Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Z knihy Jozefa Kuchára NÁVRATY – 2. časť

Prešov vstupuje do histórie

JOZEF KUCHÁR, generálny tajomník OV ME 1970

 

Už len niekoľko dní nás delí od chvíle, keď slávnostná zvučka pod kupolou prešovského zimného štadióna, vdýchne život významnému športovému podujatiu.

 

V nedeľu, 27. decembra 1970, zažije naše mesto premiéru svojho vstupu medzi dejiská vrcholných európskych šampionátov. Táto premiéra sa už bezprostredne priblížila. V poradí štvrté majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji sú už pred bránami nášho starobylého Prešova.

 

V metropole Šariša má šport svoju dlhoročnú tradíciu. Je celkom pochopiteľné, že popri futbale, si najviac vyznávačov získal aj v našom meste hokej. Ten prešovský sa od roku 1928 významne zapísal do histórie slovenského hokeja. Dlhé roky patrili prešovskí hokejisti medzi každoročných finalistov majstrovstiev Slovenska a pekné úspechy dosiahli aj na mnohých významných domácich a zahraničných turnajoch. Náš hokejový dnešok je predovšetkým v novom modernom zimnom štadióne. Pod jeho strechou sa postupne usilujeme realizovať plány a smelé ambície tohto populárneho a medzi priaznivcami tak obľúbeného športu.

 

Spomínaná hokejová dlhoročná tradícia, ale najmä myslenie na budúcnosť, nás viedli k odvážnemu kroku. Keď sme sa dozvedeli, že Československo prijalo usporiadanie ME v hokeji juniorov 1970, prihlásili sme sa do zoznamu kandidujúcich miest. Dostali sme dôveru našich telovýchovných orgánov a stávame sa takto po Tampere, Garmisch-Partenkirchene a Ženeve štvrtým mestom, ktoré bude svedkom hokejového festivalu európskej mládeže.

 

V Prešove budeme môcť privítať dvojnásobných držiteľov titulu MAJSTROV EURÓPY – reprezentantov ZSSR, ďalej reprezentačné kolektívy Švédska, Fínska, NSR a Nórska. Šiestym účastníkom šampionátu bude Československo, ktorého hráčom budeme všetci držať palce.

 

Veľké športové podujatie zvykneme nazývať aj veľkým meraním síl. Náš Organizačný výbor začal pracovať na prípravách majstrovstiev len v máji tohto roku. Prevzali sme na seba mimoriadne zodpovednú úlohu. Dôvera, ktorej sa nám dostalo, bola podnetom k rozvinutiu takých našich organizačných a tvorivých schopností, ktoré azda nejeden medzi nami ani nepredvídal.

 

Dnes je už radostnou skutočnosťou, že vďaka nebývalému nadšeniu a obetavosti mnohých dobrovoľných pracovníkov a funkcionárov sa nám podarilo urobiť prakticky všetko pre dôstojný priebeh šampionátu. Vynovené a upravené priestory zimného štadióna, získali sme novú rolbu na úpravu ľadovej plochy, vybudovali parkovisko, prístupovú cestu z Gottwaldovej ulice, pripravili sme ubytovanie pre hokejistov a ďalších hostí. A to vyratúvam len úchytkom, z toho množstva úloh, čo sme pred majstrovstvami zabezpečovali.

 

V Organizačnom výbore sme pamätali aj na bohatý kultúrny a spoločenský program, tak pre priamych účastníkov šampionátu, ako aj pre jeho návštevníkov. Veľkej pocty sa dostalo našej práci tým, že nad ME prevzal patronát predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč. Aj touto cestou by sme chceli úprimne poďakovať predstaviteľom našich okresných štátnych orgánov, ktorí našu snahu všemožne podporovali. Vďaka však patrí, niekoľko dní pred otvorením majstrovstiev, aj všetkým tým, čo priložili ruku k dielu a takto sa konkrétne zaslúžili, nielen o zdarný priebeh podujatia, ale aj o dobré meno nášho mesta našej republiky i v zahraničí.

 

Po prvý raz v dejinách prešovského športu sa naša metropola Šariša stane scénou, na ktorej sa bude bojovať v športových zápoleniach o zlaté, strieborné a bronzové medaily Európy. Je to veľká česť, záväzok ale aj príležitosť. Príležitosť získať nových vyznávačov a priaznivcov tohto mužného ale veľmi populárneho športu. Je to šanca, ktorú chceme a musíme využiť. Pred rokmi Emil Biháry, Laco Srnka, Fero Semeši, Janko Olejník i Laco Pavlovič patrili k veľkým postavám prešovského hokeja. Možno práve po tomto šampionáte pribudnú ďalší, čo sa im mladé, chlapčenské srdce zapáli tou známou túžbou hrať, reprezentovať, víťaziť a potom stáť na stupni najvyššom.

