ZAUJALO NÁS – Vladimír Mezencev

Ďalší exponát do „jeho“ múzea

Deň priateľstva na slovensko-ukrajinských štátnych hraniciach vo Vyšnom Nemeckom sa vo vynovenej réžii uskutočnil už po pätnásty krát. Na oslavách sa zúčastnili poprední predstavitelia Zakarpatskej oblasti, Prešovského aj Košického kraja. Medzi mnohými hosťami však najväčšiu pozornosť pútal prezident SR /1999-2004/ Rudolf Schuster. V neposlednom rade aj preto, lebo si priamo na hraniciach prevzal vrtuľník ešte sovietskej výroby M-8, ktorý je darom prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka do expozície leteckého múzea, súčasti Technického múzea v Košiciach. Táto expozícia v podstate pozostáva iba z darov lietadiel, ktoré R. Schusterovi venovali hlavy štátov. Dejiny tohto ostatného daru sú naozaj zaujímavé. Vrtuľník sa svojmu priateľovi R. Schusterovi rozhodol venovať už v poradí druhý ukrajinský prezident Leonid Kučma, po ňom sa tejto iniciatívy chopil jeho nástupca Viktor Juščenko, ale ani on nestihol vybaviť všetky formality, aby dar mohol opustiť územie Ukrajiny. Nestihol tak urobiť ani ďalší v poradí prezident Viktor Janukovyč, ale celú záležitosť dotiahol do konca až terajší prvý muž krajiny Petro Porošenko. Vrtuľník však v hraničnom pásme zostane až do 5.júna, dovtedy dostane vynovený šat a v en deň ho slávnostne umiestnia do muzeálnej kolekcie.

 

Aj na slovensko-ukrajinskom pomedzí bol nečakane veľký záujem o jeho najnovšiu knihu HLAVNÁ, ktorá mala oficiálnu prezentáciu len pred niekoľkými dňami v Košiciach. O toto dielo, ktoré, ktoré zachytáva komplexnú rekonštrukciu najvýznamnejšej ulice v historickej časti Košíc v rokoch 1996-1997 sa zaujímali prítomní poslanci ukrajinského parlamentu, primátori zakarpatských  miest, dokonca aj najvyšší predstavitelia polície v Zakarpatskej oblasti a v neposlednom rade pedagógovia z jedinej školy v Užhorode s vyučovacím jazykom slovenským. Samozrejme, všetci chceli mať knihu s osobným venovaním a podpisom autora. Nečudo, že pán prezident tam strávil dlhé chvíle s perom v ruke, obkľúčený desiatkami záujemcov o jeho najnovšie  literárne dielo, ktoré určite bude vážnym kandidátom na najlepšiu knihu z oblasti literatúry faktu za rok 2016.

 

Zbytočný rozruch okolo Jamaly

O účasti ukrajinskej speváčky tatárskeho pôvodu Jamale /civilným menom Susana Jamaladinová/ sa dlhší čas hovorilo ešte pred samotnou súťažou v Štokholme. Eurovision Song Concert 2016, ako sa táto obľúbená spevácka súťaž volá, vyvolala vášnivé diskusie, predovšetkým v Rusku, či organizátori vlastne majú umožniť Jamale vôbec vystúpiť, alebo nie. Pieseň s netradičným názvom „1944“ speváčka venovala svojej prababke, ktorá zahynula počas nútenej deportácie tatárskych žien, detí a starcov v roku 1944 z rodného Krymu do ďalekých kazašských stepí. V piesni sa síce nič nehovorí ani o Stalinovi, ktorý sa takto rozhodol potrestať Tatárov za to, že počas II.svetovej vojny mnohí z nich kolaborovali s nemeckými okupantmi, ani o Rusku, ktoré v roku 2014 anexovalo tento polostrov. Napriek tomu každý cítil v tejto piesni politický podtext...

 

Odborníci tvrdili, že pokiaľ Jamala vyhrá, tak to bude mať veľký medzinárodný ohlas. Tak sa aj stalo. Jamala zvíťazila, z Ruska zazneli protestné reakcie a dokonca až také, že Rusko musí bojkotovať túto súťaž v budúcom roku, kedy podľa jej propozícii bude organizátorom Ukrajina. Medzi takýmito reakciami a informáciami úplne zaniklo vyjadrenie mladého ruského speváka Sergeja Lazareva, ktorý spomedzi 26 finalistov obsadil tretie miesto. Mnohí diváci, predovšetkým v Rusku, sú presvedčení, že „Lazarev mal jednoznačne zvíťaziť, ale prednosť dostala politika a tak zvíťazila reprezentantka Ukrajiny“. Sergej Lazarev sa však zachoval ako správny chlap. Po vyhlásení výsledkov povedal, že podľa neho bola Jamala skutočne najlepšia a zaslúžene vyhrala. Rovnako spravodlivé bolo aj druhé miesto austrálskej speváčky Dami Im. Obom želá v ich ďalšej kariére veľa úspechov a sám je so svojím umiestnením spokojný.

