Z ukrajinského zápisníka – Vladimír Mezencev

Samozrejme, v súvislosti s teroristickými útokmi v Paríži sa na nášho východného suseda takmer zabudlo. Málokto si láme hlavu nad tým, čo sa dnes v Donbase deje. Veď predsa sa dodržiava prímerie, rakety nelietajú, tanky a delá stiahli na tzv. zálohové pozície. Z ľahkých ručných zbraní sa však streľba ozýva každý deň a tak pribúdajú aj mŕtvi. Na oboch stranách. Ľudia si už na zvykli a dve tretiny z nich si myslia, že žiť sa dá aj v Luhansku a Donecku, život je síce ťažký, ale čo už... Jednoducho, dá sa to všetko prežiť, resp. pretrpieť.

 

Ukrajinci, aj tí, ktorí bývajú v tzv. horúcich regiónoch, sú prevažne závidenia hodní optimisti. Iba 2% z nich si myslí, že celková situácia sa zhoršila. Teraz v jeseni iba 7% opýtaných tvrdí, že v ich mestách sa stále bojuje. Ešte v júni to tvrdilo až 36% respondentov. Zlepšilo sa i zásobovanie miest a obcí, predovšetkým potravinami. Stále však tretina  obyvateľov regiónov pociťuje nedostatok základných potravín a štvrtina základných nepotravinových článkov, napr. hygienických potrieb. Všetci však najviac pociťujú nedostatok liekov. Psychológovia tvrdia, že vojna už trvá poldruha roka a tak si obyvatelia jednoducho zvykli žiť v takýchto ťažkých a zložitých podmienkach. Okrem toho, vďaka mnohým medzinárodným humanitárnym misiám a v neposlednom rade aj štábu miliardára Rinata Achmetova sa podarilo zabrániť umieraniu ľudí od hladu, ktoré hrozilo miliónom občanov.

 

Áno, hladu sa podarilo predísť, tým aj umieraniu na jeho následky, ale až polovica obyvateľov zóny bojov trpí akútnym nedostatkom liečiv. Chýbajú im predovšetkým antibiotiká, lieky na srdcovo – cievne choroby, lieky pre diabetikov, či na liečenie zápalov. Ale – horšie už asi nebude – hovoria ľudia, ktorí si želajú iba mier. Mnohým z nich je úplne jedno, či to bude pod správou vlády v Kyjeve, alebo pri separatistoch. Len nech môžu spokojne žiť a pracovať, i keď veľmi dobre vedia, že ich život už nikdy nebude taký, aký bol pred rokom 2014.

 

JEDÁLNY  LÍSTOK  Z POČÍTAČA

Kvalitné  a plnohodnotné stravovanie bolo na míle vzdialené od ukrajinských kasární. Vojaci o dobrom jedle v dostatočnom množstve doslova snívali. Boli viac hladní ako sýti a nekvalitnú stravu dopĺňali pravidelnými balíkmi z domova. Samozrejme, pokiaľ im ju ich rodičia a príbuzní mohli poslať.

 

Po dlhšej príprave sa vojaci i vojnoví  námorníci začali stravovať  po novom. Zatiaľ síce iba na troch miestach – v Ľvive, Odese a na vojenskej lodi Hetman Sahajdačnyj. Tam sa o ich stravovanie stará špeciálny počítačový program, ktorého úlohou je vybrať pestrú, kvalitnú a na vitamíny bohatú stravu. Po prvýkrát sa vo vojenských stravovacích zariadeniach objavili jogurty, banány, špargľa či brokolica.

