Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Začala písať najkrajšie kapitoly slovenského alpského lyžovania - Vladimír Mezencev

Učila sa zároveň chodiť aj lyžovať

Keby si vybrala iný šport bolo by to prekvapenie. Veď keď sa o mnohých plavcoch hovorí, že vedeli plávať skôr, než sa naučili chodiť, tak v jej prípade po prvých krokoch na pevnej zemi nasledovali tie ďalšie už na lyžiach. Nečudo, veď sa narodila v Kežmarku, teda pod Vysokými Tatrami a detstvo prežila priamo pod ich štítmi. Okrem toho vyrastala priamo medzi lyžiarmi – strýko Anton Šoltýs sa dokonca dostal na ZOH 1964, otec Michal bol tiež čs. reprezentantom a jej prvým trénerom. Bolo to na Chate pri Zelenom plese.

 

Vysokoškoláci v tých rokoch chodili do našich veľhôr na lyžiarske výcvikové kurzy a na záver každého pre nich pripravili preteky, aby na nich ukázali čo už z lyžiarskeho umenia vedia. Samozrejme, niečo sa na tých kurzoch naučili, jedni viac, iní menej, ale aj tí najlepší z nich nemali radosť, keď nad nimi vyhrávala žiačka základnej školy. Vtedy im to rozhodne nebolo jedno, ale po rokoch sa s tým určite aj pochválili. Veď predsa zápolili s takou svetovou hviezdou akou bola Janka Šoltýsová! Tej najmladšej generácii už, žiaľ, jej meno veľa nehovorí. Aká teda Šoltýsová? Nuž, takáto: Účastníčka troch zimných olympijských hier v rokoch 1976, 1980 a 1984. To je však z jej dosiahnutých úspechov v alpskom lyžovaní viac než priskromný výpočet. Nemôžeme nespomenúť jej prvenstvo v pretekoch v zjazde v Altenmarku v roku 1981. Bolo to premiérové víťazstvo lyžiara v alpských disciplínach z tzv. východného bloku vo Svetovom pohári! V tomto ju už nikto nikdy neprekoná! Žiaľ, v tom roku, ktorý pre ňu začal tak úspešne, pre zranenie sezónu ani nemohla dokončiť. Napriek tomu v celkovom hodnotení Svetového pohára v zjazde skončila na 6.mieste. Slovensko až do roku 2000 nemalo úspešnejšiu lyžiarku v alpských disciplínach. V roku 1981 si začala k dievčenskému priezvisku pripisovať aj to po manželovi Jurajovi – Gantnerová.

 

Tak teda: mala štyri roky a lyže na nohách sa už stali pre ňu samozrejmosťou. Rovnako ako už spomenuté víťazstva školopovinného dievčatka nad vysokoškolákmi. Ako 15-ročná sa po prvýkrát stala majsterkou Československa v slalome, zjazde a alpskej kombinácii, ale ešte predtým prišli úspechy medzi žiačkami na Interkritériu Vrátna odkiaľ už cesta viedla na prvé preteky v zahraničí – na Trofeo Topolino v talianskom Monte Bondone. Odtiaľto už tí najlepší mali otvorenú cestu na najznámejšie svetové podujatia. Samozrejme, chcelo to ešte dospieť a 2-3 roky zbierať skúseností... 

 

To všetko sa vtedy ešte  slečne s vlasmi, zapletenými do vrkoča podarilo. Po úspechu vo Svetovom pohári v rokoch 1980-81 v nasledujúcich sezónach potvrdila, že to vôbec nebola náhoda. Veľakrát sa umiestnila v prvej desiatke, tak napríklad v celkovom hodnotení Svetového pohára v roku 1983 v zjazde obsadila 7. miesto, o rok neskôr desiate. Na domácich zjazdovkách získala majstrovské tituly v rokoch 1982 a 1983 v zjazde už ako pani Gantnerová, ale meno Šoltýs sa z tabuliek najlepších nevytratilo, ďalej ho ako štafetu niesli jej brat Michal a bratranec Peter.

Na olympiádach striedala lepšie umiestnenia s horšími, ale 5.miesto v zjazde na ZOH 1984 v Sarajeve ju skôr rozplakalo než potešilo. Veď chýbali iba stotiny sekundy k tomu, aby získala zlatú medailu!

 

ČO ĎALEJ?

