Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vydarená mierová misia vojakov – vybojovali I. ligu! – Vladimír Mezencev

Už 55 rokov Košice patria medzi elitné hokejové mestá

V meste sa síce narodil Ladislav Troják, prvý slovenský hokejista, ktorý sa stal majiteľom medaily z majstrovstiev sveta i olympiád, ale Košice hrali v tomto športe dlho iba druhé, ba dokonca tretie husle. Hokej sa v Košiciach vraj začal hrať už v roku 1918, ale skôr by sme mali veriť iným zdokumentovaným údajom, že prvé oficiálne stretnutie sa uskutočnilo v decembri 1921. Ako predtým a ešte niekoľko rokov neskôr sa hral tzv. bandy hokej, teda s loptičkou, na dva polčasy a bez mantinelov.

 

Košickému hokeju v jeho rozvoji pomohli predovšetkým českí vojaci a úradníci, ktorí do mesta prišli až po stabilizovaní politickej situácie v roku 1920.  Napredovaniu v tomto športovom odvetví, rovnako ako vo futbale však nepomohlo to, že kluby pôsobili predovšetkým na národnostnom základe. Slováci a Češi sa združovali v ČsŠK a Slávii, športovci maďarskej národnosti v KAC, Torekvési a KSC /Kassai Sport Club/, Židia v Haokahu. Predsa však Košice držia významné prvenstvo: v roku 1922 sa začala hrať mestská liga, teda prvá dlhodobá súťaž na Slovensku, podľa očakávania v nej dominoval ČsŠK. Žiaľ, nástup kanadského hokeja Košičanov spočiatku neoslovil, ešte dlho zostávali verní bandy hokeju, čo sa neskôr odrazilo na výkonnosti košických mužstiev. Ako sa hovorí – ušiel im vlak. Ku cti im slúži to, že ČsŠK sa stal zakladajúcim členom Slovenskej župy kanadského hokeja /SŽKH/, tá vznikla posledný deň roka 1929 a pri jej zrode ešte stáli kluby z Bratislavy, B. Bystrice, V. Tatier a Žiliny.

 

DLHÉ ČAKANIE NA LEPŠIE ČASY

Druhá polovica 30-tych rokov minulého storočia naštartovala košický, už ten „normálny“ hokej, aký sa po rôznych úpravách hráva aj dnes, na vyššie obrátky. Žiaľ, rozbitie Československa v roku 1938 malo na tento šport v meste doslova tragické dôsledky. Tie sa podarilo zlikvidovať až po dvoch desaťročiach. Vojnové roky vôbec nepriali športu a anexia južného a juhovýchodného Slovenska Maďarskom výrazne postihla najmä hokej. Samotné Košice to pociťovali ešte takmer dvadsať rokov. Kvalita i metodika hokeja na západe i severe Slovenska už mali viditeľný náskok. Košický hokej bol po II. svetovej vojne na úrovni toho, aký sa hral vo Veľkom Šariši, Krompachoch, Sp. N. Vsi, Sabinove... Aj zo strany verejných i telovýchovných inštitúcií bol o hokej v Košiciach dlho iba formálny záujem. Veď napríklad prvý zimný štadión s umelou ľadovou plochou otvorili v Bratislave v roku 1940, o deväť rokov neskôr v Žiline a až v roku 1959 aj v Košiciach.

 

Je síce pravda, že v druhej polovici 50-tych  rokov mala Lokomotíva záujem o pozdvihnutie hokeja v meste, angažovala aj skúseného českého trénera Miroslava Kuberu, bývalého hráča slávneho LTC Praha, ale v Košiciach chýbala mládežnícka základňa, materiálne zázemie i vyhľadávanie talentov. Lokomotíva bola účastníkom krajských majstrovstiev, po ich reorganizácii sa z nich stala divízna súťaž, pretože jej víťaz priamo postupoval do slovenskej skupiny II. ligy, ale nič nenasvedčovalo, že by bez pomoci, teda doplnení hráčskeho kádra, mohla postúpiť vyššie.

