Úkladná vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej je veľkou tragédiou pre ich najbližších a tvrdou ranou zasiahla drvivú väčšinu Slovenska. Tí, ktorí poznajú moju žurnalistickú tvorbu ma oslovili, aby som sa tiež vyjadril ako sa staviam osobne k úcte a bolesti pozostalých. Urobil som tak už na podaktorých iných portáloch a keďže do Slovenského rozhľadu prispievam už dlhšiu dobu, patrí sa o tejto smutnej udalosti vyjadriť a prihovoriť k čitateľom tiež.

Moja skúsenosť hovorí, že je dobré a veľmi ľudské, ak človek dokáže úprimne, bez pátosu vonkajšej okázalosti precítiť úžasnú bolesť druhého, lebo je to aj odraz jeho duševného dozrievania. Poznám mnoho takých ľudí a je pre mňa školou učiť sa od nich potláčaniu emócií a hnevu vo chvíľach najťažšieho a najbolestnejšieho sužovania vlastnej duše. Veľa raz som pri takých ľuďoch stál a robil s nimi rozhovory a bolestných úmrtiach ich statočných synov a dcér. Z vlastného vnútorného presvedčenia.

Nie som politikom, nikdy som ním nebol ani sa necítil ním byť, i keď som sa medzi mnohými aj tými vrcholovými, doma a vo svete pohyboval. Rád stojím na rodnom chotári, ktorý bol, je a myslím si aj zostane so všetkou vyzretou a kvalitnou dedovizňou itinerárom k šťastiu. “Alma mater” mi ukazovala kroky k vedychtivej dospelosti aj v čase, keď som bol ešte dieťa a otec ako politický väzeň spolu s pánom Antonom Srholcom a inými museli nasávať svojimi životmi ožarovanie  v jednej známej väznici päťdesiatych rokov minulého storočia z tamojšej rádioaktívnej rudy. O tom píšem verejne prvý raz, ale keď som sa o tom s pánom Srholcom rozprával a dotkol sa aj veľkej ľudskej bolesti, povedal: "S námahou, ľútosťou, bolesťou a pokorou musíš v sebe hromadiť a chrániť svetlo. To je zmysel celej tvojej činnosti. Tento svet iné ani nečaká. Ak nie si svetlom, nedávaš nič."

 Mohol by som písať aj o ťažkých povojnových rokov mnohých iných ľudí, ktorých bratia a sestry, otcovia a dcéry ležia na cintorínoch, ktoré desaťročia v tichom úžase a s pietou vo vlastnej duši navštevujem. Doma i v zahraničí. Nedávno som taký pocit prežíval nad hrobom Karola Poláka, pre mňa jedinečného a dlho nedostižného športového komentátora, od ktorého som sa mohol dlhé roky učiť tomu krásnemu, ale aj náročnému poslaniu. On to verejne nerozprával, ale pred svoju obrovskú skúsenosť, žurnalistickú vyzretosť dokázal prácou vyšetrovať a aj drobným ľuďom približovať láskavým slovom svoje majstrovstvo láskou, vysokou profesionalitou, vierou v konečné fair-play zápolenie.

Ak brutálne zavraždia mladého človeka, ktorého nádejou bola možno tiež žurnalistická veľkosť a statočnosť, tá bolesť tých, ktorí ho milovali, podporovali, žili s jeho radosťami a starosťami musí byť neopísateľná a úžasne bolestivá. Vo mne popri kondolenčných slovách zármutku predovšetkým rodičom zosnulých detí uchová táto bolestivá rana naďalej vieru v ľudskosť a spravodlivosť.

 Chápem a prijímam, že periféria dnešnej civilizácie sveta pre mňa zostane i ďalších rokoch zložitá. Píšem o tom v inom článku pod názvom Sedem zmrznutých bezdomovcov, vlk a ovce. Svoj pohľad na taký svet som zavesil na iný portál – Športlandia.sk, lebo čitateľov internetových novín Slovenský rozhľad som si z úcty k ich tvorivému úsiliu nedovolil v krátkom čase znova zaťažiť ďalším článkom z môjho žurnalistického potfólia.