Mala 26 rokov a zo zdravotných dôvodov sa musela rozlúčiť s vrcholovým športom. Napriek dosiahnutým úspechom, ktorých bolo skutočne nemálo: vo veku 17 rokov sa stala juniorskou majsterkou Európy v obrovskom slalome, vo Svetovom pohári sa v rokoch 1981-84 trinásťkrát umiestnila do 8.miesta, pričom už pretekári, ktorí sa umiestňovali až do prvej tridsiatky vzbudzovali pozornosť nielen odborníkov, ale i širokej verejnosti. Ako sa po tom všetkom, teda tréningoch, pretekoch, reprezentačných sústredeniach, náročných presunoch z jednej krajiny do druhej – zrazu, zo dňa na deň – zapojiť do obyčajného života radového občana? „Je to síce problém každého špičkového športovca, ale v mojom prípade to nebolo až také zložité. Od útleho detstva som pomáhala rodičom, ktorí spravovali chatu a okrem toho tí ma viedli aj k tomu, aby som sa okrem lyžovania venovala aj štúdiu. Všetci, zaradení do stredísk vrcholového športu mohli študovať na základe vlastných, teda individuálnych foriem a ja som takto absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave“, hovorí čerstva šesťdesiatnička, ktorá má aj dnes toľko elánu, chute, energie i odvahu do práce ako dve tridsiatničky. „Rodičia nás viedli k tomu, aby sme si vážili každú prácu, vážili tých, ktorí si statočne zarábajú na svoj každodenný chlieb, viedli nás k skromnosti a získavaniu vedomostí štúdiom“, spomína na svoje detské a tínedžerské  roky Janka Gantnerová.

 

Napriek tomu, že sa dostala do kolotoča Svetového pohára, v tých časoch z lyžovania rozhodne nežila. Jednoducho bola amatérka, ktorá si už od útleho veku uvedomovala, že ten, kto sa chce dostať do vrcholového športu, konkrétne lyžovania, musí mať pevné a žičlivé rodinné zázemie a i keď v jej prípade išlo o individuálne odvetvie, bez kolektívu sa to nedá. Veď aj za súčasnými úspechmi Petry Vlhovej vidieť etapu, v ktorej veľa času trávila s Veronikou Zuzulovou. Boli síce súperky, ale tá staršia a skúsenejšia Petre všestranne pomáhala, naučila ju pohybovať sa v prostredí profesionálneho vrcholového športu, odolávať všetkým jeho úskaliam. „Vlhová mala jednoducho šťastie, že so Zuzulovou síce súperila, ale tu išlo o takzvanú vnútornú konkurenciu, ktorá pomáhala obom a tá mladšia tak mohla napredovať veľkými krokmi vpred“, konštatuje táto skúsená odborníčka.

 

NEBÁLA SA NOVÉHO ŽIVOTA

Samozrejme, život vrcholového športovca po skončení pretekárskej kariéry dostáva nové dimenzie, s ktorými si mnohí nedokážu poradiť. Janka Gantnerová – Šoltýsová s tým problémy nemala, i keď si uvedomuje, že tento prechod je skutočne neľahký. V jej konkrétnom prípade však môžeme hovoriť o tom, že z jedného výslnia sa dostala na ďalšie. Nečudo, bola vzdelaná, poznala svet, veľmi dobre aj ten za tzv. železnou oponou, od ranného detstva ju doma viedli ku skromnosti, pokore a pracovitosti. Vrátila sa tam, kde prežila časť svojho detstva a mladosti – na Chatu pri Zelenom plese. Teraz však už aj s manželom Jurajom, vyštudovaným pedagógom, ktorý sa prispôsobil rodinnej tradícii svojej polovičky. Začiatkom 90.rokov však prišla ponuka vstúpiť do vrcholovej politiky. Prijala ju tak, ako to urobili ďalší úspešní športovci, ktorí už skončili s aktívnou činnosťou – atlét Jozef Pribilinec, hádzanárka Mária Ďurišinová, neskôr futbalisti Dušan Galis a Dušan Tittel, či hokejista Vincent Lukáč. Samozrejme, neľutuje tie štyri roky počas ktorých bola poslankyňou NR SR. „Už počas bývalého režimu som mala kontakty s politikmi, či už to bolo počas rôznych oficiálnych prijatí, alebo pri oficiálnych návštevách športovcov pri vrcholových podujatiach. Ponuku kandidovať na miesto poslankyne parlamentu som považovala za životnú výzvu a po zvolení som chcela čo najviac urobiť pre ľudí, ktorí mi dali dôveru. V politike som spoznala nových ľudí, teda z iného prostredia než bolo to, v ktorom som sa pohybovala dovtedy. To mi však nikdy nebránilo vysloviť svoj názor, aj keď bol odlišný od toho, ktorý presadzovali iní. Stále si myslím, že to bola vynikajúca životná skúsenosť, ale pre vrcholových športovcov to nie je ono. My sme boli zvyknutí na určité pravidlá a na ich dodržiavaní, v politike to však neplatí“, hovorí o svojom pôsobení v NR SR v rokoch 1994-1998 za HZDS.

