Z knihy Jozefa Kuchára NÁVRATY – 3. časť

Žezlo prevzal nový muž

V týchto dňoch začínajú naše prvoligové futbalové mužstvá s prípravou na jarné majstrovské boje. Výnimkou nie je ani kolektív futbalistov Tatrana Prešov. Po dvoch týždňoch, ktoré dali konečne hráčom príležitosť na aspoň čiastočnú regeneráciu síl i doliečenie zranení, včera nastúpili pod vedením nového trénera k prvému tohtoročnému tréningu.

Trénerské žezlo prevzal nový muž. Milana Moravca široká športová verejnosť pozná najmä z jeho pôsobenia v susednej košickej Lokomotíve. No aj napriek tomu by som rád tohto sympatického futbalového kormidelníka bližšie predstavil.

Čas vianočných sviatkov i posledné dni odchádzajúceho roka sa hádam každý z nás snaží prežiť v kruhu svojich najbližších. V kruhu svojej rodiny. Tak to bolo aj v prípade nového trénera prešovského mužstva. A keďže som sa chcel dozvedieť čo najviac, navštívil som tohto muža v jeho útulnom byte na Jesennej ulici v Bratislave, kde má svoje trvalé bydlisko.

V rodine Moravcových ma prijali veľmi srdečne, svojsky, tak povediac bezprostredne. Ani som nemusel vysvetľovať motív svojej návštevy a náš rozhovor sa začal, samozrejme na futbalovú tému. Atmosféru rozhovoru navodil aj pohľad na vitrínu plnú rôznych suvenírov, ktoré veľa prezrádzali o Milanových cestách za koženou. V najčerstvejšej pamäti má tento dnes už populárny tréner svoje pôsobenie v Lokomotíve Košice. Tie časy mu budú dlho pripomínať aj dary, ktoré mu jeho bývalí zverenci odovzdali nedávno na milej rozlúčkovej slávnosti...

Svoje curriculum vitae Milan Moravec zhrnul stručne. Narodil som sa 4. septembra 1923. Som ženatý, otec 15-ročnej dcéry a 17-ročného syna. Trénerskej práci sa venujem od roku 1953. Najprv popri svojom zamestnaní, v rokoch, keď som pôsobil na bývalom SÚV ČSZTV v Bratislave. Venoval som sa trénerstvu vo viacerých oddieloch, najdlhšie v Trnave, kde som viedol kolektívy mládeže. V roku 1968 som sa dal na neľahkú, ale príťažlivú prácu trénera z povolania. Mám kvalifikáciu trénera II. triedy a v súčasnosti navštevujem trénerský kurz pri Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Po jeho ukončení získam trénerskú jedničku.

V košickej prvoligovej Lokomotíve si pôsobil štyri roky. V živote človeka je to nesporne čas, ktorý zanechá mnoho trvalých dojmov...

Máš pravdu, štyri roky sú i pre prvoligového trénera dosť. Na svoju činnosť v Košiciach budem veľmi dlho a ver mi, že len v dobrom spomínať. Bol tam dobrý kolektív. Môžeš povedať, čo pre teba predovšetkým znamenalo pôsobenie v Košiciach...

Skutočne veľmi veľa. Rád by som to vyjadril aj faktami, ktoré sú bez zveličovania v tomto prípade veľavravné. Pre mňa to bolo 1460 dní, 1126 tréningov, 261 zápasov, 196 dní na rôznych sústredeniach. Futbalistov Lokomotívy som za ten čas z trénerskej lavičky viedol v 16 štátoch Európy, Ameriky a Ázie. Bolo to ďalej 114 ligových zápasov, v ktorých moji zverenci získali 107 bodov. Urobili mi veľkú radosť, keď 111 ráz lopta skončila v sieti našich súperov. Za toto obdobie sa niektorí hráči dostali do reprezentácie a v mužstve sa vystriedalo 38 futbalistov. Z nich v súčasnom kádri ostalo sedemnásť.

Teda bilancia, za ktorú by sa nijaký tréner nemusel hanbiť. Je to už hádam zákonité, že tréneri prichádzajú a odchádzajú. Aj ty patríš k tomu početnému peletónu. Patríš k tým, čo za sebou zvyknú zanechať kus dobrej a poctivej futbalovej roboty. Prešov sa stal tvojím novým pôsobiskom. Mnohých bude iste zaujímať, čo ťa priviedlo medzi futbalistov Tatrana...

Na túto otázku je mi veľmi ťažko odpovedať. Prišlo to všetko nečakane a náhle. Je pravda, že som dostal viac ponúk, ale na žiadnu som nereagoval. Pôvodne som bol rozhodnutý dokončiť ligový ročník v Košiciach. Myslím si, že štvorročné pôsobenie v jednom mužstve je pre hráčov i trénera dosť. Zmena zvyčajne prospeje obojstranne. Priznám sa, že na východnom Slovensku som si už zvykol a práve to bolo hlavným motívom, že som sa rozhodol pre prácu v Tatrane.

V týchto dňoch sa prakticky so svojim novým mužstvom i pôsobiskom ešte len zoznamuješ. Je všeobecne známe, že prípravu kolektívu, ktorý vedieš, máš premyslenú do všetkých detailov. Aký bude teda program a čo čaká tvojich zverencov...

