Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

VEREJNÁ TRIBÚNA: Hokejová legenda čaká na vytúžený dôchodok – Vladimír Mezencev

Je to skutočná legenda česko-slovenského hokeja, i keď na ňu nedávno zabudli. Jednoducho je nepozvali do Bratislavy na stretnutie bývalých reprezentantov ČSSR a Sovietskeho zväzu. Samozrejme, Vincent Lukáč túto „malú nepozornosť“ prežil... Jeho zbierka medailí a ocenení je skutočne pestrá. Má dve zlaté zo svetových šampionátov /1977 Viedeň, 1985 Praha/, striebornú zo ZOH 1984 v Sarajeve. Reprezentoval aj na zimnej olympiáde 1980 v Lake Placid /USA/, tam však mužstvo ČSSR skončilo až piate. V roku 1983 prevzal Zlatú hokejku – cenu pre najlepšieho čs. hokejistu ročníka 1982-83, dvakrát sa stal kráľom ligových strelcov, nastúpil v 146 oficiálnych medzištátnych stretnutiach a dal v nich 70 gólov. V najvyššej čs. súťaži odohral 14 ročníkov, nastúpil v nich v 513 zápasoch a zaznamenal v nich 398 gólov. Obdivuhodná je jeho vernosť rodným Košiciam: pôsobil v nich od žiakov až do veku 31 rokov. Len potom mu umožnili hrať v cudzine. Zo štrnástich prvoligových ročníkov 13 odohral za VSŽ Košice, iba jeden /1981-82/ počas základnej vojenskej služby musel obliekať dres Dukly Jihlava.

V rokoch 1985 – 1991 hrával za popredné tímy v SRN, Rakúsku, Anglicku a Škótsku. Pritom do zahraničia mu umožnili odísť až po získaní druhého titulu majstra sveta. Vyberať klub si však nemohol. Poslali ho do západonemeckého Rosenheimu – a tam hral. Väčšia časť jeho zárobku putovala však na účet podniku Pragosport, ten bol aj jeho skutočný zamestnávateľ. Dnešné pokolenie hokejistov nevie nič o tom, ako za bývalého režimu naši najlepší odchádzali do zahraničia. Pokiaľ snívali o NHL a mali predpoklady v nej pôsobiť – zostávala im iba jedná cesta – emigrácia. Tá však preňho nebola nikdy riešením, veď by – keď už nie navždy, tak na celé roky stratil kontakt so svojími najbližšími.

Vincent Lukáč je zaujímavá osobnosť aj z pohľadu pôsobenia bratského tria. So starším bratom Imrom a mladším Jozefom tvorili trojicu, bez ktorej si vtedajší tím VSŽ Košice nikto nevedel predstaviť. Spolu na ľade sa však neobjavovali. Vinco z nich bol najtalentovanejší, najctižiadostivejší a nakoniec aj najúspešnejší. Už menej úspešná však bola jeho trénerská činnosť, či už pôsobil v materských VSŽ Košice, alebo Žiline, či dokonca v reprezentácii SR ako asistent Jozefa Golonku. To, že sa vynikajúco rozumie hokeju, o tom nikdy nemusel nikoho presvedčovať, je úplná samozrejmosť. Zároveň i to, že nikdy nešiel cestou kompromisov, vždy sa riadil tým, že „čo na srdci, to na jazyku“ – a to sa v našich zemepisných šírkach nenosí. Preto mu majitelia či prezidenti hokejových klubov veľa príležitostí neponúkali a tak nečudo, že tých šancí trénovať bolo ako šafránu... Veľká škoda pre náš hokej. Vinco, so svojim srdcom na dlaní, mohol byť žiarivým príkladom pre mnohých mladých nádejných hokejistov...

Verejnosť si čerstvého šesťdesiatnika /ako ten čas letí !/ v posledných rokoch viac pripomína ako politika než skutočnú úspešnú hokejovú legendu. Vincent Lukáč si užil svoje: nečakanú stratu milovanej manželky Evy, neskôr nevydarené a medializované vzťahy, podpálenie drahého automobilu i ako objekt nekompromisných útokov bulváru v čase svojho pôsobenia vo vrcholovej politike. Z veľkej popularity vo verejnosti mu poriadne ubralo nešťastné vyjadrenie o vzájomnej úcte medzi mafiou a ním, opakované do omrzenia na televíznych obrazovkách. Netajil, že ho láka pôsobenie v politike. Začal v komunálnej a potom už jeho cesta viedla priamo do parlamentu. Vykonávanie funkcie poslanca NR SR ho však veľmi sklamalo. Intrigy, rozhodovanie v kuloároch, zákulisné taktizovanie – na to všetko jednoducho nemal žalúdok. Preto už v predčasných voľbách 2012 nekandidoval...

Na svätého Valentína, teda 14.februára sa Vincent Lukáč, zaradí už medzi šesťdesiatnikov. Ťažko povedať, či sa mu už ako jubilantovi zmení život k lepšiemu a nájde si uplatnenie v niektorom solídnom klube. Pokiaľ budeme vychádzať z doterajších skúseností tak skôr nie než áno. A tak bude tento bývalý hokejista, ktorý dlhé roky svojou hrou a najmä svojími gólmi prinášal radosť zaplneným zimným štadiónom nielen od Košíc po Plzeň a Litvínov, naďalej doslova živoriť a čakať ešte dva roky na vytúžený dôchodok. Svojmu pôvodnému povolaniu – baníctvu – sa tento absolvent Baníckej fakulty VŠT Košice nikdy nevenoval a žiadna kariéra ho už v tomto odbore nečaká...