Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Viedenská arbitráž je nezabudnuteľná – Dušan D. Kerný

Prípad Lászlóa Csatáryho má pre slovenskú verejnosť viac rozmerov. A po prvý raz za dlhé roky, ak nie desaťročia aj mimoriadny význam pre jazyk, ktorým hovoria a píšu médiá. Dlhé desaťročia sa totiž hovorilo o hanebných deportáciách slovenských občanov, ktoré sa opierali o zákonodarstvo a ustanovenia snemu a vlády prvej Slovenskej republiky. No pokiaľ ide o výročia a dátumy konkrétnych udalostí, sa v pozoruhodnej zhode tak v starom ako aj v tomto režime nehovorilo, nepripomínalo, neuvádzalo, kam prináležali miesta, odkiaľ sa deportácie konali. Pre celé generácie sa tak až teraz stáva zreteľnejšie, kde bolo územie Slovenskej republiky a kde fašistického horthyovského Maďarska. Jedine komu to nebolo treba vysvetľovať, sú obete deportácií a aj to najmä preto, lebo raz hľadali útočište na jednej, inokedy na druhej strane hranice. Csatáryho prípad zviditeľnil dlho zatlačované vedomie o Viedenskej arbitráži a okupácii tretiny územia a obyvateľstva Slovenska neprijateľným režimom. Prvým režimom v Európe, ktorý dlho pred Nemeckom prijal rasové zákonodarstvo. Teraz je zrejmejšie, odkiaľ pokiaľ siahalo územie zvole maďarského okupačného režimu. A aké je neprípustné akýmkoľvek spôsobom v dnešnej bezhraničnej Európe obnovovať verejne alebo skryte, viditeľne alebo vo vedomí ľudí neprijateľné hranice.

Je to nielen problém, ako sa o tom píše teraz v maďarčine, ale dokonca aj v češtine. České médiá hovoria o Csatárym, že bol policajtom v Košiciach, ktoré prináležali vtedajšiemu Maďarsku. Alebo píšu, že boli súčasťou vtedajšieho Maďarska. Pozrite si však slovenské noviny – seriózni autori píšu jednoznačne: Košice, súčasť Slovenska, ktorú Maďarsko okupovalo po Viedenskej arbitráži. Alebo: Košice súčasť okupačného maďarského režimu. Treba si to uvedomiť – kde sa zrazu v češtine, ktorá je taká citlivá na všetko nemecké – ako to hanebne ukázala ich tohtoročná predvolebná prezidentská kampaň – berie taký jazykový ohľad na Košice, súčasť Maďarska? Kde sa to v tých Čechoch zrazu berie, keď ide o Slovákov?! Zápas o jazyk je zápasom o dejiny a naopak. To sme sa za posledných dvadsať rokov presvedčili neraz. Treba si uvedomiť: Viedenská arbitráž je nezabudnuteľná. Musíme citlivo reagovať na akékoľvek pokusy navracať a zahmlievať akúkoľvek neprijateľnú minulosť – či už kráľovskú maďarskú alebo len maďarskú. László Csatáry nebol iba policajt, ktorý sa zúčastnil na deportáciách vyše 15 700 košických Židov – na likvidácii mnohovrstevnej komunity metropoly východného Slovenska. Bol členom Kráľovského uhorského žandárstva – až do konca roka 1944 bolo Maďarsko kráľovstvom. Kráľovské žandárstvo zostalo pod týmto názvom zachované aj po roku 1918 a bolo rozpustené až v roku 1945. Kráľovskému uhorskému žandárstvu pripadla i ochrana vojenskej hranice. Isteže, pod maďarským názvom Csendörség si toto všetko súčasník nepripomenie, ale pre slovenského príjemcu je zrejme dôležité vedieť, že išlo nielen o žandára, policajta v bežnom slova zmysle, ale o príslušníka, veliteľa kráľovského maďarského a isteže nie uhorského žandárstva.

V horúcom vlaňajšom dvadsiatom júnovom dni mal tlačovú konferenciu k prípadu Csatáry minister spravodlivosti vlády SR. Bola to jediná jeho tlačovka, na ktorej som sa zúčastnil, a o to väčšmi som si všimol, že minister ubezpečil prítomných: mám osobný záujem na odovzdaní Csatáryho spravodlivosti. Je to dobre, keď vidíme, ako pomaly sa ešte dnes postupuje v Budapešti, v hlavnom meste štátu, v ktorom mohol L. Csatáry pokojne desať rokov žiť a žil by ďalej nebyť pátrajúcich redaktorov britského denníka...