Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Z chorvátskeho denníka (1) – Vladimír Mezencev

Kríza – nekríza, ale na rozhodnutí mnohých našincov stráviť dovolenku v zahraničí sa to akosi neprejavilo. Veď v minulom roku približne 300 000 Slovákov prežilo časť leta chorvátskom pobreží Jadranu a v tomto roku ich približne toľko bolo opäť tam. Našťastie nie my, ale Chorváti vymysleli reklamný slogan pre naše médiá: Kde je slovenské more? Nuž predsa v Chorvátsku! Ešte šťastie, že túto vetu vymysleli niekde pri Jadrane, v opačnom prípade by nás niekto mohol vážne podozrievať, že voči Chorvátsku máme územné nároky.

Ešte pred niekoľkými dňami slovenčina znela na celom pobreží východnej časti Jadranského mora od Rjeky po Dubrovník. Vo Vodiciach, významnom turistickom stredisku v strednej Dalmácii, ktoré volajú aj „Jadranský St. Tropez“, dokonca celé leto náš jazyk dominoval. Samozrejme, po domácej chorvátčine. Slovenčinu bolo počuť všade viac než češtinu, nemčinu taliančinu, angličtinu ... Jednoznačne našincov tam bolo najviac a to už niečo znamená. Slováka už v Chorvátsku nič nemôže prekvapiť. Veď mnohí z nás cieľavedome, rok čo rok, menia miesta svojich dovoleniek, idú zo severu na juh, alebo opačne. Spoznávajú tak jednotlivé strediská cestovného ruchu, raz sa ubytujú na súkromí, inokedy v hoteli či autokempingu. Nečudo, že sa z nich stávajú uznávaní poradcovia svojim príbuzným, priateľom a spolupracovníkom pre výber toho najlepšieho miesta na pobyt. Napriek tomu o živote v tejto krajine veľa nevedia. Maximálne sa tak opýtajú na priemerný zárobok a ešte k tomu konštatujú, že ceny potravín i služieb sú pri mori vyššie než u nás. Keby ste sa však týchto znalcov opýtali, či sme niekedy boli s Chorvátmi v jednom štátnom zväzku alebo či vedia povedať meno súčasného prezidenta Chorvátskej republiky tak by to možno dokázal jeden z tisícky oslovených. Mali by však jednú poľahčujúcu okolnosť, ktorú si dokážu vynútiť svojím tvrdením, že sú predsa na dovolenke, politiky majú plné zuby doma a tu ich už vonkoncom nezaujíma. Dalo by sa s ich slovami aj súhlasiť, ale 1.júla sa to predsa len trochu zmenilo. Chorvátsko sa stalo najmladšou členskou krajinou EÚ a tak či chceme, alebo nie, mnohé problémy a záležitostí sú pre nás i Chorvátov spoločné a rovnako dôležité pre obe krajiny. Vráťme sa však k tým otázkam. Takže prezident Chorvátska sa volá Ivo Josipovič a táto krajina, presnejšie jej podstatná časť, bola súčasťou monarchie Rakúsko -Uhorska v časoch, kedy jej súčasťou bolo aj celé Slovensko. Keď sme už spomenuli Iva Josipoviča – jeho slovenský kolega Ivan Gašparovič má tiež chorvátske korene, ktoré odhalili doslova niekoľko hodín po jeho prvom zvolení za hlavu štátu v roku 2004 práve pri Jadrane.

