Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Z knihy Jozefa Kuchára Návraty (október 2016) – 8. časť

Jubileum slovenskej a európskej hádzanárskej legendy

Dni a týždne sa míňajú až príliš rýchlo, ale napriek tejto realite sa pri významných životných míľnikoch musí nájsť chvíľa nielen na oslavu, ale aj na bilancovanie. Mária Labayová, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej a československej ženskej hádzanej, mnohonásobná reprezentantka si v minulých dňoch pripomenula životné jubileum.

Bývalá prešovská kapitánka oslávila uprostred náročnej každodennej práce, v dobrom zdraví šesťdesiatku. Zdá sa, že akosi prirýchlo to prišlo, ale predovšetkým, že jej tá cifra vôbec nepristane. Nie preto, že by sme pred ňou nepociťovali vážnosť, mnoho skúseností a úspechov, ale skôr preto, že má nesmierne veľa energie, vytrvalosti, elánu a predovšetkým široké schopnosti inšpirovať mnohých do aktívnej činnosti, nielen v športe ale aj v iných oblastiach. Vždy a v každej situácii sa usilovala čo najčestnejšie obstáť a dôsledne s pocitom veľkej zodpovednosti, konať. Jej obdivuhodný optimizmus a veľký športový talent mnohých aj v terajšej etape doslova podnecujú. Osobným príkladom dokáže ľudí získavať pre cieľavedomú a zmysluplnú činnosť. Vysoká profesionalita charakterizuje jej výraznú osobnosť. Pôsobenie v športe aj v zamestnaní spája so záujmom o problémy a ťažkosti obyčajných ľudí. Vždy sa teší, keď vidí okolo seba šťastných športovcov, spolupracovníkov, priateľov aj tých najbližších. Napriek zložitosti života dosiahla veľa výrazných úspechov. Svoj talent zúročila mierou vrchovatou. Potvrdzujú to rôzne vynikajúce výsledky. Priaznivci ženskej hádzanej o nich veľmi dobre vedia. Veď majú pevné miesto v kronike československej, slovenskej a európskej hádzanej. Výrazné miesto jej patrí v prešovskom športe.

Preto sa v týchto pre ňu slávnostných dňoch žiada osobitne pripomenúť najvýznamnejšie etapy na jej ceste životom. Už ako šestnásťročná študentka Strednej pedagogickej školy v Prešove dostala výnimku a začala hrať za druholigové družstvo Lokomotíva ZPA Prešov. Po troch rokoch sa výrazne pričinila o prvý postup do najvyššej hádzanárskej ligy pod vedením trénera Dušana Daniša a s tímom hráčok v ktorom okrem iných boli: Bulíková, Foltýnová, Sedláková Pivovarová, Piataková, Baranová, Jiránková, Rychvalská, Kaťušová a Bartošíková. Prešovský dres však neobliekla. Prestúpila do Plastiky Nitra a tam sa stala členkou juniorského reprezentačného družstva a potom bola v širšom kádri reprezentantiek Československa. Na moju otázku čo ju viedlo k takémuto prekvapujúcemu rozhodnutiu so smútkom v očiach povedala: „Utrpela som vážny úraz ramena, lenže potrebnej lekárskej starostlivosti a prípadnej rehabilitácie sa mi nedostalo. Navyše, som prišla aj o zamestnanie. Preto som využila ponuku Ing. Korca z hádzanárskeho oddielu Plastiky Nitra a toto rozhodnutie som nikdy neoľutovala. Vybavili mi liečenie aj zamestnanie a dostala som podstatne väčšie možnosti ako v Prešove. Skúsené hráčky ma veľmi dobre prijali a aj im vďačím, že som sa stala členkou reprezentácie Československej republiky. V roku 1978 som štartovala na majstrovstvách sveta v Bratislave, na ktorých naša krajina v silnej svetovej konkurencii obsadila štvrté miesto. V tom čase Plastika mala pomerne silné družstvo a pravidelne sme bojovali o medailové umiestnenie. V príjemnom prostredí a v dobrých podmienkach pod vedením trénerov Jozefa Greguša, Miroslava Pekaroviča, Tomáša Kuťku a Ivana Sečanského som sa dostávala na vrchol svojej výkonnosti. Žiaľ, ani mňa rôzne zranenia neobišli. Postihlo ma vážne zranenie oka, niekoľko mesiacov som nemohla hrať a naše družstvo vypadlo z prvej ligy.“

Po piatich rokoch sa vrátila do Prešova. Tvrdí, že to bolo správne rozhodnutie. Reprezentantka predsa musí hrať v najvyššej súťaži. Svoju dlhoročnú športovú kariéru chcela ukončiť práve vo svojom rodnom meste. Návrat nebol jednoduchý, Privítali ju pomerne chladne a postupne sa na program dňa dostávali rôzne problémy a prekážky. Ocitla sa na lavičke a čakala na príležitosť... V osemdesiatom sa chcela vrátiť do Nitry, avšak všemocné vedenie podniku ZVL aj výbor oddielu ju potrestali. V októbri jej zastavili činnosť na 4 mesiace. V tejto súvislosti vyšiel v Prešovských novinách číslo 72/1981 článok pod názvom Keď „Primadona“ plače. Z neho som vybral iba malú časť: „Ľudia sa ponáhľajú oboma smermi zahľadení do seba. Každý si nesie uzlík svojich starostí, úloh i povinností. Kdesi v tom bezmennom dave chodí dievčina. Kúpi si v stánku noviny a ani nevie, čo v nich hľadá... Hej, už veľa vody pretieklo. Už o nej nepíšu. Niet ani slovíčko na miestach, kde sa jej meno objavovalo v titulkoch. Zabudli na ňu. Zabudli. Kameň zahodený do vody. Akoby vyčiarknutý zo súpisky znamenalo vyčiarknutý zo života. Priveľa tvrdosti je v tom športe. Dolu podpísaná Mária Labayová, hráčka HO ZVL Lokomotíva Prešov, odvolávam sa proti rozhodnutiu hádzanárskeho oddielu zo dňa 27. 10. 1980. S obvinením v plnom rozsahu nesúhlasím, o to viac, že dôvody, pre ktoré mi bol trest udelený sa nezakladajú na pravde a pri uložení trestu sa uložili predpisy vyplývajúce z disciplinárneho poriadku a to článku 25, 27 a 28. Ty plačeš? Hej, ale musím, musím sa brániť.“

Trest nezrušili. Pracuje vo fabrike a montuje ložiská a kompetentným vôbec neprekáža, že je vyštudovaná učiteľka. Napriek problémom behá, cvičí a posilňuje. Smúti, bojuje s neprajnosťou aj so závisťou. Udržuje si dobrú formu a čaká na lepšie časy. „Prekonala som zložité obdobie. Nebolo to ľahké. S prvoligovým družstvom som začala trénovať až v marci 1981, keď z trénerského kresla odišiel Dušan Daniš, spomína s pocitom skrivodlivosti bývalá dlhoročná kapitánka, doslova legenda prešovskej, československej a európskej ženskej hádzanej.

Veľmi rýchlo potvrdila svoje kvality. Podávala výborné výkony a prispela k štvrtému miestu v konečnej tabuľke. Výkonnosť kolektívu sa zvyšovala a celkom zákonite prišiel prvý výrazný úspech v podobe titulu Majsteriek republiky. Stalo sa tak v roku 1984, čo znamenalo aj účasť v Pohári európskych majsteriek. Tréner Dušan Slančo mal pomerne široký káder výborných hráčok. Tvorili ho okrem iných Gladišová, Damitšová, Ščerbáková, Mažgutová, Novosadová, Čorbová, Himičová, Lešková, Chovancová, Hájková, Wittnerová a Labayová, ktorá strelila 140 gólov.

„V prvom kole Európskeho pohára majsteriek sme na Bayer Leverkusen jednoducho nemali dosť síl ani skúseností a z ďalšej hry nás vyradili. V nasledujúcom ročníku sme skončili na piatom mieste. Potom nasledovali azda najkrajšie roky v mojom športovom živote.“

V rokoch 1986 a 1987 Prešovčanky vybojovali dva tituly majsteriek republiky. V tom čase zásluhou trénerov Martina Gregora a Milana Mikuša tvorili veľmi dobrý kolektív, v ktorom boli Gladišová, Čorbová, Damitšová, Mažgutová, Trandžíková, Vlasatá, Baranová a Labayová, ktorá v roku 1986 zaťažila konto svojich súperiek 162 gólmi.

„Pre mňa bol najcennejší a najvzácnejší prvý titul. Najťažší ten tretí. Absolvovali sme mimoriadne náročnú ligovú aj pohárovú sezónu. Často sme cestovali. Boj o zlato so štartom Bratislava nás stál mnoho fyzických aj psychických síl. Napriek tomu sme dokumentovali silu družstva a jeho vysoké morálno-vôľové vlastnosti. Tie sa potvrdili v zápasoch Pohára európskych majsteriek. Proti zdatným súperkám, ku ktorým rozhodne patrilo družstvo Radnički Belehrad, mnohonásobný víťaz Pohára európskych majstrov, sme sa prebojovali až do semifinále. Rakúsky kolektív Hypobank Viedeň nás na rozbehnutej ceste za úspechom zastavil.“

Ukázalo sa, že práve tento zápas rozhodol o jej ďalšej úspešnej športovej kariére. V lete dostala ponuku, ktorá sa neodmieta.

„Oslovil ma hádzanársky odborník, populárny redaktor Laco Gross a manažér klubu Hypobank Südstadt Viedeň Gunnár Prokop. Dlho som nerozmýšľala a takmer z večera na ráno som sa ocitla v Rakúsku. Prišla som do športového prostredia, v ktorom všetky problémy riešil manažér klubu. Jeho vedenie mi poskytlo ideálne podmienky. Dvojizbový kompletne vybavený byt s televízorom, práčku a k tomu aj služobné auto. Platila som iba za telefón. Sťažovať som sa rozhodne nemohla. Nové prostredie, noví ľudia, jazyková bariéra a rôzne iné veci si vyžiadali mnoho odvahy aj sebazaprenia. Všetko som zvládla, lebo mojim veľkým snom bolo skúsiť, aké sú moje skutočné športové kvality v niektorom zo špičkových európskych družstiev. Nebolo to jednoduché v mojich tridsiatich troch rokoch hrať za druhý najlepší tím v Európe.“

Všeobecne platí, že v živote ani v športe nie je nič zadarmo. Ideálne podmienky znamenajú pre športovkyňu maximálne výkony. Darilo sa vám plniť predsavzatia a očakávania vašich zamestnávateľov?

„V podstate áno. Veď som bola v tíme vynikajúcich hráčok z rôznych krajín Európy, ktoré boli skutočné profesionálky. Všetko sme podriaďovali maximálnej výkonnosti a úspešným výsledkom. Trénovali sme každý deň ráno aj popoludní. Okrem toho na programe dňa bolo plávanie, nie rekreačne, ale s plným nasadením ako pretekárky. Naše postavenie v lige bolo dominantné. Preto sme často hrali so súperkami rôznych kvalít zo zahraničia. Najčastejšie z Maďarska, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Českej republiky ale aj s reprezentantkami  Južnej Kórey. Hrala som vo finále Európskeho pohára majstrov a raz sme v tejto krásnej súťaži vyhrali. Boli to pre mňa prekrásne dva roky v cudzej krajine, na ktoré si veľmi často spomínam. Hodnotnejší a úspešnejší koniec vo vrcholovom športe som si predtým nikdy nedokázala ani len predstaviť. Som vďačná osudu, že sa tak stalo a že som skončila na vrchole svojej výkonnosti. Dlhoročnú športovú kariéru som chcela ukončiť doma.“

Po skončení sezóny sa vrátila do rodného mesta. Venovala sa mladej generácii, trénovala staršie žiačky a v jeseni 1990 prijala miesto trénerky v prvoligovom tíme ZVL. Spolu s už nebohým Milanom Mikušom bojovali o záchranu v najvyššej súťaži. Obsadili ôsmu priečku. V prešovskom športe sa situácia začala meniť a o jej trénerskú robotu veľký záujem nebol...

„Počas aktívnej činnosti spoluhráčky aj tréneri vždy vo mne videli predovšetkým strelkyňu. Pritom som nikdy netúžila dávať gól za gólom. Hádzaná je predovšetkým hrou. Tvrdou, i boľavou, ale krásnou. Viac radosti mi prinášal podarený technický prvok, finta, alebo manéver, ktorý hráčku charakterizuje ako konštruktívny mysliaci typ. Rada som pripravovala šance spoluhráčkam. Teší ma, že popri mne vyrástli v Prešove popredné reprezentantky Eva Timková, Alena Damitšová, Blažena Novosadová i Štefánia Čorbová. Hádzaná skrášlila môj život. Naučila som sa bojovať, vyhrávať aj prehrávať.“

Za dlhoročnú činnosť a výrazné športové úspechy prevzala mnoho ocenení aj najvyšších telovýchovných vyznamenaní. Patrí jej titul Zaslúžilá majsterka športu, ktorým sa v Prešovskom samosprávnom kraji nemôže pochváliť žiadna športovkyňa. V ankete o najúspešnejšieho športovca Prešovského okresu v roku 1978 bola tretia a v roku 1979 zvíťazila. Viac ráz bola v desiatke najlepších športovcov okresu Nitra, Západoslovenského kraja a dlhodobo medzi desiatimi najlepšími hádzanárkami na Slovensku. V minulom roku ju uviedli do Siene slávy prešovského športu. Navyše, je zaradená do desiatky športovcov dvadsiateho storočia okresu Prešov.

Mária Labayová, narodená 18. februára 1953 v Prešove. Prvú ligu hrala v Nitre, v Prešove a dva roky v Rakúsku v tíme Hypobank Südstadt Viedeň. Česko-Slovensko reprezentovala 99-krát. Absolvovala 17 prvoligových sezón. Kariéru ukončila v roku 1989. Nebolo by z pohľadu šesťdesiatročnej histórie ženskej hádzanej v Prešove spravodlivé, keby sme nespomenuli najlepšie hráčky, ktoré sa svojím talentom a hrou prepracovali do reprezentačných dresov Česko-Slovenska. Okrem už spomínaných k nim patria Jiránková, Mažgutová, Trandžíková, Ščerbáková, Baranová, Sedláková, Marčoková a Konšelová.

Vo vašej dlhoročnej športovej kariére ste hrali pod vedením mnohých trénerov. Na ktorých si najčastejšie spomínate?

„Podľa môjho názoru, k najväčším odborníkom, skutočným profesionálom s pedagogickými prístupmi patrili v Prešove tréneri Martin Gregor a Milan Mikuš. V Nitre som si najlepšie rozumela a vysoko vážila Jozefa Greguša a Ivana Sečanského. V reprezentácii to bol Jan Kecskeméty. V Rakúsku Jánosz Csík a Vinko Kandija.

V roku 1990 sa dala na podnikateľskú cestu.

„V Rakúsku som zarobila pomerne slušné peniaze. Za dve desaťročia pôsobenia vo vrcholovom športe som cestovala po celom svete a veľa videla. Mala som dosť odvahy začať nový pracovný život v oblasti hotelierstva. Nebolo to jednoduché, bojovali sme o klientelu a za pochodu budovali a zlepšovali podmienky v pomerne rozsiahlom objekte s cieľom, aby sa k nám ľudia vrátili a prilákali ďalších. Podnikanie je ako šport. Keď hráte dobre, diváci prídu. Keď zle, nikto na vás nie je zvedavý. Som šťastná, že môžem robiť to, čo ma baví a má zmysel.“

Vďaka vytrvalosti, sa jej aj v tejto oblasti pomerne dobre darí. Do penziónu Eldorádo v Prešove prichádzajú za ňou bývalé spoluhráčky, bývalí tréneri aj funkcionári a najmä sympatizanti ženskej hádzanej. Debaty sa samozrejme krútia okolo jej športu, ktorému zasvätila podstatnú časť svojho života. Jubilantku trápi, že šport v Prešove sa dostal na vedľajšiu koľaj. O ňom často hovorila ako poslankyňa prešovského mestského zastupiteľstva. Usilovala sa prispieť k tomu, aby sa šport a ženská hádzaná zvlášť, ktorá práve v tomto roku má tiež šesťdesiatku od svojho vzniku, pozviechali a dostali do starých koľají, keď patrili k najlepším v republike. Kompetentných predstaviteľov mesta vôbec netrápi malý záujem o pravidelné športovanie. Chýbajú ihriská, rôzne priestory a pohybové aktivity. Športové areály sú zanedbané a trestuhodná bola likvidácia krytého kúpaliska. V predchádzajúcich rokoch sa urobilo veľa chýb zaváňajúcich ľahostajnosťou a nezáujmom. Kritické slová zaslúžilej majsterky športu nenašli medzi poslancami účinnejšiu odozvu.

Pri príležitosti životného jubilea sa s hrdosťou môže pozrieť na uplynulé roky. Priniesli nielen ťažkosti, ale predovšetkým víťazstvá, ktoré vydávajú hodnotné plody veľkého talentu, odriekania, elánu a vytrvalosti nielen v športe, ale aj v osobnom živote. Do ďalšej etapy jej v mene kolektívu redakcie nášho časopisu žičím pevné zdravie, mnoho úspechov, pokoj pre činorodosť, ktorý umocňuje aktivitu, upevňuje zdravie a prináša pohodu v kruhu najbližších a navyše kopec obyčajného ľudského šťastia.

Svet športu – marec 2013

 

Úspechy a pády prešovského vrcholového športu v rokoch 1950 – 1990

Vyše deväťdesiattisícový Prešov sa vďaka svojej bohatej histórii a veľmi významným tradíciám v rôznych oblastiach spoločenského, kultúrneho a najmä športového života už dávno dostal do centra pozornosti nielen vo vlastnej krajine, ale aj za jej hranicami.

O tomto meste sa najmä v rokoch 1950 – 1990 s úplnou samozrejmosťou hovorilo, že je mestom vzdelanosti mládeže a športu. Niet sa čo čudovať. Veď v tom čase bola metropola Šariša centrom rekordného počtu škôl, v ktorých študovala mladá generácia nielen z celého prešovského regiónu. Príležitostí pre aktívne športovanie okrem iných vytvárali Pedagogická a Filozofická fakulta UPJŠ, Strojnícka fakulta VTŠ a najmä stredné odborné školy i gymnáziá. Medzi pedagógmi pôsobili aj viacerí aktívni športovci a učitelia s pozitívnym prístupom k telesnej výchove. Starobylý Prešov mal prívlastok onej večnej mladosti. Pravidelne sme sa o tom presviedčali v jeho uliciach a na mnohých športoviskách. Tie doslova zaplavovala mládež a prispievala k rozvoju masového a výkonnostného športu. Z jej radov vyrástli mnohí vynikajúci športovci a poprední reprezentanti vo viacerých športových odvetviach.