Prípravu na ligu som rozdelil na niekoľko etáp. Od 3. do 13. januára tréningy v teréne, od 14. do 23. januára absolvujeme sústredenie v Lipovciach, kde trojfázové tréningy chcem zamerať na získanie kondície. Potom hráči budú mať dva dni voľno a do konca januára budeme trénovať striedavo v telocvični a na ihrisku. Ďalšia časť prípravy od 1. februára do 11. marca bude komplexná a sú v nej zahrnuté aj prípravné stretnutia doma i v zahraničí.

Na prahu nového roku sa zvyčajne vyjadrujú mnohé predsavzatia i želania...

Keď už mám príležitosť, chcel by som vyjadriť aspoň jedno. Želám si, aby prešovskí priaznivci futbalu boli počas celého roka čo možno najviac spokojní s výkonmi futbalistov, prácou funkcionárov i trénera.

Ani som sa nenazdal a čas mojej návštevy v útulnom byte nového prešovského trénera sa zavŕšil. Milana Moravca poznám už niekoľko rokov. Poznám ho ako obetavého a svedomitého človeka s veľmi zodpovedným prístupom ku každej práci. Poznám ho ako človeka, ktorého si šport na celý život získal. A možno i práve preto budem jedným z tých, čo mu budú držať palce, aby sa mu práca na prešovskom ihrisku darila k spokojnosti nás všetkých.

Prešovské noviny – január 1972


Ladislav Kropáč nežiadúcim hosťom v objektoch Tatrana

Na margo derby

Vzájomné zápolenia futbalistov Tatrana Prešov a VSS Košice majú bohatú tradíciu a tešia sa stále veľkému záujmu širokej športovej verejnosti. Najlepšie to dokumentuje takmer vždy rekordná účasť divákov. Východoslovenské derby má zvyčajne svoju osobitnú pikantériu v tom, že aj napriek rozdielnemu postaveniu obidvoch mužstiev v ligovej tabuľke, v tradičných súbojoch niet vyloženého favorita. Snahou funkcionárov obidvoch telovýchovných jednôt je pestovať medzi oddielmi dobré priateľské vzťahy. Po nedávnom meraní síl, ktoré z hľadiska VSS i Tatrana bolo kľúčovým stretnutím, zdá sa, že došlo k narušeniu dobrého susedského spolunažívania. Vznikli rôzne názory a dokonca košický Večer uverejnil pod titulom „Strach lomcoval strojármi“ článok, ktorého tendenčne zameraný obsah iste nepodporil spomínanú dobrú snahu a spoluprácu, ale práve naopak. V tejto súvislosti som požiadal o rozhovor predsedu telovýchovnej jednoty Tatran Prešov JUDr. ANDREJA ŠOLTÝSA.

Prehra vždy mrzí, no nie každý ju dokáže športovo prijať...

Myslím si, že náš súper prijal zaslúženú prehru veľmi nešportovo a zvlášť vedenie výpravy. Výprava VSS prišla do Prešova veľmi sebavedomo a tak vystupovali aj hráči na ihrisku. Na ospravedlnenie slabšej hry celého kolektívu (až na Švajlena) vykonštruovali obvinenia voči Tatranu a dokonca aj rozhodcom. Vyhlásenie, že prešovský celok zvíťazil len vďaka tomu, že použil zastrašovaciu metódu proti hosťom, ktorí sa považujú za veľké mužstvo, neobstojí. Prešov obviňuje autor článku vo Večere z tvrdej, nečistej až surovej hry. Ide dokonca až tak ďaleko, že vyslovuje názor o údajných dohadoch, či jediný gól nepadol z postavenia mimo hry. Rozhodcovia a delegát stretnutia nezaregistrovali žiadnu nedovolenú tvrdosť, ani postavenie hry pri strelení gólu.

Obhajovanie vlastného kolektívu a zdôvodňovanie slabšieho výkonu formami, k akým sa uchýlili VSS sú udivujúce a navyše zaráža, že sa k tomu prepožičal košický Večer. Je to podľa mňa veľmi nesprávne a môže negatívne pôsobiť na ďalšie výkony ich mužstva. Prosím, aby to nepovažovali za moju radu, ale len ako názor. Pravdou ostáva, že kolektív VSS má v jarnej časti ligovej súťaže značné výkyvy vo výkonnosti nielen na ihriskách súpera, ale aj na domácej pôde. Mohol by som postaviť otázku, kto zastrašil košických futbalistov v zápase na brnenskej pôde, kde inkasovali tri góly, alebo na domácej pôde, keď v súboji s posledným mužstvom tabuľky Interom dokázali len remizovať, podobne s Teplicami, keď taktiež pred vlastným publikom stratili bod...

Vo vzájomnom súboji dvoch mužstiev môže výhra patriť len jednému. Táto zásada platí už od samotného vzniku tejto populárnej hry. Ale stáva sa, že prehrá aj ten, čo ešte včera mal najvyššie ambície...

Je to pravda. Najhoršie je to vtedy, keď prehru často porazení prijímajú nešportovo a ešte horšie je, keď sa nadobudne presvedčenie, aké vládne napr. teraz v kruhoch VSS, že ich kolektív musí dotiahnuť v lige prvé miesto. Každý oddiel sa snaží pracovať cieľavedome, čo je správne, ale nemožno v záujme dosiahnutia cieľa povýšiť sa, neuznávať druhých, ponižovať súpera, a to aj nevyberanými prostriedkami, len preto, že si myslíme, že sme silnejší, prípadne, že máme silnejšie zázemie a za sebou neobjektívnych, klubistických dopisovateľov, akých má spomínaný košický Večer.

