Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Voľby spred obrazovky – Štefan Nižňanský

 „Jediným cieľom žurnalistiky má byť služba. Tlač má obrovskú moc, ale ako nespútané prúdy zaplavujú celé kraje a pustošia úrodu, tak aj neskrotené pero slúži iba zmaru“.

Mahátma Gándhí

 

Už prvý kalendárny mesiac nového roka 2018 priniesol dôkazy o rôznom prístupe k poslaniu i k chápaniu kedysi hrdého novinárskeho stavu.

Prešľapy neskúseného a zmäteného politika, akým prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska je (a zrejme navždy aj ostane), kritizuje čoraz viac ľudí, ktorým osud našej vlasti nie je ľahostajný. A zďaleka nejde len o politikov. Ostatný raz (ale isto nie naposledy) pretiekol pohár na Nový rok. Spôsob udeľovania štátnych vyznamenaní, no najmä Kiskov (?) výber laureátov rozdelil spoločnosť. A to v rozpore s ústavným chápaním prezidentského úradu. K prirodzeným fyzikálnym a v tomto prípade i spoločenským a politickým konštantám patrí aj tretí Newtonov Zákon akcie a reakcie. Zadubenosť, ignorantstvo, národná necitlivosť či neznalosť vytekajúca z prezidentského paláca ako močovka z hnoja núti mnohých zďaleka obchádzať jednu z bratislavských dominánt. Nečudo, že sa zrodila myšlienka oceňovať ozajstné osobnosti Slovenskej republiky inde aj inak. Dubčekovu cenu má udeľovať vláda 1. mája za mimoriadny umelecký, športový, podnikateľský, výskumný alebo iný spoločensky významný čin. Hurbanovu cenu chce zase udeľovať predseda parlamentu občanom za mimoriadne významné zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja demokracie alebo ústavnosti v Slovenskej republike. Keď sa o tom dopočul „hlavný kohút“ na ústavnom hnojisku, vyskočil na jeho vrchol a nahnevano zakikiríkal... Štátne ceny Alexandra Dubčeka a Jozefa Miloslava Hurbana presadili vlani na jeseň poslanci vládnej koalície. Teraz ich Kiska napadol na Ústavnom súde.

 

Nepredpokladám, že by Ústavný súd dal za pravdu prezidentovmu urazenému výkriku. Právo a spravodlivosť by sa mali opierať aj o etiku, česť i zdravý sedliacky rozum. Ktovie či sa hlava štátu iba sčemerí alebo sa rovno rozleje na kolomaž..., až sa dozvie, že na jeho súhlas ani na stanovisko Ústavného súdu SR nečakalo vydavateľstvo Mayer media? K výročiu vzniku samostatnej a úspešnej Slovenskej republiky totiž uviedlo 18.januára 2018 do života reprezentatívnu knihu Lenky Mayerovej „25 slovenských rokov“? V preplnených historických priestoroch Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca v Bratislave udelili tiež počas slávnostného večera Ceny Extra plus za prácu v prospech SR.

 

Myslím, že to, čo sa podarilo novinárke a vydavateľke Lenke Mayerovej – Eremiášovej, bol ani nie tak „husársky kúsok“, ako skôr štátnický počin! Veď tam v honosnom prostredí verejne ocenili: trojnásobného predsedu vlády SR Vladimíra Mečiara, dvojnásobných prezidentov SR a ČR Ivana Gašparoviča s Václavom Klausom, politikov, poslancov FZ ČSFR a Národnej rady SR Jozefa Prokeša, Sergeja Kozlíka, Jána Slotu, Tibora Mikuša, Štefana Nižňanského, Matúša Kučeru, Júliusa Bindera i spolutvorcu Ústavy SR Jána Cupera. Ceny si prevzali aj lekár Štefan Hrušovský, kozmonaut Ivan Bella, bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, generálmajor Emil Vestenický, profesorka cirkevných dejín Emília Hrabovec, operný spevák Martin Babjak, sochárka Ľudmila Cvengrošová, herci Eva Kristínová a Jozef Šimonovič i predseda politického subjektu Práca slovenského národa Roman Stopka. Laureátmi ceny In memoriam sa stali: kardinál Ján Chryzostom Korec a poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer i generálmajor v.v. Rudolf Tvaroška. Tak veru - síce bez štátneho súhlasu aj bez mainstreamových a bulvárnych médií – podujatie bolo vydarené, veľkolepé i užitočné. Najmä v dobe, keď sa slovenskú štátnosť snažia nám - občanom republiky - ukradnúť, zničiť a pošliapať tí, ktorí boli pred štvrťstoročím proti nej a sú i teraz. A Kiska ich práve za to, že všetko slovenské, národné, kultúrne (v korupčne ovládnutom mediálnom priestore) spochybňujú oceňuje a vyznamenáva.

