Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Zátišie dvorov Michala Záletu - Gabriela Rothmayerová

Michal Záleta je v mojom živote poslom dobrých správ. Bol júl, pri redakcii Východoslovenských novín do pol pása vyzlečení cestári liali z bočiek horúci asfalt a sypali naň drobný štrk, dívala som sa na nich z okna na treťom poschodí redakcie, aby som necítila priveľké sklamanie, keď šéfredaktor zakvačí do vidlice slúchadlo čierneho bakelitového telefónu.

„Máme tam na katedre pomocnú vedeckú silu,“ prezradil mi pred chvíľkou, keď ma sekretárka u neho ohlásila. „Kázal som zistiť, ako ste dopadli.“

Bola som už raz neúspešná uchádzačka o štúdium žurnalistiky a elévka v krajskom denníku: chodila som redaktorom kupovať zomletú kávu columbia, víno leánka, fotoreportérovi som lepila „sáčky“ na filmy (sedíte tu ako v base, povedal mi) a odtŕhala som správy z ďalekopisu. Aj tí asfaltéri s bronzovými telami mi pripadali slobodnejší, a tak som chcela študovať!

„No, Miško? Hej Rothmayerová... hej?“

Miško Záleta z bratislavskej Katedry žurnalistiky FF UK práve oznámil, že to tentoraz dopadlo. Prijali ma.

Nevedela som, kto je tá vedecká pomocná sila, naživo sme sa stretli až o niekoľko rokov neskôr, to už bol zástupcom šéfredaktora v Novom slove. Šéfoval mu vtedy Leopold Podstupka a dal príležitosť mladým novinárom. Aj mne, redaktorke Smeny; urobila som rozhovor s Miroslavom Válkom. Doniesla som ho naklepaný na žltom hlavičkovom papieri, redigoval ho Miško Záleta – a najprv sa ma prísne opýtal, či si za svojou prácou stojím. Veď bol vlastne mojím mentorom!

Ešte neskôr sa stal mojím šéfredaktorom v denníku Smena, takže vlastne celý môj novinársky život je s ním spojený.

Čítala som ako vysokoškoláčka jeho prozaický debut Vstúpte, prosím, už ako redaktorka oddelenia kultúry v Smene jeho románovú novelu Sneh na koreňoch. Zaujalo ma, ako dôkladne pozná materiál slova, každá šnúrka v topánke mu sedela. Mnoho stoviek strán románov Nepokojná dolina, Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici je, myslím si, dodnes nedocenenou epopejou, neobjavenou stopou života jeho rodného kraja.

Poznala som Michala Záletu ako publicistu, románopisca, no s jeho veršami som sa stretla až v poslednej dekáde na webovom Slove a v Literárnom týždenníku. Zbierku čítam ako zhustený román. Má tri časti, tri diely, ale jediný prameň: rod, nezameniteľný, a predsa akoby utkaný rovnakými niťami, ako sú obrazy našich rodov, tých, ktoré vytiekli z iných vrchov do iných dolín. Vo veršoch Milana Záletu je domov, sú tam zátišia dvorov, náruč mamy a rozvážny krok otca, je tam hľadanie zmyslu tých všedných, robotných dní ľudí, ktorí sa nikdy nestanú elitami, a predsa nimi sú. Verše Michala Záletu sú našou spoločnou vlasťou.

 

A dnes mám pre neho ja dobrú správu: to plebejstvo, ktoré položil vo veršoch pred oči čitateľa, sa stalo aristokraciou. Potichu, bez pátosu, v skvelých rýmoch a dobrom rytme defilujú v mysli čitateľa obrazy namaľované širokým rozmachom, ale s jemnou paletou farieb. Básnik stojí na strane svojho lyrického hrdinu, chráni ho, a keď treba, vie aj zvýšiť hlas na jeho obranu. Na román treba veľa času, zdá sa, že verše splynú do vedomia rýchlejšie. Lenže je to omyl: za krátkymi riadkami sú dlhé príbehy. Život, ktorý má zmysel.

Vďaka!  

 

Z knihy Michala Záletu: Zátišie dvorov