Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vyvražďovanie Arménov po sto rokoch – Dušan D. Kerný

Jedným z výnimočných dátumov roka 2015 je nesporne storočnica masakry státisícov príslušníkov najstaršieho kresťanského národa na svete – arménskeho. Dodnes sa vedú prudké spory, je to citlivá politická téma aj v medzinárodných vzťahoch.

 

Kľúčový spor aj po sto rokoch spočíva v podstate v tom, že Arménsko sa vytrvalo usiluje o uznanie masového vyvražďovania za genocídu, teda nepremlčateľný zločin proti ľudskosti, kým Turecko napriek ústretovosti voči skúmaniu historikov, ktorým poskytla už vyše milióna archívnych aktov neuznáva arménske tvrdenia. Aj po sto rokoch je téma vrcholne výbušná a to tak medzinárodne ako aj v domácej tureckej politike. Slovenská republiky vyhlásením parlamentu v roku 2004 uznala ako jeden z mála vyvražďovanie Arménov v čase prvej svetovej vojny za genocídu. Je celkom zrejmé, že arménskym úsilím je v roku storočnice začiatku masového vyvražďovania arménskeho obyvateľstva v roku 1915 na území vtedy Osmanskej ríše dosiahnuť čo najširšie medzinárodné uznanie tohto aktu ako genocídy.

 

V rokoch prvej svetovej vojny najväčším a najdôležitejším spojencom Osmanskej ríše bolo Nemecká ríša, Deutsches Reich. V rokoch vojny malo Nemecko, jeho cisár Wilhelm jediný záujem, aby bolo vojenské ťaženie víťazné a aby sa zabránilo Rusku ovládnuť či mať vplyv na bosporskú úžinu, teda prepojenie medzi Čiernym a Stredozemným morom. Nemeckí dôstojníci cvičili turecké jednotky, boli ich inštruktormi, zbrane a výzbroj boli nemecké.

 

Keďže nemeckí odborníci a nemeckí dôstojníci boli vlastne pri všetkom otázka je o čom všetkom vedeli a ako sa správali. Tieto dve otázky sa rozhodli riešiť nemeckí autori. Rolf Hosfeld napísal a vydal knihu o. i. so zámerom, aby sa o prvom masovom vyvražďovaní, ktorému podľa rôznych údajov padlo za obeť až jeden a pol milióna ľudí vedelo, lebo na rozdiel od hrôz holocaustu sa o tom nielen nevie, ale nie je ani súčasťou všeobecného poznania.  Aj podľa druhého autora, spravodajcu denník TAZ v Istanbule Corneliusa Janzena Nemci sa priamo nepodieľali a ani nepodnecovali ťaženie proti arménskemu obyvateľstvu, ale bez nich by sa nedalo nič uskutočniť.

 

Nemecký cisár už v roku 1909 konal v duchu prvoradosti záujmov najdôležitejšieho nemeckého partnera, tým väčšmi v čase vojny samotnej a Nemci sa riadili zásadne cisárovým vyhlásenim, že ho Arméni nezaujímajú. Špička nemeckej ríše, nemecká vláda vedela veľmi dobre čo sa deje z depeší svojich diplomatov. Už v decembri 1915 diplomatické depeše obsahovali informácie, že „Turecku ide o zničenie Arménov, o to, aby bolo Turecko etnicky čísté. Nemecký veľvyslanec sa riadil pokynom podporovať za každých okolností až do konca vbojny Turecko, aj keby mali zahynúť všetci Arméni, tvrdia nemeckí autori pri príležitosti storočnice. Podľa nich išlo o napomáhanie zločinu, Beihilfe zum Volkermord. Tak napokon znie názov knihy Jürgena Gottschlichta. Podľa neho vo východnej Anatólii, teda na území, ktoré Lausanská zmluva v roku 1923 priznala Turecku, Arméni tvorili desať percent obyvateľstva. Vtedajšia turecká vláda si dala za cieľ z mnohonárodnostného štátu vytvoriť homogénny turecký štát – a najpočetnejšie nemuslimské obyvateľstvo, okrem Grékov, boli práve kresťanskí Arméni. Nemecký vplyv bol veľký, vysokí nemecké dôstojníci boli na najdôležitejších miestach osmanského generálneho štábu a mali tam aj veľkú rozhodovaciu právomoc. Dokonca aj náčelník generálneho štábu bol Nemec. Osmanská ríša mala šesť armádnych zoskupení, dvom z nich velili priamo nemecké generáli. Nemecký autor J. Gottschlicht zastáva názor, ktorý sa podľa neho zhoduje takmer so všetkými netureckými historikmi – bez nemecko-tureckého spojenectva v I. svetovej vojne by sa genocída Arménom nebola udiala.