 

Život nás síce naučil, že každé administratívne – spoločenské a politické zasahovanie do športu neprináša pozitívne výsledky, ale aj tu platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Azda sa niekomu v ďalekej Prahe už uľútostilo pozerať na doslova biedne postavenie košického hokeja, svoju úlohu tu určite zohrala aj výstavba Východoslovenských železiarní /VSŽ/, rozhodujúcim krokom však bolo spoločné stretnutie zástupcov vtedajšej Sekcie ľadového hokeja pri ÚV ČSZTV a ministerstva národnej obrany. Bolo to začiatkom roka 1962 a obe strany sa dohodli na vzniku novej Vojenskej telovýchovnej jednoty /VTJ/ Dukla Košice so zameraním na hokej. Okrem toho si určili aj cieľ – v priebehu niekoľkých rokov dostať košických vojakov – hokejistov do najvyššej súťaže, teda do I. čs. ligy. Myšlienka to bola naozaj pekná, i keď jej realizácia si vyžadovala nemálo práce.

 

TREŤOTRIEDNI LEN NA PAPIERI

Kto poznal vtedajšiu vojenskú hokejovú hierarchiu tak mu muselo byť všetko jasné. Do Dukly Jihlava rukovali na základnú vojenskú službu skutočne iba tí najlepší, neskôr napríklad takí hráči ako Vincent Lukáč či Igor Liba. Nie náhodou, veď Jihlava mala stále iba jediný cieľ – pokúsiť sa získať majstrovský titul. „Béčkari“ sa uplatnili v druholigových Litoměřiciach a tých čo zostali, tzv. tretiu triedu čakala cesta do – pre mnohých – ďalekých Košíc. Niektorí z týchto „bažantov“, ako sa vo vojenskom žargóne hovorilo nováčikom, na Slovensku dovtedy nikdy neboli a teda veľa o ňom nevedeli. Tí ctižiadostivejší sa netajili tým, že povolávací rozkaz čakali do Jihlavy, alebo aspoň na sever Čiech. Pricestovali na východ republiky predovšetkým z jej západnej časti – z Plzne, Litvínova, Pardubíc, Prahy, Kladna, Brna, ale dokonca aj z Bratislavy, odkiaľ bol aj tréner Miroslav Nitka. Nakoniec, nikto z tej prvej party, ktorá sa v jeseni 1962 zišla v objekte „kadetka“ na Komenského ulici /dnes ten objekt slúži predovšetkým colníkom/,neľutoval,  že musel narukovať tak ďaleko od svojho domova. Chlapci po základnom vojenskom výcviku a zložení prísahy sa mohli venovať plne hokeju a sám generál Jaroslav Tykal sa k nim správal ako k vlastným deťom. Samozrejme, podmienky mali veľmi ďaleko k tým, ktoré majú hokejisti dnes, ale vždy to v tej Dukle bolo lepšie, ako v najlepšom bojovom útvare. 

Ústredné telovýchovné orgány rozhodli, že Dukla Košice nemusela začínať v najnižšej súťaži, ale o dve vyššie, teda v krajských majstrovstvách, z ktorých sa stala divízia. Po prvýkrát sa oficiálne predstavila košickým divákom 16.októbra 1962, kedy hostila oficiálnu reprezentáciu Maďarska. Na vtedy ešte úplne neznámy „domáci“ celok sa prišlo pozrieť vyše 3000 ľudí a premiéra nedopadla najlepšie – vojaci prehrali 5:7. V nasledujúcich dňoch v prípravných stretnutiach vyhrali nad Rumunskom 4:3, L. Mikulášom 9:0, Sabinovom 17:0, Svitavami 14:1, B. Bystricou 5:1... Už tieto zápasy nie veľmi zohratého mužstva naznačili, že by na postup do I. ligy nemuseli potrebovať dlhé roky...

