Z ukrajinského zápisníka – Vladimír Mezencev

V sobotu 25. októbra sa na Ukrajine uskutočnili voľby do mestských a miestnych rád. Po prvýkrát v dejinách samostatnosti, vyhlásenej v roku 1991 občania nešli k volebným urnám na Kryme a v častiach Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré sú v rukách separatistov. Na rozdiel od mnohých krajín aj v týchto komunálnych voľbách išlo nie o výber osobností, ale v prvom rade o súboje medzi jednotlivými politickými stranami. Do rád /zastupiteľstiev/ sa mohli dostať iba tí kandidáti, ktorých politické strany získali v danom volebnom obvode viac ako 5% hlasov. Iba v prípade primátorov a predsedov miestnych rád išlo o priame voľby.

 

Predvolebné prieskumy dávali najväčšie šance stále najsilnejšej strane P. Porošenka, spojenej s Kličkovým Udarom – pod názvom Solidarita. I keď je ešte predčasné hodnotiť celé voľby, tak prieskumy sa výrazne líšia od doteraz známych výsledkov. V niektorých mestách, predovšetkým v západnej časti krajiny, doslova dominovala radikálna strana Svoboda, napr. v oblastnom meste Ternopiľ vyhrala so ziskom takmer 35%. Za očakávaním zostala Baťkivščina /Vlasť/ najznámejšej ženy v celej Ukrajine – Julie Timošenkovej. Najväčším prekvapením je však v mnohých významných mestách krutá prehra Opozičného bloku, ktorý vznikol na ruinách bývalej vládnucej strany zvrhnutého prezidenta V.Janukovyča – Strany regiónov. V Kyjeve Vitalij Kličko obhájil svoju primátorskú stoličku a podľa predbežných výsledkov získal päťkrát viac hlasov, než druhý kandidát v poradí. V hlavnom meste presvedčivo najviac hlasov nazbierala Solidarita pred Svojpomocou, Svobodou a Baťkivščinou.

 

PLYN ZO SLOVENSKA

Kto by pred niekoľkými rokmi predpokladal, že Ukrajina bude závislá na plyne, ktorý bude dostávať cez Slovensko. Pritom náš východný sused od 2.septembra minulého roku dostal cez územie SR 11,5 mld. m3 zemného plynu. V súčasnosti množstvo plynu, prechádzajúceho cez naše územie na východ, predstavuje už 12% z celkového množstva, ktoré Ukrajina odoberá. Zdá sa, že toto množstvo pomôže Ukrajincom prežiť blížiacu sa zimu. Veď denne na východ „posielame“ až takmer 30 mil. m3.

Ukrajina sa predzásobila aj uhlím, ktoré potrebuje pre tepelné elektrárne. Chýba jej síce kvalitný antracit, ten má len tepláreň a elektráreň v Luhansku – tá však nie je zapojená na energetickú sieť Ukrajiny. Naši susedia kupujú uhlie až v ďalekej Juhoafrickej republike, no už pred rokom sa dokázalo, že s touto kúpou nie je všetko v poriadku. Čo už, dôležitejšie je to, že Ukrajinci v zime mrznúť nebudú. I keď určite nie všetci...

 

VŠIMNE SI TO PREZIDENT?

Prvý muž Ukrajiny Petro Porošenko nie tak dávno oslávil životné jubileum. Pri tejto príležitosti niektoré médiá navštívili miesta, spojené s jeho detstvom a mladosťou. Do školy začal chodiť v Bolgrade, mestečku asi 200 km vzdialenom od Odesy, ale bližšie je z neho do hlavného mesta Moldavska Kišineva. Zaujímavé je i to, že kto cestuje do Bolgradu z oblastného sídla, teda z Odesy, musí časť cesty absolvovať po území cudzieho štátu, teda Moldavska. Mestečko s 13 500 obyvateľmi /predtým ich tu žilo až trikrát viac/ vôbec nepripomína rodisko súčasného prezidenta. Aj na ukrajinské pomery k nemu vedie mimoriadne zlá cesta s množstvom až 40 cm hlbokých dier, ktorá pripomína skôr vojenský cvičný priestor.

Petra Porošenka si ešte pamätajú aj jeho učiteľky z 1. a 2. ročníka základnej školy. Podľa nich to bolo v učení priemerné dieťa s kučeravými vlasmi a zavalitejšou postavičkou, ktoré už vtedy veľmi ľúbilo čokoládové cukríky, malo talent na jazyky, ale o to horšie – neskoršiemu oligarchovi a čokoládovému kráľovi – išla matematika. Možno sa práve v súvislosti so svojou 50-kou prezident Ukrajiny dozvedel, že jeho prvá učiteľka Ľubov Čukanová žije z dôchodku 1100 hrivien /cca 44 eur!!!/ a nedávno si musela vziať pôžičku na pohreb manžela...