 

Je známe, že výbor telovýchovnej jednoty Tatran Prešov na svojom zasadnutí zaujal konkrétne tiež k vystupovaniu členov košickej výpravy bezprostredne po skončení stretnutia stanovisko...

Zarážajúce bolo správanie sa člena výpravy VSS Ladislava Kropáča. Zachoval sa veľmi neslušne voči rozhodcom, ktorým pri odchode do šatne niekoľkokrát pľuval pod nohy... Na dôvažok, mňa osobne „obdaril“ vulgárnym výrokom, aký som ešte za pätnásťročnej činnosti športového funkcionára od nikoho a nikde nedostal. Výbor TJ Tatran za toto nešportové správanie navrhne Ústrednému výboru ČSZTV v Prahe zaviesť voči Ladislavovi Kropáčovi disciplinárne konanie s návrhom na udelenie niektorého z kárnym opatrení. Súčasne výbor TJ Tatran spolu s futbalovým výborom vyhlasujú, že Ladislav Kropáč, člen futbalového oddielu VSS Košice je v budúcnosti nežiadúcim hosťom na športových podujatiach v objektoch Tatrana Prešov.

Nečakanú dohru vo futbalových kuloároch má teda nedávne východoslovenské derby. Mnohí z divákov, ktorí stretnutie sledovali, možno ani nepostrehli, čo všetko sa už stačilo o tomto stretnutí pohovoriť i popísať. Na každý pád je to škoda, že sa takýmto spôsobom narúšajú vzájomné vzťahy a športová spolupráca dvoch bezprostredne susediacich miest. Lebo nie rozdúchavanie vášní, ale hľadanie spoločnej cesty by malo byť cieľom snaženia každého, čo sa upísal tejto hre. Šport len športom ostať musí a jeho prvoradou úlohou je zbližovať ľudí. A to by sme mali mať v podobných prípadoch vždy na zreteli.

Prešovské noviny – máj 1972

 


Prešovčan v krajine Pelého

Brankára prvoligového mužstva Tatrana Prešov Jaroslava Červeňana nie je potrebné športovej verejnosti zvlášť predstavovať. Mladý a veľkou dávkou talentu vyzbrojený futbalista patrí k oporám prešovského kolektívu. Už v nejednom zápase dokázal, že medzi troma žrďami je skutočne suverénnym pánom situácie. S prehľadom dokáže vyriešiť neraz aj tie najošemetnejšie momenty pred vlastnou bránkou. A tak nie div, že sa zaraďuje k najlepším na tomto poste v našej republike. Pred niekoľkými dňami sa zúčastnil s reprezentačným mužstvom Československa atraktívneho zájazdu do Brazílie.

Po návrate doma v Prešove pobudol len niekoľko hodín. Premiéra nového ročníka prvej futbalovej ligy sa totiž nezadržateľne blíži. V týchto dňoch spolu s ostatnými Červeňan je už v kúpeľoch Dudince, kde Tatran pod vedením trénerov Milana Moravca a Karola Petroša ladí formu na ligové pole. Pred odchodom na spomínané sústredenie sa hráči zišli na spoločnom obede v hoteli Savoy. Využil som tých niekoľko minút, položil zvedavé otázky, na ktoré Jaroslav Červeňan za veľkého záujmu svojich spoluhráčov ochotne odpovedal.

Každá nominácia do reprezentačného mužstva zaiste poteší. Veď reprezentovať svoju vlasť by malo byť pre športovca cťou, Červeňan okrem štartu za reprezentačný kolektív ČSSR do 23 rokov dostal zatiaľ v drese so štátnym znakom príležitosť zasiahnuť do hry len v záverečnej štvrťhodinke zápasu v Plzni s Luxemburskom...

„Pochopiteľne, že svoju nomináciu na zájazd do Brazílie som prijal s veľkou radosťou. O to viac, že som to vôbec nečakal. A takéto nečakané dobré správy človeka vždy najväčšmi potešia.“

Potom už prišli prvé dotyky s brazílskou pôdou. Pre futbalistu je to veľká životná chvíľa. Najmä vtedy, keď si uvedomí, že je v krajine trojnásobných majstrov sveta. V krajine, v ktorej skončila svoju štyridsaťročnú púť zlatá bohyňa Niké, dielo francúzskeho sochára Abela Lefleura. Soška, ktorú pred 1. majstrovstvami sveta v Montevideu vyhotovili na objednávku FIFA. Vzácny exponát, ktorý sa pred dvoma rokmi stal v Mexiku definitívne majetkom Brazílie. Aké sú teda prvé dojmy človeka, futbalistu z krajiny, kde futbal vyznávajú milióny...

„Ľudia tu skutočne s futbalom žijú. Chcú, pravda, vidieť predovšetkým ľúbivú hru. Nie ako u nás, keď naši fanúšikovia dávajú prednosť gólom za každú cenu. Viac ich zaujíma samotné futbalové majstrovstvo, žonglérstvo, či technické finesy v tom najširšom slova zmysle, ktoré dokážu aj patrične oceniť. Z futbalu majú tu všetci ohromnú radosť. Tak v hľadisku, ako aj na hracej ploche.“

Svetové tlačové agentúry označovali za hrdinu nášho stretnutia s Brazíliou brankára Viktora. Smena potom uverejnila poznámku, že sme krok so zdatným súperom udržali zásluhou všetkých hráčov. S tým, že výkony jednotlivca by sa v takejto kolektívnej hre predsa len nemali preceňovať...

