divák. Neviem predsa nič o tom, ako sa organizuje maratón v 21.storočí. Ešte dobre, že to vedia iní. Môžem sa spokojne vrátiť tam hore, medzi svojich vytrvalcov. Darmo, takýto moderný maratón už naozaj nie je pre mňa, ale treba priznať, bol najkrajší aký som kedy videl...

PREČO DEVÄŤDESIATY ?
V poradí 15. ročník Slovenského maratónu, ako sa terajší MMM vtedy volal, sa už neuskutočnil. V ovzduší už bolo, symbolicky povedané, cítiť pušný prach. Horthyovské fašistické Maďarsko využilo oslabenie Československa obsadením Sudiet nacistickým Nemeckom a tak sa mu u Hitlera podarilo presadiť svoje územné nároky na časť vtedy už autonómneho Slovenska. Na základe Viedenskej arbitráže dňa 2.novembra 1938 Slovensko stratilo až štvrtinu svojho /10 390 km2/, konkrétne 279 miest a obcí s 860 000 obyvateľmi, z ktorých však až v 170 žilo viac Slovákov ako Maďarov. Vojtech Bukovský so svojími spolupracovníkmi si uvedomoval vážnosť medzinárodnej situácie, nevhodnej na usporiadanie v Európe už dobre známeho maratónu, a tak Béla – báčimu nezostalo nič iné, ako rozposlať telegramy prihláseným vytrvalcom, že sa maratón neuskutoční. Napriek tomu do Košíc prišli šiesti atléti, ktorí nechceli veriť, že 28.októbra sa maratón nepobeží.

Zakladateľ košického maratónu mal o blízkej budúcnosti veľmi optimistické predstavy. Na OH 1936 v Berlíne už predsa Nemecko v plnej nahote demonštrovalo svoje chúťky na ovládnutie sveta so svojími spojencami a okrem toho už určite vedel, ako nacisti urobili zo svojích občanov židovského pôvodu zatiaľ „iba“ ľudí druhej kategórie... Myslel si však, že holocaust až do Košíc nedôjde a teda jeho osobne sa nikdy nebude týkať. Po obsadení Košíc horthyovcami v jeseni 1938 však sám pocítil antisemitizmus na vlastnej koži. Dlho ho od väčších represálií zachránilo iba vlastníctvo uhorského Železného kríža z I. svetovej vojny, ktorú prežil celú, teda od roku 1914 až do roku 1918 vo vojenskej uniforme. Určitý čas bol aj internovaný, neskôr sa skrýval na vidieku i v rôznych košických bytoch. Samozrejme, oslobodenie Košíc v januári 1945 bolo preňho skutočným oslobodením. Osobne nikdy neprejavil ani náznak pomstychtivosti za roky, počas ktorých trpel a dennodenne sa musel obávať o svoj život. „Bola taká doba...“ hovorieval o časoch svojho prenasledovania a touto nedokončenou vetou začal i končil všetky pokusy o rozhovory na tému jeho ťažkého života v Košiciach počas maďarskej okupácie.

Polofeudálne horthyovské Maďarsko využilo slávu Slovenského maratónu vo svoj prospech. V rokoch 1939-1944 malo organizovanie maratónov demonštrovať jeho moc na obsadenom slovenskom území a najmä to, že Košice sú trvalou súčasťou Maďarska. Aj tým, že každý z piatich takýchto behov /1939, 1941, 1942, 1943, 1944/ bol zároveň majstrovstvami Maďarska! Názov Slovenský maratón zmenili na Košický maratón a štartovali na ňom iba bežci z pôvodného Maďarska a okupovaných Košíc i Sedmohradska. Samozrejme, Ing.V.Bukovského z organizovania maratónu odstránili a taktovku do rúk prevzal funkcionár, ktorý prišiel z Miškolca. O všetkom však rozhodovali v Budapešti v sídle Maďarského atletického zväzu. Iróniou bolo, že okupanti roku 1939 si prisvojili poradové číslo Slovenského maratónu, ktorý sa mal uskutočniť ešte v predchádzajúcom roku – 15. ročník!

