VEREJNÁ TRIBÚNA: Úspechy a pády prešovského vrcholového športu v rokoch 1950 - 1990 – Jozef Kuchár

Vyše deväťdesiattisícový Prešov sa vďaka svojej bohatej histórii a veľmi významným tradíciám v rôznych oblastiach spoločenského, kultúrneho a najmä športového života už dávno dostal do centra pozornosti nielen vo vlastnej krajine, ale aj za jej hranicami.

O tomto meste sa najmä v rokoch 1950 – 1990 s úplnou samozrejmosťou hovorilo, že je mestom vzdelanosti mládeže a športu. Niet sa čo čudovať. Veď v tom čase bola metropola Šariša centrom rekordného počtu škôl, v ktorých študovala mladá generácia nielen z celého prešovského regiónu. Príležitostí pre aktívne športovanie okrem iných vytvárali Pedagogická a Filozofická fakulta UPJŠ, Strojnícka fakulta VTŠ a najmä stredné odborné školy i gymnáziá. Medzi pedagógmi pôsobili aj viacerí aktívni športovci a učitelia s pozitívnym prístupom k telesnej výchove. Starobylý Prešov mal prívlastok onej večnej mladosti. Pravidelne sme sa o tom presviedčali v jeho uliciach a na mnohých športoviskách. Tie doslova zaplavovala mládež a prispievala k rozvoju masového a výkonnostného športu. Z jej radov vyrástli mnohí vynikajúci športovci a poprední reprezentanti vo viacerých športových odvetviach.

Pohľad do bohatej a obsažnej kroniky mesta a okresu, to je aj pohľad na mnohé výrazné úspechy, nezabudnuteľné športové triumfy, ktoré sa zlatými písmenami zapísali aj do pamätí tisícov priaznivcov futbalu, hádzanej, basketbalu, ľadového hokeja a ďalších športov. Ich aktéri v skromných podmienkach ale v žičlivej spoločenskej atmosfére prispievali svojimi hodnotnými výkonmi k mnohým víťazstvám a propagácii telovýchovných jednôt, oddielov a mesta. Za úspechmi sa skrývala dlhoročná cieľavedomá práca, odriekanie, talent, vytrvalosť aj nadšenie. Vrcholoví športovci pod vedením profesionálne zdatných trénerov a funkcionárov si veľmi dobre uvedomovali, že ten, kto nešportuje s láskou, neobetuje preň čas i sily, nejde na dno svojich možností – veľa nedosiahne a nemá čo svojim priaznivcom ponúknuť. Vedeli, že šport je v každej vyspelej krajine súčasťou každodenného života. Je prejavom mladosti, talentu, schopností a má priam magickú silu, ktorá sa v športovom Prešove doslova udomácnila najmä v širokej mládežníckej základni, v mnohých športových triedach a v rôznych strediskách. Príkladná starostlivosť o talentovanú generáciu a nevídané divácke zázemie, to všetko prinášalo mnohé presvedčivé výsledky. Tie sa pretavili do rekordnej účasti najlepších kolektívov v najvyšších československých dlhodobých súťažiach. O prvoligové body bojovali poprední hráči a hráčky v siedmych športových odvetviach.

Na mapu československého športu sa ako prví zapísali futbalisti. Stalo sa tak po mnohoročnom úsilí v roku 1950. Futbalový oddiel pod názvom ČSSZ Dukla Prešov postúpil do prvej ligy. Začiatok sa vydaril. Silný kolektív, skúsení tréneri a obetaví funkcionári sa začali postupne presadzovať. Mužstvo pod názvom Tatran dosiahlo rekord, keď v rokoch 1950-1966, plných šestnásť sezón bez jedinej prestávky bojovalo o čo najlepšie umiestnenie. Za štyridsať rokov Tatran absolvoval 31 prvoligových sezón. Na trénerskej lavičke sedelo až 37 trénerov. Najstabilnejšia bola prvá šestnásťročná etapa, v ktorej hráčov viedli Sedláček, Šteiner, Kuchár, Jozef Karel a Jačiansky.

