Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vojna sa nikdy nekončí – Pavol Janík

Vojna je definovaná ako pokračovanie politiky inými prostriedkami. Obdobie rokov 1946 – 1991, teda do rozpadu ZSSR, sa zvyčajne označuje ako studená vojna. Tá sa však nezačala až po druhej svetovej vojne, ale už porážkou porevolučnej intervencie vo vznikajúcom Sovietskom zväze. Bola prerušená horúcou vojnou v rokoch 1939 – 1945, z ktorej Sovietsky zväz vyšiel ako nespochybniteľný víťaz demonštrujúci svoju obrovskú silu. V dôsledku výsledkov druhej svetovej vojny a nového pomeru síl sa obnovila studená vojna, ktorá očividne pokračuje aj dnes – bez realistických prognóz, že by sa niekedy mala skončiť.

 

Čo znamená studená vojna? Aké zbrane sú v nej povolené? Koľko v nej môže byť mŕtvych? Keďže ide o pokračovanie politiky, tak sa v nej dozaista uplatňujú prostriedky na dosiahnutie politických cieľov. Diplomatickým jazykom sa im vraví zadržiavanie, odstrašovanie či zatlačovanie, pružná odveta a tiež vzájomné garantované zničenie. Podľa aktuálneho pomeru síl súperiacich veľmocí.

 

Presný dátum vypuknutia aktuálnej etapy studenej vojny, ktorá nadviazala na druhú svetovú vojnu, je známy. Za jej začiatok sa pokladá prejav britského premiéra Winstona Churchilla v prítomnosti amerického prezidenta Harryho Trumana vo Fultone 5. marca 1946. Predseda londýnskeho kabinetu vtedy vyzval vytvoriť vojenský blok anglofónnych štátov ako protiváhu ZSSR.

 

Prvý raz po vojne sa vrátil k pojmu železná opona. Tento termín pôvodne použil šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie. Aktivity W. Churchilla koncom vojny a bezprostredne v máji 1945 však vypovedajú jasne. Partiu so sovietskym spojenectvom dohral ešte pred definitívnym skončením druhej svetovej vojny. Poradca Clark Clifford pripravil pre prezidenta Harryho Trumana koncepciu s názvom Americká politika vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Stalinovou reakciou bolo obvinenie z vojnového podpaľačstva.

 

Zmenený postoj USA k spojencovi v rámci protihitlerovskej koalície najzrozumiteľnejšie charakterizujú citáty z uvedeného dokumentu: „Adepti sily rozumejú len jazyku sily. USA teda musia hovoriť takýmto jazykom (...) treba ukázať Sovietskemu zväzu, že disponujeme dostatočnou silou nielen na odrazenie útoku, ale aj na rýchle vojenské zničenie ZSSR (...) potrebujeme vysoko mechanizovanú armádu, schopnú výsadku vzduchom i cez more. USA sa musia pripravovať na jadrovú i bakteriologickú vojnu, pretože táto vojna môže byť totálna na súši i na mori a vo vzduchu...“ – napísal Clifford. Tieto zásady pokračovali v Trumanovej doktríne. Začali sa preteky v zbrojení.

 

Ľudstvo sa teda krátko po požiari svetového konfliktu ocitlo v prípravách na rozpútanie ďalšieho dejstva vojnovej tragédie. Nešlo iba o zákonitý prejav nezmieriteľného sporu protikladných civilizačných koncepcií. Existujú aj pragmatickejšie vysvetlenia zrážky protichodných vitálnych ambícií.

 

Formálne sa vzťahy medzi hlavnými arbitrami sveta skutočne prezentovali ako politika globálne antikomunistická na jednej strane a globálne protiimperialistická na strane druhej. Propagandistické nálepky však neboli prvoradé. V podstate vždy išlo o obojstranné veľmocenské záujmy – síce s ideologickým zdôvodnením, ale aj s rešpektovaním pomeru síl.

 

Ako inak objasniť odmietnutie pomoci Sovietskeho zväzu gréckym partizánom, ktorí chceli vo svojej krajine budovať socializmus, a Angličania už nemali dosť síl ani peňazí, aby im v tom zabránili. Tak pomohli Američania. Samozrejme – poraziť gréckych partizánov, ktorí priniesli nesmierne obete v boji proti fašizmu.