 

A tak okrem materiálnych hodnôt nám tu po ME nesporne ostane zapálená a hokeju oddaná mladosť, a tá by mala byť našou najväčšou hodnotou a devízou prešovskej hokejovej budúcnosti. Lebo aj preto sme chceli a organizujeme toto vrcholné podujatie.

 

Do príchodu prvých mužstiev do Prešova ostávajú prakticky len hodiny. Dovoľte mi, vážení čitatelia, aby som aj touto cestou privítal v našom meste jednotlivé hokejové kolektívy, zahraničných i domácich hostí a vás všetkých srdečne pozval na prešovský zimný štadión – na festival hokejovej mládeže Európy.

Prešovské noviny – december 1970

 

***

Interview pre Vás

na 5x5+5 otázok Jozefa Kuchára odpovedá YVETTA POLLÁKOVÁ

 

Bola najmladšou členkou reprezentačného družstva ČSSR, ktoré na nedávnom svetovom šampionáte basketbalistiek v Brazílii získali strieborné medaily. Narodila sa 4. mája 1953, študentka SVŠ na ulici Tarasa Ševčenku v Prešove, hráčka prvoligovej Slávie Strojstav Prešov. Prijala naše pozvanie a stala sa štvrtým hosťom redakcie v galérii popredných prešovských športovcov.

 

1. Ako ste sa dostali k športu?

Už od detských rokov som mala blízky vzťah k športovaniu a začínala som s gymnastikou a krasokorčuľovaním. Neskôr na ZDŠ som hrala hádzanú, volejbal a darilo sa mi aj v ľahkej atletike.

 

2. Spomínate si na prvé kroky pod deravými košmi?

Absolvovala som ich pod vedením učiteľa Ivana Baránka ako žiačka šiestej triedy ZDŠ na Štúrovej ulici. Tento šport si ma potom už úplne podmanil.

 

3. Váš ďalší postup bol veľmi rýchly. Kedy ste začali hrať v družstve dospelých?

Už ako žiačka deviatej triedy som sa dostala do druholigového celku žien prešovskej Slávie.

 

4. Čitateľov bude iste zaujímať, kedy ste prežili reprezentačný krst?

Reprezentačný dres som obliekla prvý raz v roku 1968 na juniorských majstrovstvách Európy v NSR. O rok neskôr som dostala príležitosť v družstve žien na palubovke zimného štadióna v Prešove v medzinárodnom stretnutí ČSSR – ZSSR.

 

5. Kedy ste sa dozvedeli, že pocestujete na MS v Brazílii a ako to na vás zapôsobilo?

Už keď som dostala pozvanie na sústredenie do Nymburku, začala som v kútiku srdca dúfať. Zo šestnástich mohol tréner Ing. Hluchý vybrať len dvanásť. Oznámenie konečnej nominácie – to bol pre mňa priam fantastický pocit, ale stále som nemohla uveriť tomu, že sa na šampionáte zúčastním. Štart v Brazílii považujem za veľkú česť a môj najväčší športový úspech. Veď, čo môže športovec vo svojej kariére dosiahnuť viac ako je reprezentačný dres.

 

6. Boli ste v našom družstve najmladšou hráčkou, v ktorých stretnutiach ste dostali príležitosť?

Hrala som v zápasoch s Madagaskarom, Austráliou, Japonskom, Kubou a Francúzskom. Na moje konto bolo zapísaných aj niekoľko bodov.

 

7. Ako ste sa cítili v reprezentačnom kolektíve?

Hoci som bola najmladšia, necítila som sa ako nováčik. Tvorili sme veľmi dobrý kolektív, ktorý úspechy v zápasoch ešte viac stmeľovali.

 

8. S kým ste si v družstve najlepšie porozumeli?

S Evou Petrovičovou zo Slovanu Bratislava. Spolu sme aj bývali a priznám sa, že som jej vynikajúcu hru obdivovala.

 

9. Vaše najkrajšie dojmy?

Na prvom mieste je záverečný ceremoniál a chvíľa preberania striebornej medaily. Príjemným prekvapením a nielen pre mňa bol nevšedný záujem Brazílčanov o basketbal, pozornosť a srdečnosť ľudí, s ktorými sme sa stretali na každom kroku.

 

10. Ako ste trávili voľné chvíle?

Na začiatku sme voľného času mali viac, ale počas samotného šampionátu to bolo už horšie. Zvyčajne v deň stretnutia sme sa zdržiavali len v hoteli. Voľné chvíle sme trávili spoločne, navštevovali sme futbalové zápasy, kultúrne podujatia a zažili sme aj atmosféru tunajších dostihov.