Na skutočnú 15-ku si usporiadatelia maratónu v oslobodených Košiciach museli počkať až do októbra 1945. Maratón slobody, ešte bez zahraničnej účasti pripravil ŠK Jednota, nový slovenský športový klub na čele s katolíckym kňazom ThDr.Antonom Harčarom. Ten celú okupáciu mesta prežil ako učiteľ náboženstvá a bol svedkom silného národnostného útlaku. Sám ho tiež zažil a neskôr celé desaťročia tvrdil, že sovietska armáda priniesla oslobodenie od maďarského jarma. Osobne mal veľmi ďaleko ku komunistom, v oslobodených Košiciach sa stal poslancom SNR za Demokratickú stranu, ale neskôr si pre zmenu zažil dosť útlaku počas tzv. diktatúry proletariátu. Spomíname ho predovšetkým preto, lebo v roku 1945 sa tento muž v sutane zároveň stal aj predsedom Východoslovenskej futbalovej župy. Medzi organizátormi nemohol chýbať ani V. Bukovský, i keď „iba“ v úlohe šedej eminencie. Až do roku 1951, kedy sa opäť stal prvým mužom maratónu v meste. Všetci zainteresovaní sa bez výhrad dohodli na tom, že Maratón slobody v roku 1945 dostane poradové číslo 15, pretože 15.ročník sa v roku 1938 neuskutočnil. Jeho kontinuita bola vojnovými udalosťami prerušená a aby sa obnovila v oslobodenej republike po sedemročnej prestávke sa opäť uskutoční maratónsky beh, ktorý bude naviazaný na výročie vzniku Československej republiky. S týmto vysvetlením a odôvodnením prišiel práve A. Harčar a dlhé desaťročia nikomu ani na um neprišlo, žeby sa na tom malo niečo meniť.

Prišli však 90-roky a jeden „tiež maratónsky odborník“, ktorý vďaka straníckemu dosadeniu stál dokonca jeden rok /1960/ na čele organizačného výboru. Tento bývalý stranícky a štátny pracovník chodil kde sa len dalo a presviedčal zainteresovaných aby sa do oficiálnych dejín MMM dostali aj maratóny uskutočnené v rokoch okupácie Košíc. Po dlhých rokoch „argumentovania“ sa mu to nakoniec podarilo. Maratónsky klub sa rozhodol vojnové ročníky do oficiálnej štatistiky zaradiť. Stalo sa tak v roku 2004 pri príležitosti 8O.výročia zrodu tohto slávneho behu, ktorý od roku 1951 sa volá Medzinárodný maratón mieru. Skupinka, ktorá nakoniec presadila zaradenie maratónov v okupovaných Košiciach argumentovala tým, že predsa aj olympijské hry, ktoré sa neuskutočnili vo vojnových rokoch /1914, 1918, 1940 a 1944/ dostali svoje poradové čísla a na ne nadviazali potom mierové olympiády. Správne, ale prečo sa zrazu po šesťdesiatich /!/ rokoch v zozname víťazov ocitnú aj tí, o ktorých sa v roku 1945 rozhodlo, že vojnové košické maratóny a teda i najrýchlejší na nich nikdy nebudú považovaní za víťazov tohto maratónu. Predovšetkým preto, lebo okupačná moc organizovala tieto behy len ako demonštráciu svojej vlády na zabraným územím. Tí samotní bežci určite za nič nemôžu, ale dejiny potvrdili, že tak ako podpísanie Mníchovskej dohody tak aj Viedenskej arbitráže malo pre nás tragické následky. Niektorí sa aj u nás na Slovensku snažia hovoriť o tzv. „odstúpených“ územiach. Aké odstúpenie, keď potom nasledovala tzv. Malá vojna so svojími obeťami na slovenskej strane, bombardovanie Spišskej N.Vsi a ďalšie prenasledovanie našich vlastencov na okupovanom južnom a juhovýchodnom Slovensku.