 

Pán prezident, nezabudnite že v našej krajine sa nad Tatrou nielen blýska, že riava čistej vody si vyhĺbi koryto a že na Slovensku stále platí aj ľudové príslovie: „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva!“

 

Ďalšie dva príklady súvisia s prezidentskými voľbami v susednej Českej republike. Podľa mňa to vlastne ani neboli úplne slobodné voľby, ako skôr referendum proti Zemanovi.

Napriek tomu (alebo práve preto?) Miloš Zeman zvíťazil a stal sa opakovane hlavou Českej republiky. V priamej voľbe dokonca získal o stotisíc voličských hlasov viac ako v minulých voľbách!

 

Pripomeňme si ako hustla atmosféra, ako rástlo napätie v susedskej krajine s blížiacim sa rozhodujúcim okamihom. A tým modrým klinom z rozdelenej bielo-červenej štátnej vlajky boli na politickej a spoločenskej scéne v kampaniach kandidátov práve médiá. Zväčša zaujaté, neobjektívne, manipulačné, zákerné, útočné – lebo skorumpované. Až tak, že kvôli provokácii dokázali za tridsať grošov predať novinársku česť i stavovskú hrdosť a na falošný novinársky preukaz prepašovali do volebnej miestnosti ukrajinskú aktivistku Anželinu. Tá potom polonahá zaútočila s písomným odkazom na hrudi na prezidenta Zemana... Vetchý starec podopierajúci sa paličkou našťastie nedostal infarkt ani ho nezasiahla mozgová mŕtvica. Isto, zrejme tým hlboko sklamal organizátorov tohto politického vabanku. Pre dohratie prezidentského mariáša tak museli ešte vyskúšať aj ďalšie ťahy. Kartou, vytiahnutou z rukáva, mali byť záverečné televízne debaty vysielané naživo. Do štúdia na Tv Barrandov sa k narcisovi Jaromírovi Soukupovi posadil iba Miloš Zeman, ktorý takúto „pohodičku“ pri uplatnení metódy „prázdneho kresla“ náležite využil. O dva dni neskôr už ale nasledoval pravý slovný duel Drahoša so Zemanom takpovediac na ostrie noža v divadle Karlín. Zorganizovala ho aj vysielala súkromná televízna stanica Prima. Hlučných sekundantov bolo v hľadisku dostatok z oboch strán, no Zemanovi to opäť neprekážalo. Za miništrovania (od ucha k uchu sa usmievajúceho) moderátora Karla Voříška svojho neskúseného politického protivníka verejne „vyškolil“ ako učiteľ nepripraveného žiačika.

 

Platí, že do tretice všetko dobré!  Vrcholom prezidentských kampaní - ako všade na svete - mala byť diskusia v priamom prenose verejnoprávnej Českej televízie deň pred voľbami. No všetkými masťami mazaný a mediálnymi vetrami ošľahaný, skúsený Václav Moravec  na poslednú chvíľu odmietol  moderovať rozhodujúci súboj dvoch finalistov. Uviedol, že nechce byť hromozvodom Zemanovej kritiky voči ČT. A tak televízny duel , vysielaný 25. januára 2018 od 20.00 hodiny, viedla Světlana Witowská. Neodškriepiteľnou pravdou je - bola najkrajšia zo všetkých! No tým by som výpočet pozitív skončil. Žiaľ, sufražetka v roli moderátorky nepochopila, že v tej televíznej debate nie je ona tou najdôležitejšou a na mňa pôsobila ako vycvičená hašteráčka z trojuholníkového námestia s Uhelným trhem v pražskom Starom meste. V prvej časti bola nervózna a netrpezlivá, skákala do reči, podsúvala spravodajské, lobistické a iné záujmové témy aj otázky. Pôsobila málo žensky, nesprávala sa ani ako dôstojná hostiteľka, ktorá by mala, chcela či nebodaj vedela (!)  - v prípade potreby – rozkokošených kohútov upokojiť. Dokonca kádrovala všetkých - od prezidentských kandidátov až po baby na hradných toaletách... Úplne v závere si preto lišiak Zeman neodpustil  zdanlivé poďakovať sa jej za to, že „nebola závislá od nikoho iného, ako sama na sebe“... 