 

KRAJANIA  OBETIAM  MAJDANU

V USA a Kanade žije početná ukrajinská menšina, ktorá pozostáva z niekoľkých miliónov príslušníkov národa. Aj oni za Atlantickým oceánom intenzívne prežívajú udalosti, ktoré už dva roky sprevádzajú život v krajine ich predkov.  Tragické dni so streľbou a jej následnými obeťami na kyjevskom Námestí nezávislosti /ich vinník ešte stále nebol usvedčený/, má navždy pripomínať obrovský pamätník v meste Bloomingdail pri Chicagu v susedstve pravoslávneho chrámu Svätého Andreja Prvozvaného. Ukrajinským krajanom sa v priebehu dvoch mesiacov podarilo nazbierať vyše 100 000 dolárov, ktoré použili na zriadenie pamätníka „hrdinom z Majdanu a všetkým Ukrajincom, obetujúcim svoje životy za vlasť“. Autormi celého memoriálneho komplexu sú známi umelci a architekti z Ukrajiny.

 

CIVILOV  JE  OVEĽA  VIAC

Generálny štáb Ukrajinskej armády spočítal vojenské obete počas tzv. protiteroristickej operácie na Donbase a anexie Krymu. Za toto obdobie armáda prišla o 1921 svojich príslušníkov, z ktorých 1760 padlo priamo v bojových operáciách. Počet ranených predstavuje až 7055 vojakov, ale tých s vážnymi a celoživotnými následkami je až 5551. Nič sa však nevie o osudoch 271 ľudí, ktoré sa pri bojových operáciách jednoducho stratili. V zajatí u separatistov zostalo ešte stále 76 vojakov a dôstojníkov.

 

Koľko obetí registrujú bojovníci tzv. ľudových republík Donecka a Luhanska, to sa nikde oficiálne neuvádza. Povedzme, že je ich približne toľko, koľko vojakov regulárnej armády. Podľa OSN však počet mŕtvych na Donbase je približne  8 000. Znamená to, že najviac obetí je z radov civilistov. Žiaľ, dnes je to už samozrejmosť na celom svete: pri vojnových konfliktoch zomierajú predovšetkým tí, ktorých sa v podstate netýkajú, teda nevinné civilné osoby, vrátane malých detí...

 

Z PLATOV NEVYŽIJÚ – ŽIJÚ Z KORUPCIE?

Premiér Arsenij Jaceňuk niekoľkokrát sľúbil, že v tomto roku sa počet štátnych úradníkov zníži až o 20%. Realita je však úplne iná a to i napriek tomu, že napr. minister spravodlivosti Pavel Petrenko chcel ich počet znížiť až o polovicu! Pritom podľa odborníkov sa ich počet znížil z 330 000 v roku 2014 na 295 000 v tomto roku. Zároveň však priznávajú, že za týmito číslami nie sú reálni úradníci, ale iba fiktívne funkcie. V skutočnosti sa ich počet znížil iba o dve percentá, pretože zvyšných osem predstavujú zamestnanci, ktorí zostali na Kryme a v tzv. separatistických regiónoch.

 

Rýchlejšie a intenzívnejšie znižovanie štátnych administratívnych pracovníkov nechce vraj ani vláda, ani parlamentná koalícia. Štátu ako takému je výhodné mať armádu neefektívnych a málo zarábajúcich, ale pritom poslušných úradníkov. Veď až 40% z nich žije z minimálnej mzdy, v prepočte cca 50 eur/!/.  Nečudo, že sú nedostatočne motivovaní a z toho sa odvíja aj ich nekvalitná práca, svoje povinnosti plnia bez záujmu. Predsa však, bola tu predtým nádej získať určité zvýhodnenia vo forme odmien a prémií, ale tie vláda v súvislosti so súčasným stavom celého hospodárstva krajiny jednoducho zrušila. Pre zaujímavosť – David Sakvarelidze, otec reforiem v gruzínskej prokuratúre, teraz zástupca generálneho prokurátora Ukrajiny, zarába v Kyjeve asi 260 eur mesačne. Žije však predovšetkým z prenájmu svojho bytu v Tbilisi. Pritom na Ukrajine medzi jeho povinnosti patrí boj s korupciou, za ktorou sú stovky miliónov eur...

                                                                                  Vladimír MEZENCEV

/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.