„Môžem povedať, že prívlastok – fantastický – si Viktor zaslúži. Mal mnoho vynikajúcich a tri naozaj perfektné zákroky, keď už diváci videli loptu v sieti. Absolutórium mu patrí aj zato, že dokázal podať dobrý výkon v rozhodujúcich chvíľach a tým podržal celé mužstvo.“

O futbalovom štadióne Maracana v Rio de Janeiro sa už mnoho popísalo. Mnohí ho nazývajú chrámom svetového futbalu. Raz hrať na jeho trávniku je daromne utajeným snom mládencov, hádam na celom svete.

„Môžem len povedať to, čo povedali v tejto súvislosti mnohí o tomto štadióne. Dalo by sa o ňom rozprávať hodiny. Budem však stručný: je to jednoducho fantastický kolos a všetky správy, ktoré som o tomto štadióne počul, neboli vôbec nadnesené.“

Škótsko je súperom, ktorý nás čaká v kvalifikácii na najbližšie majstrovstvá sveta. V stretnutí s týmto mužstvom sme veľa taktizovali a výsledkom bola opäť bezgólová remíza. V zápase s Juhosláviou sme síce zaznamenali jediný gól na brazílskej pôde, ale prehra veru nikoho nepotešila. Predsedníctvo ČSFZ na svojom zasadnutí v Prahe hodnotilo zájazd ako úspešný, ale verejnosť, futbalový národ tomu všetkému akosi nevie prísť na chuť...

„Našim hráčom chýba predovšetkým smelosť a odvaha. Myslím nielen v rozhodujúcich momentoch zápasu, ale vždy a proti každému súperovi, teda po celý zápas. Osobne som mal pocit, že v našom reprezentačnom mužstve vládne akýsi strach o miesto v kolektíve. Preto väčšina hráčov nehrá uvoľnene a v samotnej hre je veľa nervozity.“

Neustále hľadanie, ktoré dominovalo v práci Nováka a Kačániho, nie je teda východiskom. Len málo je v reprezentácii takých postov, ako v prípade brankára Viktora, ktorého náhradník má len veľmi chabú nádej, že dostane príležitosť...

„Priznám sa, že napriek vynikajúcemu výkonu Viktora s Brazíliou som tajne dúfal, že ma tréneri v zápase so Škótskom predsa len pošlú na trávnik. V treťom stretnutí, keď sme hrali s Juhosláviou som si už nerobil nijaké nádeje. Vedel som, že tu dostane prednosť štandardná zostava.“

RIO DE JANEIRO, PORTO ALEGRO a SAO PAULO – to boli tri zastávky našich reprezentantov na brazílskom zájazde. Napriek tomu, že všetko prebiehalo dosť expresne, zážitky a dojmy ostali. Mnohé natrvalo...

„Hoci nebolo veľa času na prehliadku spomínaných miest, každé z nich ma upútalo svojou veľkoleposťou, osobitným štýlom i nezvyčajnosťou. Pre všetkých sú to dojmy, na ktoré budeme dlho spomínať. Len škoda, že tých hodín, keď sme sa zmenili tak trochu na turistov, bolo skutočne ako šafranu.“

V týchto dňoch prevzal trénerské žezlo reprezentačného celku ČSSR nový muž Václav Ježek. Futbalová verejnosť s napätím očakáva jeho prvé kroky v novej funkcii. Čo si o tom myslí jeden z hráčov. Futbalista, ktorý stále patrí k vážnym kandidátom na reprezentačný dres...

„Podľa môjho názoru nový tréner určite uskutoční v reprezentácii patričné zmeny a som presvedčený, že v tomto snažení nájde podporu aj v predsedníctve futbalového zväzu. Hoci sa nemôžem ubrániť dojmu, že o nominácii hráčov nerozhoduje len samotný výkon, ale aj iné aspekty a rad ďalších vecí...“

O pobyte v krajine, ktorá dala svetu kráľa futbalu Pelého by sa dalo ešte mnoho rozprávať. Priaznivcov koženej by zaujímali určite i ďalšie otázky. Autobus pred hotelom Savoy však už čakal na prešovských futbalistov. So svojou futbalovou výbavou bol medzi nimi aj brankár Červeňan. Mladý muž, ktorý má najzrelšie roky medzi troma žrďami, ale i v živote ešte len pred sebou. Preto pevne veríme, že aj v novom ročníku futbalovej ligy dokáže opäť svoje ambície i nesporné prednosti, ktoré ho zaraďujú na tomto náročnom poste k najlepším v republike.

Prešovské noviny – júl 1972

 


Tatran nad očakávanie

Nový ročník našej najvyššej futbalovej súťaže začali Prešovčania nad očakávanie úspešne. Po štyroch ligových kolách sú bezpečne na čele tabuľky. Príjemným prekvapením sú nielen dosiahnuté výsledky, ale predovšetkým sympatická, rýchla a moderná útočná hra, ktorú kolektív Tatrana v doterajších zápasoch produkoval. Svoje ovocie teda prináša koncepcia, ktorú po svojom príchode do Prešova vytýčil tréner MILAN MORAVEC. Zastihol som ho na štadióne, kde sa začala aj naša debata, samozrejme na futbalovú tému.

