ZAUJALO NÁS – VLADIMÍR MEZENCEV

Čudné spôsoby na bratislavskej radnici

 

Nuž, mnohí sa ešte pamätáme na vyjadrenia vtedy ešte len kandidáta na primátora Bratislavy Iva Nesrovnala /nezávislý, predtým SDKÚ-DS/ o tom, ako hlavné mesto SR má fungovať a ako bude v tom prípade, keď ho zvolia do tejto funkcie. Keď porovnáme jeho vtedajšie agitačné vystúpenia so skutkami, tak sa nemá veľmi čím chváliť. Napriek tomu, že to robí rád a často a niekedy aj tým, čo urobil jeho predchodca Milan Ftáčnik.

 

Pred niekoľkými dňami nás však pán primátor všetkých doslova šokoval. Aspoň situáciou na „jeho“ magistráte, ktorú v jednom denníku popísala dnes už bývalá zamestnankyňa tejto inštitúcie Zuzana Aufrichtová a rozhodne nie je ani ten najmenší dôvod jej neveriť. Pokiaľ nezačala poukazovať na rôzne chyby a preplácanie prác, súvisiacich s parkovacou politikou mesta, tak bolo všetko v poriadku a patrila medzi tých, ktorí dostávali aj finančné odmeny. O tom, že v audite bolo dosť nepresností, ale pritom solídne zaplatených, sa nesmeli dozvedieť ani mestskí poslanci! Vrcholom všetkého bolo prijatie interného nariadenia, na základe ktorého zamestnanci magistrátu nesmú nijako komunikovať s primátorom a ani s poslancami! Zdá sa, že niečo také by nedokázali vymyslieť ani v niektorej stredoafrickej republike na čele ktorej stojí nejaký diktátor, ktorý sa dostal k moci vojenským prevratom. Len si predstavte situáciu: pán primátor ide po chodbe magistrátu a pred výťahom stretne pracovníčku, ktorú osobne pozná. Pozdraví ju a opýta sa jej, ako sa má. Dotyčná, sa bez slova otočí a ponáhľa sa preč, i keď pôvodne sa chcela zviesť tým výťahom, do ktorého smeroval aj Ivo Nesrovnal. Veď čo všetko by sa mohlo stať, keby sa začala s primátorom rozprávať a dozvedel by sa to jej priamy nadriadený. Možno by nasledovalo oficiálne pokarhanie a potom asi aj prepustenie. Iná vec je zákaz komunikácie s poslancom /!/, ktorému možno dala aj svoj hlas, i keď to v konečnom dôsledku nie je dôležité. To je už obmedzovanie občana v jeho základných právach a to by mal pán primátor, v minulosti známy a uznávaný advokát, dobre vedieť. Nuž, Hamlet by to mal, keby vstal z mŕtvych, jednoduchšie. Povedal by iba, že na tom bratislavskom magistráte niečo poriadne smrdí – a tak si to tam vyčistíte. Lenže to čistenie sa tým, ktorí majú radi poriadok nemusí vyplatiť...

 