 

PREVALCOVANÍ SÚPERI

Prvý a zároveň posledný bod Dukla stratila až v 8.kole po remíze v Kežmarku 2:2. Niektorí súperi však dostali poriadnu „nakladačku“: Sp. Podhradie 19:1 a 13:1, Krompachy 18:0 a 14:1, Prešov 12:1...  Niektoré stretnutia vojakov však priniesli celkom vyrovnané súboje, o čom svedčia aj ich výsledky: okrem spomínaného zápasu v Kežmarku to boli V. Šariš –Dukla 1:2, Sp. Nová Ves – Dukla O:1, Lok. Košice – Dukla 2:3 a ešte Prešov – Dukla 3:6. O suverénnom vystupovaní vojakov v ich prvom a zároveň poslednom ročníku krajských majstrovstiev /divízie/ svedčí aj konečná tabuľka ročníka 1962/63:

1.     Dukla Košice     14  13  1  0     121:13     27

2.     Tatran Prešov   14  12  0  2     102:52     24

3.     Lok.Košice         14    8  0  6       59:52     16

4.     Kežmarok          14    6  2  6       71:50     11

5.     Sp.Nová Ves      14    6  1  7       40:49     13

6.     Krompachy        14    3  2  9       33:100     8

7.     Sp.Podhradie     14    2  2  10     31:100    6

8.     V.Šariš                14     2  0  12     31:88      4

Najlepším strelcom súťaže sa stal futbalista /!/ Tatranu Prešov L.Pavlovič s 30 gólmi, ktorý si neskôr vykopal členstvo v elitnom futbalovom Klube ligových kanonierov – v 1.čs. lige dal úctyhodných 164 gólov. Až za ním s poriadnym odstupom nasledovali dvaja hráči už postupujúceho celku do II. ligy – Kolláth a Mokrý s 15 gólmi.

Dukla Košice svoju prvú úlohu splnila ľahko, teda v pohode a bez zakolísania. Pred ňou však stála oveľa, oveľa ťažšia...

 

„ZAHRIEVACIE KOLO“ JEDNOZNAČNE V PROSPECH KOŠÍC 

Pred začiatkom pre Košice historického ročníka II. hokejovej ligy 1963/64 všetci jej účastníci, teda 32 mužstiev v celom Československu, museli odohrať Pohár II. ligy. Ťažko dnes s odstupom vyše polstoročia hodnotiť, prečo sa taká súťaž musela hrať, ale pre nováčika to bola ideálna príležitosť na získanie tak potrebných skúseností.

Slovenská, teda D-skupina mala 8 účastníkov, teda rovnako ako tri skupiny v Čechách. Každú z nich rozdelili na dve časti a tak sa o pohárovú trofej zápolilo spolu v ôsmich skupinách, teda na Slovensku boli dve. Vojaci si bez problémov poradili s L. Mikulášom, nad ktorým vyhrali 10:3, B. Bystricu zdolali 9:0 a Poprad 5:1. Nezastavila ich ani Žilina, víťaz tzv. západnej skupiny na Slovensku. Tá podľahla Košiciam 2:7. Z Českých krajov sa do záverečných bojov dostali Opava a Motorlet Praha. Ani v polofinále Dukla nenašla premožiteľa – nad Opavou vyhrala 9:5.

Dukla svoju víťaznú cestu úspešne zavŕšila finálovými víťazstvami nad Motorletom Praha. Najskôr na domácom ľade pred vyše 5000 divákmi 8:3 a rovnakým výsledkom sa v prospech hostí skončila aj odveta v Prahe! Druholigový nováčik tak potvrdil svoje kvality aj ambície.

Práve preto premiéra nováčika II. ligy doma proti Popradu bola tak trochu sklamaním. Po víťaznej ceste pohárovou súťažou Dukla s Podtatrancami iba remizovala 5:5.