Z postupu do prvej ligy sa postupne tešili: Sedláček v roku 1950, Jozef Karel a Sabanoš (1969), Jačiansky a Malaga (1977), Hojsík a Glovacký (1980), Nadzam a Bubenko (1990). Kalich horkosti v podobe pádu do nižšej súťaže museli vypiť: Šteiner a Jozef Karel v roku 1966, Moravec, Petroš a Ján Karel (1974), Baránek (1979) a Mihalčin (1988). V radoch Tatrana vyrástli mnohí vynikajúci futbalisti. Reprezentačné dresy obliekli Šimanský, bratia Karelovci, Semeši, Laco Pavlovič, Kuchár, Danko, Bomba a Holeš. Neskoršie ich nasledovali Igor Novák, Červeňan, Komanický, Vlado Rusnák, Seman, Stano Varga a Zvara. K dlhoročným oporám prešovského tímu patrili Kuchár, Večerka, Reimann, Ferenc, Vido, Pucher, Petroš - kráľ ligových strelcov v sezóne 1962/63 autor 19 gólov, ale aj Bubenko, Čabala, Mačupa, Labun a Majerník.

Na rozvoji prešovského futbalu sa podieľalo mnoho dlhoročných funkcionárov, medzi ktorých patrili predovšetkým Ján Dančo, Štefan Mäsiarik, Gejza Klimko, Branislav Gregor, Ján Soták, Vladimír Varga, Vladimír Bernasovský, Milan Palko a veľa ďalších priaznivcov koženej z rôznych oblastí ekonomického, kultúrneho a spoločenského života.

V roku 1956 sa na prvoligovej scéne objavili basketbalistky Slávie VŠ Prešov. Pod vedením trénera Mikuláša Kvoleka, ktorému pomáhal aj Ivan Bovan, družstvo tvorili: Fabiánová, Koperdáková - Siváková, Belušová, Marianová, Tomanóczyová, Kahancová, Manicová, Štefaniková, Železníková, Grečnerová, Manková, Kunová, Majorošová, Malczykova a Kopolovičová. Po obetavých výkonoch v konečnej tabuľke obsadili deviate miesto. Pod prvoligovými košmi obetavo bojovali o víťazstvá aj o záchranu, okrem iných Ivanyiová – Belejová, Baraneková, Winterová, Stanová, Čajková – Bovanová, Janoušková, Karasová – Vassová, Doležalová – Nováková, Volčková – Ilkovičová. V roku 1960 trénerské žezlo prevzal Juraj Filčák. Po ročnej prestávke Slávia opäť hrala v najvyššej súťaži. Po troch sezónach z nej vypadla. Potom nasledovali úspechy aj prehry. Za najúspešnejšie obdobie sa všeobecne považujú roky 1970-1983, keď kolektív Slávie Strojstav Prešov viedli Juraj Filčák a Marián Vojčík. V družstve sa vystriedalo a vyrástlo mnoho hráčskych osobností. K oporám patrili predovšetkým Iveta Poláková – Pavlovičová, mnohonásobná reprezentantka Československa a držiteľka striebornej medaily z Majstrovstiev sveta v Brazílii, Bebčáková, Lipovská – Červeňanová, Vassová, Fariničová, Jeleníková, Hajduková, Kosecová, Neubauerová, Šebejová, Pillarová, Rešková, Štefaníková, Dobiášová a viaceré ďalšie. V rokoch 1974, 75 a 76 prešovské basketbalistky patrili k najúspešnejším kolektívom prešovského okresu. Po roku 1984 družstvo Slávie hralo väčšinou v druholigovej súťaži a potom v Slovenskej národnej lige pod novým názvom BO Slávia UPJŠ Prešov.