Byť trénerom mužstva, ktoré je na čele ligovej tabuľky, je iste radostný pocit. Čomu vďačíte za doterajšie, nad očakávanie dobré, výsledky?

Myslím si, že sme to spolu s Karolom Petrošom (na snímke), kráľom ligových strelcov v roku 1963 s 19 gólmi, hneď od začiatku chytili za správny koniec. Už v priebehu zimnej prípravy sa podarilo okrem potrebnej výstavby po fyzickej a technickej stránke utvoriť jednotlivé rady. Z tých sa najviac prejavovala stredová trojica Škorupa, Turčányi a Novák, ktorá bola základom celej koncepčnej výstavby. Našli sme vhodnú súčinnosť s útočnou trojicou a postupne aj s obranným radom. Na tejto súčinnosti sme tvrdo pracovali a tu nám pomáhali prípravné zápasy, ale aj jarné ligové zápasy, pretože práve tu zapadala naša cieľavedomá práca. Na toto všetko sme nadväzovali letnú prípravu s ďalším vhodným hľadaním či už z kádrového pohľadu, alebo ďalšieho programu na ihrisku po hernej stránke. K tomu všetkému, pravda, treba pripočítať poctivosť v celkovej práci u všetkých hráčov, ich zápalitosť a realizovanie v zápasoch.

Postavenie Tatrana v ligovej tabuľke je veľkým prekvapením. Očakávali ste v prvých štyroch zápasoch takéto výsledky?

Dosiahnuté výsledky som nemohol očakávať už aj preto, lebo som sa obával streleckej realizácie. Pravda, na druhej strane som nemal žiadne obavy o hernú stránku, lebo tá sa už vžila a som presvedčený, že týmto našim doterajším herným programom si dokážeme vždy pripraviť gólové príležitosti.

Ako hodnotíte doterajší priebeh našej najvyššej futbalovej súťaže?

Zdá sa, že jesenné kolo sa začalo u mnohých mužstiev podľa poznatkov z jarného kola a z dostatočného poučenia. Domnievam sa, že podstatne viac mužstiev sa priklonilo k tvrdosti hry a to sa niekedy odzrkadľuje až nedovolenými zákrokmi. Veľmi nepríjemný súper je Brno, doma Sparta a Hradec ale aj Teplice, ktoré dokážu svojou rozumnou hrou pred vlastnou bránou i v strede poľa narobiť mnohým kolektívom starosti. Slovan a Trnava ešte stále hľadajú svoje možnosti a platí to aj pre ostatné mužstvá.

Napriek tomu, že je ešte predčasné hodnotiť výkony jednotlivcov, predsa len v priebehu štyroch zápasov sa iste prejavili...

Dobré výkony podáva obrana, kde najmä Čabala v spolupráci s Turčányim výborne pracujú a možno povedať, že hrajú bezpečne až rutinérsky. U Sopka očakávam zas zlepšenie v niektorých fázach obrannej činnosti a tiež aj v presnejšej prihrávke. Mačupa (na snímke vpravo) musí zvýrazniť tvrdosť a väčšiu rozhodnosť v prechode do útoku na vlastnej polovici ihriska. V stredovom rade si výborne počína Novák, pravda, niekedy za cenu rutinérskeho prístupu. Najspoľahlivejším mužom hrajúcim rovnakým štandardom je Škorupa. K nim by som chcel zapojiť Vankoviča. Tento však musí získať potrebnú sebadôveru a zbaviť sa nervozity nováčika. V útočnom triu si výrazne počínajú Bubenko, Komanický a postupne sa k nim približuje aj nádejný Bartek. Tu mám vážnu obavu, že pri ich pohyblivosti a rýchlej práci sa stanú terčom obrancov. Neprial by som si, aby ich zastrašenie zo strany súperov zviedlo zo začatej cesty. Z ostatných hráčov momentálne zranený Molnár hrá výborne pozične, má prehľad i dostatok skúseností. Podobne pre obnovenie zranenia je vyradený Štepánek, ktorý by sa mal dostať do formy. Pasierb, Onufrák a Chlapeček zatiaľ hrajú v B mužstve, aby sa rozohriali a prejavili na ihrisku v akom smere by som mohol s nimi počítať v rámci nášho programu. Na súpiske A mužstva sú Takács a Štefan. Majú dostatok skúseností a rovnako s nimi musím počítať v prípade rôznych zranení, alebo podľa hry súpera. Kontír je veľmi svedomitý, v príprave zapálený pre post brankára, schopný kedykoľvek zaskočiť za Červeňana, ktorý je teraz v dostatočnej pohode a mal by sa prejaviť rozhodnejšie a ráznejšie v riešení situácií, keď lopta smeruje „do ohňa“.

Aký je program vášho mužstva v čase ligovej prestávky?

Máme veľa hráčov, ktorých čakajú reprezentačné povinnosti. Červeňan a Novák sú v A mužstve ČSSR. Komanický, Bubenko a Sopko budú reprezentovať vo výbere do 23 rokov a Čabala s Turčányim boli zaradení do výberu Slovenska. Napriek tomu, bude zvýšená náročnosť v príprave, najmä na pohybovú stránku. V týždni pred stretnutím so Slovanom chceme formu vyladiť, aby sme boli dobre pripravení na dva zápasy, ktoré nás čakajú na vlastnom ihrisku. Absolvujeme aj krátke sústredenie v Lipovciach.

