Voľby, ktoré vojdú do histórie – Dušan Konček

Slováci majú po rokoch od pádu komunizmu už svoje skúsenosti s demokraciou a prišlo k tomu, že sa vracajú k tomu základnému – byť alebo nebyť. Dve volebné obdobia pod vládou Smeru ukázali voličom, že všelijaké vládne zlepence nemajú dobrý vplyv na rozvoj Slovenska. Vláda jednej strany má svoje úskalia lebo v prípade chýb sa zodpovednosť nedá zvaliť na toho druhého či tretieho v koalícii. To teda znamená, že cesta vládnutia jednej strany je postavená na kvalite a zodpovednosti ľudí, ktorí vládnu. Pre malý štát akým Slovensko je takáto cesta schodná a dalo by sa povedať, že aj najideálnejšia.

 

Volič má svoje vyše 25-ročné skúsenosti, noví voliči sa síce vzrušujú nad novovznikajúcimi stranami, ktoré však majú také zvrátené názvy ako Sieť, Skok, či Sen, ale to je len chvíľkové zrušenie. Strany, ktoré vznikali po roku 89 prakticky zanikli, tak HZDS ako SDKÚ, drží sa iba KDH a SNS, ktoré majú vychádzajú z tradičných slovenských hodnôt, u KDH je to rodina u SNS národ. Obidve tieto strany prešli svoju tŕnistú cestu demokracie a samozrejme nie bez chýb. Keď prišla strana Smer, špekulovala o akejsi tretej ceste, ale potom pochopila, že jediným riešením ako byť úspešnou je – postaviť sa za štát, za jeho obyvateľov a do toho spadá aj agenda KDH či SNS. Aj preto a tieto strany vo voľbách pohybujú len na úrovni 7-9 percent, čo je ich základná členská základňa, v prípade KDH klerici, u SNS zasa nacionalisti jemnejšie povedané národovci. Pokus o stranu Most- Híd sa zdal projektom zaujímavým, ale vágnym. Projekt „ani ryba - ani rak“ v kontexte „byť alebo nebyť“ totiž nemôže mať a ani nemá nijakú dlhodobejšiu perspektívu. Strana Sieť je tiež projekt na dve volebné obdobia, keď neuspeje v prvom v druhom stratí glanc. Podobne ako v prípade prihlúpleho projektu akéhosi „ vyskoč Janka“. Podobní vyskoč Jankovia majú tendenciu rýchlo doskákať.

 

Strana Smer začala po počiatočnom tápaní tvoriť istý druh stratégie, ktorý sa však musel selektovať podľa toho ako sa vyvíjala situácia nielen doma ale aj o svete. Slovensko je súčasťou EÚ i NATO, to sú mantinely, ktoré ohraničujú nielen vládnutie tej ktorej strany, či koalície, ale dnes možno povedať, že aj samotnú demokraciu, posledné udalosti o svete o tom jednoznačne hovoria. Posledné dni niektorých opozičných strán v parlamente /o zmene Ústavy SR/ ukázali celkom jasne, že ich poslanci nemajú ani „šajnu“ o tom, čo sa vo svete deje a tak „vybľakovali“ už asi naposledy, aby ukázali svoju hlúposť a stratu normálneho úsudku. Opatrenia proti terorizmu nie sú predvolebnou stratégiou Smeru, ale obranou proti stratégii terorizmu, ktorá nebude končiť Sýriou, pretože vytváranie chaosu bude pokračovať a ak sa nezmenia niektoré politiky svetových lídrov, máme do činenia s dlhodobým problémom. Ten sa bytostne týka aj Slovenska. To je len jeden príklad. Druhý je domáci. Nie som prívržencom takých či makových balíčkov, pripadá mi to skôr ako akési milosrdenstvo chudobe. To ma na týchto balíčkoch rozčuľuje najviac. Iste, nie sme bohatý štát, nemáme strategické suroviny, máme iba ľudí. Z balíčkov síce cítiť, že sú pre ľudí, ale nemohlo sa to urobiť nejako inak, aby to malo vládnuci rozmer? A nie povedzme to rovno populistický.

 

 Ak by totiž prišla iná vláda /čo nehrozí/ môže ich mávnutím ruky zrušiť. Z tohto uhla pohľadu to totiž vyzerá ako poistka a aj preto môže opozícia vykrikovať o populizme. Nikto nepochybuje, že v prípade volebného víťazstva Smeru budú balíčky splnené a naplnené, ak sa pravda zasa niečo vo svete neschumelí /čo sa aj čaká/. Z tohto uhla pohľadu ide potom skôr o opatrnosť Smeru ako o populizmus. A opatrnosť gazdu sa vždy medzi slovenskou pospolitosťou cenila. To znamená, že aj u voličov. Takže vystúpenie „analytikov“ Baránka a Leška, samozrejme proti balíčkom, malo celkom opačný efekt medzi verejnosťou. A len prispelo k tomu, aby sa voliči ešte viac zamysleli na tým – byť alebo nebyť. Medzi voličmi to rezonuje stále viac a viac. Výskumy verejnej mienky k voľbám už aj Paľo na detvianskych lazoch berie neberie ako bernú mincu a tak ako iní tvrdí, že Smer by mohol pokoriť aj 50 percentnú hranicu. Ale to by musel vytvoriť verejné páky na kontrolu moci, pravdaže nie sprofanované mimovládky, ale taký mechanizmus, ktorý by fungoval ako indikátor, kde v prípade prehriatia svieti červená. Ak by sa tak udialo ešte do volieb, 5. marca 2015 by sa objavila ďalšia 5-ka s nulou na konci a ťah za jeden povraz by bol realitou. Aj tak však budúcoročné voľby vojdú do histórie Slovenska, tretí krát bude Smer vládnuť, čo sa doteraz nepodarilo ani jednej strane, otázka s akými percentami je teda výlučne v rukách Smeru.