VUKOVAR NIE JE BEJRÚT
Ťažko povedať, koľko Slovákov sa na prelome augusta a septembra zaujímalo o to, čo sa deje v severovýchodnej časti Chorvátska, ktorá sa volá Slavónia. Pri mori sme si vtedy užívali neobyčajne krásne počasie a teplú vodu. Vo Vukovare, ťažko skúšanom meste, rozbitom počas vojny medzi Chorvátmi a Srbmi, sa opäť rozhoreli národnostné vášne. V tomto prípade kvôli – na prvý pohľad – malichernosti, akou môžu byť dvojjazyčné tabule štátnych úradov a inštitúcií. Vo Vukovare totiž žije najpočetnejšia srbská menšina v Chorvátsku – až tretina jeho obyvateľov sa hlási k srbskej národnosti. Štátna administrácia sa konečne rozhodla ku kroku, ktorý je, napríklad, u nás už celé desaťročia samozrejmosťou. Už ako členská krajina EÚ pristúpila k zavedeniu dvojjazyčnosti a začala spomenutými tabuľami. V podstate ide o jeden jazyk, ale v chorvátčine písaný latinkou a v srbščine cyrilikou, ktorú my často mýlne voláme azbukou. Namontovanie týchto tabúľ však vyvolalo nečakané nepokoje. Časť miestnych Chorvátov vzala do rúk kladivá a v priebehu niekoľkých hodín po inštalovaní týchto tabúľ ich jednoducho rozbila. Niektoré sa podarilo zachrániť iba vďaka tomu, že každú z nich chránila skupina policajtov. „Nie, za nijakú cenu tu cyrilika nebude“, vykrikovali niektorí vukovarskí Chorváti. Jeden z nich tvrdil, že tabule rozbíja v mene dvoch svojich synov, ktorí padli vo vlasteneckej vojne proti Srbom a keby to kladivo nevzal do rúk tak by jednoducho poškvrnil pamiatku na nich... Úrady síce tabule vymenili, tie niekoľko dní strážili policajti, v meste sa konali demonštrácie nielen bývalých účastníkov vlasteneckej vojny, ale i mnohých ich priaznivcov zo všetkých častí Chorvátska, ktorí začali prichádzať do Vukovaru. Darmo, spomienky na tvrdé boje medzi príslušníkmi dvoch národov, ktoré predtým celé desaťročia žili spokojne vedľa seba, sú ešte stále veľmi čerstvé. Nielen spomienky, ale aj rany na oboch stranách. Darmo politici vyzývajú k tolerancii a pokojnému spolunažívaniu. „Áno, budeme pokojne spolunažívať – ale bez cyriliky!“ tvrdí časť, rozhodne nie malá, nielen Chorvátov z Vukovaru, ale celej krajiny. Darmo primátor mesta tvrdí, že z Vukovaru nikdy nemôže byť druhý Bejrút, situácia v meste má ďaleko k normálnej. Našťastie, k tomu, aby obyvateľstvo vzalo po rokoch do rúk zbrane, už určite nedôjde. Predstavme si však podobnú situáciu u nás. Onedlho si pripomenieme udalosti spred 75 rokov, kedy južné a juhovýchodné Slovensko anexovalo Maďarsko a na následnú tzv. Malú vojnu s svojími obeťami na slovenskej strane. Niektorý z pravnukov niektorej z týchto obetí by pri príležitosti výročia okupácie týchto časti Slovenska iba postriekal niektorý z dvojjazyčných slovensko-maďarských nápisov. Politici z maďarských strán na Slovensku i samotné úrady v Budapešti by sa už sťažovali na všetky svetové strany. Posielali by depeše do Bruselu, Štrasburgu, sídla OSN v New Yorku. Nuž, iný kraj, iný mrav. I keď ničenie dvojjazyčných tabúľ je hocikde a hocikedy odsúdenia hodná akcia. V prípade, že ide o dva blízke slovanské národy o to viac!

OBĽÚBENÝ FINANCMINISTER
Ministri financií v každej krajine nepatria medzi obľúbených členov vlády. Nie náhodou. Ich mená a tváre si každý národ spája s daniami, zvyšovaním cien, prísnymi colnými predpismi... Chorvátsko je však v tomto smere výnimkou. Súčasný minister financií Slavko Linič je po prezidentovi Ivovi Josipovičovi druhým najobľúbenejším politikom v krajine! Linič neúnavne bojuje proti čiernej ekonomike, bez okolkov počas turistickej sezóny dá zavrieť hotel plný zahraničných hostí a tí sa musia vysťahovať preto, lebo majiteľ dlží štátu určitú čiastku. Jeho heslom je: Bez registračnej pokladne ani krok! Nie náhodou proti nemu začali štrajkovať mnohí trhovníci, nespokojní sú i niektorí obchodníci, ale Linič bojuje len za to, čo patrí štátu. Na druhej strane vraj vie pustiť aj nejakú tu kunu zo svojho. „Prichytili“ ho ako dal žobráčke 10 kuna /jedno euro je cca 7,30 kuna/, čašníkovi pri platení kávy dal sprepitné v prepočte 0,40 eura a mladému muzikantovi na promenáde hodil do čapice tiež zopár drobných. Potom sa už pustil do ďalšieho naháňania tých, ktorí rôznymi spôsobmi okrádajú štátnu pokladňu...
Vladimír MEZENCEV, Chorvátsko