Prešovské noviny – august 1972


 Radosť z mladých cyklistov Lokomotívy Prešov

Príjemné prekvapenie na galuskách

O dobré meno prešovského športu sa pričiňujú aj cyklisti – dorastenci telovýchovnej jednoty Lokomotívy Prešov. Skôr, než im budeme venovať nasledujúce riadky, treba povedať, že medzi priekopníkov tohto športu v Prešove patrili prví pretekári Ing. Milan Čura, František Jenča, Anton Karabinoš, Rudolf Mihok, Oto Peťko, Anton Fecko, František Urda a Július Mihalič, terajší tréner prešovských cyklistických nádejí.

Július Mihalič, bývalý aktívny pretekár, tréner II. triedy, sa venuje výchove dorastencov od roku 1960, teda už trinásť rokov. A úspešne. Svedčia o tom výsledky, ktoré mladí prešovskí cyklisti dosiahli za posledné tri-štyri roky. Je to výsledok nielen ich svedomitého prístupu k tréningom, pretekom, ale aj výsledok húževnatej práce trénera Mihaliča, predsedu cyklistického oddielu TJ Lokomotíva Prešov Júliusa Šveca a ďalšieho obetavého funkcionára Ing. Juraja Kollára. Na príklade prešovskej cyklistiky možno dokázať, že aj malý, ale obetavý kolektív športových nadšencov vie urobiť veľký kus dobrej práce.

V roku 1971 dorastenci Lokomotívy Prešov sa stali majstrami Slovenska v cestnej cyklistike v kategórii družstiev mladších dorastencov. O úspech v Košiciach sa zaslúžili Peter Onderík, Vladimír Švec, Dušan Semančík a Ľudovít Olejár. O rok neskôr zopakovali triumf vo Váhovciach, ale už v kategórii starších dorastencov. V tejto sezóne po absolvovaní niekoľkých ligových pretekov, výsledky ktorých sa započítavajú do celoslovenskej súťaže, prešovskí chlapci dali tušiť, že aj na majstrovstvách Slovenska v Trenčíne budú hrať poprednú úlohu. V čase odchodu na slovenský šampionát do mesta pod hradom Matúša Čáka, člen prešovského kolektívu Ľudovít Olejár, reprezentant ČSSR v kategórii staršieho dorastu, odišiel s reprezentačným družstvom ČSSR ako jediný Slovák do Nemeckej spolkovej republiky, kde štartoval na majstrovstvách Európy starších dorastencov na olympijskej trati v Mníchove. Olejár síce v Trenčíne pretekal, ale iba v kategórii družstiev, kde Prešovčania skončili na druhom mieste, keď mali horší čas iba o 11 sekúnd než víťazné družstvo Spartak SMZ Dubnica.

Ďalšími pretekmi na majstrovstvách Slovenska v Trenčíne bola časovka jednotlivcov na 25 kilometrov. Prešovskí chlapci dosiahli umiestnenie: 2. Onderík, 7. Semančík, 11. Švec. Potom bola na programe tretia časť šampionátu – preteky jednotlivcov na trati dlhej 80 kilometrov. Zvíťazil reprezentant Lokomotívy Prešov Vladimír Švec a stal sa majstrom Slovenska na rok 1973 v kategórii starších dorastencov. Ďalšie poradie cyklistov TH Lokomotíva Prešov: 7. Onderík, 12. Semančík. Prešov bol zastúpený aj v kategórii mladších dorastencov Miroslavom Štefaníkom, ktorý obsadil na trati dlhej 48 kilometrov ôsme miesto. Ďalší pretekári Lokomotívy Prešov neboli na majstrovstvách Slovenska v Trenčíne, lebo sa zúčastnili v tomto čase na Veľkej cene PO SZM v Prešove, kde sa prebojovali po úspechoch v nominačných pretekoch. Ide o cyklistov Gogu a Zvoláreňa.

Čo hovorí tréner prešovských chlapcov Július Mihalič?

Možno povedať, že účinkovanie cyklistov Lokomotívy Prešov na dvoch športových kolbištiach v posledných dňoch bolo úspešné. Tým, že sme sa dokázali presadiť na majstrovstvách Slovenskej socialistickej republiky v Trenčíne, dostali sme možnosť štartovať na majstrovstvách Československej socialistickej republiky vo všetkých disciplínach, ktoré budú v Třinci. Po majstrovstvách ČSSR nás čakajú medzinárodné preteky o Trofej firmy Favorit v Rokycanoch a majstrovské preteky, ktoré sú započítané do celoštátnej súťaže. Doteraz prešovskí cyklisti majú v nej dobrú pozíciu. Samozrejme, že výsledky mojich zverencov ma tešia. Chlapci tvoria stmelený, disciplinovaný kolektív, dokážu jeden druhého povzbudiť, po našom povedané – vyhecovať sa k čo najlepším výkonom. Cyklistika začína zapúšťať v Prešove zdravé korene. Máme schopné, ambiciózne vedenie, preto sa pozeráme do budúcnosti s optimizmom. Verím, že z terajších dorastencov vyrastú takí cyklisti, ktorí budú robiť dobré meno nášmu mestu aj v súťažiach dospelých.