Do skupiny najlepších sa po sezóne 1959/60 zaradili aj vodní pólisti.
Tento šport má v Prešove veľmi bohaté tradície. Prvé zápasy jeho nadšenci začali hrať už pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Medzi popredných hráčov patrili Jankovič, bratia Vajdičkovci, Klauzer, Weisser a mnohí ďalší. Zápasy o súťažné body hrali v Sabinove. Prešov nemal vyhovujúce kúpalisko. Situácia sa zmenila, keď otvorili kryté kúpalisko a bazén pod Kmeťovým stromoradím. V tých časoch už nastúpila nová vodnopólová generácia. Tvorili ju Kručay, Aman, Šraga, Tomič, Koša, Lenz, Azari, Talian, Demko, Zavacký, Dluhoš a ďalší nadšenci vodného športu. Kvalitnými výkonmi dokázali vybojovať pre Prešov po prvý raz v roku 1959/60 prvoligovú príslušnosť. Družstvo hralo pod názvom Lokomotíva Prešov. Po roku sa s prvoligovou čiapočkou rozlúčilo. Po dvoch rokoch pod taktovkou trénera Amana sa do ligy vodní pólisti vrátili. Nasledovalo neúspešné obdobie a v januári 1977 vznikol nový oddiel pod menom Slávia Slovšport Prešov, ktorý bol účastníkom národnej ligy.

Pevné miesto v bohatom československom športe dosiahli hádzanári Tatrana Prešov. Ligová premiéra bola 24. augusta 1958.
Do hľadiska hádzanárskeho ihriska pri Dome pionierov prišlo vyše 1500 divákov, zvedavých aj na súpera, ktorým bolo mužstvo z Gottwaldova. Pod vedením domáceho trénera Ladislava Šestáka hrali: J. Bukovič, A. Frolo, I. Kunay, K. Lukošík, O. Poliak, M. Ondrovič, J. Strelec, F. Tomčík a F. Tomko. Prešov zvíťazil 17:13. Medzi najväčšie úspechy patria dva tituly majstrov ČSSR a víťazstva v Čs. pohári v rokoch 1971, 1974, 1975, 1976. Prešovskú hádzanú reprezentovali výrazné osobnosti. Mnohí sa svojimi výkonmi dostali do reprezentačného tímu Československa. Viacerí hrali na majstrovstvách sveta. Lafko a Andrej Lukošik štartovali na XX. letných olympijských hrách v Mníchove v roku 1972. K úspešným reprezentantom okrem iných patrili Seruga, Ondrovič, Karol Lukošik, Murgoň, Gregor, Vasiľ Greňo, Rudo Horváth a Andrej Lukošik. Mužská hádzaná v terajšej etape patrí k najlepším v rámci Európy.

Účasť v prvoligovej československej súťaži si v sezóne 1963/64 obetavou hrou a kvalitnými výkonmi zabezpečili aj basketbalisti Lokomotívy OZKN Prešov.
V skromných podmienkach ale za výdatnej podpory priaznivcov tohto populárneho športu dokázali zúročiť mnohoročné úsilie obetavých dobrovoľných funkcionárov, ku ktorým okrem iných patrili Tibor Vislocký, Pavol Slavkovský, MUDr. Alfréd Stachy, MVDr. Hillár Andraško, Andrej Holod ale aj Július Kubečko, vtedajší tajomník OV ČSZTV. Prvoligový tím pod vedením trénera Ivana Bovana tvorili: Straka, Bombic, Molokáč, Kurian, Benko, Belej, Tkáč, Lux, Gajdár a ligoví hádzanári Poliak, Murgoň a Baránek. Potom k nim pribudli Kašper, Malarik, Nižník, Matula, Janda, Makúch a Baran. V sezóne 1964/1965 Lokomotíva obsadila v konečnej tabuľke desiate miesto a predbehla RH Pardubice, Spartak Brno, VSS Košice aj Lokomotívu Liberec. Prešovské obecenstvo sledovalo mnoho hodnotných zápasov v telocvični na terajšej Ulici 17. novembra. Vysokú úroveň mali stretnutia so Sláviou VŠ Praha, Iskrou Svit, Spartou Praha aj Slovanom Bratislava. V novom súťažnom ročníku trénera Bovana vystriedal hrajúci tréner Michal Belej a Ivan Baranek. Žiaľ, mnohé problémy, nedostatok finančných prostriedkov, starosti s priestorom na tréningy sa prejavili na celkových výkonoch mužstva. V silnej konkurencii sa Lokomotíva nedokázala presadiť a z najvyššej súťaže vypadla.

