Viac žičlivosti, tolerancie a menej zloby i nenávisti – Jozef Kuchár

Na Slovensku sa skončili ďalšie voľby. Priniesli mnoho rôznych prekvapení, spokojnosti, potešenia, ale aj sklamanie. Smútok zavládol v radoch tých, ktorým priveľmi zachutila politika a jej prostredníctvom rôzne výhody aj veľká moc. A práve tú sa im nepodarilo udržať. Viacerí sú nespokojní a hľadajú vinníkov. Veď ich mená chýbajú na zozname sto päťdesiatich poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Bezprostredne po voľbách si uvedomili, že z večera na ráno sa stali iba trpaslíkmi na politickej a spoločenskej scéne. Niektorí verní priatelia si ich zrazu prestali všímať, zahrňovať pozornosťou a hľadajú si nových. Do parlamentných lavíc okrem iných už nezasadnú Figeľ, Hrušovský, Brocká, Hudacký, Zajac, Kahanec, Muránsky, Abrhán, Hlina, Jozef Mikloško, Uhliarik, Přidal ani Frešo, Dzurinda, Mikloš, Kaník, Mikuš, Krajcer, Miškov, Jozef Kollár, Novotný a niektorí ďalší.

 

Pre mnohých občanov našej krajiny je to dobrá správa. Avšak zlou správou je, že poslanecký mandát opäť rôznymi cestami získali aj prebehlíci a politickí turisti. V priebehu volebného obdobia zradili stranu, za ktorú kandidovali, aj priateľov, s ktorými spolupracovali. V nových straníckych tričkách budú reprezentovať iný program. Lipšic, Jurzyca, Fedor, Hrnčiar, Procházka, Beblavý aj Žitňanská sú opäť na politickom výslní.

 

Poslancami sú aj naďalej ľudia, ktorí svojimi prejavmi a celkovým správaním dlhodobo znižovali úroveň politickej kultúry aj parlamentnej demokracie. Znevažovanie politických protivníkov z vládnej strany, arogancia a zloba boli trvalou súčasťou ich pôsobenia v NR SR. V ich slovníku v rámci rôznych diskusií dominovala neznalosť problémov a nízka úroveň profesionality. Navyše, neuvedomovali si hodnotu vypovedaného slova. Zabudli na nevratnosť myšlienok, ktoré vyslovili. Môžbyť, že v novom volebnom období to bude aspoň o niečo lepšie. Menej zloby, nenávisti a viac vzájomnej tolerancie, kontinuity a žičlivosti.

 

Všetci, čo dostali dôveru voličov by mali pracovať tak, aby ľuďom svojimi rozhodnutiami a postojmi neubližovali, a historici sa na ich činnosť pozerali s úctou a nie pohŕdaním, ktorého sa viacerým, čo aj naďalej budú v parlamente sedieť, dostávalo mierou vrchovatou. Hľadanie slušnosti, objektívnosti, vzájomného porozumenia pre veci prospešné, je síce v politike ťažké, zložité, avšak vlieva vieru, optimizmus a najmä nádej.