 

11. Vraj ste niečo na dostihoch aj vyhrali. Je to pravda?

Áno, tipovala som a podarilo sa mi uhádnuť víťaza. Malý vklad mi priniesol len malú výhru, ktorá stačila na ďalšie vsadenie a opäť to vyšlo. Dokonca aj tretí pokus sa mi vydaril.

 

12. A čo výhra?

Bolo to spolu asi šesť dolárov.

 

13. Môžete niečo povedať o prostredí, v ktorom sa hral šampionát?

Na naše pomery je to niečo nepredstaviteľné. Nedá sa to porovnať ani s futbalom, či hokejom. Neustály hluk, ktorý dokáže vyvolať dvadsať tisíc divákov v krytej hale, má veľký vplyv na hráčky aj rozhodcov. Hoci sme to zažili po prvý raz v živote, naše družstvo si pomerne rýchlo zvyklo.

 

14. Basketbal vás v tomto školskom roku vytrhol na dlhší čas z vyučovania. Ako to bude s maturitou?

V týchto dňoch sa pripravujeme na písomné skúšky, ktoré budem robiť sama, lebo spolužiaci to už majú za sebou. Maturovať budem v septembri.

 

15. Aké sú vaše plány po maturite?

Chcem byť učiteľkou a preto som sa prihlásila na Pedagogickú fakultu v Prešove, kde by som rada študovala zemepis a telesnú výchovu.

 

16. Povinnosti v prvoligovej Slávii i v reprezentačnom družstve vám zaberajú pomerne dosť času. Ako ste dokázali zladiť vaše štúdium so športovou činnosťou?

Riaditeľstvo školy mi veľmi vychádzalo v ústrety, všetky uvoľnenia som si vybavovala sama. Chcem využiť aj túto príležitosť a poďakovať vedeniu školy a kolektívu profesorov za pochopenie a pomoc.

 

17. Aký je váš športový program do konca tohto roku?

Už 25. júna odchádzam do Talianska na turnaj s juniorským družstvom ČSSR. Potom budeme hrať v Poľsku a koncom júla sa zúčastním juniorských majstrovstiev Európy v Juhoslávii. No a potom už príde liga.

 

18. Kedy začne Slávia Strojstav s prípravou na prvú ligu?

Podľa slov nášho trénera odb. asistenta Juraja Filčáka v mesiaci júli.

 

19. Čomu vďačíte za doterajšie úspechy v športe?

V prvom rade pevnej vôli, tvrdému tréningu, veľkému porozumeniu doma i v škole. V mojej športovej činnosti veľkú úlohu zohral učiteľ na ZDŠ Ivan Baránek, ktorý ako aktívny športovec nás žiakov dokázal pre telovýchovu a šport nadchnúť.

 

20. Ktoré štáty ste vďaka basketbalu videli?

Brazíliu, Portugalsko, Taliansko, NSR, ZSSR, NDR, Poľsko, Bulharsko, Francúzsko a Rakúsko.

 

21. Ktorý šport okrem basketbalu máte najradšej?

Volejbal a lyžovanie.

 

22. Navštevujete zápasy našich prvoligistov?

Chodím na stretnutia futbalistov i hádzanárov a vždy im držím palce. Teraz veľmi hádzanárom, aby získali titul.

 

23. Ktorých hráčov považujete na ihrisku za najinteligentnejších?

Z futbalistov dobrým dojmom pôsobí Červeňan a u hádzanárov Rudo Horváth. Obdivujem aj dobré výkony Lafku.

 

24. Trúfate si určiť reprezentačnú päťku Slovenska?

Ani veľmi nie, ale keď to musí byť, tak túto: Dekanová (Lok. Bratislava), E. Petrovičová (Slovan), Červeňanová (Prešov), Kiššová (Lok. Bratislava) a Gallašová (Lok. Košice).

 

25. Má prešovský basketbal, konkrétne váš oddiel také podmienky ako ostatné prvoligové celky?

Myslím si, že je to v podstate rovnaké ako u ostatných družstiev, pokiaľ ide o tréningové možnosti. O niečo horšie sme na tom s finančným zabezpečením, najmä pri našich cestách na súperove ihriská. Rozhodujúcim je však vzťah k tréningu a ten by u nás mohol byť aj väčší.

* * *

Keby ste museli zmeniť dres, pre ktorý oddiel by ste sa v takom prípade rozhodli?

Zatiaľ ma žiadne iné prvoligové družstvo v tomto smere nenadchlo tak, aby som tam chcela hrať, ale keby to už muselo byť, vybrala by som si bratislavský Slovan.

 

S kým si najlepšie rozumiete z kolektívu prešovskej Slávie?

Na parketách aj v súkromí s Jeleníkovou.

 

Ako ste spokojná s prešovským basketbalovým publikom?

