Z ukrajinského zápisníka – Vladimír Mezencev

Ešte donedávna azda nikto z nás nepočul o ukrajinskom Debaľceve, ktoré sa stalo známe najmä tým, že sa o ňom hovorilo aj na stretnutí v Minsku a na základe dohody medzi prezidentmi Francúzska, Ruska a Ukrajiny, ako i premiérky SRN Angely Merkelovej ho ukrajinská armáda musela opustiť. Kto však niečo vie o takých obciach a mestečkách na Donbase ako Oľchovanka, Novobohdanovka, Bulavinskoje? Ide o dediny, ktoré v podstate nikto neriadi a miestna samospráva v nich neexistuje! Okrem spomenutých troch je ich dohromady azda až tridsať. Nachádzajú sa v tzv. prifrontovom regióne, ktorý najskôr obsadili separatisti a neskôr sa dostal pod kontrolu ukrajinskej armády. Predsedovia miestnych sovietov /starostovia/ i prevažná väčšina obecných poslancov sa rozutekala na všetky svetové strany. V Oľchovanke sa starosta za takmer šesť týždňov objavil v úrade iba raz: prišiel položiť na svoj stôl žiadosť o uvoľnenie z funkcie, teda v podstate oznámenie o abdikácii. Potom budovu zavrel. Oľchovanka nie je malá obec – do občianskej vojny tu žilo takmer 4 000 obyvateľov a teraz aj s utečencami z iných lokalít asi 2500. Ľudia sú tu plne odkázaní na humanitárnu pomoc, ktorú takmer každodenne prinášajú vojaci. Na nákladných automobiloch, ale v sprievode tankov. Obyvatelia i utečenci z iných regiónov sú však nespokojní. Nielen so zásobovaním /to v podstate neexistuje, ide iba o určitú formu humanitárnej pomoci/, ale najmä s tým, že štátna, ani lokálna moc tu neexistuje. Jedna z babiek sa pýtala tankistu, či je toto prifrontové územie. Ten pokrčil plecami a odpovedal, že medzifrontové. Zvedavej seniorke to však nestačilo: „Je to územie teraz pod správou Ukrajiny? Tak prečo tu nemáme aspoň vojenskú správu? Kde sú vojenské hliadky? Vy predsa o chvíľu odídete a opäť zostaneme nielen bez chleba, ale i bez vojakov a o milícii už ani nehovorím. Sme úplne odtrhnutí od sveta. Keby tu aspoň jedna vysielačka bola...“

 

Jednoducho bezvládie. Snaží sa ho nahradiť občiansky aktív. Na jeho čele stojí učiteľka dejepisu – dôchodkyňa. Zároveň starostka miestnej cirkevnej družiny starovercov. V obci sú dva chrámy, jeden ich, druhý pravoslávny s popom, ktorý podliehal moskovskému patriarchovi. Keď však povstalci odstupovali, tak baťuška odišiel s nimi...

 

STÁLE JEDNOTNÁ?

Ešte dávno pred udalosťami na Majdane a v Donbase samotní Ukrajinci hovorievali, že síce de jure existuje jedna ich krajina, ale de facto dve. Rozdiely v myslení, zvykoch, architektúre a dokonca i v stravovaní tradične delili Ukrajinu na dve časti: jednu tvorí prakticky územie od hraníc s Rumunskom, Maďarskom, Slovenskom a Poľskom až po pravý breh rieky Dneper, druhú všetko od Kyjeva na juh a východ. Napriek geografickým i historickým rozdielom Ukrajina bola a zostáva jedna. Nechýbajú však hlasy, podľa ktorých sa v budúcnosti nepodarí udržať krajinu v jej súčasných hraniciach a rozdelí sa dokonca na niekoľko častí. Tohto problému sa týkal aj nedávny výskum verejnej mienky, v ktorom respondenti odpovedali na otázku – čo môže rozdeliť našu krajinu? Zaujímavé, že účastníci ankety sa neobávajú ani tak vplyvu a akcií zo zahraničia, ako toho, čo sa deje, resp. môže diať doma. Najväčšie nebezpečenstvo rozpadu Ukrajiny vidí až 58%  opýtaných v korupcii vládnucich štruktúr a v činnosti oligarchov /po 29%/, štvrtina opýtaných má obavy z akcií z Ruska, organizovaných s cieľom oslabiť celistvosť krajiny, 9% za najväčšie nebezpečenstvo považuje rast radikalizmu a nacionalizmu, 6% má najväčšie  obavy z protestov na kyjevskom Majdane... Dve percentá respondentov na otázku jednoznačne odpovedalo, že Ukrajina nikdy nepredstavovala jednotnú a ucelenú krajinu a zjednotiť ju ani nie je možné...