Prešovské noviny júl 1973

 


Náš jubilant

Na sklonku uplynulého týždňa sa dožil sedemdesiatych narodenín dlhoročný obetavý a nadšený pracovník prešovskej atletiky majster športu ŠTEFAN STANISLAY.

Pri tejto príležitosti sa na Mestskom národnom výbore uskutočnila v sobotu 12. augusta 1972 milá slávnosť. Jubilantovi prišli zablahoželať predstavitelia okresných telovýchovných orgánov, zástupcovia mládežníckej organizácie a mnoho ďalších priateľov športu. Člen predsedníctva Ústredného výboru Slovenskej telovýchovnej organizácie Štefan Tomášik odovzdal jubilantovi pozdravný list predsedníctva ÚV STO a pozdravný list predsedníctva okresného výboru STO.

Štefan STANISLAY patrí medzi najagilnejších funkcionárov kráľovnej športu v metropole Šariša. Tento úspešný športovec bol trojnásobným majstrom ČSSR v skoku do výšky, vybojoval mnoho úspešných celoštátnych i medzinárodných pretekov, bol vo výbere na olympijské hry v roku 1924 a 1928, kde sa nedostal pre nedostatok finančných prostriedkov. Výkonom tam rozhodne patril.

Po skončení aktívnej činnosti celý svoj voľný čas a všetky svoje sily venuje výchove našej mládeže. Na atletickom štadióne pôsobí ako tréner aj rozhodca. Stal sa už neodmysliteľnou postavou Večerného behu víťazstva, kde vykonáva funkciu štartéra.

Aj napriek vysokému veku často prichádza medzi športovcov vždy s dobrou náladou a hrejivým slovom. Svojou húževnatosťou, skromnosťou a čestnosťou, ktoré prejavuje po celý svoj život, môže byť svetlým vzorom s príkladom pre našu mládež.

Pri príležitosti jeho životného jubilea mu želáme v mene širokej rodiny športovcov veľa zdravia a mnoho síl do ďalších rokov života.

Prešovské noviny – august 1973

 


Prešov – VfB Stuttgart 3:5 (1:1, 3:1, 0:4)

Dráma s desiatimi

V Pohári UEFA videli v Prešove neobyčajne dramatické stretnutie, ktoré dohrávali domáci s desiatimi hráčmi, bez vylúčeného Bubenka plných 52 minút.

Za rozhodovania švajčiarskej trojice Keller (Rettig, Chetelat) nastúpili mužstvá: TATRAN: Červeňan – Sopko, Mikita, Molnár, Mačupa, Škorupa, Novák (88. Štepánek), Turčányi, Sobota, Bubenko, Onufrák. VFB: Heinze – Weidmann, Eisele, Mal, Entemann, Eckeahard, Müller (91. Martin), Handschuh, Ohlicher, Ettmayer, Brenninger (72. Elmar).

Prešovskí diváci videli bojovné, ale iba priemerné stretnutie. Sledovali veľa dramatických momentov. Tatranci začali hrať dosť nervózne, tradičný úvodný nápor im proti ostrieľanému partnerovi nevyšiel. S pribúdajúcimi minútami sa im však začalo dariť a získavali svoju obvyklú istotu. Dali do hry neobyčajnú bojovnosť a aj napriek vrcholne efektívnej hre VfB si dokázali vytvoriť niekoľko šancí, ktoré ostali nevyužité. A tak sa na prvý gól muselo čakať do 35. minúty, keď za zrazenie Sopku pokutový kop premenil Turčányi. Prešov mal stále viacej z hry, no nebezpečné protiútoky hostí zamestnávali Červeňana.

Vyrovnanie do polčasu bolo lacné: obrana reklamovala hranie rukou, čo využil Ohlicher a spravil stav na 1:1. Druhý polčas nepriniesol podstatný obrat. Tatran bol naďalej iniciatívnejším mužstvom, mal možnosti, no Bubenko, Turčányi i Onufrák nedokázali skórovať. Tlak sa však napokon predsa len vyplatil, lebo hlavička Škorupu v 67. minúte znamenala 2:1 a nádej. Hra sa priostrila, Keller nebol vždy dosť dobre pánom situácie a odniesol si to Bubenko, ktorého v 68. minúte rozhodca vylúčil za zrážku s brankárom hostí. Napriek tomu Turčányiho gól v 73. minúte zvýšil náladu, lebo skóre z prvého zápasu sa vyrovnalo!

Mohlo byť rozhodnuté v riadnom čase. Onufrák zaznamenal pred koncom štvrtý gól, no na pokyn postranného rozhodcu neplatil.

PREDĹŽENIE: Predĺženie našlo Tatran nielen s desiatimi hráčmi, ale značne fyzicky i psychicky vysilené. Kondične skvele pripravení hostia dali gól v 95. minúte z kopačky Handschuha, potom si v 113. minúte tiesnený Turčányi dal vlastný gól, takže góly Handschuha a Ohlichera v 115. a 118. minúte boli už len posledným úderom.