Najvýraznejšie úspechy v histórii prešovského športu dosiahli hádzanárky Lokomotívy ZVL Prešov. Prvý vstup do československej ligovej súťaže vybojovali v roku 1973 pod taktovkou trénera Dušana Daniša hráčky Labayová, Vrábľová, Jacišinová, Richvalská, Koporová, Dragulová, Piataková, Valachovičová, Gallayová, Baranová, Jiránková, Hlavatá, Bulíková, Danišová a Sabolová. V nasledujúcich rokoch získali štyri tituly Majsteriek ČSSR. Dresy so štátnym znakom obliekalo na čele s Labayovou štyridsaťosem reprezentantiek. Damitšová a Mažgutová hrali na OH 1988 v Soule a Trandžíková na OH 1980 v Moskve. Po roku 1990 sa situácia v ženskej hádzanej začala postupne meniť. Žiaľ, k horšiemu. Už dávnejšie sa medzi najlepšími nenachádza.

K populárnym športom patrili v Prešove aj kolky. Začiatky sa spájajú s rokom 1956, keď mužstvo Tatrana Prešov hralo svoje zápasy v kolkárni Jarkovej ulici. V roku 1975 sa situácia začala meniť a nadšenci toho športu sa usilovali o postup do najvyššej súťaže. Stalo sa tak v ročníku 1976/77, keď obsadili v národnej lige prvé miesto a postúpili medzi kolkársku elitu. Na tomto úspechu sa podieľali hráči Geczik, M. Vitkovič, V. Vitkovič, Dolhy, Foltin, Kočan, Kavulič, Pytlík, Ščambura a Škvarla. Žiaľ, po ročnom účinkovaní najvyššiu súťaž opustili. Príťažlivosť a popularitu bohatého športového života znásobovali mnohé podujatia s medzinárodnou účasťou. Nadšená a obetavá práca, vynikajúce organizačné schopnosti funkcionárov a predstaviteľov telovýchovného hnutia mali veľmi priaznivý ohlas nielen v ČSSR ale aj v zahraničí. Možno práve preto sa v Prešove uskutočnilo mnoho významných podujatí. K nezabudnuteľným patrí etapa cyklistických pretekov Berlín-Varšava-Praha, aj preteky okolo Slovenska mali viackrát štart v tomto meste. Prešov po prvý raz zažil premiéru svojho vstupu medzi dejiská vrcholových športových podujatí v roku 1970, keď sa uskutočnili Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji. Potom nasledovali majstrovstvá Československa v krasokorčuľovaní s medzinárodnou účasťou. Veľkej obľube sa tešili Medzinárodný stolnotenisový turnaj o pohár Dukelských hrdinov, Dukelské jazdecké preteky za medzinárodnej účasti v jednom z najmodernejších jazdeckých areálov v rámci Európy. Hodnotné podujatia pripravili futbalisti, hádzanári, basketbalistky a najmä hádzanárky zásluhou svojich štyroch víťazstiev v prvoligovej súťaži. Do kalendára vydarených podujatí patrí aj Pohár majstrov európskych krajín mužov a žien v kolkoch v roku 1987 aj tradičný Večerný beh víťazstva v uliciach mesta s nezabudnuteľným organizátorom Štefanom Stanislaym, najúspešnejším prešovským atlétom, viacnásobným reprezentantom a československým rekordérom v skoku do výšky výkonom 190 cm, ktorý dosiahol v roku 1929. K jeho obdivovateľom patrila aj Dana Zátopková. Početné obecenstvo so záujmom sledovalo cyklistické preteky pod názvom Večerné kritérium mesta Prešov na okruhu, ktorý meral 850 metrov. V meste organizovali aj preteky motocyklov. V októbri 1971 to bol už 21. ročník Šarišského rýchlostného okruhu. Posledným veľkým podujatím v spomínanom štyridsaťročnom období boli Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov v roku 1990, keď sa v prešovskej skupine predstavili reprezentanti ČSSR, Južnej Kórey, Rumunska a Švajčiarska.