Pohľad do bohatej a obsažnej kroniky mesta a okresu, to je aj pohľad na mnohé výrazné úspechy, nezabudnuteľné športové triumfy, ktoré sa zlatými písmenami zapísali aj do pamätí tisícov priaznivcov futbalu, hádzanej, basketbalu, ľadového hokeja a ďalších športov. Ich aktéri v skromných podmienkach ale v žičlivej spoločenskej atmosfére prispievali svojimi hodnotnými výkonmi k mnohým víťazstvám a propagácii telovýchovných jednôt, oddielov a mesta. Za úspechmi sa skrývala dlhoročná cieľavedomá práca, odriekanie, talent, vytrvalosť aj nadšenie. Vrcholoví športovci pod vedením profesionálne zdatných trénerov a funkcionárov si veľmi dobre uvedomovali, že ten, kto nešportuje s láskou, neobetuje preň čas i sily, nejde na dno svojich možností – veľa nedosiahne a nemá čo svojim priaznivcom ponúknuť. Vedeli, že šport je v každej vyspelej krajine súčasťou každodenného života. Je prejavom mladosti, talentu, schopností a má priam magickú silu, ktorá sa v športovom Prešove doslova udomácnila najmä v širokej mládežníckej základni, v mnohých športových triedach a v rôznych strediskách. Príkladná starostlivosť o talentovanú generáciu a nevídané divácke zázemie, to všetko prinášalo mnohé presvedčivé výsledky. Tie sa pretavili do rekordnej účasti najlepších kolektívov v najvyšších československých dlhodobých súťažiach. O prvoligové body bojovali poprední hráči a hráčky v siedmych športových odvetviach.

Na mapu československého športu sa ako prví zapísali futbalisti. Stalo sa tak po mnohoročnom úsilí v roku 1950. Futbalový oddiel pod názvom ČSSZ Dukla Prešov postúpil do prvej ligy.

Začiatok sa vydaril. Silný kolektív, skúsení tréneri a obetaví funkcionári sa začali postupne presadzovať. Mužstvo pod názvom Tatran dosiahlo rekord, keď v rokoch 1950-1966, plných šestnásť sezón bez jedinej prestávky bojovalo o čo najlepšie umiestnenie. Za štyridsať rokov Tatran absolvoval 31 prvoligových sezón. Na trénerskej lavičke sedelo až 37 trénerov. Najstabilnejšia bola prvá šestnásťročná etapa, v ktorej hráčov viedli Sedláček, Šteiner, Kuchár, Jozef Karel a Jačiansky.

Z postupu do prvej ligy sa postupne tešili: Sedláček v roku 1950, Jozef Karel a Sabanoš (1969), Jačiansky a Malaga (1977), Hojsík a Glovacký (1980), Nadzam a Bubenko (1990). Kalich horkosti v podobe pádu do nižšej súťaže museli vypiť: Šteiner a Jozef Karel v roku 1966, Moravec, Petroš a Ján Karel (1974), Baránek (1979) a Mihalčin (1988).

V radoch Tatrana vyrástli mnohí vynikajúci futbalisti. Reprezentačné dresy obliekli Šimanský, bratia Karelovci, Semeši, Laco Pavlovič, Kuchár, Danko, Bomba a Holeš. Neskoršie ich nasledovali Igor Novák, Červeňan, Komanický, Vlado Rusnák, Seman, Stano Varga a Zvara. K dlhoročným oporám prešovského tímu patrili Kuchár, Večerka, Reimann, Ferenc, Vido, Pucher, Petroš – kráľ ligových strelcov v sezóne 1962/63 autor 19 gólov, ale aj Bubenko, Čabala, Mačupa, Labun a Majerník.

Na rozvoji prešovského futbalu sa podieľalo mnoho dlhoročných funkcionárov, medzi ktorých patrili predovšetkým Ján Dančo, Štefan Mäsiarik, Gejza Klimko, Branislav Gregor, Ján Soták, Vladimír Varga, Vladimír Bernasovský, Milan Palko a veľa ďalších priaznivcov koženej z rôznych oblastí ekonomického, kultúrneho a spoločenského života.

V roku 1956 sa na prvoligovej scéne objavili basketbalistky Slávie VŠ Prešov.

Pod vedením trénera Mikuláša Kvoleka, ktorému pomáhal aj Ivan Bovan, družstvo tvorili: Fabiánová, Koperdáková – Siváková, Belušová, Marianová, Tomanóczyová, Kahancová, Manicová, Štefaniková, Železníková, Grečnerová, Manková, Kunová, Majorošová, Malczykova a Kopolovičová. Po obetavých výkonoch v konečnej tabuľke obsadili deviate miesto. Pod prvoligovými košmi obetavo bojovali o víťazstvá aj o záchranu, okrem iných Ivanyiová – Belejová, Baraneková, Winterová, Stanová, Čajková – Bovanová, Janoušková, Karasová – Vassová, Doležalová – Nováková, Volčková – Ilkovičová. V roku 1960 trénerské žezlo prevzal Juraj Filčák. Po ročnej prestávke Slávia opäť hrala v najvyššej súťaži. Po troch sezónach z nej vypadla. Potom nasledovali úspechy aj prehry. Za najúspešnejšie obdobie sa všeobecne považujú roky 1970-1983, keď kolektív Slávie Strojstav Prešov viedli Juraj Filčák a Marián Vojčík. V družstve sa vystriedalo a vyrástlo mnoho hráčskych osobností. K oporám patrili predovšetkým Yvetta Polláková – Paulovičová, mnohonásobná reprezentantka Československa a držiteľka striebornej medaily z Majstrovstiev sveta v Brazílii, Bebčáková, Lipovská – Červeňanová, Vassová, Fariničová, Jeleníková, Hajduková, Kosecová, Neubauerová, Šebejová, Pillarová, Rešková, Štefaníková, Dobiášová a viaceré ďalšie. V rokoch 1974, 75 a 76 prešovské basketbalistky patrili k najúspešnejším kolektívom prešovského okresu. Po roku 1984 družstvo Slávie hralo väčšinou v druholigovej súťaži a potom v Slovenskej národnej lige pod novým názvom BO Slávia UPJŠ Prešov.

Do skupiny najlepších sa po sezóne 1959/60 zaradili aj vodní pólisti.

Tento šport má v Prešove veľmi bohaté tradície. Prvé zápasy jeho nadšenci začali hrať už pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Medzi popredných hráčov patrili Jankovič, bratia Vajdičkovci, Klauzer, Weisser a mnohí ďalší. Zápasy o súťažné body hrali v Sabinove. Prešov nemal vyhovujúce kúpalisko. Situácia sa zmenila, keď otvorili kryté kúpalisko a bazén pod Kmeťovým stromoradím. V tých časoch už nastúpila nová vodnopólová generácia. Tvorili ju Kručay, Aman, Šraga, Tomič, Koša, Lenz, Azari, Talian, Demko, Zavacký, Dluhoš a ďalší nadšenci vodného športu. Kvalitnými výkonmi dokázali vybojovať pre Prešov po prvý raz v roku 1959/60 prvoligovú príslušnosť. Družstvo hralo pod názvom Lokomotíva Prešov. Po roku sa s prvoligovou čiapočkou rozlúčilo. Po dvoch rokoch pod taktovkou trénera Amana sa do ligy vodní pólisti vrátili. Nasledovalo neúspešné obdobie a v januári 1977 vznikol nový oddiel pod menom Slávia Slovšport Prešov, ktorý bol účastníkom národnej ligy.

Pevné miesto v bohatom československom športe dosiahli hádzanári Tatrana Prešov. Ligová premiéra bola 24. augusta 1958.

Do hľadiska hádzanárskeho ihriska pri Dome pionierov prišlo vyše 1500 divákov, zvedavých aj na súpera, ktorým bolo mužstvo z Gottwaldova. Pod vedením domáceho trénera Ladislava Šestáka hrali: J. Bukovič, A. Frolo, I. Kunay, K. Lukošík, O. Poliak, M. Ondrovič, J. Strelec, F. Tomčík a F. Tomko. Prešov zvíťazil 17:13. Medzi najväčšie úspechy patria dva tituly majstrov ČSSR a víťazstva v Čs. pohári v rokoch 1971, 1974, 1975, 1976. Prešovskú hádzanú reprezentovali výrazné osobnosti. Mnohí sa svojimi výkonmi dostali do reprezentačného tímu Československa. Viacerí hrali na majstrovstvách sveta. Lafko a Andrej Lukošik štartovali na XX. letných olympijských hrách v Mníchove v roku 1972. K úspešným reprezentantom okrem iných patrili Seruga, Ondrovič, Karol Lukošík, Murgoň, Gregor, Vasiľ Greňo, Rudo Horváth a Andrej Lukošík. Mužská hádzaná v terajšej etape patrí k najlepším v rámci Európy.

Účasť v prvoligovej československej súťaži si v sezóne 1963/64 obetavou hrou a kvalitnými výkonmi zabezpečili aj basketbalisti Lokomotívy OZKN Prešov.

V skromných podmienkach, ale za výdatnej podpory priaznivcov tohto populárneho športu, dokázali zúročiť mnohoročné úsilie obetavých dobrovoľných funkcionárov, ku ktorým okrem iných patrili Tibor Vislocký, Pavol Slavkovský, MUDr. Alfréd Stachy, MVDr. Hillár Andraško, Andrej Holod ale aj Július Kubečko, vtedajší tajomník OV ČSZTV. Prvoligový tím pod vedením trénera Ivana Bovana tvorili: Straka, Bombic, Molokáč, Kurian, Benko, Belej, Tkáč, Lux, Gajdár a ligoví hádzanári Poliak, Murgoň a Baránek. Potom k nim pribudli Kašper, Malarik, Nižník, Matula, Janda, Makúch a Baran. V sezóne 1964/1965 Lokomotíva obsadila v konečnej tabuľke desiate miesto a predbehla RH Pardubice, Spartak Brno, VSS Košice aj Lokomotívu Liberec. Prešovské obecenstvo sledovalo mnoho hodnotných zápasov v telocvični na terajšej ulici 17. novembra. Vysokú úroveň mali stretnutia so Sláviou VŠ Praha, Iskrou Svit, Spartou Praha aj Slovanom Bratislava. V novom súťažnom ročníku trénera Bovana vystriedal hrajúci tréner Michal Belej a Ivan Baránek. Žiaľ, mnohé problémy, nedostatok finančných prostriedkov, starosti s priestorom na tréningy sa prejavili na celkových výkonoch mužstva. V silnej konkurencii sa Lokomotíva nedokázala presadiť a z najvyššej súťaže vypadla.

Najvýraznejšie úspechy v histórii prešovského športu dosiahli hádzanárky Lokomotívy ZVL Prešov. Prvý vstup do československej ligovej súťaže vybojovali v roku 1973 pod taktovkou trénera Dušana Daniša hráčky Labayová, Vrábľová, Jacišinová, Rychvalská, Koporová, Dragulová, Piataková, Valachovičová, Gallayová, Baranová, Jiránková, Hlavatá, Bulíková, Danišová a Sabolová. V nasledujúcich rokoch získali štyri tituly Majsteriek ČSSR. Dresy so štátnym znakom obliekalo na čele s Labayovou štyridsaťosem reprezentantiek. Damitšová a Mažgutová hrali na OH 1988 v Soule a Trandžíková na OH 1980 v Moskve. Po roku 1990 sa situácia v ženskej hádzanej začala postupne meniť. Žiaľ, k horšiemu. Už dávnejšie sa medzi najlepšími nenachádza.

K populárnym športom patrili v Prešove aj kolky.

Začiatky sa spájajú s rokom 1956, keď mužstvo Tatrana Prešov hralo svoje zápasy v kolkárni Jarkovej ulici. V roku 1975 sa situácia začala meniť a nadšenci toho športu sa usilovali o postup do najvyššej súťaže. Stalo sa tak v ročníku 1976/77, keď obsadili v národnej lige prvé miesto a postúpili medzi kolkársku elitu. Na tomto úspechu sa podieľali hráči Geczik, M. Vitkovič, V. Vitkovič, Dolhy, Foltin, Kočan, Kavulič, Pytlík, Ščambura a Škvarla. Žiaľ, po ročnom účinkovaní najvyššiu súťaž opustili.

Príťažlivosť a popularitu bohatého športového života znásobovali mnohé podujatia s medzinárodnou účasťou. Nadšená a obetavá práca, vynikajúce organizačné schopnosti funkcionárov a predstaviteľov telovýchovného hnutia mali veľmi priaznivý ohlas nielen v ČSSR ale aj v zahraničí.

Možno práve preto sa v  Prešove uskutočnilo mnoho významných podujatí. K nezabudnuteľným patrí etapa cyklistických pretekov Berlín-Varšava-Praha, aj preteky Okolo Slovenska mali viackrát štart v tomto meste. Prešov po prvý raz zažil premiéru svojho vstupu medzi dejiská vrcholových športových podujatí v roku 1970, keď sa uskutočnili Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji. Potom nasledovali majstrovstvá Československa v krasokorčuľovaní s medzinárodnou účasťou. Veľkej obľube sa tešili medzinárodný stolnotenisový turnaj o Pohár dukelských hrdinov, Dukelské jazdecké preteky za medzinárodnej účasti v jednom z najmodernejších jazdeckých areálov v rámci Európy. Hodnotné podujatia pripravili futbalisti, hádzanári, basketbalistky a najmä hádzanárky zásluhou svojich štyroch víťazstiev v prvoligovej súťaži. Do kalendára vydarených podujatí patrí aj Pohár majstrov európskych krajín mužov a žien v kolkoch v roku 1987 aj tradičný Večerný beh víťazstva v uliciach mesta s nezabudnuteľným organizátorom Štefanom Stanislaym, najúspešnejším prešovským atlétom, viacnásobným reprezentantom a československým rekordérom v skoku do výšky výkonom 190 cm, ktorý dosiahol v roku 1929. K jeho obdivovateľom patrila aj Dana Zátopková.

Početné obecenstvo so záujmom sledovalo cyklistické preteky pod názvom Večerné kritérium mesta Prešov na okruhu, ktorý meral 850 metrov. V meste organizovali aj preteky motocyklov. V októbri 1971 to bol už 21. ročník Šarišského rýchlostného okruhu. Posledným veľkým podujatím v spomínanom štyridsaťročnom období boli Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov v roku 1990, keď sa v prešovskej skupine predstavili reprezentanti ČSSR, Južnej Kórey, Rumunska a Švajčiarska.

K celkovému rozvoju telovýchovy a športu slúžili na vtedajšie časy mnohé pomerne moderné športové objekty.

Okrem iných hádzanárske ihrisko a telocvičňa na Duchnovičovej ulici, hádzanársky štadión pri Dome pionierov, hádzanársky štadión s umelým osvetlením pri Strednej hotelovej škole, tenisové kurty na ulici Kapitána Nálepku, tenisový areál na Nábrežnej ulici, krytý plavecký bazén, letné kúpalisko, v ktorom sa hrala vodnopólová liga, futbalový štadión s atletickou dráhou a tréningovou plochou, futbalové ihriská v Solivare aj v Haniske, atletický štadión vo vysokoškolskom areáli, krytá jazdecká hala. K rozvoju hokeja prispel moderný zimný štadión otvorený v roku 1967 a potom pribudli športová hala pre hádzanárov na Baštovej ulici, hala pre hádzanárky na Nábrežnej ulici, viacúčelová hala pod Kalváriou, cyklistický štadión, hala pre stolných tenistov a kúpalisko na Sídlisku III. Športu slúžili aj vodná nádrž a kúpalisko na Sigorde a na Delni.

Po roku 1990 sa mnohé zo spomínaných areálov a objektov stratili v nenávratne. Trestuhodná bola privatizácia krytého kúpaliska, jedného z najmodernejších na Slovensku. Za svojím štadiónom smútia cyklisti aj priaznivci jazdeckého športu, ktorí prišli o svoj moderný stánok. Šport v Prešove sa dostal na vedľajšiu koľaj. Jeho bývalé dobré meno šíria v najvyšších súťažiach už len futbalisti, ale predovšetkým hádzanári Tatrana Prešov, ktorí patria už mnoho rokov k najlepším v Európe. Ostatné odvetvia živoria a existujú iba vďaka skupinám obetavých dobrovoľných funkcionárov, nadšencov telovýchovy a sponzorov. Všetkých trápia zlé materiálne a najmä ekonomické podmienky.

Pred dvadsiatimi rokmi boli Prešovčania právom hrdí, že sa o ich meste hovorilo ako o meste športu a mládeže. Dnes už sa hovorí iba o meste mladých. Veď pribudla Prešovská univerzita, mnohé vysoké aj stredné školy. Žiaľ, mladí ľudia sa túlajú po uliciach, športoviská zívajú prázdnotou, ale herne, rôzne bary, diskotéky a krčmy praskajú vo švíkoch. Problémy v športe kompetentní dlhodobo ignorujú. Navyše, takmer nikto si nevšíma ani neoceňuje dobrovoľnú obetavú prácu organizátorov a funkcionárov, vykonanú v oblasti starostlivosti o novú športovú generáciu. Nedostávajú sa do pozornosti médií. Žijú a pracujú takmer v anonymite. Škoda, že predovšetkým peniaze sa krútia okolo lôpt a loptičiek.

Čím ďalej tým viac sa presviedčame, že rozvoju športu v metropole Šariša najviac škodí ľahostajnosť a povrchný prístup predstaviteľov mesta i poslancov pôsobiacich v rôznych zastupiteľských zboroch. Neuvedomujú si, že ľahostajnosť k telovýchove je súčasne ľahostajnosťou voči mladej generácii, voči zdraviu nás všetkých. A práve tento fakt by mal byť výkričníkom pre všetkých mocných nielen v meste ale aj v rámci kraja a celého Slovenska.

Svet športu – jún 2013

 

Prešovské florbalové hry pod patronátom Klubu športových redaktorov ÚSN

K tým moderným športovým odvetviam, ktoré sa v pomerne krátkom čase vďaka veľkému záujmu mládeže zaradili medzi olympijské, dnes patrí aj florbal. Jeho aktéri a priaznivci už niekoľko rokov obetavo a s nadšením organizujú nielen dlhodobé súťaže, ale aj rôzne jednorazové podujatia. Jedným z nich budú Prešovské florbalové hry mužov, žien a mládeže s medzinárodnou účasťou v dňoch 24. a 25. augusta 2013. Uskutočnia sa v rámci partnerskej spolupráce s redakciou časopisu Svet športu a s mediálnou podporou Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave, ktorý si práve v tomto roku pripomína pätnáste výročie svojho vzniku. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť niekoľko faktov o jeho postavení a činnosti. Veď za pomerne krátky čas svojej existencie sa jeho členovia podieľali na organizovaní rôznych športových podujatí, významných akcií, seminárov a besied s poprednými športovcami aj novinármi. Svoju opodstatnenosť a užitočnosť potvrdil organizovaním rôznych podujatí, ktoré prispeli k propagácii nášho športu.