Myslím si, že basketbalu rozumie. Pri záchrane prvoligových dresov nám diváci veľmi pomohli. Bola by som rada, keby naši priaznivci takto pokračovali aj v budúcnosti.

 

Šport prináša mnoho pekných a nezabudnuteľných chvíľ. Myslíte si, že ich majú šancu zažiť aj mnohí ďalší?

Pri systematickom tréningu a keď sa zvolené športové odvetvie stane pre nich viac než záľubou, prídu iste aj úspechy. Dôležité je nezľaknúť sa prvých prekážok a vytrvať.

 

Príjemné zážitky zo šampionátu sa stali už len spomienkou. Čakalo vás nejaké prekvapenie aj po príchode domov?

Bola som priam dojatá nečakaným privítaním, ktorého sa mi dostalo pred stretnutím Slávie s USSR na palubovke zimného štadióna. Nielen kvety, vecné dary, ale najmä veľká torta znázorňujúca maturitné vysvedčenie ma najviac dojala. Ďalším prekvapením bola kytica kvetov, ktorú mi v minulom týždni poslali priaznivci až z ďalekej Brazílie na moju adresu do Prešova.

Prešovské noviny – jún 1971

 

***

 

 

Interview pre Vás

Na 4 x 4 + 4 otázky Jozefa Kuchára odpovedá JOZEF NIŽNÍK

 

Predseda futbalového oddielu TJ Tatran Prešov. Narodil sa 12. marca 1922 v Prešove, ženatý, otec dcéry Evy. Je riaditeľom národného podniku Dukelské tlačiarne v Prešove. Funkciu predsedu vykonáva od roku 1968. Prijal naše pozvanie a stal sa siedmym hosťom redakcie v galérii populárnych športovcov, úspešných trénerov a popredných športových funkcionárov.

 

1. Pod vašim vedením získal prešovský futbal významný úspech, keď sa Tatran vrátil medzi účastníkov najvyššej súťaže a v lige sa mu darí nad očakávanie. Čomu vďačíte za dosiahnuté úspechy?

Predovšetkým systematickej, cieľavedomej a každodennej práci všetkých funkcionárov, ktorí sa snažili vytvárať čo najlepšie podmienky pre pôsobenie nášho mužstva v prvej lige. Uznanie patrí tiež trénerom jednotlivých kolektívov nášho oddielu na čele s Ing. Karelom. Ich vzájomná dobrá spolupráca sa prejavila v systematickom budovaní ligového celku a najmä v tom, že do kádru A-mužstva sa dostali mladí, talentovaní futbalisti z vlastnej liahne. A osvedčili sa. V tejto súvislosti je treba vyzdvihnúť veľkú podporu a pochopenie výboru telovýchovnej jednoty, všetkých okresných orgánov a prešovských podnikov i závodov.

 

2. Udržanie sa v ligovom peletóne si zaiste vyžaduje riešiť neraz mnohé a náročné problémy, ktoré určite neobchádzajú ani váš oddiel. Čo vás v súčasnom období najviac trápi?

Problémov je skutočne dosť. V Prešove si ligový futbal vyžaduje ďaleko viac práce a podpory od všetkých orgánov a inštitúcií i dokonca väčšiu priazeň športovej verejnosti ako v iných mestách. Dôvod je celkom prozaický, za nami nestojí žiaden mamutí závod. Najviac starostí nám robí nedostatok tréningových a hracích plôch v našom meste. Pre skoro 180 aktívnych futbalistov jediná vyhovujúca hracia plocha nestačí. Trpí najmä mládež vo svojom futbalovom raste. Preto je veľmi potrebné urýchlene riešiť výstavbu aspoň jedného ďalšieho vyhovujúceho ihriska. Verím, že verejní činitelia mesta i okresu nám v tomto účinne pomôžu.

 

3. Kolektív Tatrana sa ani v tomto ročníku nepresadil na súperovej pôde. Vonku nedokázal zvíťaziť. Čo na to poviete?

Naše mužstvo postupne cieľavedome budujeme. Doteraz sa nám podarilo stabilizovať obranu a stredovú formáciu. Útočný rad sa ešte len stvárňuje. Je celkom pochopiteľné, že sme si z týchto okolností nemohli dovoliť hrať vyložene útočnú hru. Niekoľkokrát sme sa o to pokúsili, ale zatiaľ bez patričného efektu. Nevidím v tom žiadnu tragédiu, veď vonku bránia aj mužstvá z čela tabuľky.

 

4. V ktorom zápase jari sa vám najviac páčil výkon vášho mužstva?

Napriek prehre sme veľmi dobre zahrali hneď v úvodnom zápase na bratislavskom Interi. Z domácich s Třincom.