 

VOJACI SA PRESTRIEĽALI MEDZI ELITU

Ani deľba bodov s Popradom nezastavila víťazné ťaženie Košičanov za nekompromisným cieľom – postupom do I. ligy. Dôkazom toho bolo aj to, že po prvýkrát prehrali až v 18.kole v Bratislave s rezervou Slovana 4:5, ale napriek strate bodov zostali na čele tabuľky s impozantným skóre 105:38 a s trojbodovým náskokom pred Trenčínom. Z vtedy ešte predpokladaného napínavého súperenia o celkové prvenstvo v D-skupine II. ligy a tým zároveň o postup do kvalifikácie nebolo nič. Košickí vojaci doslova valcovali všetkých súperov a po 21.kole z celkového počtu 28 už nikto nepochyboval, že celkovým víťazom sa stanú vojaci z košickej „kadetky“. Vtedy už pred Trenčínom mali 9-bodový náskok, ktorý do konca sezóny ešte zvýšili. Trenčania dokonca v nasledujúcich siedmych kolách už ani raz nevyhrali a nechali sa predbehnúť hokejistami Slovana Bratislava B. Pritom sa pôvodne rátalo s tým, že o celkové prvenstvo v   D-skupine II. ligy bude zápoliť trio vojenských celkov Dukiel – okrem Košíc, Trenčín a Nitra. Darmo, vojaci vedeli dodržať slovo. V Jihlave svojho času sľúbili, že na východ republiky pošlú skutočne kvalitných mladých hráčov, síce bez veľkých mien, ale patrične perspektívnych a ctižiadostivých.

 

O dominantnom postavení Dukly Košice v slovenskej skupine II.ligy svedčí aj pohľad na prvú polovicu konečnej tabuľky ročníka 1963/64.

1.     Dukla Košice                 28   23    4   1     186:61            50

2.     Slovan Bratislava B       28   15    3  10    102:86            33

3.     Dukla Trenčín               28   13    6    9     128:102  32

4.     LVS Poprad                   28   11    5   12     95:98     27

5.     Nitra  a 6.B.Bystrica  po 27  bodov, 7.Žilina 23 b., 8. L. Mikuláš 5 bodov.

Napriek presvedčivému prvenstvu v D-skupine II. ligy bol postup do najvyššej súťaže ešte poriadne ďaleko. Košice čakala náročná kvalifikácia s víťazmi troch skupín II. ligy v Čechách a na Morave. Boli to KPS Brno, Motorlet Praha a Slavoj Č. Budějovice, pričom všetci už mali skúsenosti z pôsobenia v I. lige a Slavoj bol dokonca v roku 1951 majstrom Československa.

 

V Košiciach však už vtedy vládol hokejový ošiaľ. Získať vstupenky na stále ešte otvorený zimný štadión sa podobalo zháňaniu lístkov na tohtoročný svetový šampionát. Záujem o ne stúpal zo stretnutia na stretnutie, pretože vojaci z Košíc aj v kvalifikácii kráčali od víťazstva k víťazstvu. Nečudo, že na malej ploche sa tiesnilo až 5000 divákov. Dukla vo svojom úvodnom kvalifikačnom vystúpení zdolala KPS Brno 6:2. Potom vyhrala v Č. Budějoviciach 4:2 a v Prahe nad Motorletom 6:5, keď už vyhrávala 5:2. V odvete doma „dala na frak“ Juhočechom 6:1 a napriek nasledujúcej prehre v Brne 1:4 bolo o historickom postupe Košíc definitívne rozhodnuté! Nadšených „iba“ 3000 divákov v záverečnom kvalifikačnom vystúpení odpustilo svojim miláčikom prehru s Motorletom 4:6. Vojaci už nemali žiadnu motiváciu vyhrať a okrem toho sa vedelo o dobrých vzťahoch medzi nimi a touto telovýchovnou jednotou, ale čo už... Postupovali tieto dve mužstvá a po skončení stretnutia si mohli navzájom blahoželať.