K úspešným sa zaradil aj seminár, ktorý bol v decembri 2001 v Tatranskej Štrbe pod názvom Problémy športu na Slovensku za účasti predstaviteľov štátnych a telovýchovných orgánov, medzi ktorými nechýbali vtedajší poslanec NR SR Robert Fico, generálna riaditeľka sekcie športu, detí a mládeže Ministerstva školstva SR, vynikajúca hádzanárska reprezentantka Mária Ďurišinová, člen Slovenského olympijského výboru Kamil Haťapka, majster sveta v kanoistike Slavomír Kňazovický, reprezentačný tréner slovenských hádzanárov Slavomír Šipoš, predseda Slovenskej basketbalovej asociácie Igor Antal, prezident Slovenského kolkárskeho zväzu Stanislav Kubánek, tajomník Klubu športových redaktorov ÚSN Igor Mráz.

V rokovacej sále zaujali miesta vynikajúci športovci Jozef Golonka, Anton TkáčRudolf Horváth aj športoví novinári Jozef Kšiňan, Zdeno Jašek, Marek Mryglot, Jozef Jarkovský, Emil ValkoVladimír Mezencev. Hlavný referát predniesol legendárny reportér a predseda Únie slovenských novinárov Gabo Zelenay. Hodnotný príspevok do diskusie písomne poslal Josef Klapuš, významný predstaviteľ telovýchovného hnutia v Českej republike. Priebeh a prijaté závery rokovania jednoznačne potvrdili naliehavosť zmeny v systéme riadenia telovýchovy a športu na Slovensku. Výbor klubu venoval veľkú pozornosť organizovaniu rôznych športových podujatí. Okrem iných bol organizátorom Memoriálu Marienky Kokošovej v hádzanej dievčat stredných škôl o pohár predsedu ÚSN v Šuranoch. Veľkú popularitu mala aj súťaž v kopaní jedenástok vo futbale v obci Selec v okrese Trenčín na počesť Gaba Zelenaya. V septembri 2004 sme usporiadali vo veľkej sále KOZ v Bratislave významný seminár pod názvom Život a dielo Gaba Zelenaya. Vyše sto publicistov, spisovateľov, redaktorov, telovýchovných funkcionárov, trénerov a bývalých reprezentantov, medzi ktorými nechýbali vtedajší predseda Slovenského združenia telesnej kultúry Ján Holko, generálny sekretár Konfederácie športových zväzov SR Zdeno Kríž, bývalí reprezentanti Jozef Vengloš, Jozef GolonkaDárius Rusnák, športoví redaktori Stanislav Dutka, Marek Mryglot, Emil Valko, Jozef Galus, Juraj Tevec, publicisti Igor Mráz Jozef Kšiňan, predseda Slovenského syndikátu novinárov Peter Zeman, podpredseda Klubu slovenských žurnalistov v Mníchove Tibor Molek a ďalší športoví redaktori a spisovatelia.

Do centra pozornosti sa zaradil aj odborný seminár obsahovo zameraný na problematiku slovenského športu, v januári 2005 v Trenčíne za účasti popredných športovcov a novinárov. Okrem iných olympijský víťaz v boxe Janko Zachara, nositeľ striebornej medaily v kanoistike Slavomír Kňazovický, reprezentačný tréner slovenských hokejistov František Hossa, vynikajúci futbalisti a tréneri Štefan Hojsík, Miroslav Čeméz, Milan Navrátil a Jozef Jankech. Súčasťou našej činnosti boli a sú besedy s poprednými športovcami, funkcionármi a trénermi. Mnoho zaujímavých podnetov odznievalo v debatách na aktuálne futbalové, hokejové, hádzanárske či basketbalové témy s Jurajom Okoličányim, Jozefom Golonkom, Jozefom Kropilákom, Antonom Tkáčom, Jozefom Adamcom, bratmi Hochschornerovcami i s Petrom Kurhajcom.

Na program dňa sa pravidelne dostávajú aj problémy vo vlastných radoch, aj preto, lebo športová žurnalistika sa dostala do zložitej situácie. Konkrétne poznatky potvrdzujú, že medzi športovými redaktormi je ešte stále dosť novinárov v práci ktorých pretrvávajú rôzne nedostatky. Mnohí majú problémy so športovou terminológiou, čo znižuje ich autoritu. Tento vážny nedostatok sa prejavuje najmä na tlačových besedách s trénermi, na ktorých mladé redaktorky nie sú partnerkami pre trénerov futbalu, hokeja, hádzanej alebo basketbalu, ani len pri kladení odborných otázok. Takmer nikto sa nevenuje prehreškom voči jazykovej kultúre. Pri skromnom jubileu si spomíname na mená tých, čo stáli pri zrode nášho klubu. Patria k nim predovšetkým Gabo Zelenay, Dodo Bujna, Igor Mráz, Jozef Kšiňan, Zdeno Jašek, Benjamín Masaryk, Jozef Galus, Juraj Tevec, Stanislav Kubánek, Vladimír Zeman, Milan Piovarči, Emil Valko, Vladimír Mezencev, Tibor Bajchy z Mníchova, Milan Kaľavský, Vít Gergély, Štefan Németh, Dušan Petrák, Ján Holý, Karol Fako.

V súčasnosti Výbor klubu tvoria Jozef Kuchár – predseda, Jozef Mazár – podpredseda, Igor Mráz – tajomník, Vladimír Mezencev, Juraj Tevec, Vladimír ZemanVít Gergély. Všetci sa budeme podieľať na propagácii a organizácii blížiacich sa Prešovských florbalových hier mužov, žien a mládeže presvedčení, že celé podujatie sa vydarí a prispeje k ďalšiemu rozvoju tohto v súčasnosti pomerne úspešného športu, ktorý si vybojoval pevné miesto na slovenskej aj zahraničnej športovej scéne. K jeho budovaniu a rozširovaniu chceme pravidelne prispievať. Očakávame, že mesto Prešov, ktoré malo prívlastok ako mesto vzdelávania, mladosti, kultúry a športu, sa raz opäť zapíše na popredné miesto do Slovenskej športovej kroniky. Vyjadrujeme nádej, že domáce klubové družstvá svojou hrou prispejú k hodnotným športovým zážitkom a mierou vrchovatou prispejú k upevneniu základov pre úspešnú budúcnosť tohto športového odvetvia.

Svet športu – august 2013

 

Prešovská ženská hádzaná má šesťdesiat

Do mimoriadne bohatej a obsažnej kroniky prešovského vrcholového športu, naplneného úspechmi, pádmi, víťazstvami a prehrami sa pred šesťdesiatimi rokmi zapísala aj ženská hádzaná. V roku 1953 vznikli prvé mládežnícke dievčenské družstvá pri gymnáziu na Konštantínovej ulici, Pedagogickej škole KG a Strednej ekonomickej škole v Prešove. Pod vedením učiteľov telesnej výchovy sa zúčastňovali v rámci športových hier mládeže na rôznych turnajoch a súťažiach. Hlavnými organizátormi okrem iných boli Katarína LetkovskáViliam Burdelák. Neskôr Anton FroloJúlius Bukovič.

Avšak organizovaná ženská hádzaná sa spája s rokom 1957, keď vzniklo hádzanárske družstvo v TJ Lokomotíva Prešov zásluhou Mikuláša KašprišinaPavla Slavkovského. Trénermi sa stali Anton Frolo, v tom čase aktívny hádzanár Tatrana Prešov a Katarína Letkovská.

Na škvarovom ihrisku pri Dome pionierov a mládeže prebiehali tréningy a dievčatá hrali zápasy so súperkami rôznych kvalít. K popularite ženskej hádzanej v meste prispelo najmä to, že družstvo Lokomotívy hralo svoje stretnutia ako predzápasy pred ligovými zápoleniami mužov Tatrana Prešov. Obetavá a cieľavedomá práca, ale najmä veľké nadšenie a elán mladých žien, priniesli po dvoch rokoch výraznejší úspech. Lokomotíva v roku 1959 postúpila do druhej ligy. Zaslúžili sa oň Anton Frolo, Katarína Letkovská, Viliam Burdelák, Július Bukovič a vedúci družstva Michal Baloga.

Úspešné družstvo tvorili: Bartošíková, Demková, Dajčová, Patočková, Vašková, Šoltésová, Matrayová, Žarnayová, Lorincová a Doležalová.

Lenže, po štyroch rokoch z tejto súťaže vypadli. Návrat medzi popredné kolektívy nebol jednoduchý. Na scénu organizátorov sa dostala Eva Žarnayová, odborne zdatná a nesmierne obetavá, začala trénovať mladé talentované hráčky a spolu s nimi aj skúsenejšie ženy. Desať žien a jedenásť dorasteniek tvorilo skupinu nadšencov odhodlaných bojovať o budúcnosť tohto športu. Elán a vytrvalosť slávili úspech. V roku 1968 sa prešovské družstvo žien TJ Lokomotíva vrátilo do druhej ligy a začalo v nej účinkovať pod názvom Lokomotíva ZPA Prešov.

Druholigový tím hral v zostave: Bulíková, Foltýnová, Sedláková, Pivovarová, Piataková, Baranová, Jiránková, Rychvalská, Kaťušová, Bartošíková a dorastenka Labayová. Počínali si pomerne dobre a postupne začali pomýšľať aj na postup medzi hádzanársku elitu. O tri roky pod vedením trénera Dušana Daniša vytúžený cieľ dosiahli.

Prvý vstup medzi elitu v roku 1973

Bezprostredne po skromných oslavách na margo postupu Dušan Daniš pre Prešovské noviny povedal: „Nedajú sa od nás čakať zázraky. Prvá liga je veľmi náročná, ale budeme hrať a bojovať tak, aby sme medzi najlepšími čestne obstáli a diváci mali možnosť sledovať naše zápolenia aj v budúcej sezóne. Veľmi dobre vieme, že sme sa dvakrát museli vyrovnať s tým, keď nám postup ušiel v hodine dvanástej. Hráčky dokázali, že majú svoj šport rady, nerezignovali a zaslúžene sme postúpili. Družstvo tvoria hráčky v ktorom niet veľkých hviezd, ale dostatok tých, ktoré sú pre hádzanú zapálené a hrajú s nadšením a pre potešenie divákov. Verím, že dokážeme splniť náročné úlohy.“

Prvoligový krst Prešovčanky absolvovali v Nitre s Plastikou. V zápase dobrej úrovne na svoje protivníčky nestačili. Prehrali 10:15. Do domácej siete trafili Jiránková 6, Matyová 2, Koporová a Piataková po jednom. Lokomotíva sa predstavila v zostave: Sekerecová (Bulíková) – Jiránková, Matyová, Koporová, Piataková, Baranová, Vráblová, Danišová, Rychvalská, Valachovičová a Kurčová. Druhý zápas v Plzni s miestnou Sláviou VŠ sa skončil výsledkom 4:7. Na margo zápasu vtedajší predseda oddielu Ing. Rudolf Palčo povedal: „Z víťazstva ale aj z predvedenej hry máme veľkú radosť. Hráči sa predstavili s veľkou bojovnosťou a túžbou po úspechu. Dôsledne plnili taktické zámery a zaslúžene zvíťazili.“

Aj premiéra na domácej pôde s Jednotou Trenčín sa vydarila nad očakávanie. Víťazstvo 15:11 potešilo vyše 1500 divákov. Lenže v ďalšom zápase s TJ Gottwaldov nastal priam neuveriteľný obrat. Domáce ženy prehrali 10:23 a vyše dvetisíc divákov neverilo vlastným očiam. Tréner Dušan Daniš netajil veľké sklamanie: „Moje družstvo hralo veľmi slabo, pomaly a chýbala aj väčšia bojovnosť.“

Ani ďalšie zápasy nepriniesli očakávané úspechy. Prešovčanky prehrávali nielen na súperových ihriskách, ale aj pred vlastným obecenstvom. Po ligovej jeseni prezimovali na predposlednej priečke so ziskom štyroch bodov. Do odvety vstupovali po náročnej a vydarenej príprave, s ktorou bol tréner spokojný. V prvom kole sa Lokomotíva stretla s Plastikou Nitra a vyhrala 10:5. Nasledovali ďalšie víťazstvá a navyše, Darina Jiránková sa dostala do reprezentačného družstva Československa. Zrazu sa situácia podstatne zmenila, družstvo strácalo body ako na bežiacom páse. Napriek veľkej podpore obecenstva aj dobrým podmienkam po ročnom účinkovaní opustilo najvyššiu súťaž. Slová Dušana Daniša o splnení náročnej úlohy, sa nenaplnili. Možno chýbali práve tie hviezdy, o ktorých hovoril na začiatku sezóny.

Do Nitry odišiel tréner Daniš, s dresom Lokomotívy sa rozlúčila Piataková a prestup do Nitry ohlásila aj Danišová. Centrálny výbor TJ na čele s jeho predsedom Pavlom Slavkovským vyslovil nedôveru vedeniu oddielu. Jeho predseda Rudolf Palčo odstúpil, nahradil ho Jozef Sekerec, a trénerské žezlo prevzal Jozef Durlák. Celok Lokomotívy dosahoval striedavé úspechy. Na postup to nestačilo.

V sezóne 1976/77 prešovskú ženskú hádzanú v národnej lige reprezentovali Lokomotíva Agrostav Prešov a ZVL Prešov. Kolektív Lokomotívy tvorili pod vedením Dušana Daniša skúsené hráčky Sekerecová, Martonová, Kukľová, Danišová, Konšelova, Pavlovičová, Trenčanská, Gaľová, Mindžáková, Kľučarová, Zastková, Šimonová a Timková. O činnosť oddielu sa starali Slavkovský, Holinga, Štefaník, Germuška, Krajňák, Kravčák a MUDr. Soták.

Tréner ZVL Pavol Palša sa opieral o Jiránkovú, Hlávkovú, Parikrupovú, Dragulovú, Kozmovú, Handzušovú, Durkošovú, Slobodovú, Mikolajovú, Andrejkovú a Trudičovú. Druholigový nováčik sa v súťaži zachránil. Derby Lokomotíva – ZVL Prešov presvedčivo vyhrali domáce hráčky a stali sa po druhý raz účastníčkami najvyššej súťaže.

Druhý postup

V letnej prestávke 1977/78 sa Lokomotíva Agrostav zlúčila zo ZVL Prešov a hádzanárky vytvorili jednu veľkú spoločnú rodinu. Ukázalo sa, že to bol správny a užitočný krok. Prešov mal zastúpenie v prvej aj v druhej lige. Po zlúčení vznikol nový oddiel pod názvom ZVL Lokomotíva Prešov. Prvoligový tím viedol tréner Dušan Daniš a B-družstvo trénoval Peter Bikár. Predsedom oddielu sa stal Pavol Lenz. Prvoligový účastník začal prípravu na ihrisku v Dome pionierov a mládeže v Prešove, do ktorej sa zapojili hráčky Olejníková, Pronerová, Marčoková, Kukľová, Timková, Piataková, Pavlovičová, Konšelová, Danišová, Jiránková, Trenčanová, Kľučarová, Gaľová, Mindžáková, Dragulová a Slobodová. Druhú časť prípravy absolvovali v športovej hale v Košiciach a hrali v nej aj ligové zápasy. Čakali na vlastnú strechu nad hlavou.

Napriek tomu začali pomerne dobre. Zdolali Zoru Olomouc 16:11, TJ Gottwaldov bol nad ich sily, zvíťazil 20:13, Hlohovec Prešovčanky zdolali 21:15, Slezan Frýdek Mýstek 22:17 a v Bratislave s ZMDŽ sa zápas skončil úspechom Prešova 15:16. Družstvo malo aj slabšie chvíle, body stratilo so súperkami z dolnej časti tabuľky, ale dokázalo poraziť aj favoritov súťaže. Po prvej časti boli štvrté. Do odvety nastupovali s nádejou, že sa konečne dostanú pod vlastnú strechu. Dlhoročný sen sa im splnil v marci 1978, vďaka nebývalej obetavosti funkcionárov telovýchovnej jednoty a podniku ZVL. Na Nábrežnej ulici v Prešove vyrástla v rekordnom čase hádzanárska hala s moderným vybavením pre 700 divákov. Skončilo sa putovanie za domácim prostredím. Stretnutia posledných štyroch kôl odohrali hádzanárky v novej hale. Prvoligová premiéra na domácej palubovke sa im nevydarila a s družstvom ZMDŽ Bratislava prehrali 15:16. Ani v ďalšom zápase sa hráčkam ZVL nedarilo. S Iskrou Partizánske prehrali 14:23. Napriek tomu v konečnej tabuľke obsadili medzi dvanástimi účastníkmi súťaže šieste miesto. K oporám družstva patrili predovšetkým Marčoková, Danišová, Timková a Piataková. Do tabuľky strelkýň sa zapísali Danišová (76) a Timková (46) gólov.

Aj v ďalších prvoligových sezónach družstvo ZVL patrilo k popredným celkom. V roku 1978 obsadilo opäť šiestu priečku, o rok neskôr získali bronzové medaily a v roku 1980 si vybojovali šieste miesto. V ďalších sezónach boli v tabuľke na štvrtom a šiestom mieste a v roku 1983 opäť získali bronzové medaily.

Prvý titul majstra ČSSR

Prípravy na súťažný ročník 1983/84 sa niesli v znamení odhodlania získať titul majstra. Podarilo sa. Tento výrazný úspech bol výsledkom profesionálnej práce všetkých kompetentných, ale aj výborných podmienok vytvorených vedením TJ ZVL Prešov na čele s jej predsedom Eugenom Longauerom a predsedom oddielu Pavlom Lenzom. Tréneri Dušan SlančoJán Migra dokázali vybudovať silný kolektív v ktorom dominovali výrazné hádzanárske osobnosti Labayová, Damitšová, Mažgutová, Čorbová, Ščerbáková, Gladišová, Novosadová a ligový dres obliekali aj Olejníková, Obročníková, Himičová, Lešková, Kopanicová, Hájková, Wittnerová, Chovancová, Hradilová, Kováčková, Gajdošíková, Bugošová a Slaninková. Najlepšou strelkyňou sa stala Ščerbáková – 210 gólov, Damitšová 168 a Labayová 140.

Tréner Dušan Slančo pre Prešovské noviny č. 42/1984 povedal: „Počas sezóny som rozmýšľal, či vytýčený cieľ nie je príliš vysoký. Našlo sa dosť ľudí, ktorí zisk titulu považovali za nereálny. Vedel som, v čom je sila kolektívu. Dievčatá si verili, v tom bola naša výhoda. Podávali svoje najlepšie výkony a obdivoval som ich vytrvalosť, elán a chuť s akou kráčali k titulu.“ Obetavé hráčky družstva ZVL v nastávajúcom ročníku titul majstra neobhájili a skončili na piatom mieste.