 

Občania v sobotu rozhodli. K zmene na Hradčanoch teda nasledujúcich päť rokov nedôjde.

Sčasti by som chápal rozčarovanie, smútok i zúfalstvo, ba aj zlosť všetkých oligarchov, lobistov, politikov, sociológov, politológov i českých novinárov, ktorí minuli ohromné množstvo peňazí aj energie nadarmo... Ich sa totiž Zemanovo víťazstvo bude priamo dotýkať.

 

Keď som však sledoval ako vo večerných Správach RTVS informujú o prezidentských voľbách redaktori, ktorých platíme my, koncesionári, ostal som v nemom úžase.

Akýsi mladíček s titulkom Matúš Dávid vplietol do správ v opakovaných živých vstupoch z Prahy - okrem základných aktuálnych a faktografických informácií) – aj svoje názory a pocity, čím porušil nielen Štatút RTVS ale najmä princípy objektívnej žurnalistiky a etiku profesionálneho spravodajstva. Diváci na Slovensku chceli a potrebovali mať iba to základné a najdôležitejšie o výsledku a priebehu prezidentských volieb v Českej republike. Napriek tomu sa spomínaný zahraničný redaktorík uchýlil k manipulácii a dokonca až dva razy propagandisticky a „ješitne“ zašveholil čosi o tom, že: „prezident Zeman urazil novinárov“... Nedoložil však konkrétnu ukážku, nevysvetlil ako a čím. Nebolo to podstatné ani najdôležitejšie, no naznačilo (či skôr potvrdilo) veľa. Najmä to, že patrí k tomu istému stádu, ktorí sa s víťazstvom Miloša Zemana nestotožnili, ktorým prekážal, prekáža a bude prekážať aj naďalej. Zrejme zabudol, že je vyslaným redaktorom zo Slovenska, že má vystupovať a reprezentovať najmä a predovšetkým koncesionárov verejnoprávnej televízie. Samozrejme, pokiaľ mu vedľajšie príjmy aj úlohy a príkazy nedáva tiež niekto iný? 

 

Sledoval som voľby priebežne a podvečer – po ohlásení výsledkov - som videl aj živý vstup zo Zemanovho volebného štábu. Zaujímalo ma preto, ako a čím urazil staronový český prezident Miloš Zeman citlivého redaktorka z Bratislavy? Veď počas priameho prenosu nič také neodznelo... Až neskôr som sa z webových zdrojov dočítal viac.            

Český prezident Miloš Zeman sa ako víťaz volieb samozrejme poďakoval svojim priateľom za pomoc a podporu. Ďalej sa venoval otázkam novinárov. Na otázku, čo bude v pozícii prezidenta ČR robiť inak, reagoval: „Chcel by som byť pokornejší, menej sebavedomý a otvorenejší voči ľuďom, ktorí majú iné názory, ako mám ja. Chcem byť aj menej arogantný. Chcem ale bojovať za to, čomu hovorím aktívne občianstvo. Presvedčil som sa, že nielen novinári, ale aj niektorí politici majú inteligenciu podstatne nižšiu, ako je inteligencia normálnych občanov, preto som za to, aby občania mohli rozhodovať nielen v referende, ale aj v priamej voľbe starostov či hajtmanov."

 

Chcel by som na záver týchto riadkov odkázať televíznej „netýkavke“ Matúšovi Dávidovi, že v tomto s Milošom Zemanom (pri výkonoch a výplodoch mnohých tiež novinárov) súhlasím. Odporúčam mu nezabúdať na odkaz Gándhího aj ďalších veľkých a múdrych mužov histórie i na to, že v Čechách aj na Slovensku je (viac ako on) známe porekadlo o TRAFENEJ HUSI...

Mgr. Štefan Nižňanský