PENIAZE NIE SÚ VŠETKO

Pri propagovaní Slovenska ako príťažlivej destinácie cestovného ruchu sa v nedávnej minulosti urobilo veľmi veľa. Predovšetkým na úrovni krajov, regiónov, miest i samotných turistických centier. I keď počet zahraničných návštevníkov našej republiky za minulý rok ešte nie je oficiálne známy, ale v štatistikách sa určite objavia rekordné počty. Možno, že Slovenská agentúra pre cestovný ruch /SACR/ to bude považovať za svoj úspech, ale nie je to tak. Táto štátna agentúra mala vždy štátom garantované prostriedky na svoju činnosť, ktoré samozrejme každý rok statočne minula, ale či efektívne – o tom môžeme pochybovať. Hlavným poslaním SACR je propagovať Slovensko v zahraničí – a to sa dá robiť rôznymi spôsobmi. Pre SACR bol vždy najjednoduchší a zároveň pre ňu najpohodlnejší spôsob zúčastňovať sa na rôznych výstavách cestovného ruchu na rôznych kontinentoch a veľmi často v atraktívnych a exotických mestách. I keď išlo o nákladné akcie o žiaducom prínose z nich môžeme iba pochybovať. Už aj preto, lebo v SACR nikdy nepracovali skutoční odborníci na cestovný ruch, ale predovšetkým iba politickí nominanti. Tejto organizácii neprialo ani to, že patrila pod rôzne ministerstvá /kultúry, dopravy/, teraz od 1.januára je súčasťou rezortu hospodárstva. Nepomohlo jej ani premiestnenie centrály z Bratislavy do B. Bystrice a potom späť k Dunaju. Úplne zbytočné bolo zakladanie kancelárii SACR v krajských mestách, v ktorých sídlia rôzne organizácie cestovného ruchu, v druhom najväčšom meste republiky je to KOŠICE REGION TURIZMUS. SACR zatiaľ vždy dokázala predovšetkým natŕčať dlane, aby sa jej zo štátneho rozpočtu /a do roku 2015 vrátane/ aj z eurofondov podarilo dostať čo najviac. Keď už opäť môžeme niečo poradiť z overenej praxe: najviac cudzincov sa dá prilákať novinármi, ktorí absolvovali tzv. infocesty po Slovensku a po návrate v novinách, časopisoch, televíznych a rozhlasových reláciách zverejňovali to, čo v našej republike videli a zažili. Jednoducho, je to najefektívnejšia a najlacnejšia forma propagácie Slovenska. Zdá sa však, že pre niektorých pracovníkov SACR je to nepríťažlivý spôsob reklamy a propagácie našej krajiny, lebo v takýchto prípadoch by oni zostali doma...

 

Keď už sme spomenuli Košický kraj... Tam stále vedia, že každý rok musia prísť s niečím novým a iba v takom prípade dosiahnu žiaduci úspech. Tak napríklad tento rok sa zamerajú na propagáciu lokalít, zapísaných na Zozname prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Veď na území kraja je až desať takýchto lokalít a z Košíc sa dá až k 16 pamiatkam UNESCO dostať v priebehu poldruha hodiny! Autom... Z iniciatívy výkonnej riaditeľky krajskej organizácie KOŠICE REGION TURIZMUS Lenky Vargovej sa zrodil projekt „Vláčikom za pamiatkami UNESCO v Košickom kraji“, ktorý chce vyjsť v ústrety všetkým milovníkom železničnej nostalgie.

 

Musíme sa však zmieriť s tým, že medzi turistické veľmoci ešte stále nepatríme. Nie sme ani Francúzsko, Grécko, Švajčiarsko, Taliansko, Španielsko či Chorvátsko. To je samozrejme, ale nie sme ani Island! Ten má síce iba 360 000 obyvateľov, ale v minulom roku tento ostrov navštívilo až 1,6 mil. turistov! Cestovný ruch na Islande – ešte pred tridsiatimi rokmi takmer neznámy pojem – dnes vytvára takmer tretinu HDP. Len pre zaujímavosť – iba v rokoch 2010 až 2015 v tejto krajine na severe Európy vzniklo 789 nových cestovných agentúr a kancelárií!

 

PÁLILO SA A STÁLE PÁLI...

Patrilo to k našej národnej tradícii. Jednoducho už naši predkovia dokázali v skromných podmienkach vyrábať alkoholický nápoj. Či to bola tzv. lavorovica, či samohonka, vždy to bolo to isté. Zároveň aj trestné. Môžeme síce závidieť Chorvátom a Maďarom, ktorí môžu domáce alkoholické nápoje páliť oficiálne, čo sa nepáči Bruselu, ale u nás ide stále o trestný čin. Podľa oficiálnych zdrojov nelegálnych páleníc je u nás stále viac a viac. Vedia o tom svoje najmä pracovníci colných úradov, ktorí odhaľujú tzv. čierne pálenice a množstvo liehu s obsahom alkoholu vyšším ako 50%.

 

Našinci sa akoby nepoučili z mnohých prípadov kedy konzumáciou podomácky vyrobeného alkoholu ľudia prišli o život. Áno, neodborná výroba liehu a jeho následné pitie môže byť pre zdravie človeka veľmi nebezpečná a môže dokonca spôsobiť smrť. Takže, niektorých tradícií sa je lepšie vzdať, spoľahnúť sa na oficiálne obecné a firemné pálenice, zaplatiť príslušnú spotrebnú daň a potom si pripiť na zdravie...