Druhý majstrovský titul

V roku 1986 sa hráčky ZVL znovu tešili z majstrovského titulu. V priebehu celej sezóny podávali presvedčivé výkony a na domácej palubovke nestratili ani bod. Na trénerskej lavičke sedeli uznávaní odborníci Milan Mikuš (1933 – 2012) a Martin Gregor (1940 – 2006), ktorí úspešne pôsobili v prvoligovom mužstve Tatrana Prešov. Na získaní druhého titulu mali najväčší podiel opory družstva Gladišová, Labayová, Mažgutová, Trandžíková, Čorbová, Hájková, Damitšová a príležitosť dostávali aj Baníková, Migrová, Bugošová, Himičová, Slaninková, Wittnerová, Rovňáková, Lešková, Vlasatá a Timková. Do tabuľky strelkýň sa zapísali najmä Mažgutová (243), Labajová (162), Trandžíková (132), Damitšová (128) a Čorbová (63) gólov.

Bezprostredne po víťaznom zápase s Iskrou Partizánske v slávnostnej atmosfére odzneli aj nasledovné slová, ktoré povedali. Tréner Milan Mikuš: „Náš výkon bol kvalitný, hráčky bojovali zo všetkých síl, obecenstvo bolo na ich strane a športová atmosféra priam nezabudnuteľná, ktorá sa málokedy opakuje. Vysoko si vážim podporu divákov, ktorú vytvorili na oslavu nielen ženskej hádzanej, ale športu vôbec.“ Tréner Martin Gregor sa tiež tešil zo zlatej medaily. Spomenul si na chvíľu, keď zlatú medailu získal ako hráč v hádzanárskom mužstve Tatrana Prešov v roku 1971. Zhodou okolností sa z tohto prvého miesta tešil aj Milan Mikuš, ktorý vtedy mužstvo viedol. Mária Labayová, dlhoročná opora družstva: „Bol to mimoriadne ťažký zápas, ktorý sme úspešne zvládli. Našim súperkám sme odplatili prehru, ktorú sme utŕžili v Partizánskom. Myslím si, že bojovnosťou a vytrvalosťou sme potvrdili oprávnenosť druhého titulu. Pre mňa to znamená koniec aktívnej kariéry.“

Ukázalo sa, že to nebola pravda. Labayová sa podieľala aj na získaní tretieho titulu. Pavol Lenz, predseda hádzanárskeho oddielu ZVL Prešov: „Sú to veľmi dobré pocity. Dnes mám šesťdesiat rokov a pre mňa je to najkrajší darček, aký sa nedostáva tak často. Teší ma, že v náročnom súťažnom ročníku sme v tretej a štvrtej časti dlhodobej súťaže stratili len tri body. Mrzí ma, že v Partizánskom sa nám nedarilo. Všetko sme si vynahradili doma pred vlastným obecenstvom a pre mesto, okres a východoslovenský kraj vybojovali druhý titul majstra ČSSR a tak dôstojne reprezentovali prešovskú hádzanú. Urobíme všetko, aby sme dobre obstáli v Pohári európskych majstrov.“

Obhájili zlaté medaily

Titul majstra Prešovčanky obhájili v roku 1987. Prvým trénerom bol Martin Gregor a jeho asistentom Milan Mikuš. Opierali sa o výkony skúsených hráčok ku ktorým patrili Čorbová, Damitšová, Labayová, Mažgutová, Trandžíková, Himičová, Gladišová, ale veľmi sa usilovali aj Migrová, Horváthová, Kováčková, Bugošová, Wittnerová, Rovňáková, Vlasatá, Baranová, Borošová a Spišáková. Všetky chceli nasledovať svoje hádzanárske vzory.

Svoj tretí titul vybojovali až v treťom rozhodujúcom zápase v rámci súťažného systému play-off so Štartom Bratislava na domácej palubovke. Záujem o toto stretnutie bol obrovský. Mnohí sa do hádzanárskej haly nedostali a organizátori sa svojim priaznivcom ospravedlňovali. Radosť z dosiahnutého úspechu potvrdili:

Mária Labayová, kapitánka družstva: „Pre mňa bol najcennejší a najvzácnejší prvý majstrovský titul. Najťažší práve ten, ktorý sme dnes získali. Bola to mimoriadne náročná ligová aj pohárová sezóna. Absolvovať dve ťažké stretnutia po sebe s kvalitným súperom, akým rozhodne je Štart Bratislava, je veľmi náročné, ale zároveň svedčí o silných morálno-vôľových vlastnostiach celého kolektívu.“

Martin Gregor, prvý tréner: „Nemali sme celkom konkrétnu predstavu o tom, ako bude prebiehať systém play-off vzhľadom na to, že takým spôsobom sa ešte nehralo. V rámci prípravy na novú sezónu sme aj tejto otázke venovali zvýšenú pozornosť. Prax ukázala, že sú to ťažké duely, pretože v nich ide o všetko. Motivácia družstva i divákov je veľmi silná. Systém play-off prišiel v čase, keď v každom družstve vrcholila únava. Pohárové zápasy i domáce päťdňové turnaje stáli obidva celky veľa síl.“

Milan Mikuš, druhý tréner: „Nový systém si vyžadoval veľkú náročnosť na každého z nás. Veľa sme cestovali a preto sme mali obavy, či pri znížení tréningových jednotiek forma hráčkam vydrží až do záveru. Rozhodujúcim činiteľom bolo domáce prostredie. Naše obecenstvo si zaslúži obdiv a uznanie. Jednoducho, bolo fantastické a vytvorilo priam neuveriteľnú, pravú športovú atmosféru.“

V roku 1988 tím ZVL opäť bojoval o prvé miesto, ale nakoniec obsadil tretiu priečku. Tréner Dušan Daniš konštatoval, že záver súťaže sa im nevydaril, opory družstva mali mnohé reprezentačné povinnosti a ich výkon nebol optimálny. Bronzové medaily vybojovali: Baníková, Obročníková, Andrysová – Mažgutová, Trandžíková, Borošová, Vlasatá, Damitšová, Čorbová, Rovňáková, Buranovská, Klimková, Tinschmidtová, Himičová a Spišáková.

Štvrtý titul majstra republiky

Posledné víťazstvo v najvyššej súťaži dosiahli ženy ZVL v roku 1989. Viedol ich Dušan Daniš s asistentom Petrom Bikárom. Zlaté medaily vybojovali hráčky Marčoková, Andrysová, Rovňáková, Priščáková, Mažgutová, Trandžíková, Damitšová, Vlasatá, Klimková, Korpášová, Jančová, Borošová, Thinschmidtová, Čitáková, Buchová, Kotulová a Buranovská. Tréner Dušan Daniš po svojom druhom úspechu na trénerskom poste povedal: „Do finále sa dostali dva najlepšie kolektívy. Iskra Partizánske a ZVL Prešov, ktoré v dlhodobej časti svojou hrou prevyšovali ostatné. Boli sme v dlhodobej súťaži aj vo finále najlepší a preto je titul v správnych rukách. Je to neopakovateľný pocit byť trénerom družstva, ktoré je najúspešnejšie. Je to môj prvý titul po pätnástich sezónach, ktoré som zasvätil hádzanej.“

Peter Bikár, asistent trénera: „Po jedenástich rokoch sme sa s Dušanom Danišom opäť zišli v Prešove a získali sme prvý titul v našej doterajšej športovej kariére. Posledné týždne sme často rozmýšľali, čím prekvapiť naše protivníčky. Teší ma, že sme našli správny systém v tréningovom procese, ale aj účinnú taktiku v jednotlivých zápasoch. Aj to prispievalo k zvyšovaniu výkonnosti.“

V sezóne 1989/90 sa situácia v klube zmenila. Zlaté medaily priniesli do radov ZVL príliš veľké sebavedomie aj sebauspokojenie. Vstup do sezóny 1990/91 bol pomerne úspešný, lenže záver priniesol niekoľko nepríjemných prekvapení a konečné šieste miesto v tabuľke. Predseda oddielu Marián Uliáš pre Prešovské noviny povedal: „Z konečného umiestnenia sme všetci sklamaní. Cieľovú úlohu sme nesplnili aj preto, že z družstva pred sezónou odišlo veľa kľúčových hráčok. S poklesom výkonnosti sme síce rátali, no dúfali, že sa umiestnime na medailovej priečke. V závere súťaže sme mali len mladé, neskúsené hráčky, ktoré nedokázali v posledných zápasoch ani raz zvíťaziť.“

V letnej prestávke prešovský kolektív opustili Damitšová, Mažgutová aj tréner Dušan Daniš. Na trénerskú lavičku zasadli Emil MiklušMilan Mikuš. Dres ZVL obliekali: Palková, Andrysová, Balážiová, Borošová, Balážová, Telepčáková, Harbáčová, Sedláková, Buchová, Bačová, Thinschmidtová, Labancová, Hudáková, Fečová, Balogová, Čitáková, Buranovská, Stanková a Jančová. V novembri z postu trénera odstúpil Emil Mikluš a zodpovednosť prevzali Milan Mikuš s Máriou Labayovou. Konečná bilancia súťažného ročníka 1990/91 priniesla družstvu ZVL až ôsmu priečku. V ďalšej sezóne skončili na piatom mieste a v ročníku 1992/93 vybojovali štvrté miesto. Prešovskej ženskej hádzanej patrí v kronike československého aj medzinárodného športu popredné miesto. V celej šesťdesiatročnej histórii najvýraznejšie úspechy dosiahla v rokoch 1973-1993.

Hádzanárky sa dokázali presadiť nielen na domácej scéne, ale aj za hranicami našej vlasti. Reprezentačný dres Československa a Slovenska obliekalo až 59 výborných hráčok. Najväčšie úspechy dosiahli Alena Damitšová a Božena Mažgutová, ktoré reprezentovali Československo na OH 1988 v Soule, kde skončili na piatom mieste. Hrali aj na Majstrovstvách sveta 1986, keď naše družstvo vybojovalo striebornú medailu. Daniela Trandžíková štartovala na olympiáde v Moskve 1980 a v roku 1988 v Soule. V reprezentačnom drese si mimoriadne úspešne počínali aj Mária Labayová, Ľuba Danišová, Eva Timková, Galina Gladišová a Alena Závodná.

S prešovskou ženskou hádzanou sa spája mnoho mien aj výrazných športových osobností. K nim sa zaradil a dlhoročný predseda Telovýchovnej jednoty ZVL Prešov JUDr. Eugen Longauer, ktorý pri príležitosti šesťdesiateho výročia vzniku ženskej hádzanej povedal:

„Vo funkcii predsedu som pôsobil vyše desať rokov. Pre mňa to bolo najkrajšie obdobie, aké som v športe prežil. S dobrým pocitom si spomínam na vynikajúcu atmosféru a veľmi dobrú spoluprácu medzi telovýchovnou jednotou, vedením oddielu ale aj predstaviteľmi podniku ZVL. Spoločnými silami sme dokázali vyriešiť mnoho problémov. Aj ten najväčší – výstavbu športovej haly v rekordne krátkom čase. Takmer všetky hráčky okrem tých, čo študovali, boli zamestnané v našom podniku. Ich nadriadení im s úplnou samozrejmosťou vychádzali v ústrety. Podporovali športovú činnosť, ktorá bola zároveň aj dobrou reklamou pre podnik ZVL. Naše hádzanárky boli v čase najväčších úspechov na 70% profesionálky. Mnohé problémy v materiálnej a finančnej oblasti boli na programe dňa. Najviac starostí nám robili cesty do zahraničia, lebo si vyžiadali mnoho organizátorskej práce, ale aj zvýšené finančné náklady. Naše ženy sa v rámci rôznych súťaží predstavili v mnohých krajinách. Spomeniem aspoň Maďarsko, Rakúsko, bývalú Juhosláviu, Nemecko, Švédsko a Francúzsko.“

Okrem štyroch titulov majstrov republiky sa do povedomia športovej verejnosti dostala aj účasť v súťaži o Pohár európskych majstrov. Práve táto súťaž vám priniesla najviac popularity a otvárala dvere do sveta. Ako vnímate pôsobenie vášho družstva v spomínanej súťaži?

„Pohár európskych majstrov mal vysokú úroveň. Štartovali v ňom družstvá z mnohých krajín, v ktorých hádzaná žien mala pomerne vysoké postavenie. Naše súperky boli veľmi silné, ale napriek tomu sme dokázali hrať ako rovnocenní partneri. V roku 1985 sme sa v prvom kole stretli s reprezentantkami klubu Bayer 04 Leverkusen. Na jeho pôde sme prehrali 25:14 a zápas v Prešove sa skončil naším víťazstvom 27:18 ale na postup to nestačilo. V roku 1987 sa naše družstvo dostalo do druhého kola, ale družstvo Irsta Västeras bolo nad naše sily. Najväčším úspechom v súťaži bol postup do štvrťfinále. Hralo sa 1. marca 1987. Zápas ZVL Prešov – Radnički Belehrad sa skončil naším víťazstvom 27:25 a v Belehrade Prešov zvíťazil 28:29. Postúpili sme ďalej. V semifinále 4. apríla 1987 stretnutie ZVL Prešov – Hypobank Südstadt Viedeň sa skončilo 15:12 a v odvete sme prehrali 26:23. V roku 1988 sa nám nedarilo. V prvom kole ZVL Prešov – Radnički Belehrad 25:22 a v odvete sa stretnutie skončilo 17:13. Ďalej sme nepostúpili. V roku 1990 sme skončili v predkole ZVL Prešov – Epitók SC Budapešť 20:26 a v Budapešti domáci vyhrali 22:16.“

Také sú spomienky bývalého predsedu telovýchovnej jednoty na víťazstvá a pády ženskej hádzanej v Prešove. K dlhoročným, obetavým a profesionálne zdatným dobrovoľným telovýchovným a športovým funkcionárom patril a aj dnes patrí Milan Cuker. V súčasnosti hlavný organizátor hádzanárskeho turnaja žien Slávie VŠ Prešov. Najväčší kus práce odviedol na poli rozvoja ženskej hádzanej v Prešove. Mnoho rokov bol podpredsedom hádzanárskeho oddielu ZVL Prešov a stal sa neodmysliteľnou postavou v telovýchovnom hnutí. V našom rozhovore sa netajil, že ho veľmi mrzí osud tohto športu. Očakával, že šesťdesiate výročie si pripomenie v inej, žičlivejšej atmosfére. Napriek tomu s príslovečnou dávkou nadšenia a optimizmu si zaspomínal na najkrajšie obdobie vrcholového športu v meste, ktoré sa často označovalo, že bolo mestom mladých a mestom športu.

„Starostlivosť o celkový rozvoj telesnej výchovy v Prešove bola doslova príkladom pre mnohých,“ zdôrazňuje Milan Cuker. „Spoločnými silami sme dokázali rozvíjať a na vrcholovej úrovni reprezentovať viacero športových odvetví. Podľa môjho názoru najväčšie úspechy v rokoch 1973 až 1993 dosiahli práve hádzanárky ZVL Prešov. Veď získali štyri tituly majstrov republiky. Tento úspech navždy ostáva výsledkom obetavej a cieľavedomej práce trénerov a širokého aktívu funkcionárov. Prekonávali sme rôzne prekážky a mnohé ťažkosti najmä v oblasti vytvárania materiálnych a finančných podmienok pre celý hádzanársky oddiel. Veľa práce si vyžiadala rekonštrukcia a údržba ihriska pri Dome pionierov mládeže ale aj výstavba hádzanárskej haly na Nábrežnej ulici. Obetavosť a nadšenie sa stali hlavnou devízou na náročnej ceste za úspechmi. Vynikajúce výkony našich dievčat a žien lákali do hľadiska početné návštevy. S hrdosťou môžem konštatovať, že ženská hádzaná bola v časoch dobrých aj zlých v centre športového diania nielen v meste, ale aj v širokom okolí. S hádzanárkami som prešiel veľký kus sveta. Spoločne sme prežili mnoho nezabudnuteľných chvíľ, veľa víťazstiev, ale aj prehier. Nesmierne si vážim celkovú atmosféru v hráčskom kolektíve ku ktorej významnou mierou mnoho rokov prispieval klubový lekár MUDr. Jozef Soták. Aj v zložitých situáciách sme dokázali obstáť nielen hodnotnými výkonmi, ale aj dôstojnou reprezentáciou mesta a štátu.“

V družstve ZVL sa vystriedalo mnoho hráčok. Aká by bola podľa vášho názoru najideálnejšia zostava?

„Ťažko byť objektívnym, veď z radov ZVL sa do reprezentácie dostalo až 59 hráčok. Myslím si, že k nezabudnuteľným postavám patria Gladišová – Labayová, Damitšová, Čorbová, Mažgutová, Trandžíková a Čorbová.“

V našej besede odznelo mnoho zaujímavých a hodnotných myšlienok nielen o súčasnosti ale aj o budúcnosti športu v Prešove. Milan Cuker si spomenul na roky, keď metropola Šariša mala v najvyšších československých súťažiach zastúpených až 7 športových odvetví. Okrem ženskej a mužskej hádzanej to bol futbal, basketbal žien a mužov, vodné pólo a kolky.

Vráťme sa k ženskej hádzanej. Okrem úspechov žien pomerne dobré výsledky dosiahli dievčatá v mládežníckych kategóriách. Čomu vďačíte za tieto pozitívne výsledky?

„Starostlivosť o mladú generáciu bola neustále v centre pozornosti vedenia TJ a výboru oddielu. Dobré podmienky a kvalitná práca trénerov priniesla mnoho výrazných úspechov. Veď naše staršie dorastenky na Majstrovstvách Československa obsadili v roku 1978 tretie miesto, v roku 1980 boli druhé a v rokoch 1981, 1982 a 1983 získali v spomínanej súťaži zlaté medaily. V roku 1984 ich zdobili strieborné a v roku 1990 bronzové medaily. A nakoniec, v roku 1991 skončili na spomínaných majstrovstvách na druhom mieste. Chcem zdôrazniť, že dosiahnuté úspechy sú výsledkom tímovej práce a odbornosti našich trénerov, ku ktorým patrili: P. Palša, D. Slančo, D. Jiránková, M. Škopár, P. Bikár, J. Naď, J. Dvorčák, P. Ščambura a J. Migra. Nesmiem zabudnúť ani na mladšie dorastenky, ktoré na majstrovstvách Československa obsadili pod vedením trénera Milana Škopára druhé miesto. Zvlášť sme sa tešili z úspechov, ktoré na majstrovstvách Slovenska a Československa dosahovali naše žiačky. Takmer v každom súťažnom ročníku bojovali o medailové umiestnenia.“

Po roku 1990 nasledovala ďalšia krátka etapa úspechov ženskej hádzanej, ktorá sa pomerne rýchlo dostala na vedľajšiu športovú koľaj. Dnes práve v roku šesťdesiateho výročia si len málokto spomenie na časy, keď tento šport patril v Prešove k najpopulárnejším. Prispel k tomu, že Prešov bol dlhodobo v centre pozornosti nielen celej bývalej Československej republiky, ale aj zahraničia.

