V EÚ sa musí občan presadiť – Dušan D. Kerný

Pohľad verejnosti na vrcholnú scénu Európskej únie je viac ako poučný. Pri májových voľbách do europarlamentu nás mohutne presviedčali, ako máme ísť k urnám, lebo musíme mať vplyv na rozhodovanie v Únii, občan sa musí presadiť, a preto je náš hlas dôležitý. Lenže namáhavé a zdĺhavé rokovania o tom, kto vlastne obsadí najdôležitejšie kreslá na čele Európskej komisie, na čele Európskej rady, kto bude vysokým predstaviteľom pre zahraničnú politiku alebo kto bude stáť na čele Európskej banky, nám ukázali mocenskú hru. V mnohom išlo nie o spoločné, verejné, transparentné rokovanie, ale najmä zákulisné. Možno sa stotožniť s vyhlásením, že v Bruseli to je hra o tróny. Vrcholom týchto rokovaní bola skutočnosť, že predstavitelia štátov sa dohodli aj o tom, kto by mal byť na čele Európskeho parlamentu. Tak to je už gól! Hľa, keď ide o jediný európsky politický orgán, do ktorého sa poslanci dostanú vďaka hlasom voličov, dopredu sa im určí, koho majú voliť, a to rokovaniami v orgáne, ktorý nemá priamu voličskú legitimitu.

 

POZNÁMKA

Európsky parlament má stále viac priamych kompetencií a jeho schváleniu podliehajú všetky nominácie. Všetci, na ktorých sa politici dohodli, musia prejsť schválením europoslancov. Kým všetkých vrcholných predstaviteľov neschváli europarlament, nič nie je definitívne.

 

Májovými voľbami do europarlamentu sa skončil monopol dvoch poslaneckých klubov, dvoch politických skupín – ľudovcov a socialistov, ktorí ovládali parlament a rozhodovali o všetkom od roka 1979 nepretržite až doteraz. Teraz stratili väčšinu a na presadenie v pléne parlamentu bude treba aj hlasy liberálov a zelených, dvoch politických skupín, ktoré personálne zosilneli a zlomili doterajší mocenský monopol ľudovcov a socialistov. Lenže pred očami sa nám máva napríklad tým, že na čele má byť žena. Isteže, som za. Ale v celej tej veľkej ťahanici chýba to hlavné – aký je vlastne program nominantov, aké sú ciele, aké sú pozície jedného z najsilnejších ekonomických celkov, ktorý je však trpaslík, pokiaľ ide o svetový politický vplyv. Najbohatší kontinent si už takmer dve desaťročia nevie poradiť s migráciou; kontinent v nekritickom  vleku politiky USA dnes hraničí s vojnami u susedov na Blízkom východe a po prvý raz aj na východe Európy, rovno na hraniciach Európskej únie, o. i.  v štáte na hranici Slovenska, Poľska, Maďarska.

 

Nie pohlavie, nie politická príslušnosť, nie pôvod z malého či veľkého štátu Európskej únie, ale program, programové ciele – to je predsa tá podstata, prečo sme išli k voľbám do Európskeho parlamentu. Bolo to len pred niekoľkými týždňami, vtedy išlo o zásadné otázky nášho bytia, a nie o kádrové ťahanice. Tí, čo vtedy napríklad volili, aby sa presadili zelení, si dnes spolu so všetkými ostatnými môžu položiť otázku, ako sa zrazu na čele všemocnej Európskej komisie objavila politička, ktorá doteraz nosila armádnu zelenú. Veľmi známa je najmä obrazmi z Iraku či Afganistanu v maskáčoch osobitných jednotiek. Miestnemu obyvateľstvu v týchto vojnách je asi jedno, že ministerkou vojny je žena. Žena doteraz známa najmä ako presadzuje čo najväčšie dozbrojenie nemeckého bundeswehru, ale je doteraz verejnosti úplne neznáma nevojenským programom. Ako sa na to pozerať v štáte, na čele ktorého stojí politička, ktorej stačila návšteva v centrále NATO na to, aby pružne vymenila zelenú greanpeace, zelenú ochrancov prírody za armádnu kaki?