 

BÝVANIE NA OBEŽNEJ DRÁHE

Mesto Pripjať vo svete smutne preslávila  havária jadrovej elektrárne v Černobyle. Práve v Pripjati, útulnom  a zároveň modernom a čistom  meste bývala prevažná časť pracovníkov atómky. Dnes je to mŕtve mesto bez obyvateľov, v ktorom už asi nikto nikdy nebude bývať. Podobný osud stihol aj Orbitu /v slovenčine Obežná dráha/, ktorú dnes rovnako nazývajú mesto duchov. Na rozdiel od Pripjati tu však nikto nikdy nebýval, i keď hotové, predovšetkým 8-poschodové domy nikdy nikto neobýval. Napriek tomu Pripjať i Orbita majú veľa spoločného. Ešte v 70-tych rokoch minulého storočia neďaleko začali budovať Čigirinskú atómovú elektráreň a desať kilometrov od nej Orbitu, ktorá sa mala stať trvalým domovom pre 20 000 jeho obyvateľov z celého vtedajšieho Sovietskeho zväzu. V čase havárie v Černobyle elektráreň v Čigirine bola dokončená len na 50%. Objekt zakonzervovali, ale Orbitu už medzitým stihli dokončiť. Niekoľko rodín sa dokonca nasťahovalo, ale po krátkom  čase odišli inde.  Jednoducho tu neboli žiadne pracovné príležitosti.  V súčasnosti tu žije asi sto ľudí.  Samozrejme, odvtedy sa z bytov  veľa rozkradlo, ale stále je tu dosť bytov, vhodných aj po štvrťstoročí na solídne bývanie. Aj preto sa Orbita stala cieľom utečencov z Donbasu. Tu ich síce vítajú, sú radi, že mesto ožije, ale utečencov sem oficiálne nikto nevolal. O mŕtvej Orbite sa dozvedeli z Internetu! „V Luhansku sme nechali vlastný dom, vzali sme si iba osobné veci, sadli do nášho auta a odišli sem,“ hovorí pani Larisa. „Byt sme si našli, ale prácu nie, s jej hľadaním je to veľmi ťažké. Tu sa však nestrieľa a to je pre nás najdôležitejšie... Veď vrátiť sa nemáme kam a našťastie, že sme sa bez váhania rozhodli zostať na Ukrajine, do Ruska som ja a ani manžel rozhodne nechceli ísť.“

 

Všetci noví nájomníci sa rozhodli bývať na jednej ulici. V takomto opustenom meste je vraj lepšie žiť pohromade. Z jedného bytu sa už stala predajňa potravín. Kuriózne je však správanie sa týchto mešťanov. Prevažná väčšina z nich síce býva v bytovkách, ale pred domami si zriaďujú záhradky, stavajú kurníky, chovajú prasiatka. Veď Orbita má toľko voľných plôch !

 

Mŕtve, teda neobývané mestá, dediny a osady – to je jedna z charakteristík súčasnej Ukrajiny. Za 23 rokov nezávislosti ich oficiálne pribudlo 659, z toho 619 obcí a 40 osád. Už je v nich ťažko objaviť i niekoľkoposchodové paneláky, sú z nich rozvaliny zarastené trávou a burinou. Polomŕtve i celkom mŕtve mestá a sídliská dostávajú tak novú šancu – môžu ožiť vďaka presídlencom a utečencom z Donbasu. Určite tu na nich nečaká raj, ale ťažký život. Zato sa v nich nestrieľa a to je veľmi dôležité...

 

Vladimír MEZENCEV, Ukrajina

/Príspevok napísaný s finančnou pomocou Literárneho fondu/.