 

Učiteľka, ktorá súčasného prezidenta naučila písať a čítať, sa naňho so žiadosťou o pomoc neobrátila. Iba tvrdí, že z takéhoto dôchodku, ako má nielen ona, ale i milióny Ukrajincov sa jednoducho nedá vyžiť. Preto by penzie, podľa nej, mali zvýšiť všetkým, ktorí ich majú také nízke. Na druhej strane Liza Šapošniková, pôvodom Ruska a hrdinka Majdanu i tzv. protiteroristickej operácie, zameranej na zlikvidovanie separatistov v Donbase, tá očakáva pomoc priamo od prezidenta Porošenka. Verí, že niekto z jeho blízkych spolupracovníkov číta denníky a týždenníky a bude ho informovať o jej problémoch. Liza sa narodila v Rusku, potom žila blízko Donecka, neskôr predávala ovocie a zeleninu v Kyjeve. Táto invalidka pomáhala na Majdane v kuchyni a provizórnych ošetrovniach, zhodou okolností si ju všimli mnohé svetové médiá. Stala sa slávnou a tak nečudo, že prezident P.Porošenko s kyjevským primátorom Vitalijom Kličkom ju vzali so sebou na oficiálnu návštevu Francúzska, konkrétne aj na stretnutie s prezidentom Francoisom Hollandom. Slávy si teda užila dosť, ale jej dnešný život je obrátený na ruby. Stihla sa vydať za ruského občana aj sa s ním rozviesť, odišla bojovať proti separatistom, neskôr otehotnela... Už dlhší čas sa však iba pretĺka z miesta na miesto, nemá ani strechu nad hlavou. Prišla aj o izbičku v slobodárni, vraj nespĺňa podmienky, aby v nej mohla bývať. So svojim druhom, bývalým bojovníkom známej jednotky Ajdar, nemajú finančné prostriedky ani na skromné prežívanie. Čo bude ďalej – nevie. Pôrod sa blíži a vraj to budú dvojčiatka. Jediná nádej – P. Porošenko a V. Kličko si prečítajú tlač, v ktorej sa píše o jej zložitom osude. Slávna patriotka, hrdinka Majdanu, na ktorú všetci zabudli, čaká na pomoc...

 

NAJVÝHODNEJŠÍ EXPORT - ĽUDIA

Ukrajina patrí medzi lídrov vo vývoze ľudských zdrojov, a to nielen z európskeho, ale dokonca celosvetového pohľadu. Túto pracovnú migráciu spôsobujú politická nestabilnosť, hospodárska kríza a deindustrializácia. Tieto faktory spôsobili, že milióny občanov v aktívnom veku odchádzajú za prácou do cudziny. Títo ukrajinskí migranti sú však známi svojím kvalitným vzdelaním, predovšetkým pokiaľ ide o IT – špecialistov, dôstojníkov obchodného námorného loďstva, naftárov. Ukrajinskí gastarbajtri ešte pred vznikom ekonomickej krízy v roku 2008 pracovali predovšetkým v Rusku /2 mil.ľudí/, Taliansku, Poľsku a USA /v každej krajine po poldruha milióna/, Španielsku /250 tisíc/, Česku /150 000/, Grécku a Portugalsku /po 75 000/. Vtedy v zahraničí celkom pracovalo 4,5 milióna našich východných susedov. Ich príjmy pre národnú ekonomiku predstavovali až 8% HDP.

V roku 2010 pracujúci migranti investovali do domáceho hospodárstva až 5 miliárd amerických dolárov, pričom zahraniční investori iba 4,7 mld. dolárov. Takmer štvrtinu z tejto sumy predstavovali priame investície EÚ, ale tie smerovali na Cyprus do spoločných podnikov, ktoré sú v rukách ukrajinských oligarchov. Na tomto stredomorskom ostrove skončilo až 93% ukrajinských investícií, predovšetkým z Donbasu.