Kuriózne je aj vydanie dvoch kníh na počesť jubileí MMM. Tá prvá – MEDZINÁRODNÝ MARATÓN MIERU KOŠICE 75 /1924-1999/ síce na jednej strane spomína roky 1938 až 1944 s menami víťazov, kde sa hovorí o hortyovskej okupácii Košíc, ale títo bežci nie sú uvedení v celkovom zozname víťazov košického maratónu. Po víťazovi D.Lericheovi v roku 1937 nasleduje meno a fotografia A.Špirocha, víťaza v roku 1945. Žiaľ, kniha z roku 2004 pod názvom NAJSTARŠÍ V EURÓPE už vojnové ročníky oficiálne prezentuje ako všetky pred i po nich aj s fotografiami najúspešnejších i snímkou predsedu organizačného výboru. O tom, že išlo o neregulárne podujatia svedčí aj to, že v roku 1940 sa medzi Košicami a Seňou nesmelo bežať, pretože majstrovstvá Maďarska v maratónskom behu sa uskutočnili v Budapešti a tak Košice ani nedostali právo svoje preteky usporiadať. Preto sa ťažšie čítajú slova o akejsi kontinuite medzi predvojnovými, vojnovými a povojnovými ročníkmi. Akosi terajší predstavitelia Maratónskeho klubu úplne zabudli, že Slovenský maratón sa zrodil na počesť 28.októbra 1918, teda vzniku Československa. Neskôr po zmene názvu podujatia na Medzinárodný maratón mieru sa jeho účastníkom hovorilo „poslovia mieru“ – a to o tých /pri všetkej úcte k ním/ , ktorí bežali na trati Košice – Seňa – Košice v rokoch 1939, 1941, 1942, 1943 a 1944 rozhodne nemožno povedať. Zaujímavé by bolo zistenie, čo by na košické vojnové maratóny povedali dvaja víťazi – Francúz Desiré Leriche /1937/ a Lotyš Arthur Motmillers /1935/, ktorí v II. svetovej vojne prišli o svoje životy?

Právom preto môžeme konštatovať, že tohtoročný oficiálny názov 90.MEDZINÁRODNÝ MARATÓN MIERU je nepresný a zavádzajúci. Rozhodne ho nikto nepotrebuje. MMM je aj bez tej deväťdesiatky nádherný, z roka na rok krajší a príťažlivejší. Tak ako povedal jeden znalec ženskej krásy, že Sofia Lorenová čím je staršia, tým aj krajšia. Tak je to aj s košickým maratónom. Neabsolvované ročníky si však v nijakom prípade nemusí pridávať. Organizátorov môže tešiť skutočnosť, že aj pri hospodárskej kríze na nebohatom Slovensku dokážeme zorganizovať aspoň taký, keď nie lepší maratónsky beh ako v najbohatšom talianskom meste Miláne. Nie náhodou spomíname centrum Lombardie, pretože v tomto roku na milánskom maratóne štartovali aj členovia Maratónskeho klubu Košice. Organizácia podujatia bola na takej úrovni ako v Košiciach, trať dokonca o niečo krajšia – ale nemilým prekvapením bol minimálny záujem zo strany obyvateľov i návštevníkov mesta! Košice majú azda tých najlepších fanúšikov maratónu na svete. Tak doslova povedal nejeden víťaz či účastník MMM. Niektorí Košičania vydržia v uliciach stáť až plných šesť hodín len preto, aby vzdali česť a potleskom odmenili aj posledného v cieli! V tomto je MMM nedosiahnuteľný a nečudo, že právom patrí medzi desiatku najlepších maratónov v Európe. Nuž, keď sme už spomenuli Taliansko tak len na samotnom Apeninskom polostrove majú až jedenásť známych maratónov...

Takže, Medzinárodný maratón mieru tú tohtoročnú 90-ku ku sláve a imidžu nepotreboval. Nakoniec ani Bostonský maratón si v oficiálnom názve nepíše konkrétny ročník, i keď tu kontinuita od roku 1897 nebola prerušená! Jednoducho mu to nechýba. Nakoniec, spomeňme na ľudovú múdrosť, že menej je niekedy viac... Na základe nami uskutočneného malého prieskumu medzi priaznivcami MMM by sa nemali uvádzať jeho ročníky. Už predovšetkým preto, že ich kontinuita nebola zachovaná. Stačilo by napríklad uvádzať : MEDZINÁRODNÝ MARATÓN MIERU 2014 KOŠICE – SLOVENSKÁ REPUBLIKA, NAJSTARŠÍ V EURÓPE /Zrod v roku 1924/.