Svet športu – október 2013

 

 

Sedemdesiatpäť rokov vodnopólového športu v metropole Šariša

Neodškriepiteľným faktom je, že mesto Prešov v dávnej minulosti doslova udivovalo široký okruh priaznivcov športu nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti bohatým zastúpením svojich kolektívov v prvoligových súťažiach. To celkom pochopiteľne svedčilo o tom, že v tomto meste bolo vždy mnoho tých, ktorí dokázali svojou obetavou činnosťou, nezištnou prácou a potrebným talentom postarať sa o mnohé nezabudnuteľné úspechy vrcholových športovcov v najvyšších celoštátnych súťažiach. K nim najmä v rokoch 1960-1978 patrili futbalisti, hádzanári, hádzanárky, basketbalistky, basketbalisti, kolkári aj vodní pólisti. Práve im sa dnes venujeme. Nie je to žiadna náhoda. Veď toť nedávno uplynulo už 75 rokov od chvíle, keď sa na popredné miesto zapísali do obsažnej športovej kroniky.

Svoju cieľavedomú činnosť začali rozvíjať v zložitých podmienkach v roku 1938, organizovaním rôznych zápasov pre mužov a mládež. Prvé zápolenia prebiehali v drevom vykladanom bazéne ktorý sa nachádzal za futbalovým štadiónom terajšieho Tatrana Prešov v časti „Argentína“. Ďalšie sa hrali na rieke Torysa v štvrti nazývanej Pri hati. Hrala sa tam uličná liga. Prezentovalo sa v nej sedem družstiev rôznych kvalít a z rôznych ulíc.

Na začiatku dlhoročnej cesty za rozvojom a popularitou vodnopólového športu boli jeho priekopníci z radov úspešných plavcov Jankovič, bratia Vajdičkovci, Klauzer, Weisser, Sax, Baláž, Pramník, Šterbinský a mnohí ďalší. Prvé povojnové zápasy prebiehali v bazénoch v Sabinove a vo Vyšných Ružbachoch. Najčastejším súperom prešovského tímu boli hráči zo Sabinova. Situácia sa podstatne zlepšila v čase, keď v Prešove s veľkou slávou otvorili na vtedajšiu dobu moderné kryté kúpalisko s rôznymi možnosťami rehabilitácie pre plavcov, vodných pólistov aj pre ostatných športovcov. Zároveň vybudovali kúpalisko pod Kmeťovým stromoradím.

Do centra pozornosti sa postupne dostala úspešná generácia hráčov. Tvorili ju Lenz, Aman, Šraga, Tomič, Koša, Azáry, Kručay, Talian, Demko, Závacký, Dluhoš a ďalší. Práve títo muži vybojovali v roku 1960 po prvý raz v pomerne bohatej vodnopólovej histórii účasť v najvyššej súťaži. Hrali pod názvom Lokomotíva Prešov. Žiaľ, po roku sa s prvoligovými čiapočkami museli rozlúčiť. V druhej lige hrali pod taktovkou Pavla Amana. Dobrá organizátorská a trénerská práca i obetavosť a talent hráčov priniesli v roku 1963 výrazný úspech v podobe druhého postupu medzi najlepších. Na prvoligovom výslní vydržali iba dva roky.

Vo februári 1966 odišli z Lokomotívy do Slávie VŠ s cieľom hľadať lepšie finančné aj tréningové podmienky. Vedenie klubu prevzal Milan Kručay. Jeho hlavnou úlohou bolo konsolidovať mužstvo, zlepšiť tréningový proces, ktorý prebiehal v novej krytej plavárni, s cieľom prinavrátiť mestu a jeho okoliu prvoligovú súťaž. K dispozícii mal pomerne široký hráčsky káder, v ktorom pôsobili: Farkašovský, Biľ, Kalinovský, Talian, Oríšek, Gábor, Benko, Závacký, Klauzer, Turek, Aman, Bitomský, Kriváň, Ľ. Oríšek, Pollák, Tomič, Trávniček a Wittner. Mužstvo podávalo dobré výkony, ale športové šťastie mu neprialo. Skončilo na druhom mieste za postupujúcou Sláviou VŠT Košice.

Druholigové zápolenia prebiehali na letnom kúpalisku pod Kmeťovým stromoradím v nevyhovujúcom bazéne, ktorý bol o 5 metrov kratší ako pravidlá vyžadovali. Ani rok 1968 nepriniesol očakávaný úspech. Mužstvo skončilo na treťom mieste a zároveň vznikla ďalšia prekážka. Predpisy vyžadovali, aby sa zápasy hrali iba v 50 metrových bazénoch. Všetci kompetentní doslova vysúkali rukávy a s finančnou pomocou vtedajšieho OV ČSZTV a ďalších inštitúcií hráči svojpomocne postavili konštrukciu hracej plochy na vodnej nádrži Delňa pri Prešove.

Pre pracovné zaneprázdnenie sa v sezóne 1969 vzdal funkcie trénera PhDr. Milan Kručay a jeho nástupcom bol Ing. Alexander Oríšek. Kolektív si udržal dobrú formu, ale obsadil „iba“ druhé miesto. O prvenstvo ho pripravilo niekoľko nespravodlivých kontumačných prehier a na záver odmietlo štartovať v kvalifikačnom turnaji, ktorý mal určiť ôsmeho účastníka prvej ligy.

V roku 1970 trénerskú pozíciu opäť zaujal Milan Kručay. Forma hráčov sa zvyšovala, záujem divákov stúpal a nádej na postup zvýšila aj reorganizácia súťaží. Hralo sa turnajovým systémom. Prešovčania sa dostali na prvé miesto. Absolvovali dvadsať zápasov a iba jeden prehrali. Splnil sa dlhoročný sen. Prvoligové čiapočky prevzali Ľ. Farkašovský, I. Hricišák, J. Talian, Š. Benko,
V. Dofka, P. Gábor, V. Klauzer, I. Tomič, M. Turek, L. Benko, A. Pollák, Z. Németh, J. Pollák a E. Wittner.

Oslavy nového postupu medzi elitu boli skromné s neistým pohľadom do budúcich dní. V tejto súvislosti tréner Milan Kručay pre Prešovské noviny č. 30/1970 okrem iného povedal: „Hrať prvú ligu v každom športe si vyžaduje nielen talentovaných hráčov, obetavých nadšencov, ale aj dostatočné finančné zabezpečenie a dobré podmienky na tréningový proces. Žiaľ, naši hráči patria medzi takých športovcov, ktorí nepoznajú, čo je kalorické, refundácia mzdy, uvoľňovanie na zápasy zo zamestnania, prémie, sústredenia ani zahraničné zájazdy. V ostatných oddieloch si nevedia predstaviť, aby v deň majstrovských zápasov hráči dostávali na stravovanie 18 korún. Napriek problémom je naším spoločným želaním, aby sa mužstvo v ligovej súťaží udržalo viac ako rok.“

Toto želanie sa nenaplnilo aj preto, lebo problémy pretrvávali aj napriek podpore podniku ZVL. Mužstvo už nemohlo hrať na provizórnom kúpalisku na Delni. Stratilo výhody domáceho prostredia. O ligové body bojovalo v Košiciach. Celkom zákonite prišiel ďalší pád do nižšej súťaže a s ním aj rôzne organizačné zmeny. Zmenil sa hráčsky kolektív a postupne prichádzali noví tréneri A. Oríšek, L. Benko, J. Hricišák a ďalší. Čas konsolidácie trval nesmierne dlho.

Po pätnástich rokoch si konečne tím Slávie UPJŠ Slovšport Prešov vybojoval účasť v najvyššej súťaži. Stalo sa tak v bazéne v Košiciach. Prvoligový krst Prešovčania absolvovali 16. apríla 1987. Tréner Imrich Hricišák mal k dispozícii tento prvoligový tím: Július Benka, Peter Magda, Martin Kalina, Ivan Mikita, Alexander Balász, Peter Kmeco, Andrej Krišo, Dušan Výrostko, Viktor Turok, Miloš Božík, Patrik Tomič, Vladimír Turček, Peter Novosad, Stanislav Imrich, Peter Petraník, Jozef Hrošík, Juraj Kalina a Rudolf Petrovič.

Príprava na boje v najvyššej súťaži bola pomerne náročná. Hráči absolvovali mnoho zápasov so súpermi rôznych kvalít, ale dlhoročný problém sa nepodarilo vyriešiť. Veľmi chýbal vyhovujúci bazén. Domáce prostredie našli až v Humennom. Aj preto bol celý priebeh súťažného ročníka veľmi náročný. Slávia podávala striedavé výkony a o jej zostupe sa rozhodlo v poslednom turnaji v Novákoch. Práve tam Prešovčania z ligy vypadli. Sklamaný tréner Imrich Hricišák pre Prešovské noviny okrem iného povedal: „Veľmi ťažko sa hrá o záchranu, keď najskúsenejší hráči robia neuveriteľné chyby v situáciách, v ktorých sa láme výsledok. Niektorí z nich už hádam ani nemajú záujem bojovať o ligové body.“

Na prekvapenie sa po roku do najvyššej súťaže vrátili. Darilo sa im aj v sezóne 1990, keď v silnej konkurencii obsadili lichotivé šieste miesto pred celkami z Piešťan, Prahy, Brna a Plzne. Tréner Ľubomír Oríšek bol celkom spokojný. Vysoko ocenil obetavé výkony hráčov. K tým najlepším patrili: Mikita, Magda, Petrovič, Tomič, Božík, Henkrich, Šagát a Kalina.

K najvýraznejším postavám slovenského plávania a vodnopólového športu bez zveličovania patrí PhDr. Milan Kručay, PhD., bývalý dlhoročný vysokoškolský pedagóg. Úspešný reprezentant v plávaní, majster Československej republiky v šprinte na 100 m. voľný spôsob a popredný hráč vodného póla desaťnásobného majstra republiky Slávie UK Bratislava i Lokomotívy Prešov. Vyše sedemnásť rokov pôsobil ako tréner v mužstvách dospelých aj mládeže. Po roku 1990 pôsobil v rôznych funkciách. Je nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy a mnohých ďalších ocenení a čestných uznaní. V súčasnosti sa venuje výchove mladej generácie v Akadémii plávania v Prešove.

V našom rozhovore obsahovo zameranom na históriu, súčasnosť a perspektívy vodného póla v Prešove okrem iného povedal: „Roky 1980 a 1990 charakterizujú rôzne organizačné aj generačné zmeny. Výrazne sa zmenil hráčsky káder, pribudli vlastní odchovanci z radov starších dorastencov, ktorí hrali prvoligovú súťaž. Pod mojím vedením vyrástli mnohí kvalitní hráči, ku ktorým určite patria Novosad, Mikita, Výrostko, Koncový, bratia Krišovci, Urban, Timko, Petraník, Wittner, Imrich, Kalina a Magda. Na trénerských stoličkách sa vystriedali A. Oríšek, Ľ. Oríšek a I. Hricišák.“

Štvrtý návrat do Československej prvoligovej súťaže napriek vynaloženému úsiliu prišiel až po pätnástich rokoch. Prečo?

„Najväčším problémom nášho populárneho športu vždy bolo a stále je kúpalisko s vyhovujúcim bazénom. Veľmi ma mrzí, že striedajúci sa otcovia mesta neustále sľubovali výstavbu regulárneho plaveckého bazéna pre vodné pólo aj pre plávanie. Nič nesplnili. Práve naopak. Všetci prispeli k likvidácii plavární. Za 25 rokov sa v našom meste zlikvidovalo 5 plaveckých zariadení. Prvým bol bazén na Sídlisku II., ktorý slúžil aj ako protipožiarna nádrž. Vybudovali tam garáže. Druhý vybetónovaný 50 metrový bol zasypaný pri bývalom bitúnku v rámci areálu Prešovskej univerzity pri Toryse. Za neodpustiteľné považujem likvidáciu 25 metrového bazéna v mestskom kúpalisku, ktorý vybudovali po II. svetovej vojne a dnes slúži ako ázijská predajňa rôznych tovarov. Plavecký areál pod Kmeťovým stromoradím padol za obeť plánovanej kultúrnej zóne, ktorá dnes slúži predovšetkým sociálne neprispôsobivým občanom. Burinou zamaskovaný sa skrýva nedokončený 50 metrový bazén vedľa cyklistického oválu v susedstve zimného štadióna,“ konštatuje so smútkom v očiach úspešný muž, pre ktorého šport bol a stále je pevnou súčasťou každodenného života a dodáva:

„Poslednou obeťou likvidácie bazénov sa stal jediný regulárny pri Strednej škole so športovými triedami na Podjavorinskej ulici. Predali ho pre silové športy podnikateľom. Predstavitelia mesta argumentovali, že na Delni sa postaví Aquacentrum s regulárnym bazénom. Skutočnosť je taká, že nespĺňa parametre pre športové plávanie. Kompetentní nekompetentnými rozhodnutiami urobili posledný krok k zániku populárneho športu. Nádej do rokov budúcich dávajú mládežnícke kategórie pod vedením trénera a zároveň predsedu vodnopólového klubu Petra Novosada staršieho a jeho asistenta Petra Novosada mladšieho. O mládež sa starajú aj Peter Liška a Marek Kaliňák. Čo bude v blízkej aj vzdialenej budúcnosti, neviem povedať.“

Jedno je však isté, že po roku 1990 sa celková situácia v telovýchovnom hnutí začala radikálne meniť. Z vrcholového prešovského športu sa postupne vytratili basketbalisti, basketbalistky, hádzanárky, kolkári, vodní pólisti. Trápia sa futbalisti. Dobré meno prešovskému vrcholovému športu robia už len hádzanári a nielen doma, ale aj v zahraničí. Tešia sa veľkej popularite a majú sľubné perspektívy.

Svet športu – december 2013

 

Jubilant – svetobežník

Najsilnejšie myšlienky musia dozrieť, preniknúť do vnútra, až tak sa robia dobré novinové články.

Vladimír Mezencev. Novinár, ktorý azda už z kolísky vykročil do sveta žurnalistiky. Tí, ktorí ho dobre poznajú vedia, že nikdy sa nebál zajtrajška, lebo videl zblízka včerajšok a miluje dnešok. Jubilant, svetobežník, ktorý pozná ako sa cíti človek, keď mu pribudne v živote siedmy krížik. Čas sa nedá zastaviť, ale niekedy pre lásku zastane sám od seba. Vtedy si dokáže človek klásť otázky, odpovedať na ne. V prípade nášho čerstvého sedemdesiatnika, redakčného kolegu sa potom dozviete aj to Aristotelovo, že pravá múdrosť je v šťastí okrasou, v nešťastí oporou. Neveríte? Tu sú naše otázky a jeho odpovede. Tvrdí, že novinársku etiku treba ctiť aj dnes, dávať sám sebe otázky a potom na ne písať odpovede pre čitateľa, to sa nepatrí. Možno aj preto nikdy nepísal pre povesť a poctu. Čo mal na srdci, muselo von. Preto písal a píše. Dodnes. Sám pritom tvrdí: „Najsilnejšie myšlienky musia dozrieť, preniknúť do vnútra, až tak sa robia dobré novinové články.“ Posúďte, či to môže byť pravda...

Máš za sebou štyri desiatky rokov novinárskej práce a za ten čas si určite zažil nemálo zaujímavých príhod a stretnutí. Niekedy však v spoločnosti zvykneš hovoriť aj príbehy zo života námorníkov a niektoré z nich sa priamo týkajú aj teba. Ako je to teda: bol si vlastne tým mužom, ošľahaným vetrami a vlnami oceánov?

Bol aj nebol. Samozrejme, v detstve i mladosti som si nevedel predstaviť chlapca, ktorý by nesníval o námorníckom povolaní. Vo vnútrozemskej krajine sa však takýto sen plní veľmi ťažko a tak s pribúdajúcimi rokmi som sa chcel stať aj diplomatom, horským vodcom – tatranským nosičom, novinárom a dokonca aj historikom. To, že som to s niektorými svojimi predstavami myslel vážne svedčí aj skutočnosť, že som začal navštevovať základný horolezecký výcvik v TJ Slávia VŠT Košice. Nakoniec však voda predsa len dostala prednosť. Niekoľko dní po maturite viedla moja cesta do Prahy, kde na riekach Vltava a Labe zo mňa urobili lodníka Čs. plavby labsko-oderskej. Odtiaľ bolo jednoduchšie dostať sa na štúdium do Sovietskeho zväzu, konkrétne na Odeské vyššie inžiniersko-námorné učilište. Počas päťročného štúdia na tejto námornej akadémii ma čakali niekoľkomesačné plavby na československých i sovietskych lodiach. Preplával som tak Atlantik, niekoľkokrát cez rovník, mám za sebou plavby okolo Afriky i v Tichom oceáne.

Čo bolo ďalej?

Počas štúdia som pochopil, že zo mňa nebude dobrý námorný dôstojník. Nevadilo mi prežiť na mori celé týždne, dobre som znášal aj búrky aj vysoké vlny, ale... V hociktorom prístave, veľkom či malom, ma už práca na lodi prestala zaujímať. O to viac som chcel spoznávať mestá a krajiny, spôsob života v nich, spoznávať obyvateľov.

V niektorých prístavoch ma už na loď vôbec neťahalo. To už jednoducho nebolo dobre... A tak som začal rozmýšľať čo ďalej. Už počas štúdia mi niektoré denníky poskytli priestor na reportáže zo zahraničia a dokonca niektoré boli aj so športovou tematikou. Nečudo, že po návrate domov mi košické štúdio Čs. televízie umožnilo pôsobiť najskôr v produkcii, potom aj v spravodajstve. Mňa však lákali noviny, dnes tomu hovoríme printové médiá.

Čo sa týka môjho pôsobenia na športových stránkach denníkov začal som spolupracovať s Východoslovenskými novinami, denníkom ĽUD, neskôr s mládežníckou Smenou. Na nedostatok priestoru som sa nemohol sťažovať, naopak.