 

5. V ankete ŠTARTU šiesti prvoligoví tréneri (Čurgaly, Forejt, Rýgr, Šubrt, Vejvoda a Vičan) vyhlásili, že na našom štadióne im prostredie najmenej vyhovuje a označili ho za najhoršie. Aký je váš názor?

Myslím si, že umelé vytváranie psychózy, že u nás sa hrá najhoršie pramení v tom, že tréneri našich „veľkých“ mužstiev nemôžu zniesť prehry v okresnom meste, z ktorého už tradične odchádzajú vo väčšine s nádielkou. Odmietam tieto názory a zdá sa m, že vychádzajú u spomínaných trénerov z úzko subjektívneho pohľadu na vec.

 

6. Ako ste spokojný s umiestnením ostatných kolektívov Tatrana?

Ich umiestnenie v jednotlivých súťažiach zodpovedá súčasnej výkonnosti. Je pravda, že mnohí očakávali viac od dorastencov i mužstva juniorov. V doraste sme sa snažili vytvoriť perspektívny káder, ktorý by mohol hrať poprednú úlohu v nasledujúcich dvoch rokoch a preto sme sa orientovali na najmladších hráčov. Mužstvo juniorov pod vedením trénera Petroša bolo dlho vážnym uchádzačom o postup. Najmä v závere ligy bol tento kolektív oslabený, lebo viacerí jeho hráči dostali príležitosť v A-mužstve. Hoci juniori nevybojovali postup, svoju úlohu si splnili a pre nás sú predovšetkým rezervoárom ligového mužstva. Myslím si, že dobrým.

 

7. Prešov prekvapil v poslednom čase novými, mladými hráčmi z vlastnej liahne. Ako to robíte?

V prvom rade je to už spomínaná spolupráca našich trénerov. Veľkú pozornosť sme venovali žiackym družstvám, čo sa nám vypláca. Talenty vyhľadávame aj v okolitých obciach, ktoré navštevujú pravidelne počas majstrovských stretnutí funkcionári oddielu. Najväčší prísun týchto vidieckych hráčov je pre kolektívy dorastu zásluhou iniciatívy trénera Laca Pavloviča.

 

8. Uvažovali ste už nad najideálnejšou jedenástkou Tatrana?

Priznám sa, že ani veľmi nie. V tomto má plnú právomoc náš tréner. Keď to už musí byť, tak si zapíšte: Červeňan – Štefan, Čabala, Molnár, Husár – Škorupa, Novák, Štepánek – Pasierb (doma), Chlapeček (vonku), Bubenko a Turčányi.

 

9. Ani v jednom zápase uplynulého ročníka nedostal príležitosť brankár Kontír. Napriek štandardnej forme Červeňana pokladáte to za najsprávnejší postup?

Je to vec trénera, ktorý v zásade (a nielen v našom mužstve) dáva zvyčajne prednosť momentálne lepšiemu. Myslím si však, že najmä v závere súťaže mal dostať aj Kontír príležitosť.

 

10. Nastali v mužstve Tatrana v júlovom prestupovom termíne zmeny?

Odišiel Onufrák do Dukly B. Bystrica, z juniorského mužstva Ceniga hlásil prestup zo študijných dôvodov do Slávie Praha, dorastenci Pavlovič a Biroš dostali hosťovacie povolenie hrať počas vysokoškolského štúdia za Spartu Praha.

 

11. Čo poviete na dobrý štart v Interpohári?

Pôvodne sme túto súťaž nechceli hrať. Lepšie nám vyhovoval Stredoeurópsky pohár z termínových dôvodov. Interpohár sa hrá v prípravnom období, ktoré do určitej miery narúša. Naše výsledky boli v prvých dvoch zápasoch dobré. Chceli sme vyhrať skupinu... Uvidíme.

 

12. Aké sú vzťahy Tatrana s ostatnými ligovými oddielmi?

Snažíme sa vytvárať priateľskú atmosféru voči všetkým oddielom. Žiaľ, naši partneri, najmä po prehrách na našom ihrisku, to nie vždy akceptujú. S každým aj v budúcnosti chceme vchádzať čo najlepšie v duchu fair-play. A na základe dobrých športových i osobných kontaktov.

 

13. Je Prešov schopný zabezpečiť podmienky štyrom prvoligovým oddielom, ktoré v súčasnosti máme?

Táto skutočnosť nás môže všetkých len tešiť. Máloktoré mesto sa môže tým pochváliť. Vyžaduje si to však značné materiálne i finančné nároky. Keď chceme tento stav udržať, bude potrebné, aby všetky podniky a ostatné zložky sa v čo najväčšej miere podieľali na vytváraní potrebných podmienok. Prvoligové pozície by sme si každopádne mali udržať.