 

Alebo ponechanie revolúcie v Portugalsku svojmu osudu. V polovici 70. rokov 20. storočia po voľbách, v ktorých uspeli komunisti, boli ulice a námestia v Lisabone pomaľované kosákmi a kladivami. Ibaže vtedy pre Varšavskú koalíciu boli dôležitejšie helsinské rokovania o uvoľnení napätia vo svete a to nebolo možné zlúčiť s etablovaním socializmu v západoeurópskej krajine, ktorá patrila do záujmovej sféry USA a bola členom NATO.

 

A čo vrelé, či aspoň hrejivé vzťahy USA so socialistickým Rumunskom, vrátane obchodu so zbraňami. Nehovoriac o iránsko-irackej schizofrénii USA. Najskôr podporovali Saddáma proti Iránu, potom sa stal nepriateľom číslo jeden. Prečo Američania i Rusi podporovali aj viaceré režimy, ktorých orientácia sa nezhodovala s ich proklamovanými hodnotami?

 

Je vôbec označenie studená vojna opodstatnené a zodpovedá reálnej medzinárodnej situácii, ktorá dodnes nevychladla?

 

V kórejskej vojne v rokoch 1950 – 1953 zahynulo alebo utrpelo zranenia niekoľko miliónov ľudí. Takmer polovica vojsk bojujúcich proti severokórejskému štátu boli Američania. Asi 400 tisíc. Z nich padlo, bolo zranených alebo zajatých vyše 140 tisíc.

 

Vo Vietname bojovalo pol milióna amerických vojakov. Mŕtvych a ranených ťažko spočítať. A čo Blízky a Stredný Východ, Stredná Amerika, Afganistan, Afrika a tak ďalej?

 

Napriek poznaniu, že studená vojna nie je úplne priliehavým pomenovaním skutočnosti, možno sa ju pokúsiť definovať.

 

Ponúka sa záver, že vojna je studená, ak nie je svetová. Ak sa na nej priamo nezúčastnia všetky hlavné veľmoci a ak nie je raketovo-jadrová. To všetko dovedna sú podmienky nutné. Či aj postačujúce, možno ukáže budúcnosť. Počet mŕtvych zrejme nerozhoduje. Studená vojna je stav medzi vojnami horúcimi. Tak to aspoň doposiaľ bolo a je.

 

Spravodajské služby sú významným faktorom medzinárodných vzťahov, pretože vypĺňajú priestor medzi diplomatickým pôsobením a vojenským útokom. Výzvedné inštitúcie sú vždy vo vojne a využívajú všetko, čím disponujú. Voľným okom sotva spozorovateľné súperenie mocností sa odohráva v piatich hlavných oblastiach. Jednou z nich je SIGINT, čiže Signal Intelligence, do ktorej môžeme zahrnúť aj komunikačnú, elektronickú a telemetrickú špionáž, teda COMINT, ELINT a TELINT. Ďalšou je agentúrne spravodajstvo, čiže Human Intelligence, slovom HUMINT. Neodmysliteľnou súčasťou boja o myslenie ľudí je psychologická a ideologická diverzia. Osobitnou kapitolou sú tajné operácie, spojené s atentátmi a vraždami. Na dosiahnutie stanovených cieľov sa využívajú špeciálne akcie ozbrojených útvarov zvláštneho určenia.

 

Dodnes krvácajúcou ranou na novej mape Európy i na globálnom svedomí liberálnej demokracie, ale najmä reálnou tragédiou konkrétnej krajiny je agresívna vojna v rozličnej intenzite vedená proti Srbsku. Mnohí ju pokladajú za začiatok presunu ozbrojených konfliktov na územia slovanských štátov.

 

Uvedená prax potvrdila, že územie suverénneho štátu môže byť – v rozpore s chartou Spojených národov a bez schválenia bezpečnostnej rady OSN – vojensky napadnuté. Bez vyhlásenia vojny. Názor, že občianske práva a slobody sú mravne nad suverenitou štátu, je správnou víziou, ale k nej vedie ešte dlhá cesta, ktorá vyžaduje najmä vytvorenie a rešpektovanie objektívnejších bezpečnostných mechanizmov. Jedna krajina nemôže byť žalobcom, sudcom a vykonávateľom rozsudku.

 

Čo vlastne bolo skutočným dôvodom agresie? Vstup USA do tejto vojny nemožno zdôvodniť údajným zastavením nového Hitlera v srbskom vydaní. Nešlo ani o zastavenie násilia a porušovania práv albánskej menšiny. Najväčšie presídľovanie kosovských Albáncov nastalo po 20. marci 1999, teda po stiahnutí medzinárodných pozorovateľov z Kosova, proti ktorému srbský parlament protestoval. Spojené štáty nemali záujem využiť konštruktívne možnosti diplomatického postupu.

