Vodné dielo Gabčíkovo – vzácna perla i naše rodinné striebro – Stanislav Kubánek

Priznám sa, že ako občan, v súvislosti s výstavbou vodných elektrární – laik, som svojho času vzal na vedomie výstavbu vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros a tým to pre mňa na určitý čas skončilo. Veď dve susedné a spriatelené krajiny podpísali zmluvu o spoločnej stavbe, náš štát, vtedy ešte ČSSR, mal na ňu vyčlenené prostriedky a všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku. To už bolo skutočne tak dávno, že pred napísaním tohto príspevku som si musel prelistovať niektoré publikácie len preto, aby som sa orientoval aspoň v desaťročiach. Keď som však zistil, že zmluvu medzi Československom a Maďarskom podpísali obe strany ešte v roku 1977, tak mi to doslova vyrazilo dych! Veď odvtedy prešlo už takmer 40 rokov – čo všetko sa odvtedy u nás i vo svete udialo...

 

Stavba, ktorá mala byť príkladom spolupráce dvoch, ako sa vtedy hovorilo, bratských krajín, sa však začala dostávať do slepej uličky ešte pred samotným začatím stavebných prác. Tie sa síce začali o rok po podpise zmluvy, ale o ďalšie štyri maďarská strana žiadala prerušenie výstavby pre nedostatok financií. Československo však pokračovalo vo výstavbe vodného diela a platilo aj práce za Maďarov...

 

O mnohom som sa dozvedel až neskôr, po roku 1990. Nakoniec, pre nikoho nebolo tajomstvom, že Praha už pred rozdelením federácie nemala záujem podieľať sa na riešení ťažkostí, súvisiacich s budovaním vodného diela na Dunaji, vraj to je výlučne náš slovenský problém. So záujmom sme neskôr sledovali ťahanice medzi vládami Slovenska a Maďarska, neskôr „vstúpil do hry“ Medzinárodný súdny dvor v Haagu. To už „Gabčíkovom“ ako sme zvykli krátko nazývať toto vodné dielo, žila celá novovzniknutá samostatná republika. Maďari síce lobovali od Viedne po New York, podporovala ich prakticky celá západná Európa, my sme v tom boji boli sami ako kôl v plote. Nakoniec sa ukázalo, že pravda bola na našej strane.

 

Už keď som začal pôsobiť vo vysokej politike a ako prispievateľ a ako prispievateľ do dvojtýždenníka Slovenský rozhľad jeden z čitateľov mi zaslal list s prílohou, ktorá obsahovala výber citátov niekoľkých politikov a médií, ktoré sa týkali výstavby unikátneho vodného diela na Dunaji. Tieto citáty som si odložil, kto si prečíta nasledujúce riadky, tak si určite pomyslí, že som urobil dobre. Žiaľ, sprievodný list sa mi niekde stratil, na ňom bolo aj meno odosielateľa a ja tak nemám ani možnosť poďakovať sa mu za jeho námahu. Dúfam, že stále patrí medzi verných čitateľov Slovenského rozhľadu a tak mi prepáči, že ho nemôžem uviesť ako zberateľa výrokov, ktoré by nemali zapadnúť do zabudnutia.

 

„Vodná elektráreň Gabčíkovo je v Európe najneľudskejšia a najkrutejšia stavba a dôsledky jej existencie budú namierené proti základným ľudským záujmom... Žijeme pod terorom mafie politikov, pohybujúcich sa v pomyselnom zločinnom, začarovanom kruhu a ekonómov, inžinierov a technikov s hanebnou odbornosťou“.

Miklós Duray, v denníku Új Magyarországh, Budapešť 12.7.1991, v t.č. poslanec FZ ČSFR

 

„...necitlivý a nedemokratický postup a prejavená neústupčivosť /Slovenska/... ide o zanedbateľný energetický prínos.

Josef Vavroušek, Praha 1989, /neskôr minister životného prostredia ČR/

 

„ ... Výstraha potomkom... Sústava vodných diel Gabčíkovo zostane našim potomkom ako výstražný príklad aplikácie československého variantu stalinskej poučky o boji s prírodou.“

Juraj Holčík, 1990, v tom čase poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR za VPN, o.i. uznávaný vedec biológ – ichtyológ

 

„... mně zaráží, že se na Slovensku postupuje tak tvrdě vuči kritikum tohoto projektu... bude-li realizován kanál, bude větší /než Suezský a Panamský/... největší kanál na světe i mimo nej...“

Petr Pithart, 14.8.1991 Praha, vtedy predseda vlády ČR v rámci ČSFR

 

„... riaditeľ tohto maďarského národného parku tvrdením, že vinou výstavby Vodného diela Gabčíkovo vyschne Neziderské jazero, doslova šokoval Rakúsko.“

Neue Kronen Zeitung, Viedeň 26.10.1992

 

Nepochopiteľné je najmä to, že tak tvrdo, nekompromisne a neodborne vystúpili proti výstavbe priehrady na Dunaji vystúpili odborníci, vedeckí pracovníci, s titulmi pred menom i za ním, akými určite boli Juraj Holčík i Jozef Vavroušek, dnes už obaja nebohí. Nakoniec i známy iredentista a neúnavný bojovník proti samostatnému Slovensku Miklós Duray je pôvodným povolaním geológ s titulom RNDr. Veď všetci tí odporcovia výstavby tohto vodného diela, ktorí ešte žijú, sa dnes musia červenať za svoje – zdôrazňujem /!/ oficiálne vyhlásenia o tzv. stalinskom projekte, mafiánoch v politike a ich terore v súvislosti s touto stavbou, na ktorú sme dnes hrdí my a po nás budú aj naši potomkovia. Na Maďarskej strane oficiálny odpor proti „Gabčíkovu“ prežíva dodnes a to i napriek rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Prečo to všetko? Názor jednej časti politikov i verejnosti spoza Dunaja sa dá pochopiť – ide o určitú nenávisť všetkého čo je spojené so Slovenskom. Žiaľ, aj ešte federálne i české orgány, pokiaľ sme mali spoločný štát a Praha bola jeho hlavným mestom, sa k útokom na výstavbu tohto vodného diela chovali veľmi macošsky: je to vraj vaša, slovenská záležitosť, dajte si ju teda do poriadku doma, od nás pomoc ani podporu nečakajte – takéto oficiálne i kuloárne informácie a direktívy prichádzali k Dunaju od Vltavy. Našťastie sme ukázali susedom i svetu, že si dokážeme urobiť poriadok a presadiť svoje aj sami.

 

Dnes hovoríme o Vodnom diele Gabčíkovo ako o perle /R. Fico/, či slovenskom rodinnom striebre. Áno, je to tak. Dlho však trvalo, než sa perla, či rodinné striebro opäť vrátili do našich rúk. Našťastie, postarala sa o to táto súčasná vláda, ktorá sa pozerá predovšetkým na naše národné záujmy.

Stanislav KUBÁNEK, poslanec NR SR /SMER-SD/