V redakcii Východoslovenských novín bolo dosť príležitostí učiť sa od Vincenta Mryglota a Jozefa Nagya, v Smene najmä od Jozefa Kšiňana a Tibora Lukáča. Ako sa hovorí, vhupol som oboma nohami do každodenného košického športového života. Potom prišla ponuka pracovať v športovom oddelení redakcie Košického VEČER-a. Po vyše desaťročí pôsobenia v Košičanmi milovanom ich „večerníku“, na ktorý ľudia päťkrát týždenne čakali v dlhých radoch pred stánkami, čo sa dnes, v časoch krízy printových médií nechce ani veriť, nasledovali Východoslovenské noviny, neskôr denník Slovenská republika, potom práca v Slovenskom rozhľade, Svete športu a zároveň prispievanie do ďalších denníkov a časopisov na Slovensku i Ukrajine.

Námorníci na jednej strane, novinári a športovci na druhej, to sú predsa ľudia rôznych profesií a štýlov života, ako si zvládol ten prechod od jedných k druhým?

Nebol s tým nijaký problém. Tak napríklad s niektorými futbalistami som vyrastal od detstva, konkrétne s Milanom Urbanom, Jozefom Desiatnikom, útulný štadión Jednoty, neskôr VSS bol vzdialený od nášho bytu maximálne 10 minút chôdze a od školy, ktorú som osem rokov navštevoval, ho delil iba plot. Boli to nádherné časy, na tréningy Kvašňáka, Pintéra, Kánássyho, Gajdoša, Buberníka a ďalších sa chodili denne pozerať stovky (!) fanúšikov. Vrátane mňa a samozrejme som nechýbal na žiadnom zápase. Ako 10-ročný chlapec som sa často dostal aj do šatne áčka, futbalisti si mysleli, že som syn niektorého z ich spoluhráčov, alebo funkcionára. Keď ma odhalili, tak ma vyviedli von, ale o dva týždne neskôr pri ďalšom majstráku sa to opakovalo. Ale vždy som sa radšej pohyboval medzi dospelými, resp. staršími než ja. Mal som pred nimi prirodzený rešpekt, možnosť spoznať ich kvality i slabé stránky. Neskôr, už ako športový novinár, nemusel som sa ani našim hviezdam klaňať, či už symbolicky, alebo naozaj, vždy to bolo o vzájomnej úcte a dôvere.

Mohol by si byť trochu konkrétnejší?

Tak napríklad som hrdý na to, že som mohol tykať takému uznávanému futbalovému odborníkovi akým bol Štefan Jačiansky. Muž, ktorého osobnosti košického futbalu vybrali v ankete k 100. výročiu organizovaného futbalu v druhom najväčšom meste republiky (v roku 2003) za najlepšieho trénera pôsobiaceho v Košiciach v rokoch 1903-2003. Pritom v tomto meste pôsobili také trénerské hviezdy ako Jozef Vengloš, Jozef Karel, Michal Vičan, Milan Moravec, Teodor Reimann, Ladislav Kačáni, Jozef Jankech, Michal Baránek, Ján Kozák, Jozef Valovič a mnohí ďalší. Keď spomínam Štefana Jačianskeho, bol to skutočne unikátny tréner. Pamätníci tvrdia, že mužstvo zostavoval aj na základe pováh, či dokonca zverokruhov jednotlivých hráčov. Veď dať dohromady také hráčske osobnosti, akými boli Pollak, Daňko, Ján Pivarník, Štafura, Strausz, Boroš, Desiatnik, Hoholko a ďalší – to už samo o sebe bolo unikátom. Jačianskemu som mohol zatelefonovať o jednej hodine v noci či o piatej ráno a vždy sa pustil do dlhého monológu o futbale. Nikdy to neboli prázdne reči, ale vyslovené myšlienky skúseného odborníka, ktorý teóriu doplňoval praxou a prax teóriou. Tak napríklad nebyť Jačianskeho tak by sa možno do nášho vrcholového futbalu nikdy nedostal Dušan Galis. Po nútenom odchode z Košíc odišiel do druholigového Martina a tam mal možnosť oceniť talent tohto futbalistu. Ihneď ho ponúkol do VSS Košice a z dnešného pohľadu je to o to neuveriteľnejšie, že Galis medzi žlto-modrých prišiel úplne zadarmo! V každom prípade Galisovi Košice veľmi pomohli, tu vyrástol na jedného z najlepších československých futbalistov druhej polovice 20. storočia, v ročníku 1975-76 sa stal kráľom ligových strelcov, potom prestúpil do bratislavského Slovana. Ale to je už o niečom inom...

Dôverný vzťah so vzájomným „ty“ som si časom mohol dovoliť aj s takými futbalistami ako Andrej Kvašňák, Július Kánássy, Gejza Csákváry, Ladislav Pavlovič, Anton Švajlen, Jozef Bomba, Ján Geleta, Alojz Martinček (ktorý bol dokonca na základnej škole mojim učiteľom telesnej výchovy), najlepším slovenským hádzanárom 20. storočia Antonom Frolom, hádzanárskou trénerskou osobnosťou Lacom Šestákom, našimi cyklistickými legendami Vlastom Ružičkom a Kamilom Haťapkom... Žiaľ, niektorí z nich už nie sú medzi nami, ale pravidelne si spomínam na chvíle, ktoré som s nimi prežil. Tak som si aj začiatkom januára pripomenul nedožité sté narodeniny Antona Harčára, katolíckeho kňaza, ktorý sa stal prvým povojnovým predsedom Východoslovenskej futbalovej župy a v tom istom 1945-tom roku aj predsedom novovytvoreného ŠK Jednota Košice!

Hovoríme o rôznych športoch a športovcoch, ale zatiaľ ani slovo nepadlo o tom, či ty sám si sa aktívne venoval niektorému športu...

Dokonca nejednému, ale bez mimoriadnych úspechov. Asi to bolo tým, že v Košiciach sa uskutočnili majstrovstvá republiky v nejakom športe – a už ma zaujal natoľko, že som sa išiel prihlásiť za člena oddielu. Najdlhšie som však vydržal pri kanoistike na divokých vodách. Za svoj najväčší úspech považujem účasť na I. ročníku vodáckeho maratónu Margecany – Košice na 50-km trati. Bolo to v roku 1961 a ako 17-ročný dorastenec som v kategórii mužov – kajakárov skončil v prvej desiatke. Bez výhovoriek – plavbu som absolvoval v najhoršej lodi, do ktorej z mojich oddielových kolegov nechcel nikto ani sadnúť! Niekoľkokrát sa mi podarilo štartovať aj na dorasteneckých majstrovstvách Československa. Úspechom v tých rokoch už bola samotná účasť na nich, ale s výsledkami sa naozaj nemôžem chváliť ani po rokoch. Okrem Hornádu, Dunajca, Hrona, Dunaja, Belej a Váhu som mal možnosť okúsiť aj české a moravské rieky. Málokto mi uverí, ale medzi moje obľúbené športy patril jeden čas aj box. Medzi mojich trénerov patril aj uznávaný Jozef Hřebík, ktorý vychoval nejedného majstra republiky a reprezentanta. V ringu som nebol taký zlý, ale prejavil sa môj anatomický hendikep – krátke ruky – ale tento šport mi dal veľa. Mohol sa zo mňa stať dokonca hokejový brankár! Miroslav Kubera prišiel z Brna budovať prvé pevné základy košického hokeja. Bolo to na prelome 50-tych a 60-tych rokov a mňa si všimol na turnaji stredných škôl. Nad hokejom mala vtedy ešte patronát Lokomotíva a hrávalo sa už na otvorenej umelej ľadovej ploche kde dnes stojí Steel aréna – Zimný štadión Ladislava Trojáka. Trénoval som s mužmi, vtedy ešte všetko čistými amatérmi – a v neskorých večerných hodinách. Tím vtedy tvorili prevažne dôstojníci českej národnosti z Vojenského leteckého učilišťa, brali ma ako rovnocenného partnera, ale ja som mal už pred maturitou a sníval o prístavoch a mestách, v ktorých hokej ani nepoznali... Keď už mám sám hodnotiť svoje športové výkony tak som najradšej plával. V tých rokoch bol na celom východnom Slovensku jediný krytý bazén v Prešove a tak aj Košičanom nezostávalo nič iné, iba v nedeľu ráno cestovať k susedom. Mám na mysli plavcov – pretekárov a vodných pólistov. V Prešove sa uskutočňovali aj stredoškolské majstrovstvá Košického kraja a ja som si na nich vždy vyplával účasť v semifinále, alebo dokonca finále. Trochu sa pochválim – ešte aj dnes bez problémov zaplávam v mori kilometer...

Už sme spomínali na tých skôr narodených športovcov i trénerov s ktorými si prichádzal do styku. Ako si však vychádzal s tými, ktorých výkony si hodnotil po každom športovom podujatí, a ako poznám tvoje komentáre zo 70-tych a 80-tych rokov, boli síce objektívne, ale to zároveň znamená, že niekedy aj dosť kritické...

Akosi sám od seba, vďaka mojej intuícii, som sa naučil oslovovať hráčov i trénerov podľa možnosti až vtedy, keď už vyšli zo šatne. Teda športovci osprchovaní a „schladení“ a aj tréneri si už mohli za tie minúty premietnuť v hlavách príčiny prehry, či naopak, vychutnať prvé pocity radosti z víťazstva. Samotní športovci majú bezprostredne po zápasoch ešte poriadne rýchly pulz a môžu dokonca reagovať skratovo... Bolo to už dávno, ten kolega už ani nežije, pred rokmi tragicky zahynul, raz po ligovom hokejovom stretnutí si počkal na Vincenta Lukáča priamo pri východe z ľadovej plochy a položil mu otázku v tom zmysle, prečo v tej a tej minúte kedy mal možnosť dať gól urobil zbytočnú kľučku, prišiel o puk a jednoducho z dobre vyzerajúcej akcie nebolo nič. Vinco, ešte jednou nohou takmer na ľade, ho od zlosti tresol hokejkou cez rameno. Zdôrazňujem, že vekovo išlo o rovesníkov, ktorí dovtedy spolu radi komunikovali. Táto inzultácia, ako celú záležitosť nazvali funkcionári, stála Vinca veľmi draho. Zastavená činnosť, vrátane reprezentácie, finančná pokuta... Čo k tomu ešte dodať? I keď išlo nielen o môjho kolegu, ale zároveň i priateľa, dal som v tomto prípade jednoznačne za pravdu Vincovi Lukáčovi. Alebo všimnime si stále aktuálne prípady: bežec, alebo bežkyňa, bez ohľadu na to, či niekto z nich vyhral beh na 800 metrov, alebo na desať kilometrov, v cieli ledva stojí na nohách od vyčerpania, samozrejme, ešte stále ťažko dýcha, ale komentátor už im pchá mikrofón až do úst a vyslovuje obligátne otázky na ktoré by zaujímavejšie a zrozumiteľnejšie odpovedali o niekoľko minút neskôr. Diváci či poslucháči by o nič neprišli. Na druhej strane pri televíznych prenosoch by sa kameraman v takýchto chvíľach mohol sústrediť na zápolenie v cieľovej rovinke, tu sa ešte stále niečo zaujímavé udeje, ale my musíme sledovať trápenie víťazov, ktorí „lapajú po dychu“ a nevedia čo povedať, pretože nepoznajú ešte svoj oficiálny výkon ani dosiahnuté časy svojich súperov. Okrem toho, pán redaktor pri takýchto rozhovoroch športovcom zásadne tyká a to aj napriek tomu, že s dotyčnou osobou sa dovtedy nikdy nestretol. Nuž čo, veď u nás je to už roky zaužívaný zvyk...

Ale, aby som nekritizoval a nehodnotil iných. Ani v mojom prípade vzťahy medzi mnou a športovcami neboli ideálne, také predsa ani nemôžu byť. V podstate ich však môžem charakterizovať ako veľmi dobré. Mojou výhodou bolo to, že o veľkom futbale som začal písať v čase, kedy vo VSS už hrávali Pivarník, Pollák, Daňko, Strausz, Tibor Tóth, Desiatnik a s nimi všetkými boli všetky stretnutia úprimné a priateľské. Na domácom trávniku dokázali takmer zázraky a to sa o nich potom aj dobre písalo, okrem toho to boli moji rovesníci a aj pri stretnutiach v uliciach mesta sme si mali vždy čo povedať. Podobne to bolo aj v prípade Lokomotívy. Stalo sa mi však, že moje prvé stretnutie s Jožom Móderom mimo ihriska mohlo pre mňa skončiť nie najlepšie. Bolo to v jednej kaviarni vo večerných hodinách a Jóži asi nemal za sebou dobrý deň. Pustil sa do mňa, nič mi nevyčítal, ale dal mi jasne najavo, že najlepšie pre mňa bude keď odídem. Tak som jednoducho odišiel. Potom v budúcnosti ani jeden z nás nikdy nespomenul túto udalosť. Aj dnes, po dlhých desiatkach rokov odvtedy môžem povedať, že každé ďalšie naše stretnutia boli – aspoň z mojej strany vynikajúce – a myslím si, že aj z jeho, akosi automaticky sme si potykali, strávili spolu nemálo chvíľ... Stále budem tvrdiť, že Jozef Móder je jedna z najväčších legiend slovenského futbalu, že je to vynikajúci človek, na ktorého sa možno vždy spoľahnúť. Čestný a úprimný. V súvislosti s ním ma mrzí iba jedná vec: som presvedčený, že ako bol veľkým hráčom, takým mal byť aj trénerom. Teda medzinárodného významu. Napríklad takým, akým je jeho bývalý spoluhráč Ján Kozák. Neviem prečo sa tak nestalo. Priznám sa, dlho som si lámal nad tým hlavu, ale neprišiel som na nič. Tak veľmi som mu prial, aby dlhodobo viedol aspoň tímy našej najvyššej súťaže, ktorým by sa jeho skúsenosti a odborné znalosti určite zišli. Ale...

Tak trochu podobnú situáciu som zažil s Móderovým spoluhráčom Jánom Kozákom. Tak ako to vie len on, rozkričal sa na mňa, že som nikdy nemal rád Lokomotívu. Samozrejme, nebola to pravda, veď Lokomotíva bola mojou materskou telovýchovnou jednotou, či už išlo o kanoistiku alebo box. Mrzelo ma to o to viac, že to bolo v prítomnosti vynikajúceho bývalého reprezentanta Ladislava Vízeka a čase, kedy na slávnu éru Lokomotívy mohli spomínať už iba pamätníci. Ale, Jána Kozáka som dobre poznal a vedel, že ho treba nechať iba vyhovoriť sa. Tak sa aj stalo. Maličká epizódka v našich vzájomných vzťahoch, na ktorú sa on už určite nepamätá. Môžem však povedať, že naše vzťahy či už ako novinár kontra hráč, alebo tréner boli vynikajúce. Boli časy, kedy Kozák podstatnú časť novinárov ignoroval, jednoducho mal dojem, že mu krivdia, urážajú ho. Vtedy som patril medzi tie výnimky, ktoré ho mohli hocikedy osloviť či zatelefonovať mu, nikdy sa nestalo, že si na mňa nenašiel čas. Tieto dva prípady potvrdzujú, že aj veľkí športovci majú svoje slabšie chvíle, niekedy sú zbytočne emotívni, veď často žijú dlhé týždne v strese a pod rôznymi tlakmi, okrem toho tak ako my všetci musia riešiť svoje osobné a rodinné problémy.

Samozrejme, v debatách, aj tých ostrejších, si novinár musí presadiť aspoň vyslovenie svojho názoru, povedať kritické slová vtedy, kedy je to potrebné, argumentovať faktami, udržať si vždy dôstojnosť, ale nikdy nebyť samoľúby! Viem, že Vízek do Košíc nepricestoval iba preto, aby sa Jána Kozáka staršieho opýtal, ako sa má a či nemá nejaké zdravotné problémy. Niečo spolu riešili a vtedy som sa objavil ja so svojimi požiadavkami. Je však pravda, že Jano Kozák, búrlivák a cholerik – s pribúdajúcimi rokmi si dáva pozor na svoje výbuchy hnevu a emócií. Viem však to, že má obrovsky vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a keď si myslí, že niekde je iba náznak krivdy, dokáže vzplanúť ako kvalitná zápalka. Nuž, o tom jeho zmysle pre spravodlivosť svedčí najmä to, že si naňho nikdy nesťažoval nikto z tých, ktorých trénoval. Ani vtedy, keď už dávno pôsobili v inom klube. Nikto ani z tých, ktorí ho vyslovene nemajú radi, nemôže neoceniť jeho doterajšie hráčske i trénerské úspechy, to, že futbalu dokonale rozumie. Keď ale spomínam na futbalovú Lokomotívu tak nemôžem nespomenúť hráčov, ktorí mi boli vždy blízki – ako športovci i dobrí priatelia: Anton Flešár, Ján Slosiarik, Milan Urban, Ondrej Knapp, Ladislav Jozsa, Gejza Farkaš, Jozef Suchánek, Stano Seman, Peter Fecko, Fero Kunzo starší, Andrej Ištók... Lokomotíva v 70-tych rokoch nemala taký kvalitný káder ako rivali z VSS, ale dokázala dvakrát vyhrať Československý pohár /1977, 1979/ a hrať v druhej najvýznamnejšej európskej klubovej súťaži dôstojnú úlohu.

Stačí spomenúť, že slávny AC Milán sa cez ňu dostal ďalej len vďaka väčšiemu šťastiu pri kopaní zo značky pokutového kopu. Keď mám byť ale úprimný, tak som bol určitý čas pri písaní komentárov z ligových zápasov v Čermeli až prehnane kritický voči Dušanovi Ujhelymu. Vynikajúce krídlo železničiarov malo však jedno nie veľmi úspešné obdobie, konkrétne nie a nie dať gól aj z takých, ktorým sa vo futbale hovorí vyložene gólové situácie. Mávajú ich aj svetoznámi kanonieri. Vtedy by som mu určite viac pomohol skôr povzbudzujúcimi slovami než tvrdou kritikou...

Doteraz sme sa točili iba okolo futbalu – a čo ostatné športy? Veď si sa venoval aj iným. Ktoré boli a ešte sú tvoje naj obľúbenejšie?