 

14. Má podľa vás prvoligový futbalista pracovať štyri hodiny denne?

Som toho názoru, že v našich podmienkach áno. Do úvahy prichádzajú 3-4 hodiny denne v pracovnom kolektíve, čo by malo každému prospieť. Má to veľký vplyv aj na budúcnosť samotných futbalistov po skončení kariéry.

 

15. Viem, že veľmi dobre poznáte históriu prešovského futbalu, ktorých hráčov považujete za jeho najväčšie a nezabudnuteľné postavy?

Zo staršej generácie je to Biháry a Kohlmayer, potom trojica Kuchár, Šimanský a Semeši. A napokon Laco Pavlovič a Petroš.

 

16. Koho by ste určili do prešovskej jedenástky všetkých čias?

Červeňan – Semeši, Grobár, Ing. Ján Karel, Šitár – Ing. Jozef Karel, Biháry – L. Pavlovič, Bubenko, Kuchár, Šimanský.

* * *

Práca dobrovoľného športového funkcionára kladie veľké nároky na čas. Ako dokážete zladiť povinnosti v zamestnaní, záujmy rodiny s vašou náročnou telovýchovnou funkciou?

Každý človek má svojho koníčka a mojím je šport. V našom ligovom futbale si vyžaduje funkcia predsedu až na neuverenie veľmi mnoho práce. Najmä v poslednom období, keď okrem politických a hospodárskych funkcií musím zvládnuť vo futbale okrem zásadnej i veľké kvantum drobnej roboty, je to už neraz na pokraji mojich časových možností. No, ale aj napriek tomu vo futbale robím rád.

 

Čo podľa vás môže pomôcť prešovskému hokeju?

Terajšie postavenie hokeja v našom meste nezodpovedá jeho bohatej tradícii. Rozhodne by sme mali mať oddiel, ktorý by dokázal hrať úspešne v druhej lige. Podmienky najmä tréningové sú dobré. Myslím si, že chyba je v riadení tohto športu, ktorého vedenie nedokáže zatiaľ splniť tento cieľ. Spoliehať sa na cudzích hráčov nemôžeme. Jediným východiskom je seriózna a systematická práca s mládežou. Čím skôr, tým lepšie.

 

O mesiac sa začína nový ročník ligy. S akými predsavzatiami sa pripravuje na jeho štart prešovské mužstvo?

Chceme, aby naše mužstvo pokračovalo vo svojom futbalovom raste. Medzi najväčšie a prvoradé úlohy patrí dobudovanie útočnej formácie. Chceme, aby naša hra bola nielen účelná, ale aj zaujímavá pre divákov.

 

Môžete na záver rozhovoru prezradiť vaše želania?

V prvom rade, aby na futbal chodilo viac našich divákov, aby sa nám konečne podarilo dokončiť rekonštrukciu štadióna a aby naše mužstvo skončilo v prvej polovici ligovej tabuľky.

Prešovské noviny – júl 1971

 

***

 

 

Olympijský bežec na lyžiach kandidátom na poslanca

Získal si dôveru

 

Bolo to vo februári roku 1952, keď Československo vyslalo na VI. Zimné olympijské hry v Oslo skromnú výpravu. Bol v nej Tatranec, olympijský bežec Štefan Kovalčík. Majster športu, rodák z Kežmarku. Dnes vedúci turistickej základne v Lipovciach, okres Prešov. Po predchádzajúcich ZOH v St. Moritzi, bol to vtedy už jeho druhý štart pod olympijskými kruhmi. Keď po rokoch vo chvíľach venovaných spomienkam hovorí o svojich olympijských štartoch, vtedy nezabudne podotknúť, že najkrajší dar svojho života považuje možnosť zúčastniť sa na týchto pretekoch. Biely šport mu učaroval na celý život. Veľkou láskou mu boli a stále sú Tatry. Robotnícky dom v Kežmarku bol nielen miestom kde starší zapálení športom mu ukazovali príklad v jeho mladých rokoch. Naučil sa skromnosti, pracovitosti i odriekaniu. To všetko neskôr stonásobne zúročil v živote i športe. Na bežeckej trati dosiahol mnohé prenikavé úspechy. Poznali ho doma, ale i v zahraničí. Svedčia o tom dodnes plakety, uznania, medaily i poháre uložené na čestnom mieste vo vitrínach jeho bytu. Takmer jedno celé štvrťstoročie strávil v zodpovednej chatárskej službe v tvrdých tatranských podmienkach.