 

BEZ LYŽOVANIA TO NEJDE

Zaujímavé je, že samostatný Slovenský lyžiarsky zväz /SLZ/ vznikol ešte pred rozdelením ČSFR, teda pred 1.januárom 1993. Janka Gantnerová – Šoltýsová sa v ňom stala členkou predsedníctva , vo FIS bola predsedníčkou  subkomisie alpského lyžovania žien, komisie alpského lyžovania detí ak tomu ešte už bola technickou delegátkou FIS. Bola zakladajúcou členkou Slovenského olympijského výboru. To je však iba priskromný výpočet jej „stoličiek“. Bola predsedníčkou Rady športu pri Ministerstve školstva, vedy a športu SR, v roku 2008 spolu zakladala  Slovenskú lyžiarsku asociáciu,  ktorá vznikla po zániku SLZ a stála na jej čele od jej zrodu až do roku 2014. Zostala však  v medzinárodnej komisii SLA za alpské disciplíny a naďalej vo FIS zastupuje SLA  v Rade zjazdového lyžovania Medzinárodnej lyžiarskej federácie FIS, subkomisie alpského lyžovania žien, komisie Svetového pohára. Má za sebou aj pôsobenie v jury na ZOH 1998 v Nagane a svetovom šampionáte v Sierra Nevade1996. Zatiaľ jej vrcholnou pozíciou vo svete športovej diplomacie  bola funkcia vedúcej výpravy SR na zimnej olympiáde 2014 v Soči.

 

HOTEL V KEŽMARKU = RODINNÉ STRIEBRO

Lyžovanie ani mnohé funkcie ju však nikdy neživili. Bolo to predovšetkým chatárstvo a hotelierstvo. To, že v týchto profesiách je skutočne doma a ovláda ich svedčia aj jej doterajšie pôsobenia v takých renomovaných zariadeniach, akými sú Grandhotel Praha v Tatranskej Lomnici a hotel Bellevue v Starom Smokovci. Nuž, v tom prvom sa jej dobre „riaditeľovalo“, môže si niekto pomyslieť, veď bola jeho spolumajiteľkou. Ale ten druhý jej ponúkol miesto šéfky, pretože jeho vlastníci veľmi dobre vedeli, že za ňou stoja úspechy a dobré výsledky nielen na lyžiach, ale aj v práci. Či už to bolo v jej začiatkoch na Brnčalovej chate a neskôr v spomínanom Grandhoteli Praha. Dnes s manželom vedú hotel v centre Kežmarku, je to rodinný skvost, postavený na rozpadajúcich sa barabizňách, ktorý však už získal nejedno ocenenie za poskytovanie kvalitných a spoľahlivých služieb. To, že už štvrťstoročie patrí medzi pýchy slovenského hotelierstva je predovšetkým zásluha jej otca Michala Šoltýsa, ktorý ho postavil a dal do užívania. Dnes je to rodinné striebro, ktoré snáď  v budúcnosti povedú jej dcéry. Nečudo, že symbolický štafetový kolík zostane doma: obe slečny zdedili vzťah a talent nielen k lyžiam, ale aj k podnikaniu v cestovnom ruchu. Petra, ktorú trénoval otec Juraj Gantner to dotiahla až do reprezentácie a v šľapajach slávnej mamy išla nielen na zjazdovkách, ale i v športovej diplomacii. V súčasnosti pracuje na Slovenskom olympijskom a športovom výbore /SOŠV/ v Bratislave. Ďalšia dcéra Jana už má toľko skúseností, že hotel by už dokázala viesť aj sama aj keď momentálne pracuje ako športová riaditeľka v Špeciálnych olympiádach Slovenska v Bratislave a zjazdovému lyžovaniu zostáva verná aj ako spolukomentátorka pretekov Svetového pohára v RTVS.