Asi najviac času som venoval hádzanej a hokeju. Stále milujem cyklistiku, atletiku, volejbal, basketbal, skoky na lyžiach, gymnastiku, krasokorčuľovanie a dokonca aj kolky. S hádzanou som prežil skutočne dosť, či už ako novinár, člen hádzanárskeho výboru TJ VSŽ Košice i vyšších zväzových orgánov a dokonca i ako hlásateľ. Podarilo sa nám dostať košickú mužskú hádzanú z priemernej úrovne až po zisk dvoch titulov majstrov Československa! Dlhé roky bola v Košiciach viac – menej iba trpená a existovala na periférii záujmu verejnosti. S rastom výkonnosti družstva mužov rástla aj návštevnosť na majstrovských zápasoch a tisíc divákov na stretnutí potom patrilo skôr medzi samozrejmosť než raritu. Po futbale a hokeji sa hádzaná stala z pohľadu záujmu tretím športom v meste. V roku 1972 postúpili do I. československej ligy, o šesť rokov neskôr získali premiérový majstrovský titul a o ďalšie tri druhý. Vo všetkých týchto úspechoch bol „namočený“ Anton Frolo. Pri postupe ešte ako hrajúci tréner, v prípadoch oboch titulov ako hlavný kormidelník mužstva. Hovoriť o jeho hráčskych kvalitách by zabralo skutočne veľa času. Stačí spomenúť titul majstra sveta z roku 1967 a oveľa neskôr ocenenie Najlepší slovenský hádzanár 20. storočia! Nuž, Tona Frola sa neviem z akých príčin ešte v roku 1970 skupinka vtedajších funkcionárov hádzanárskeho oddielu VSŽ rozhodla odvolať z funkcie trénera! Neuveriteľné, ale skutočne sa tak malo stať. Dokonca na zasadnutí výboru do ktorého ma kooptovali. Len preto, lebo potrebovali v oddiele nejakého novinára. V tom čase som o hádzanej veľa nevedel, ale to, že Anton Frolo je jeden z našich najlepších hádzanárov a majster sveta – to teda veľmi dobre! Bol som teda na svojom prvom zasadaní hádzanárskeho oddielu TJ VSŽ Košice a na programe bolo hlasovanie o odvolaní trénera. Organizátori tohto malého puču mali všetko premyslené a ani sa neunúvali ma presvedčovať ako mám hlasovať. Boli presvedčení, že som na ich strane, veď členom výboru som sa stal predsa len ich zásluhou. Mali to dopredu zrátané, môj hlas mal rozhodnúť. Aj rozhodol – ale v ich neprospech! Frolo zostal trénerom a po hlasovaní vyšiel z miestnosti. Tí, ktorí hlasovali za odvolanie začali poriadne nadávať. Druhá polovica, vrátane mňa, zostala ticho a čakala, čo sa bude diať. Tajomník oddielu vzal do rúk hrubé fascikle s dokumentáciou oddielu a plný zlosti ich hodil na zem so slovami: „Kašlem na vás, ja teda odchádzam!“ Odišiel a vzdal sa funkcie. Frolo i ja sme zostali...

Aký bol podľa teba vlastne život vrchových športovcov v ére 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia, ktorej sa dnes z politického hľadiska zvykne hovoriť normalizácia?

Niektorí ho mali doslova ideálny. Nemuseli chodiť do práce a poberali pritom slušné platy, dostávali prémie, kalorické a ešte iné príplatky. Pritom mám na mysli iba civilnú sféru, teda nie rezorty armády a ministerstva vnútra. V podstate každý podnik mal svoju telovýchovnú jednotu v ktorej zvyčajne dominoval futbal a ten mal byť výkladnou skriňou súdruha riaditeľa a jeho najbližších. Stávalo sa teda, že do práce už nechodili ani hráči, ktorí pôsobili v národných ligách. Pritom ich prácu v zamestnaní musel niekto odrobiť. Len ako perličku uvediem prípad, kedy som robil rozhovor s jednou prvoligovou basketbalistkou Lokomotívy Košice. Bolo to na sekretariáte telovýchovnej jednoty a po mojej otázke – aké je jej zamestnanie, vstala, odišla do vedľajšej miestnosti a opýtala sa tajomníka aké, je vlastne, jej pracovné zaradenie. Podobná situácia bola vo Východoslovenských železiarňach. Niektorí hokejisti si chodili po výplaty a ľudia frfľali, že sa tu celý mesiac neukážu a prídu iba po peniaze. Tak prestali chodiť aj v dňoch výplat a tie im potom nosili na zimný štadión. Samozrejme, ľuďom sa to nepáčilo. Čo je však tragikomickejšie tak po stretnutiach hokejistov i futbalistov predseda TJ VSŽ Ing. Ladislav Sároši – keď mal dojem, že hráči odflákli zápas – vykrikoval na nich: „Zajtra ráno budete v práci a tam poriadne makať! Prídem vás skontrolovať“. Vo väčšine prípadov však išlo iba o prvú, horúcu reakciu na zlé výkony a nič z toho, teda z toho nástupu do práce, nebolo. Raz sa však stalo, že hokejisti museli prísť na svoje oficiálne pracoviská. Tie ale z pohľadu bezpečnosti práce patrili medzi rizikové – veď predsa títo športovci na nich „pracovali“ preto, aby mali vyššie základné platy. Majstri chlapcov milo privítali, ale doslova ich zavreli vo svojich skromných kanceláriách len preto, aby nebodaj nevyšli na prevádzku a niečo sa im nestalo. Veď kto si chcel vziať na zodpovednosť takého Jirku Holečka, Jána Faitha, Béďu Brunclíka a ďalších? Takúto profesionálnu pozíciu mali aj ďalší športovci VSŽ, napríklad tenisti. Konkrétne aj Melanie Hingisová, matka svetoznámej tenisovej hviezdy Martiny. Ťažko preto pochopiť, prečo mamička nevie prísť Košiciam ani na meno... Nie všetci však mali také výborné podmienky. Vezmime si iba takých boxerov košickej Lokomotívy. Tvrdo pracovali, prevažne v robotníckych profesiách, svedomite trénovali i bojovali v ringu. Pred majstrovským prvoligovým stretnutím sa museli podieľať na postavení ringu v športovej hale a po zápase ho rozložiť a naložiť na nákladné auto. Často s modrinami a opuchnutými tvárami. Manželky týchto tvrdých mužov zatiaľ sedeli v hľadisku a trpezlivo čakali na moment, kedy na palubovke už nezostane ani stopa po ringu. Potom ich čakala skromná večera v niektorej z reštaurácií a vyplatenie symbolického štartovného. MUDr. Štefan Bartek, dlhoročný lekár košických boxerov zvykol hovoriť: „Box je veľmi tvrdý šport, aj keď v ringu vyhráš duel, i tak dostaneš po zuboch i medzi oči...“ Chcel by som však počuť, čo by dnes už nebohý Pišta povedal na tváre žien, ktoré napríklad vychádzajú spomedzi dvanástich povrazov...

Tak si sa už dotkol témy „šport a peniaze“. Darmo, či chceme, alebo nie, často ide o priamu úmernosť. Alebo si myslíš niečo iné?

Vôbec nie. Pamätám sa, ako mi hovorieval známy tajomník futbalového oddielu VSS Košice Ladislav Kropáč: „Viete Vladko, veľký futbal potrebuje veľké peniaze!“ Darmo, aj v našich socialistických pomeroch na tie časy „lietali“ nielen vo futbale a hokeji, ale i v basketbale a hádzanej slušné čiastky. Najmä v tých telovýchovných jednotách za ktorými stáli veľké fabriky. Existovali všelijaké čierne fondy a o nich často rozhodovali nielen funkcionári oddielov a jednôt, ale aj riaditelia a ich námestníci, predsedovia straníckych a odborových organizácií. Vedel by som na túto tému hovoriť celé hodiny... Aj vtedy sa zvyklo hovoriť: „To je skutočný profesionál, ten si zaslúži skutočný balík peňazí, veď na ihrisku /ľade, či palubovke/ odovzdáva v každom zápase všetko. Je to veľmi dobrý hráč!“ Horšie bolo, že pri takýchto oporách sa často viezli priemerní ba až podpriemerní športovci, ktorí sa k tým špičkovým dostali rôznymi cestami, najmä rodinkárstvom a protekciou. Boli však aj majstri a pritom praví amatéri. Pamätám sa keď predsedom hádzanárskeho oddielu Tatran Prešov bol vedúci jedného z mestských kín Štefan Sninčák. Raz mi povedal, že tým vynikajúcim hráčom mohol za ich výkony dať zadarmo lístky do kina a niekde vybavil, že zadarmo dostávali aj zemiakové placky. Vtedy jedinou veľkou odmenou bol pre mužstvo zahraničný zájazd do niektorej západoeurópskej krajiny. Ďalšou formou odmeny býval v priemere dvojtýždenný pobyt pri mori, najčastejšie v Bulharsku a Rumunsku, výnimočne vo vtedajšej Juhoslávii. Pravdou je, že dobrí športovci dostávali prednostne pridelené byty, ale strechu nad hlavou štát v podstate poskytoval každému občanovi. Dnes ma od zlosti zdvíha zo stoličky keď niektoré denníky pred medzištátnym stretnutím vo futbale, napríklad Slovenskom a Gréckom určujú favorita podľa toho, koľko mužstvo doslova stojí. Zrátajú trhovú cenu jednotlivých hráčov oboch tímov a ktorá je vyššia, ten má väčšiu šancu vyhrať. Veď je to jedna veľká hlúposť! Len v našom prípade koľkokrát túto idiotskú teóriu vyvrátili reprezentácie Islandu, Lichtenštajnska, Gibraltáru a Litvy, kde dokonca futbal vôbec nie je najpopulárnejším športom. Ale predsa len jedna perlička: môj dobrý priateľ Štefan Lukáč, bývalý prvoligový futbalový rozhodca a tajomník futbalového oddielu VSŽ Košice vie o tomto športe svoje. Či už o finančných požiadavkách hráčov, platbách za ich kúpu či predaj. Keď som mu vravieval, že väčšina bežcov – vytrvalcov cestuje za vlastné peniaze napríklad do Prahy, Krakova alebo Milána tam zaplatí štartovné za to, že si môže zabehnúť maratón a samozrejme, za vlastné sa vráti aj domov, jednoducho tomu neveril. Tak som ho raz prehovoril aby s Maratónskym klubom Košice absolvoval cestu do maďarského Debrecínu. V autobuse, plnom maratóncov, sa presvedčil, že všetci si zaplatili cestu, nocľah i štartovné. Bolo to pred niekoľkými rokmi, ale nie tak dávno, aby si to nepamätal. Stále mu to však nejde do hlavy: ísť bežať maratón, ešte si za to zaplatiť – ako je to vlastne možné? Našťastie, takto na svete žijú doslova milióny ľudí, ktorí behajú len pre svoje potešenie, pre radosť z pohybu. Víkend čo víkend cestujú niekam bežať, či už na vlastných, alebo na lyžiach. Niektorým z nich je dokonca maratónska trať prikrátka a tak sa zúčastňujú aj na 24-hodinovkách a behoch na sto i viac kilometrov! Na druhej strane sťažoval sa mi jeden mládežnícky basketbalový tréner: „Predstav si, prevzal som dievčatá, ktoré prešli zo žiackej do dorasteneckej kategórie. Väčšina z nich za mnou prišla s požiadavkou uzavrieť profesionálne zmluvy! Neslýchané, veď ešte nič nedosiahli. Kde po to chodia?“

Opäť si musíme pripomenúť, že extrémy sú na oboch stranách. Čo môžeš povedať o tej druhej?

Tou druhou, krajšou, ale nie vždy spravodlivou stranou bol vzťah amerického milionára a predsedu Medzinárodného olympijského výboru Averyho Brundagea k amaterizmu. Jemu sa dobre hovorilo o čistote športu a vôbec ho nezaujímalo, či tá alebo oná hviezda má dnes na obed, alebo nie. Jeho „amaterizmus“ pocítili aj organizátori košického maratónu v roku 1961. Vtedy sa síce najrýchlejším nevyplácali žiadne finančné ceny, ale olympijský víťaz z predchádzajúceho roku z Ríma a neporazený aj z trate medzi Košicami a Seňou legendárny Bikila Abebe sa bál prevziať vtedy tradičnú cenu pre víťaza – krásnu krištáľovú vázu. Odmietal prevziať honorár v sume asi tristo korún za rozhovor pre Československý rozhlas. Jednoducho sa bál, že drahá váza i odmena z rozhlasu môžu v tomto prípade znamenať porušenie štatútu amatéra a možno potom i odobratie olympijského zlata! Keď už spomíname slávneho dvojnásobného olympijského víťaza v maratóne, tak v Košiciach si uctili jeho pamiatku v roku 2011, teda polstoročie od jeho jediného, ale víťazného štartu na MMM. Dnes je vo svete skôr výnimka víťazstvo maratónskeho bežca z iného kontinentu než z Afriky. Bikila bol však prvý Afričan, ktorý sa stal prvým dvojnásobným držiteľom zlata za víťazstvá v maratónskom behu na olympijských hrách! Na naše veľké a nemilé prekvapenie Etiópčan, ktorý štartoval na MMM 2011 o Bikilovi nevedel absolútne nič! Jednoducho jeho meno mu nič nehovorilo. Neuveriteľné!

Veľa hodín sme spolu hovorili o ďalších tvojich neopakovateľných zážitkoch súvisiacich so športom. Vidím, že máš na jazyku ešte niekoľko z nich. Sám si však povedal, že tento náš rozhovor ťa inšpiroval k napísaniu knihy spomienok a úvah, pričom si naznačil, že sa v plnom znení objaví aj spomínanom – nehanbím sa povedať – diele. Predsa ti dám ešte jednu šancu – čo ťa trápi v súvislosti s košickým športom?

Predovšetkým to, že v druhom najväčšom meste republiky sa nenašiel nikto, kto by v roku 2003 pripravil oslavy storočnice organizovaného futbalu v Košiciach. Napriek tomu, že vznikol akýsi organizačný výbor. Priznám sa, bol som jeho členom, len som nevedel pochopiť jedno: na jeho čele stáli ľudia, ktorí so športom a teda aj futbalom nikdy nemali nič spoločného. Nuž čo, aspoň nájdu solventných sponzorov – naivne som si myslel. Veď nám niekoľkokrát pripomínali koľko už majú peňazí a darov. Dokonca už bol určený aj dátum osláv, mali sa uskutočniť v historických priestoroch Štátneho divadla, rátalo sa aj s účasťou vtedajšieho prezidenta SR Rudolfa Schustera... Osobne som pripravoval futbalové legendy aby rátali s účasťou. Nečudo, že ich manželky si dávali šiť spoločenské šaty, alebo aspoň prevetrávali svoje šatníky. Potom „organizátori“ začali presúvať termín osláv, z mesiaca na mesiac a nakoniec z nich nič nebolo! Hanbil som sa chodiť po uliciach mesta a po prvýkrát mi nerobilo dobre stretnúť niekoho z košických futbalových hviezd. Nuž, dnes už na to nikto nechce spomínať, ale kto by sa vtedy netešil na oslavy storočnice, prípadné vyznamenanie či príjemné posedenie a s tým spojená možnosť pospomínať si s priateľmi i bývalými súpermi z ihrísk. Ja osobne som splnil to, čo som si predsavzal: napísať storočné dejiny košického futbalu od roku 1903. Seriál vychádzal vyše roka na stránkach novín VEČER a stretol sa s veľkým záujmom nielen medzi Košičanmi. Pri každej časti seriálu bol profil jednej z osobností košického futbalu, spojenej s anketou. Jej zaujímavé výsledky sa však už na stránkach novín neobjavili. Košický VEČER kúpil nový vydavateľ, z denníka urobil týždenník a nemal záujem o ukončenie seriálu výsledkami ankety. A tak, ako som v úvode nášho rozhovoru spomenul, že za najlepšieho košického trénera všetkých čias určili účastníci ankety Štefana Jačianskeho, tak za kráľa futbalového storočia Jaroslava Polláka. Túto významnú a zaujímavú informáciu zverejňujem po prvýkrát a to vďaka Svetu športu. Toto je aspoň taká malá satisfakcia pre Jara Polláka, vynikajúceho stredopoliara. Podľa mnohých futbalových odborníkov spoločne so Štafurom a Ondrejom Daňkom starším tvorili stredovú formáciu, niekoľko rokov najlepšiu v celom Československu! Práve preto je nepochopiteľné, že nikdy nedostala príležitosť ukázať svoje kvality v reprezentácii. Za to však ani jeden z nich nemôže...

Vieme dobre, že pozorne a pravidelne sleduješ dianie v športe v mnohých krajinách. Spomeňme len Rusko, Ukrajinu, Česko, Chorvátsko, Maďarsko a najmä Taliansko, do ktorého často sprevádzaš naše kolektívy, či už hádzanárov, bedmintonistov, futbalistov... Vidíš okolo seba šport v globálnej podobe. Čo si o tom myslíš?

Možno v úvode odpovede tak trochu vydesím teba i čitateľov. Nedávno sa mi dostal do rúk rozhovor s jedným uznávaným súčasným marxistom, zároveň populárnym umelcom /pre zaujímavosť – bolo to v Chorvátsku/ ktorý povedal, že dokonca ani Marx, ktorý predpovedal veľmi veľa a presne, čo svet v budúcnosti čaká, nemal o globalizácii ani potuchy. Áno, globalizácia sa nás dnes dotýka na každom kroku, dokonca sme jej súčasťou.

Tak napríklad, nedávno mi primátor Spišskej Novej Vsi, Ján Volný, rozprával o prvoligovom basketbalovom derby medzi Novomešťanmi a Svitom. V jednom momente sa na palubovke ocitli až piati černosi! Samozrejme, absolútne nič proti nim, ale ide predsa o mužstvá „z vidieka“, za ktorými nestoja silní sponzori. Alebo si vezmime náš súčasný futbal: veľmi rýchlo sa musí vybavovať občianstvo raz jednému, potom druhému cudzincovi, akoby na nich mala stáť slovenská reprezentácia. To už nehovorím o ich zastúpení v basketbale, hádzanej, futbale... Áno, z pohľadu atraktivity je to príťažlivé, ale v každom klube by úplne stačilo mať maximálne dvoch hráčov zo zahraničia a viac peňazí investovať do výchovy vlastných talentov. Na nich vraj peniaze nie sú a na nákup drahých legionárov áno? Veď si vezmime len taký futbal. Často diváci ani nevedia, či ten hráč na ihrisku je Macedónec, Srb, či Bulhar alebo Ukrajinec. Predtým sa chválili, že ten či onen hráč pochádza z ich dediny, v škole boli moji spolužiaci hrdí na to, že futbalista Jednoty býva na ich ulici, alebo jeho sestra je priateľkou mojej sestry.