Konečná tabuľka kvalifikácie o postup do I. čs. ligy 1963/64:

1.     Dukla Košice                 6          4          0          2          27:21               8

2.     Motorlet Praha              6          3          1          2          28:25               7

3.     KPS Brno                      6          3          1          2          19:23               7

4.     Č. Budějovice               6          1          0          5          19:24               2

 

KLOBÚK PRED NIMI DOLE!

Hráči Dukly Košice, pôvodne prevažne z českých oddielov, sa pohostinným Košiciam odvďačili pre ne vytúženým postupom medzi československú hokejovú elitu. Napriek tomu, že mnohí z nich si po vybojovaní účasti v I. lige zobliekli vojenskú uniformu a vrátili sa domov, kde ich často čakal klub v nižšej súťaži. Všetci ale bojovali ako levy. Ešte pri rozcvičke pred kvalifikačným stretnutím v Brne sa zranil L. Rys, ktorého materským oddielom bolo Kladno. Keď ho na nosidlách vynášali z ľadovej plochy tak plakal. Nie kvôli bolesti, ale preto, že nebude môcť hrať. Nakoniec ho sanitka po ošetrení doviezla späť na štadión a tak si mohol zahrať v poslednej tretine.

 

Hokejisti boli v meste zrazu obľúbenejší než futbalisti. Historický postup sa všetci zainteresovaní, teda od fanúšikov cez hráčov, funkcionárov a predstaviteľov armády i kraja snažili osláviť po svojom, ale oficiálne oslavy boli, z dnešného pohľadu, veľmi skromné. Tréner Miroslav Nitka dostal odznak Vzorný tréner, väčšina hráčov pre zmenu Čestný odznak ČSZTV, tých najlepších povýšili do hodnosti slobodníka. Nechýbali však ani finančné odmeny a samozrejme tzv. opušťáky /voľno na 2-3 dni s možnosťou vycestovať z Košíc/. Čo sa týkalo tých poddôstojníckych funkcií tak niektorí si pásky na nárameníky prišili priamo tam na oslavách...

 

O postup hokejistov Dukly Košice sa zaslúžili mnohí hráči. Aj tí, ktorí v Košiciach strávili iba rok a vybojovali účasť v II. lige. No najťažšiu a najvýznamnejšiu úlohu zohrali tí, ktorí vyhrali D-skupinu II. ligy a prešli cez „ohňové bojové pole“, ktoré predstavovala kvalifikácia s ďalšími tromi víťazmi skupín II. ligy v Čechách a na Morave. Kto tvoril toto mužstvo, ktoré Košičania doslova milovali a jeho hráčom sa snažili splniť všetko možné i nemožné? Boli to brankári: Jiří Holeček /Slavia Praha/, Vladimír Balbín /Praha Sokolovo/, Miroslav Prochazka /Litvínov/, Vladimír Brabec /K. Vary/, hráči: Ivan Čuhár, František Kolláth, Milan Kvasnica, Milan Tajcnár /všetci Slovan Bratislava/, Jiří Šaloun, Miroslav Tunka, Lubomír Rys, Otto Schiller /všetci Kladno/, Tibor Měkyňa a František Dratva /obaja Opava/, Petr Bavor a Pavel Lang /Brno/, Petr Landsman, Zdeněk Pešek /Pardubice/, Stanislav Rob /Č.Budějovice, Ivan Šafranek /Slavia Praha/, Jiří Deděk /Praha Sokolovo/, Jan Rossler /Praha Smíchov, Miloš Hildebrand /Třebíč/. Tréner Miroslav Nitka, rodák zo Stropkova prišiel do Košíc z Bratislavy.

Z pôvodného tímu, ktorý začal v sezóne 1962/63 zápoliť v krajských majstrovstvách /divízii/ sa na slávnom postupe do I. ligy o dva roky neskôr podieľali iba F. Kolláth, M. Kvasnica a M. Tunka.