 

Tatry sú jeho domovom i veľkou životnou láskou. Osudy života sú nevyspytateľné a rôzne. Tie si nevyberajú. A tak, už štvrtý rok je vedúci Chatovej základne v Lipovciach, neďaleko Prešova. Za ten čas dokázal, čo znamená ozajstná láska k prírode, k práci i k športu. Chodí s otvorenými očami, vníma, uvažuje, plánuje, ale hneď robí všetko preto, aby sa plány zmenili na skutočnosť. Jeho túžbou je okolie Lipoviec – toto ideálne miesto – premeniť na oblasť športu a turistiky, zimnej i letnej rekreácie. Začiatky však boli ťažké. Len málokto veril, že jeho myšlienka sa dá realizovať, že tu raz bude vyhľadávané miesto športovcov. Dnes po krátkom čase je to skutočnosť. Ako huby po daždi tu vyrástli dva lyžiarske vleky, horská chata. Ďalšie plány sú veľkolepé. Doterajšie výsledky ukazujú, že chvályhodná myšlienka sa stala realitou a tak by mala byť už len otázkou času, aby sa dobré dielo podarilo.

 

Štefan Kovalčík bol vo svojich najlepších rokoch príkladom húževnatého a obetavého športovca. Zo skromných podmienok sa vypracoval až medzi najlepších. Taký bol v role aktívneho športovca, nepoznal prekážky, nepoznal vopred prehratý boj. Aj dnes, keď už oslávil svoje päťdesiate narodeniny sa tieto jeho vlastnosti v každodennej práci plne prejavujú. Aktívne pracuje v telovýchovných orgánoch. Je členom pléna OV Slovenskej telovýchovnej organizácie v Prešove, predsedom lyžiarskeho zväzu a vo svojej telovýchovnej jednote vedie športovú základňu mladých lyžiarskych nádejí. Za jeho dlhoročnú obetavú prácu mu udelili telovýchovné vyznamenania – Verejné uznanie I. stupňa. Za zásluhy o rozvoj telesnej výchovy a športu. A pred nedávnom pri príležitosti 50. výročia horskej služby obdržal aj čestný odznak za obetavú prácu v horskej službe. A tak iste nie náhodou ho telovýchovné organizácie navrhli ako kandidáta na poslanca ONV v Prešove. Nuž taký je Štefan Kovalčík, skromný človek, športovec, funkcionár. Nech sa mu teda jeho plány daria k spokojnosti nás všetkých.

ŠPORT november 1971

 

***

 

Interview pre Vás

Na 2x3+3 otázky Jozefa Kuchára odpovedá PhDr. Milan Kručay

 

Milan Kručay, tréner vodných pólistov Slávie ZVL Prešov. Narodil sa 10. decembra 1935. Pracuje ako odborný asistent na Katedre telesnej výchovy Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove. Tento bývalý plavecký reprezentant prijal naše pozvanie a stal sa desiatym hosťom redakcie v galérii popredných športovcov a trénerov.

 

1. Medzi športové odvetvia, s úrovňou ktorých nemôžeme v našom okrese vysloviť spokojnosť, patrí aj plávanie. Vy máte na vysokej škole na starosti výuku plávania. Ste teda dvojnásobne povolaným človekom odpovedať na otázku: – V čom vidíte konkrétne hlavné príčiny stagnácie plaveckého športu v našom meste i okrese?

V plávaní je mnoho problémov. Za najvážnejší, ktorý sa zatiaľ nepodarilo vyriešil považujem, že nie je vypracovaná koncepcia základného plávania na východnom Slovensku. V tomto smere je najprijateľnejšia situácia v Košiciach vďaka tomu, že majú k dispozícii štyri bazény a z toho dva kryté. V Prešove sme odkázaní prakticky na jedinú plaváreň slúžiacu celému okresu. To nemôže stačiť na odstraňovanie plaveckej negramotnosti. Vážnym nedostatkom je aj to, že nie sú ustanovené plavecké zväzy – v Košiciach krajský zväz a v Prešove okresný.

 

2. Ako vyzerá situácia v celoštátnom meradle?

Vôbec nie dobre. Najrukolapnejšie to dokumentuje štatistika. Hovorí, že v ČSSR sa ročne priemerne utopí 550 ľudí. Len v tomto roku na Zemplínskej šírave sa utopilo deväť ľudí. Je neradostným konštatovaním, že hoci väčšina rekreantov bola z Čiech, najviac problémov mali záchranári napriek tomu s občanmi slovenských krajov. Že situácia v našej republike je kritická, dokumentuje ďalší fakt. U nás sa v sezóne utopí dvojnásobne viac ľudí ako napr. v NDR a Poľsku, ktoré sú prímorskými štátmi.