V uplynulých rokoch pracovné dočasné vysťahovalectvo z Ukrajiny neustále rastie. Ukrajina z ich príjmov získava viac, ako z exportu tradičných a hlavných komodít, aké predávajú hutníctvo a poľnohospodárstvo. Podľa údajov Svetovej banky v roku 2013 Ukrajinci zo zahraničia poslali svojim blízkym 9,7 mld. USD, ale priamo priniesli domov až 20-25 mld. dolárov, čo predstavuje minimálne tretinu štátneho rozpočtu. Teraz v cudzine pracuje asi 7 mil. Ukrajincov, v najbližších rokoch ich počet stúpne až na 10 miliónov. Nuž, vraj civilizovaná Európa takto využíva bielych otrokov...

 

MAJÚ MÁLO KOMBAJNOV

Jedným zo symbolov modernej poľnohospodárskej rastlinnej veľkovýroby sú kombajny. Tak to vždy bolo aj v Sovietskom zväze a nečudo, že v každom umeleckom filme z prostredia dediny v ňom podľa scenára mal kombajnista výsostné postavenie. Dokonca väčšie, než predseda kolchozu. Jednoducho, šarmantné dojičky si kvôli nemu boli schopné skočiť si do vlasov...

Kombajnisti ako filmoví hrdinovia už dávno vyšli z módy, ale na vidieku zostali ako veľmi potrebné a vážené osoby. ZSSR a najmä Ukrajina predstavovali skutočnú kombajnovú veľmoc, ale... Dnes je všetko inakšie. Z roka na rok počet kombajnov na Ukrajine klesá, pričom tých zahraničných je už dnes niekoľkonásobne viac! V krajine v súčasnosti evidujú síce až 156 strojárenských podnikov, špecializovaných na poľnohospodársku techniku, ale v minulom roku už štvrtina z nich prestala vyrábať, alebo jednoducho už existujú iba na papieri. Sú to tzv. regionálne závody, ktoré nevedia čo a pre koho majú produkovať. Nečudo, že v súčasnosti až 80% poľnohospodárskej techniky pochádza zo zahraničia.

Napriek tomu sú mnohí na Ukrajine stále optimisti. Veria, že štát pomôže regionálnej výrobe poľnohospodárskych strojov a tak k roku 2020 sa podiel domácich kombajnov a traktorov zvýši až na 48%, čím sa zároveň zvýši zamestnanosť – až o 5000 nových pracovných miest. V roku 2013 ukrajinskí poľnohospodári mali k dispozícii 30 100 kombajnov, 146 000 traktorov, 71 700 sejačiek a 30 100 pluhov. Čo sa týka samotných kombajnov približne iba každý stý z nich je vyrobený na Ukrajine.

 

NOVÁ JANTÁROVÁ CESTA?

Jantár patrí medzi obľúbené polodrahokamy a využíva sa predovšetkým v klenotníctve. Jeho vzácnosťou je, že má organický pôvod, pochádza zo smoly ihličnanov. Až 90% jeho svetových zásob sa nachádza na juhovýchodnom pobreží Baltického mora, konkrétne v Kaliningradskej oblasti, enkláve Ruska, s ktorým nemá spoločné hranice. Ložiska tohto nerastu sú dokonca aj v Česku, na Sicílii, vo V.Británii, Barme, Mexiku... V roku 2006 však objavili veľké zásoby jantáru aj na západe Ukrajiny, konkrétne vo Volyňskej oblasti. Odvtedy tisícky „zlatokopov“ zmenilo malebné územie na mesačnú krajinu. V podstate ide o nelegálnu ťažbu, v súčasnosti štát proti kopáčom nasadil vyše tisíc policajtov, ale ani tí si nedokážu poradiť s agresívnymi a často ozbrojenými kopáčmi. Jednoducho, štát tu nie je schopný zaviesť a udržať poriadok, jeho predstavitelia sú nakoniec radi, že sa im do rúk dostane asi desatina vyťažených polodrahokamov. Mafiánske skupiny však kontrolujú ťažbu cca 150-180 ton jantáru ročne, čo predstavuje cca 400 000 eur.

Doteraz sme boli hrdí na to, že v antických časoch viedla cez územie Slovenska minimálne jedna jantárová cesta, ktorá spájala oblasť Stredozemného mora s pribaltickým regiónom. Žiaľ, dnes cez našu republiku vedú nové, avšak ilegálne jantárové cesty: z Ukrajiny do oveľa bohatšej západnej Európy. Našim colníkom a príslušníkom hraničnej polície sa už podarilo zadržať približne 230 kg ukrajinského jantáru. Ale, koľko kilogramov sa predsa len podarilo prepašovať cez hranice, to nevie nikto...

 

/Príspevok napísaný pri pomoci Literárneho fondu, ktorý sa podieľal na finančnom zabezpečení cesty autora na Ukrajinu/.