 

Návrhy riešenia Srbom predložili nie ako dohodu, ale ako ultimátum. Ako by suverénna krajina mohla pristúpiť na voľný priechod vojsk NATO bez akýchkoľvek obmedzení a prekážok do každého miesta vtedajšej Juhoslávie, vrátane jej vzdušného priestoru a teritoriálnych vôd? To nebola dohoda, ale diktát. Je evidentné, že USA, a teda aj NATO, rátali s odmietnutím spomínaných požiadaviek, aby si otvorili si dvere na bombardovanie.

 

Zapojenie sa do bombardovania Juhoslávie bolo v americkom Kongrese schválené len s prevahou 15 hlasov, čo ukazuje na rozpaky v samotných USA. Viacerí majú výhrady k selektívnosti postupu Spojených štátov. V súvislosti s Kosovom očividne ide Američanom o zabezpečenie vplyvu v tejto časti stredomorskej oblasti. Svoju úlohu iste zohrala snaha napraviť to, čo sa im spolu s Angličanmi nepodarilo po druhej svetovej vojne, keď sa ich pokus o intervenciu do Albánska skončil fiaskom.

 

Mimochodom – kto dnes garantuje ochranu ľudských práv Srbov v Kosove? Málokto si už zrejme spomenie na vyhlásenie prezidenta Clintona, že po krátkej okupácii Kosova vojskami NATO, budú etnické problémy prekonané.

 

Slovákom nie je osud niekdajšej Juhoslávie ľahostajný. Nielen preto, že vo Vojvodine na severe Srbska žije významná slovenská menšina, ktorá vždy mala optimálne podmienky pre svoj kultúrny rozvoj. Reťaz konfliktov, v ktorých bola účasť zahraničných mocenských centier spočiatku skôr latentná, akoby nemala koniec. Po relatívnom vyriešení jedného problému sa otvára ďalšie ohnivko.

 

Navyše – lavíny etnických konfliktov sa nedajú zastaviť a pokračujú až do úplného vyčerpania svojej energie, ktorá sa nahromadila dlhodobými neblahými historickými skúsenosťami. V súvislosti s Kosovom USA demonštrovali politickú vôľu silou presadzovať svoje predstavy kdekoľvek na svete a prinútiť k tomu aj svojich spojencov. Ale účasť európskych členov NATO bola v pomere k nasadeniu amerických leteckých síl len symbolická. Vojna stála USA asi tri miliardy dolárov. Kosovská kríza znamenala tiež pre americký priemysel nové vojenské objednávky. Len v rokoch 1999 a 2000 to boli niekoľkomiliardové čiastky amerických dolárov. To popri strategických zámeroch ako dôvod útoku na Juhosláviu vyzerá presvedčivejšie.

 

Niet pochýb, že história bombardovanie Kosova sa zaradí do galérie veľmocenskej arogancie USA. Prezentovaný postup svedčí o sile Spojených štátov, ale nie o pochopení ich svetovej zodpovednosti.

 

Určite nemožno obísť postoj slovenskej vlády k bombardovaniu Juhoslávie. Predovšetkým išlo o hanebný krok proti krajine, ktorá verejne odsúdila augustovú inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Po druhé – neboli sme vtedy ešte členom NATO, a tak sme mali s NATO rokovať ako suverénna krajina. Vláda nezískala ani záväzok náhrady ekonomických škôd, ktoré takýmto rozhodnutím utrpíme. Už pri bombardovaní Bosny – vtedy ešte nad územím Československa – niekoľko dní nad našou krajinou prelietavali americké lietadlá, keď zodpovední politici požiadali Američanov, aby nás – aspoň pro forma – požiadali o oficiálny súhlas.

 

Pripomenul som len niekoľko kamienkov do celkovej mozaiky sveta, v ktorom sa údajne pred 30 rokmi skončila studená vojna a nastalo mierové rozširovanie zóny demokracie a prosperity. Tak aspoň zneli naivné vyjadrenia najvyšších predstaviteľov našej prvej politickej garnitúry po novembri 1989. Ich rétorika zodpovedala tvrdeniam amerického filozofa a ekonóma Francisa Fukuyamu, ktoré vložil do svojho diela Koniec dejín a posledný človek (1992). História však pokračuje ďalej – aj so svojimi studenými i horúcimi vojnami.