Milan Moravec, tréner Tatrana: „Rozhodca nás jasne poškodil, keď neuznal náš štvrtý gól a uznal – vyrovnávajúci gól hostí po ruke!“ Herrmann Eppenhoff, tréner VfB: „V riadnom čase bol Prešov lepším mužstvom, v predĺžení sme dali lacný prvý gól, čo rozhodlo. Rozhodca bol dobrý.“

ŠPORT – november 1973

 


Malý postavou veľký výkonom

Jozef Bubenko

Nie je zaiste objavom zistenie, že mladí hráči sú pre náš futbal veľkým prínosom. Chýbajú im síce potrebné skúsenosti, no túto skutočnosť dokážu zavše nahradiť svojim talentom a schopnosťami. Ich prvé kroky v ligovom mužstve sú zvyčajne poznačené darmo skrývanou trémou i neistotou, ale aj úžasnou vôľou vyrovnať sa tým, ktorí sa akoby šibnutím čarovného prútika zmenili z veľkých vzorov ich chlapčenského obdivu na – spoluhráčov. Niet vari medzi začínajúcimi futbalistami šarvanca, ktorý by raz nechcel obliecť prvoligový dres. Len niektorým sa to podarí. Azda aj preto je to nezvyčajná, nenapodobiteľná chvíľa.

Niet vari futbalistu, čo by si nespomenul na svoj prvý veľký zápas. „Bolo to v auguste 1970, keď ma vtedajší tréner Tatrana Ing. Jozef Karel zobral do Gottwaldova. Tu nás čakalo stretnutie s domácou jedenástkou. Mračná nad mestom neveštili nič dobré, už druhý deň lialo ako z krhly. Rozhodca Krňávek nakoniec terén uznal za spôsobilý. Sedel som schúlený na lavičke náhradníkov, prišla prestávka a potom sa to stalo... Tréner ma volal k sebe, cítil som, ako strácam farbu, v spotenej dlani som stískal registračku a o chvíľu som sa už hlásil rozhodcovi. Do konca chýbalo ešte vyše dvadsať minút a ja som dostal miesto na hrote útoku.“ Tak sa po prvý raz v ligových zostavách objavilo meno JOZEF BUBENKO. Tatran v Gottwaldove prehral, no pre Bubenka to bolo vlastne životné víťazstvo. Tých dvadsaťdva minút na gottwaldovskom trávniku znamenalo, že definitívne zakotvil medzi ligistami. Potom prišli ďalšie stretnutia a hráčovi, čo pôvodne nebol ani na súpiske „Áčka“, sa otvorila cesta k športovej kariére.

Jožko, medzi spoluhráčmi známy pod menom „Bubo“, patrí ešte stále k najmladším ligovým futbalistom. O mesiac oslávi svoje 23. narodeniny. S loptou sa zoznámil na školskom dvore v Solivare. Naháňal ju spolu s kamarátmi Milanom Pasierbom, Rudom Chlapečkom i ďalšími. V zápale boja chlapci často zabúdali na všetko ostatné a zvyčajne sa už stmievalo, keď ich školníčka musela priam vyhnať domov. Štrnásťročný Bubenko začínal v žiackom družstve Tatrana Prešov pod vedením trénera Jána Jakubíka. Zo začiatku hrával v strede útoku alebo na spojke. Najkrajšie spomienky mu ostali na dva roky, strávené v kolektíve zaslúžilého majstra športu Laca Pavloviča v dorasteneckej lige. Tu z neho vyrástol futbalista, ktorý sa dokázal veľmi skoro udomácniť v najvyššej súťaži.

Jeho rýchlosť, obratnosť, vycibrená technika i dobré vedenie lopty robia najväčšie starosti obrancom súpera. Je typom futbalistu, ktorý prekvapuje svojimi tvorivými schopnosťami, prehľadom a nápadmi na hrote útoku. Prešovský futbal v ňom má hráča s veľkou budúcnosťou. Nehovoriac o tom, že má už štvorročné ligové skúsenosti. V jeseni minulého roku ho prenasledovalo zranenie. „Zimná prestávka mi prišla vhod,“ pripomína Bubenko. „Oddýchol som si, nabral nové sily, a verím, že budem môcť zaberať naplno. Prichádzajú zavše chvíle, keď sa noha ohlási, ale dúfam, že to nebude nič vážnejšie.“

Jarná premiéra je už predo dvermi, futbaloví priaznivci ju očakávajú s veľkým záujmom. „Viem, že nás súperi riadne popreháňajú, ale v príprave sa snažíme urobiť maximum, aby sa o prešovskom Tatrane šírili iba slová chvály.“

Prešovský obratný útočník je teda optimista. Je rozhodnutý bojovať o každú loptu, hrať čo najlepšie a hlavne dávať góly, aby aj v prítomnosti ožili časy streleckých hodov Laca Pavloviča, ktorý mu je vzorom v tréningu i v prístupe k zápasom. Možno sa to podarí Jožkovi, alebo inému z jeho spoluhráčov. Ich najväčšou prednosťou je talent, no predovšetkým pevná vôľa čosi dokázať. Aj mimo futbalu. Jozef Bubenko chce byť na jar platným hráčom na ihrisku, no – ako sme sa presvedčili v rozhovore – nemyslí iba na šport. Študuje na filozofickej fakulte UPJŠ a práve v týchto dňoch sa pripravuje na ďalšiu skúšku.

Bubenko, Komanický, Sobota i ďalší sú dôkazom, že v prešovskom futbale nastúpili správnu cestu. Nevyhľadávajú hviezdy, ale dávajú príležitosť chlapcom, ktorým metropola Šariša prirástla k srdcu.

 

ŠPORT – február 1974