 

Takže, bola to zbytočná reakcia Moskvy na niečo, čo sa nestalo. Akurát  urobila Jamale väčšiu reklamu než si zaslúžila. Oveľa väčšiu si z jej strany zaslúžil reprezentant Ruska Sergej Lazarov. Máloktorý spevák by sa na jeho mieste zachoval tak gavaliersky, športovo a objektívne. Priznal zaslúženú i keď veľmi tesnú prehru. Klobúk dole pred ním! Prečo sa však ani v Rusku, ani nikde inde, nezaoberali tým, čo robila Austrálčanka na súťaži presne vymedzenej iba pre spevákov z európskych krajín?

 

Moskva si neuvedomila, že niekedy aj tá zlá reklama je predsa len reklama. Keby rôzne ruské inštitúcie prijali prehru tak, ako to urobil jej reprezentant, tak by sa meno Tatárky, Kyjeva i celej Ukrajiny neskloňovalo tak často a zbytočne...

 

Čo so železiarňami?

Východoslovenské železiarne /VSŽ/ v Košiciach predstavovali vlajkovú loď nášho priemyslu. Po privatizácii podniku začala jeho pomalá stagnácia, ale stále to bol hutnícky komplex, ktorý priťahoval záujem zahraničných firiem a oceliarskych magnátov. Vďaka pravicovej vláde M. Dzurindu sa novými majiteľmi VSŽ stali Američania – konkrétne nadnárodná spoločnosť  U.S. Steel so sídlom v Pittsburgu. Ale aj tá má už svoje zlaté časy dávno za sebou...                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               

 

Dzurindovci boli voči Američanom veľmi štedrí. Teda za solídny podnik im stačil skromný balík peňazí, ale zároveň novým majiteľom poskytli množstvo rôznych, predovšetkým ekonomických výhod, napr. daňové prázdniny.  Američania boli v Košiciach dlhé roky celkom spokojní. Našli tu patričný  počet kvalifikovaných zamestnancov i solídne technologické vybavenie. Akurát si sťažovali na tzv. prezamestnanosť a tak od samého začiatku podnikali rôzne kroky na znižovanie počtu pracovníkov. Okrem toho po čase začali U.S. Steel i ďalšie európske metalurgické podniky vytláčať z ich obchodných pozícii Číňania so svojou lacnou oceľou. Azda vtedy už Američania začali vážne uvažovať o predaji košických železiarní. Spočiatku vraj mali o ne záujem Rusi i Ukrajinci, neskôr sa hovorilo o Tomášovi Chrenkovi, rodákovi zo Slovenska, jeho majetok sa odhaduje na 510 mil. eur. Chrenek je spolumajiteľom skupiny Moravia Steel, do ktorej patria aj Třinecké železiarne. Tento Slovák, ktorý však podniká v Česku, vlastní ešte sieť nemocníc, známe filmové ateliéry v Prahe na Barrandove, zdravotnú poisťovňu Agel... Niektorí experti ho zaradili na 4.miesto v zozname najbohatších Slovákov /za Andrejom Babišom, Ivanom Chrenkom a Jaroslavom Haščákom/. Ani Chrenek však bývalé VSŽ nekúpil. A tak sa teraz rozpráva o Číňanoch... Prečo však U.S.Steel Košice zatiaľ nikto nekúpil? Pretože vraj už dávno nepatrí medzi moderné podniky a tak by modernizácia vyšla na veľké peniaze. Ale to všetko sa iba hovorí. Jedno je isté: počet zamestnancov klesol na cca 10 000 a Američania by radi tento počet ešte znížili. Vedenie košickej dcéry americkej korporácie sa tým vôbec netají. Vrcholoví manažéri U.S.Steel si však uvedomujú, že za rôzne ústupky podpísali s vládou Roberta Fica v roku 2013 memorandum, na základe ktorého nesmú hromadne prepúšťať. V prípade košickej spoločnosti to znamená, že v priebehu jedného mesiaca U.S. Steel Košice nesmie prepustiť 30 a viac zamestnancov. Ale 29 môže! Práva na to upozorňujú odborári a podľa nich sa už hromadné prepúšťanie vo firme takto realizuje. Takže Američania môžu aj dva roky prepustiť každý mesiac 29 pracovníkov – a nič tým neporušia. Ani memorandum, ani ďalšie predpisy, ktoré firmy musia dodržať pri hromadnom prepúšťaní. Odborári sú presvedčení, že manažment spoločnosti porušuje kolektívnu zmluvu a preto pripravujú ďalšie kroky...