K celkovému rozvoju telovýchovy a športu slúžili na vtedajšie časy mnohé pomerne moderné športové objekty. Okrem iných hádzanárske ihrisko a telocvičňa na Duchnovičovej ulici, hádzanársky štadión pri Dome pionierov, hádzanársky štadión s umelým osvetlením pri Strednej hotelovej škole, tenisové kurty na ulici Kapitána Nálepku, tenisový areál na Nábrežnej ulici, krytý plavecký bazén, letné kúpalisko, v ktorom sa hrala vodnopólová liga, futbalový štadión s atletickou dráhou a tréningovou plochou, futbalové ihriská v Solivare aj v Haniske, atletický štadión vo vysokoškolskom areáli, krytá jazdecká hala. K rozvoju hokeja prispel moderný zimný štadión otvorený v roku 1967 a potom pribudli športová hala pre hádzanárov na Baštovej ulici, hala pre hádzanárky na Nábrežnej ulici, viacúčelová hala pod Kalváriou, cyklistický štadión, hala pre stolných tenistov a kúpalisko na Sídlisku III. Športu slúžili aj vodná nádrž a kúpalisko na Sigorde a na Delni. Po roku 1990 sa mnohé zo spomínaných areálov a objektov stratili v nenávratne. Trestuhodná bola privatizácia krytého kúpaliska, jedného z najmodernejších na Slovensku. Za svojím štadiónom smútia cyklisti aj priaznivci jazdeckého športu, ktorí prišli o svoj moderný stánok. Šport v Prešove sa dostal na vedľajšiu koľaj. Jeho bývalé dobré meno šíria v najvyšších súťažiach už len futbalisti, ale predovšetkým hádzanári Tatrana Prešov, ktorí patria už mnoho rokov k najlepším v Európe. Ostatné odvetvia živoria a existujú iba vďaka skupinám obetavých dobrovoľných funkcionárov, nadšencov telovýchovy a sponzorov. Všetkých trápia zlé materiálne a najmä ekonomické podmienky.

Pred dvadsiatimi rokmi boli Prešovčania právom hrdí, že sa o ich meste hovorilo ako o meste športu a mládeže. Dnes už sa hovorí iba o meste mladých. Veď pribudla Prešovská univerzita, mnohé vysoké aj stredné školy. Žiaľ, mladí ľudia sa túlajú po uliciach, športoviská zívajú prázdnotou, ale herne, rôzne bary, diskotéky a krčmy praskajú vo švíkoch. Problémy v športe kompetentní dlhodobo ignorujú. Navyše, takmer nikto si nevšíma ani neoceňuje dobrovoľnú obetavú prácu organizátorov a funkcionárov, vykonanú v oblasti starostlivosti o novú športovú generáciu. Nedostávajú sa do pozornosti médií. Žijú a pracujú takmer v anonymite. Škoda, že predovšetkým peniaze sa krútia okolo lôpt a loptičiek.

Čím ďalej tým viac sa presviedčame, že rozvoju športu v metropole Šariša najviac škodí ľahostajnosť a povrchný prístup predstaviteľov mesta i poslancov pôsobiacich v rôznych zastupiteľských zboroch. Neuvedomujú si, že ľahostajnosť k telovýchove je súčasne ľahostajnosťou voči mladej generácii, voči zdraviu nás všetkých. A práve tento fakt by mal byť výkričníkom pre všetkých mocných nielen v meste ale aj v rámci kraja a celého Slovenska.