V časoch, kedy Ján Pivarník hrával za VSS som sa stretol s toľkými jeho rodákmi, že bolo aj ťažko veriť koľko ľudí žije v Cejkove. Jednoducho sa každý pýšil tým, že ho pozná od detstva. Ako príklad antiglobalizácie chcem niečo povedať o Jánovi Gajdošovi, vynikajúcom košickom futbalistovi. V nedeľu strieľal góly Sparte, Dukle či Slovanu a v pondelok od rána ho už bolo vidieť v jeho dielni na vtedajšej Šrobárovej ulici. Mal zlaté hodinárske ruky a v Košiciach keď chcel mať človek istotu, že jeho hodinky budú skutočne v rukách odborníka, tak ich mohol dať opraviť iba jemu. Bol aj symbolom vernosti svojmu mestu. Z 23 rokov iba necelé tri odohral inde: dva povinne počas vojenčiny v Tankistovi Praha a jednokolový ročník 1953 za Tatran Prešov. Odmietol prestúpiť do Sparty Praha i bratislavského Slovanu. Neskôr, ako veľmi úspešný mládežnícky tréner vychoval celú plejádu prvoligových hráčov, spomeňme z nich iba Dzúrika, Čontofalského, A. Daňku mladšieho, svojho syna Jána. V rôznych funkciách, či už ako vedúci mužstva MFK Košice a tréner pôsobil až takmer do svojej osemdesiatky! Toto je teda príklad vernosti rodnému mestu, ktorá sa dnes už nenosí... Samozrejme, aj antiglobalizácie. Dnes už vôbec nie je prekvapením, že niektorí hráči počas svojej kariéry pôsobia aj v desiatich krajinách! Čo sa tu dá hovoriť o vernosti mestu, klubu a jeho farbám?

Hovorili sme už dosť dlho. Ako skutočný profesionál so znalosťou veci odpovedal na rôzne aj komplikované otázky. Zamýšľali sme sa nad uplynulou etapou nášho žitia, ktorá je dnes už dokumentom doby a pohľadu novinára na ňu, keď nevdojak vyslovil svoje celoživotné krédo: „Vždy som veril v obrovskú silu zdravého rozumu, vytrvalosti a zanietenia pre veci spravodlivé nielen v športe, ale aj v politike, ekonomike a v ďalších celospoločenských oblastiach. Napriek mnohým sklamaniam som stále hlboko presvedčený o dôležitosti úprimného priateľstva a vzájomného porozumenia. Nikto sa nenarodil zlý. To len rôzne premeny, prekážky a názorové súboje spôsobili, že sa niektorí ľudia stali takými, či onakými. Kto chce niečo dosiahnuť, musí ľuďom dôverovať. Na iné sily sa nemôže spoliehať. Ani najmodernejšia technika bez človeka nič nezmôže.“

Málo je ľudí o ktorých v dnešných zložitých časoch možno s istotou povedať: Je to muž na svojom mieste. Vlado k nim patrí. Vzor dôslednosti a zodpovednosti, slová, ktoré v súčasnosti nenachádzajú odozvu. V jeho prípade treba doplniť aj zmysel pre fair play.

Samozrejme má aj neprajníkov. To k výrazným osobnostiam vyčnievajúcim z radu celkom prirodzene patrí. Možno si význam svojho sviatku v plnom pracovnom nasadení ani neuvedomuje a práve túto realitu mu prostredníctvom týchto riadkov pripomínam.

V mene nepočetnej ale v priateľstve silnej skupiny bývalých aj terajších kolegov aj v mene Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave žičím nášmu činorodému sedemdesiatnikovi len to najlepšie a také pevné zdravie aká je sila novinárskej mágie a trvalá láska k nej. V nádeji, že ho neprekvapí predčasné starnutie a že azda o päť rokov, keď ľudia prestanú žiť za zatvorenými dverami a so zatvoreným srdcom budeme mať príležitosť opäť zdvihnúť čašu perlivého a stisnúť ruku.

Svet športu – február 2014

 

Životné jubileum nositeľa Ceny fair play

Prof. PhDr. Michal Belej CSc., pedagóg, popredný tréner a úspešný športovec v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil 15. októbra 2014 osemdesiatku.

Celý jeho plnohodnotný a činorodý život je spojený s výchovou mladej generácie a s výkonnostným a vrcholovým športom. Takmer päťdesiat rokov sa venoval pedagogickej, vedeckovýskumnej a publicistickej činnosti na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a potom na Fakulte športu Prešovskej univerzity. Zaoberal sa predovšetkým motorikou a motorickým učením v telesnej výchove a športe. Jeho vedecké práce majú aj dnes kladný ohlas nielen na domácej pedagogickej a vedeckej scéne ale aj v zahraničí. O sebe s príslovečnou skromnosťou hovorí, že jeho dlhoročná činnosť znamená neustále vzdelávanie a starostlivosť o výchovu pedagógov, trénerov a športovcov.

Vysoká profesionalita, otvorenosť a náročnosť v každej situácii, to sú charakteristické črty profesora Beleja. Vždy mal na zreteli, že život každého mladého človeka a športovca zvlášť predstavuje individuálny osud s rôznym riešením problémov. Ako aktívny športovec dosiahol mnohé úspechy. Bol vynikajúcim basketbalistom, obliekal prvoligový dres Lokomotívy OZKN Prešov a v sezóne 1964/65 sa stal hrajúcim trénerom mužstva, v ktorom okrem iných pôsobili poprední hráči Bombic, Kašper, Straka, Lux, Kurian, Benko, Tkáč, Molokáč, Gajdár, V. Nižník,
J. Nižník
, Janda, Malárik, Bavoľár aj hádzanári Poliak, Murgoň, Baránek a predseda oddielu Tibor Vislocký. Práve ich zásluhou priaznivci basketbalu mohli v Prešove sledovať hodnotné zápasy s mužstvami ku ktorým patrili Slávia VŠ Praha, Orbis Praha, Sparta Praha, Slovan Liberec, KPS Brno, Slovan Bratislava a Iskra Svit.

Blízka mu bola aj hádzaná. Zaradil sa k priekopníkom tohto športu v Prešove a spolu so Šestákom, Ondrovičom, Murgoňom, Baránkom, PoliakomŽigom prispel v rokoch 1955-1958 k jej prudkému rozvoju a popularite.

Jeho láskou bola kráľovná športu – atletika. Venoval sa jej s plným nasadením ako pretekár aj tréner. Pod jeho taktovkou v Prešove vyrástli úspešní pretekári, okrem iných Sopko, Mráz, Merkovský, HanušovskýHrubý.

My, čo sme mali tú možnosť a potešenie spolupracovať s ním, zavše pobudnúť pár hodín v jeho prítomnosti po rôznych rokovaniach a besedách o atletike, basketbale aj o činnosti športových oddielov na pôde bývalého Okresného výboru ČSZTV v Prešove, ktorého bol dlhoročným členom, veľmi dobre vieme, že sa usiloval vidieť veci s perspektívnym pohľadom. V každej zložitej situácii sa riadil tým, čo už starí Rimania vraveli: „Tolerando non plorando omnes molestias superabis,“ všetky ťažkosti prekonáš znášaním a nie plačom. Svojich zverencov znova a znova nútil do tvrdého tréningu a on sám sa púšťal do riešenia aj tých najpálčivejších problémov. Napríklad v čase keď pôsobil ako kondičný tréner v kolektíve prvoligových futbalistov Tatrana Prešov. Celkom zaslúžene získal titul Vzorný tréner aj Cenu fair play od Slovenského olympijského výboru.

Osemdesiat rokov v živote každého človeka, to je významná udalosť, ktorá oživuje spomienky a núti obzrieť sa späť. Náš jubilant môže tak urobiť s pokojným pocitom dobre vykonanej práce a úspešného zvládnutia rôznych problémov, ťažkostí a prekážok. Nuž, milý náš jubilant, nesmúť nad tým, že aj tebe čas, ten večný bežec, do kroniky života pripísal ďalší rok. Život nie je taký, ako by sme ho chceli mať. To je osud všetkých, čo sa usilujú dosiahnuť maximum nie len pre seba, ale aj pre tých ostatných, pre ktorých žijú a s nadšením i veľkou obetavosťou pracujú v každom čase. Ty k nim patríš.

Napriek svojmu veku si obklopený povinnosťami a náročnými úlohami v oblastiach pedagogiky a vedeckého výskumu. Viem, že na oddych nepomýšľaš, lebo všetko, čo robíš, je užitočné a potrebné. Verím, že aj v ďalšej etape života sa Ti bude dariť. Želám Ti len to najlepšie, mnoho elánu, pokoj pre činorodosť, ktorý umocňuje aktivitu, zdravie a prináša pohodu v kruhu najbližších.

Svet športu – december 2014

 

Igor Mráz, výrazná osobnosť slovenskej žurnalistiky

Čas, ten večný bežec je nemilosrdný a nedá sa zastaviť. Dni a roky sa míňajú až príliš rýchlo, no napriek tejto realite sa pri významných životných míľnikoch musí nájsť chvíľa na zamyslenie, oslavu aj bilancovanie.

PhDr. Igor Mráz, vynikajúci športový redaktor, uznávaný a oceňovaný publicista, spisovateľ a dlhoročný tajomník Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil osemdesiatpäť rokov plodného, úspešného a tvorivosťou naplneného života. V poradí 29. aprílový deň na prahu tohoročnej jari bol pre nášho kolegu a spolupracovníka jubilejný.

Pri tejto významnej príležitosti sme si spoločne pripomenuli roky úspechov, víťazstiev aj prekážok. S hrdosťou sa mohol pozrieť na uplynulú etapu svojej mnohostrannej činnosti. Priniesla predovšetkým výrazné úspechy, ale aj rôzne problémy a ťažkosti. Všetky vďaka svojej dôslednosti, vytrvalosti, elánu a nesporného talentu prekonal. Podstatné je, že napriek rôznym peripetiám, ktoré mu život a niektorí neprajníci postavili do cesty, zvládol. Celá jeho novinárska, publicistická a spisovateľská činnosť je pretavená do úcty k človeku, vlasti a najmä k hodnote povedaného a napísaného slova.

Na každom pracovisku a v každej životnej situácii sa usiloval čo najúčinnejšie tvorivo pôsobiť na prospech rozvoja celého slovenského športu. V centre jeho pozornosti bol hokej, atletika, basketbal, cyklistika, lyžovanie, športy bývalého Zväzarmu. Ale na prvom mieste vždy bol a je futbal. Ten mu doslova prirástol k srdcu na celý život. Veď kedysi hral v rôznych dlhodobých súťažiach v dresoch ŠK Bratislava, Dynamo Bernolákovo, Stredomlyny Levice, Kablo Bratislava a PŠC Pezinok. Aj dnes si rád spomína na svoje začiatky, spoluhráčov, ku ktorým okrem iných patrili vynikajúci futbalisti Ján Popluhár, Titus Buberník, Epe Křepela, Pavol Beňa, Rudolf Vido, Jozef Jajcaj a Karol Šanca. Futbalovému kumštu nášho oslávenca najviac naučili tréneri Leopold Šťastný, Karol Bučko, Jozef Luknár a Ján Podhradský. Avšak hra zvaná futbal nemohla byť v každodennom živote najdôležitejšia. Dominovalo vzdelanie.

Z talentovaného športovca sa pomerne rýchlo stal uznávaný športový redaktor. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena, ktorej vtedy šéfoval Leopold Podstupka – jeden z najvýznamnejších publicistov na Slovensku.

„V Smene som bol plných dvadsať rokov a v denníku Pravda ďalších dvadsať. Potom až do dôchodku som viedol ako šéfredaktor denník Šport. Niekoľko rokov som pracoval v časopise TIP, v novinách Ľud, Slovenská republika, Nový deň a Hospodárske noviny. No písal som aj do ďalších periodík ako Štart, Život a Slovenka. Navyše, pomerne často som dostával priestor v Slovenskej televízii, pre ktorú som písal scenáre.“

Z mnohých tvojich vyznaní jednoznačne vyplýva, že novinárska práca je nielen profesia, ale doslova služba čitateľovi. Už dávno si sa stal novinárom a spisovateľom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokáže aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi a jeho chybách napísať kultúrne a citlivo, bez akéhokoľvek spoločenského vybočenia. Dokázal si to preto, lebo si vedel, a aj teraz vieš a hlavne chceš. Prečo toto konštatovanie pre mnohých redaktorov v dnešných časoch neplatí?

„Dôvodov je veľa. Tým hlavným je, že väčšina športových novinárov nemá potrebnú kvalifikáciu ani osobný vzťah k pravidelnému športovaniu. Nepozná radosť z víťazstiev, ani smútok z prehier. Ich práca sa v porovnaní s mojou generáciou zmenila na nepoznanie. Preto aj celková úroveň referátov, komentárov, správ a informácií sa znížila. Po roku 1999 sa na prvé miesto dostal bulvár a senzácie. Riešenie problémov slovenského športu ostalo bokom. Stalo sa nepotrebným. Na vedľajšej koľaji sa ocitla etika a verifikovanie faktov. Mnohí v honbe za rôznymi kauzami a vymyslenými škandálmi si neuvedomujú, že terajšie aj budúce roky sa stanú raz dejinami. Preto by všetci mali pracovať a pôsobiť tak, aby sa historici na ich prácu pozerali s úctou a nie s pohŕdaním, ktorého sa mnohým ich vlastnou vinou už dnes mierou vrchovatou dostáva. Píšme pravdu nielen o súčasnosti, ale aj o nedávnej i vzdialenej minulosti, o veľkom význame výkonnostného aj vrcholového športu, aj o tých, čo reprezentovali a reprezentujú našu vlasť a tiež o tých, ktorí dokážu mladých ľudí prilákať do telocviční a na ihriská.

Chcem zdôrazniť, že všeobecne poklesol záujem o propagáciu a o dianie v telesnej výchove a športe. Na funkcionárskej úrovni vôbec. Príčiny vidím v tom, že mnoho novinárskych kolegov, rôznych elévov nemá na to kvalifikáciu, pretože o teórii riadenia, o pravidlách športov, ich zmenách, o olympijskej problematike, o zdravotných účinkoch telesnej výchovy, psychológii či sociológii športu a podobne, nemá dostatok vedomostí ani praxe. Poslúžim dvoma príkladmi zo stoviek. Sedím na medzištátnom futbale a vedľa mňa si prisadne dievčina. „Prosím vás, kto je dnes kapitánom nášho mužstva?“ pýta sa. Súc v dobrej nálade, zažartujem: „Kapitánom je Dabač!“ (známa filmová postava – pozn. autora) oznámim a ešte poviem, že kapitán zvykne mať označenie páskou. Po chvíli sa susedka ozve: „Prosím vás, veď ten Dabač nie je na súpiske.“

Príklad číslo dva. Idem ako tlačový šéf medzištátneho zápasu a čírou náhodou ma dobehne ďalšie mladé dievča. Samozrejme, s novinárskym preukazom. „Prosím vás, neviete, kde je hlavná brána na štadión?“ Začudujem sa a pýtam sa zároveň: „Čo tam idete robiť?“ Vysvitne, že ona je reportérka a ide robiť rozhovory so zahraničnými hviezdami futbalu. Poslali ju, hoci ide na futbal po prvý raz. Výplody takýchto redaktoriek pre tisíce čitateľov si môžete predstaviť."

Popri bohatej a úspešnej kariére športového redaktora a publicistu máš za sebou aj neuveriteľne rozsiahlu spisovateľskú tvorbu, ktorá si celkom zaslúžene získala veľký obdiv a úctu.

„Ako autor a spoluautor mám na svojej vizitke 25 kníh. Všetky o problematike športu. Najviac je ich z futbalu ale aj z histórie majstrovstiev Európy a sveta, z viacerých olympiád, rôzne životopisy a encyklopédie. Od roku 1954 do roku 1990 som napísal knihy o všetkých futbalových majstrovstvách sveta od Mníchova až po Mexiko a naposledy Taliansko 1990. Okrem toho vyšli moje knihy o olympijských hrách v Mníchove, Grenobli, Calgary, Lake Placidu. K najúspešnejším patrí Svet deväťdesiatych minút (dva diely) v slovenčine i češtine vo dvoch vydaniach v tých rokoch v nepredstaviteľných nákladoch. Vyšla aj Encyklopédia športu ako jedna z prvých v Európe. Kniha Preslávili Slovensko (o našich olympionikoch), životopisy Stopér Popluhár a Ako som strieľal góly (Adamec), pripravené sú Pribilincove zlaté kroky. Za raritu považujeme vydanie dvoch kníh s J. Kšiňanom, Deväťdesiat belasých rokov (o Slovane) a Slovenský futbal (pre SFZ). Raritou sú preto, lebo sme ich napísali, keď sme prekročili hranicu osemdesiatky.“

Dlhé roky pôsobil v rôznych významných funkciách. Bol vždy príkladom v náročnosti na seba a zodpovedný nielen za výsledky svojej práce, ale aj za tvorbu svojich kolegov. Pri rôznych pracovných príležitostiach na pôde najvyšších telovýchovných orgánov, ktorých bol členom dokázal mäkkým gestom skrotiť výbuchy svojich kolegov a spolupracovníkov. Otvorený, rázny, dôsledný a presný, nepozná bočné žurnalistické chodníčky. Uplynulé roky vydávajú nielen plody jeho dlhoročnej mnohostrannej tvorivej a organizátorskej činnosti, šťastia v rodinnom kruhu, ale aj plody úprimných vzájomných priateľstiev, ktoré v časoch dobrých aj zlých stoja na pevných základoch. Dokáže aj bojovať, ale nechce ubližovať svojim protivníkom, ani tým, čo mu niekedy krivdili. V novinárskej práci aj v každodennom živote vie, čo je prvoradé, užitočné a spravodlivé. Aj preto mal a má veľkú autoritu a úctu. Mnohí ju už dávnejšie vysoko ocenili v podobe rôznych vyznamenaní, medzi ktorými nechýba Novinárska cena Slovenského olympijského výboru, bronzové Olympijské kruhy a Cena Mira Procházku.

Dňa 11. decembra 2014 v Divadle Jána Palárika v Trnave za účasti predstaviteľov Trnavského samosprávneho kraja a popredných spisovateľov a novinárov, prevzal Cenu Vojtecha Zamarovského z rúk predsedu Klubu literatúry faktu prof. PhDr. Jozefa Leikerta, PhD. za trvalý prínos do literatúry faktu.

Čas na spomienky uplynul veľmi rýchlo. Ohlásil, že roky preleteli a nasleduje ďalšia etapa každodenného žitia. Na chvíľu sa ocitol v centre pozornosti najbližšieho okolia. Gratulácie a stisky rúk sa premenia na čas minulý a slávnostné chvíle pripomenú kvety vo vázach, darčeky od dvoch synov, vnúčat a ďalších najbližších. Telegramy, ktoré nezabudli poslať dlhoroční priatelia aj terajší kolegovia z redakcie novín Slovenský rozhľad i viacerí členovia Únie slovenských novinárov.

A práve v mene jej členov žičím nášmu jubilantovi len to najlepšie. Pokoj v duši a také pevné zdravie, aká je sila futbalovej mágie a trvalá láska k nej. S odkazom, že mnoho sa dá prežiť za osemdesiatpäť rokov plnohodnotného života. Avšak, ak sa všetko deje úsmevne, s nadhľadom, s patričnou dávkou príjemného humoru, potom aj po osemdesiatpäťke sa život nezdá byť záľahou, ale potešením. Potešením z užitočnosti pre tých ostatných.

Svet športu – február 2015