 

3. Môžete prezradiť niekoľko štatistických údajov?

V našej republike je, pokiaľ ide o plaveckú negramotnosť, najpovážlivejšie to, že u detí do 14 rokov registrujeme vyše päťdesiat percent neplavcov. V našom okrese je situácia ďaleko horšia, lebo žiaci navštevujúci 6. – 9. ročník ZDŠ, majú medzi sebou 74,9% neplavcov. V samotnom meste, kde len predsa krytá plaváreň je, máme až 66% neplavcov. V okrese sú dokonca aj školy, napr. vo Finticiach a Radaticiach, kde nevie plávať až 85% žiakov.

 

4. Aké sú vaše skúsenosti po tejto stránke na pôde vysokej školy, kde pôsobíte?

Aj tu veľmi zlé. Opäť stačí uviesť niekoľko faktov. V školskom roku 1969 – 70 prišlo na našu fakultu študovať až päťdesiat percent poslucháčov, ktorí nevedeli plávať. V školskom roku 1970 – 71 bola situácia ešte horšia a spomínané množstvo neplavcov sa zvýšilo dokonca o ďalšie jedno percento.

 

5. To sú skutočne fakty viac ako otrasné. Robí sa vôbec niečo pre zlepšenie tohto neutešeného stavu? Keď áno, kto sa na tom podieľa?

Musím otvorene povedať, že doterajší podiel jednotlivých inštitúcií na odstraňovaní plaveckej negramotnosti je úplne nedostačujúci. To potvrdzujú veľmi výstižne tieto čísla. Školy naučia plávať len 14,8%, telovýchovné jednoty 2,9% a rodičia 11,5 percenta. Z toho jasne vyplýva, že viac ako sedemdesiat percent školopovinných detí nemá možnosť sa naučiť plávať pod odborným vedením.

 

6. Sú vôbec reálne možnosti na zlepšenie tejto neradostnej situácie?

Tu dvojnásobne platí, že musíme hľadať urýchlene východisko. Tak v záujme zdravého vývoja našej mládeže, ako aj celej spoločnosti. Východisko vidím v prvom rade v budovaní plaveckých objektov, školením odborných trénerských kádrov a hlavne dodržiavaním osnov telesnej výchovy na ZDŠ. V mnohom by mohla pomôcť aj orientácia na výuku plávania v letných mesiacoch. V našom okrese by sa to dalo realizovať na prírodnom kúpalisku v Delni i na Sigorde, ale len pod odborným dozorom.

 

7. Musíme teda len opäť konštatovať, že tých problémov s plávaním je viac ako dosť. Ostáva len dúfať, že blízka budúcnosť prinesie aspoň čiastočné zlepšenie. Dostávame sa takto k ďalšej časti nášho rozhovoru. Ako tréner vodných pólistov Slávie ZVL Prešov máte zaiste mnoho na srdci...

Závidím ostatným špičkovým kolektívom to, že majú kde hrať, že majú vlastné obecenstvo, ktoré nám veľmi chýba. Myslím si, že dôležitosť domáceho prostredia nemožno v žiadnom športovom odvetví podceňovať. V Prešove nemáme vyhovujúci bazén a tak sme v minulom ročníku prvej ligy museli stále cestovať za súpermi. Aj v tom vidím jednu z príčin, že sme prvú ligu opustili.

 

8. Dnes už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Aké sú teda perspektívy vodného póla v našom meste?

Keď sa tomuto športu nebude venovať zo strany zodpovedných telovýchovných orgánov okresu zvýšená pozornosť, bude vodné pólo neustále upadať. V terajšom kolektíve sú niekoľkí hráči ako napr. Ing. Farkašovský, Gábor i ďalší, ktorí chcú skončiť s aktívnou činnosťou. Pre známe ťažkosti náhrady medzi mladými za nich niet. Myslím si, že už v predchádzajúcej sezóne sa situácia vodných pólistov mohla zlepšiť. Stačilo uskutočniť generálnu opravu letného kúpaliska pod Stromoradím. Musím konštatovať aj ďalšiu nepríjemnú skutočnosť, že záujem o plavecké objekty je v našom meste nedostatočný. Dokumentuje to aj fakt, že na III. Medzinárodnom kongrese o výstavbe a prevádzke plavární, ktorý sa konal pred časom v Prahe, sa z kompetentných (Komunálne služby, stavebné organizácie) nezúčastnil z Prešova tohto rokovania nikto. Hovorilo sa o zaujímavých otázkach ekonomizácie a výstavbe plaveckých objektov.

 

9. A celkom na záver. Môžete prezradiť vaše želanie?

V prvom rade by som si želal, aby na ZDŠ, ale i v školách druhého cyklu mali učitelia telesnej výchovy viac záujmu o plavecký šport, aby plavci i vodní pólisti mali v budúcnosti lepšie podmienky a aby na obidve prešovské fakulty prichádzalo čo najviac plavecky solídne pripravených poslucháčov.

Prešovské noviny – december 1971

 

Pokračovanie v budúcom čísle