Z ukrajinského zápisníka – Vladimír Mezencev

Žiadne  tajomstvo – súčasná vláda v Kyjeve sa ešte začiatkom roka rozhodla privatizovať  mnohé štátne podniky, alebo spoločnosti, v ktorých bol štát  majoritným akcionárom. V tomto roku ich má byť  dohromady vyše 300 a sú medzi nimi aj veľké a významné. V prepočte plánuje za ne dostať až 700 mil. amerických dolárov. /Na Ukrajine ako aj vo väčšine bývalých sovietskych zväzových republikách, vrátane Ruska, sa všetky finančné prepočty robia na USD./ Ukrajinci by síce privítali štátny kapitalizmus, akým sa, napríklad, môže chváliť Čína, ale zároveň vedia, že ten by v ich krajine neuspel.  Podľa ukrajinských odborníkov špecifické  podmienky ich úspechov spočívajú v troch faktoroch: v čínskej mentalite, ktorá stavia národné záujmy nad osobné, v prísnych trestoch za korupciu a v zákonoch, ktoré neumožňujú manažérom zavádzať ich individuálne praktiky a tým zároveň si robiť nároky na časť zisku.

 

Samozrejme, nielen na Ukrajine, ale i v ekonomicky vyspelejších krajinách  Európy, by sa čínsky model neuplatnil, ale... O to viac je všade prípadov veľkej korupcie, ale o to nižšie zisky v štátnych podnikoch. Samozrejme, je dosť výnimiek na oboch stranách. Tak napríklad na Ukrajine ešte v roku 2005 sa hutnícky kombinát s vyše 55 000 zamestnancami Krivorižstaľ v Krivom Rihu dostal do rúk obrovského indického koncernu ArselorMittal. Len pre zaujímavosť – do roku 1990 bol tento významný hutnícky podnik v ZSSR jedným z tých, s ktorými Východoslovenské železiarne v Košiciach udržiavali úzke a intenzívne priateľské kontakty. Za tých desať rokov sa v tomto železiarskom  gigante veľa zmenilo. Tak napríklad počet zamestnancov sa znížil takmer o polovicu – na 28 000, ale čistý zisk vzrástol o 840 mil. USD, priemerné platy vzrástli 4,4 – krát, investície do modernizácie a rekonštrukcie šesťkrát. Pritom hutníctvu sa v súčasnosti z celosvetového pohľadu veľmi nedarí. Vedia o tom svoje aj americkí majitelia U.S. Steel Košice.

 

To, že privatizácia  automaticky neznamená rozkvet podniku, potvrdzuje aj príklad z Ukrajiny. Ukrtelekom za štyri roky znížil počet pracovníkov takmer o tretinu, aj zásluhou toho zvýšil priemerné platy o 20%, ale za ten istý čas sa mzdy na Ukrajine zvýšili až o 55%. Čistý zisk spoločnosti klesol o štyri percentá. Na veľké a nemilé prekvapenie sa však v porovnaní s časmi, kedy podnik bol v rukách štátu, znížili investície do rozvoja a modernizácie až o vyše 38%. Takže samotná privatizácia ešte vôbec nie je zárukou úspechu a vieme to dobre aj my na Slovensku. Vo všeobecnosti možno povedať, že tie podniky, ktoré sa dostali do rúk ukrajinských oligarchov /česť výnimkám!/ pracujú horšie, ako pred privatizáciou. Ale – teraz je dôležitejšie to, ako a kam investuje náš východný sused tých očakávaných 700 miliónov dolárov...

 

GENERÁL CHCEL UTIECŤ Z BOJA

V našom „Ukrajinskom zápisníku“ sme už spomínali Hennadija Moskaľa, bývalého aktívneho generála milície, ktorý prišiel z horúceho východu krajiny späť do Užhorodu. Pre časom totiž na Zakarpatsku šéfoval celej oblastnej milícii. Do Užhorodu sa vrátil už ako predseda oblastnej štátnej administratívy, teda ako gubernátor, menovaný priamo prezidentom Petrom Porošenkom.

 

Prišiel s cieľom zlikvidovať miestnu mafiu, veľmi silnú a skúsenú. Moskaľ sa nebál verejne tvrdiť, že jej chápadlá siahajú až do najvyšších inštitúcií štátu, vrátane parlamentu a má ju riadiť jeden z teraz už „iba“ poslancov Najvyššej rady Ukrajiny spolu so svojím rodinným klanom. Nebál sa ani vysloviť jeho meno. Žiaľ, pán generál, ktorý uniformu  vymenil za civilný oblek, zrejme tento boj nezvládol. Má však poľahčujúcu okolnosť: v Užhorode i na celom Zakarpatsku našiel veľmi málo spojencov. To už vôbec nespomíname druhú najväčšie mesto Zakarpatska s okolím – Mukačevo, ktoré je podľa Moskaľa centrom zločinnosti celej oblasti, ktorá ako jediná na Ukrajine hraničí až so štyrmi krajinami – Slovenskom, Maďarskom, Poľskom a Rumunskom. To je aj jedna z príčin, prečo práve tu prekvitá kriminalita. Generál v civile teda rezignoval, prezidentovi napísal abdikačný list  a vrátil sa na východ krajiny. Petro Porošenko však jeho demisiu neprijal a vyzval ho, aby sa vrátil do Užhorodu. Ako človek, ktorý dlhé roky prežil v uniforme, je zvyknutý nielen veliť, ale aj poslúchať. Preto sa v tichosti vrátil do svojej gubernátorskej kancelárie. Uvidíme, či bude so zakarpatskou mafiou bojovať s takým nadšením a nasadením, s akým to začal pred takmer rokom...

 

PRIŠIEL O SUDCOVSKÝ TALÁR

Najvyššia rada justície Ukrajiny pozbavila Rodiona Kirejeva, sudcu Pečorského rajónneho súdu mesta Kyjev vykonávania funkciu sudcu. Odôvodnila to porušením Ústavy Ukrajiny. Tento mimoriadne vysoký trest dostal za to, že ešte v auguste 2011 dal vtedajšiu expremiérku Júliu Tymošenkovú umiestniť do vyšetrovacej väzby. Sudca vtom čase vychádzal z toho, že obvinená Tymošenková  nechodila včas na predvolania, so senátom nespolupracovala, doslova ho ignorovala, neodpovedala na položené otázky, odmietala uviesť svoje trvalé bydlisko.

 

Tymošenková, neskôr už právoplatne odsúdená a umiestnená do ženskej väznice v Charkive, podala sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Ten v procese „Tymošenková verzus Ukrajina“ jej dal za pravdu a na základe jeho rozhodnutia vyšetrovacia väzba v tomto prípade bola vraj nezákonná. Postihnutý sudca si myslí, že sudcovskú prísahu týmto rozhodnutím vôbec neporušil a preto sa očakáva, že tento raz sa na Európsky súd pre ľudské práva obráti on sám. Keď tak urobí tak má šancu aj vyhrať. Kto však potom v Kyjeve príde o talár? Možno ten, kto ho z neho vyzliekol – predseda Najvyššej rady justície  Ihor Benedispuk.

 

Vladimír MEZENCEV

/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu, ktorý zaplatil nášmu spolupracovníkovi cestu na Ukrajinu./