Janka Gantnerová – Šoltýsová vraj zdedila hoteliersky a podnikateľský talent po svojej mame a o jej schopnostiach riadiť rôznorodý kolektív svedčí i to, že podstatná časť zamestnancov išla vždy za ňou: z Grandhotelu Praha do Bellevue. Zrejme je to tým, že k podriadenému pracovníkovi sa aj vo svojom hoteli chová ako k rovnocennému partnerovi, teda ku kolegovi. To však neznamená, že je benevolentná pri neplnení pracovných povinností.

 

Hotel je hotel, ale aj tak každý rozhovor s Jankou Gantnerovou – Šoltýsovou sa nakoniec zvrtne na tému lyžovania. Nečudo, veď aspoň to alpské pozná dokonale. „Vznikne akási generačná diera“, predpovedá nie najlepšie časy pre toto odvetvie u nás. „Chýbajú funkcionári, predovšetkým z radov rodičov detí, ktorí tradične pomáhali pri organizovaní pretekov pre mladé talenty. Niekedy sme ich mali na celom Slovensku, v Stropkove ,Košiciach, Krompachoch, Dedinkách,  nielen pod Tatrami a na Liptove. Piliermi by mali byť kluby, v nich by mali začať pracovať s mladými, ale to už dnes nefunguje. Rodičia, pokiaľ sú finančne zabezpečení, tak sa starajú iba o svoje deti. Stáva sa, že niektoré z nich sa dostane do svetovej špičky, ale to je všetko málo. Pokiaľ neexistuje funkcionárska práca na všetkých stupňoch tak vzniká chaos a tam kde je chaos, nemôžeme čakať dobré výsledky“, konštatuje táto odborníčka. Veď v roku 1993 bolo na Slovensku až 123 klubov, ktoré sa venovali alpskému lyžovaniu s 1500 pretekármi a desiatimi profesionálmi trénermi. Čo z toho všetkého zostalo? Iba torzo!

Áno, za jej čias to akosi všetko fungovalo. Veď po nej sa medzi svetovú elitu dostali aj L. Medzihradská, Ľ. Milanová, svoje na svahoch medzi bránkami odviedli aj M. Hojstričová, L. Vlčková, K. Zibrínová ... Skutočne, všetka česť Petre Vlhovej, ale čo, či kto bude po nej? To nevie ani uznávaná čerstvá jubilantka...

 

KTO JE JANKA GANTNEROVÁ – ŠOLTÝSOVÁ

Narodila sa 30. septembra 1959 v Kežmarku. Pochádza zo známej lyžiarskej rodiny. Trojnásobná účastníčka zimných olympijských hier, premiéru na nich absolvovala iba ako 16-ročná v roku 1976 v Innsbrucku. Najlepšie umiestnenie dosiahla na ZOH 1984 v Sarajeve, 5. miesto v zjazde. Juniorská majsterka Európy z roku 1977 v slalome. Prvá lyžiarka z tzv. východného bloku vôbec, ktorá vyhrala preteky Svetového pohára, bolo to 17. decembra 1981 v Altenmarku /Švajčiarsko/ v zjazde. Ešte predtým, v roku 1979 obsadila v SP  v rakúskom Zellam See 2. miesto v zjazde. Celkovo v pretekoch Svetového pohára sa až 24-krát umiestnila v I. desiatke a v celkovom hodnotení zjazdu v roku 1981 obsadila 6.priečku. v roku 1983 získala zlatú medailu v zjazde na Svetovej  zimnej univerziáde v Sofii, striebornú v kombinácii. Ďalšie striebro si priniesla zo SZU v talianskom Bellune v roku 1985 za 2. miesto v zjazde. V roku 1975 sa stala majsterkou Československa v slalome, zjazde i v alpskej kombinácii, v rokoch 1982-83 v zjazde. V rokoch 2008 – 2014 stála na čele celého slovenského lyžiarskeho hnutia. V súčasnosti uznávaná funkcionárka v  medzinárodných štruktúrach v rámci FIS.

 

Foto: archív J.G.-Š.