Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Významné medzníky života , vhodné testamenty vlastného svedomia – Jozef Mazár

Od rannej mladosti ma vďaka ľuďom, vôkol ktorých mi dovolil vlastný život pohybovať sa, zaujímali názory ľudí na voľbu cesty našimi životmi. Vlastne, aj keď som dosť dlho nevedel, že ide o hľadanie duševných hodnôt ľudí, nikdy som sa vedecky nezaoberal a ani dnes, keď  stojím na prahu svojej mladosti vlastnej staroby, presnejšie pri stále viac približujúcom sa siedmom krížiku vlastného života, tomu inak nebude. 

S úctou budem do smrti spomínať na múdrych ľudí, ktorí obklopujú svet a dovoľovali či dovoľujú mi s nimi komunikovať. Také rozhovory umožňujú lepšie poznávanie seba samého životom, umením, športom, kultúrou, hudbou, manuálnou prácou, filozofiou, vedeckými poznatkami. Spomienkami sa zvyknem k takým ľuďom vracať napríklad aj pri takých výročiach, akými bývajú oslavy Slovenského národného povstania.

Tie tohoročné ma navrátili rozmýšľať a analyzovať v sebe samom rozhovory ľudí, ktorí prešli už na začiatku II. svetovej vojny na druhú stranu zo Slovenskej armády, ktorá sa zásluhou vplyvu Hitlera rozhodla pomáhať rozmachu fašizmu. Mal som vtedy, keď Československo navštívil pri oslavách 20 výročia SNP vtedajší predseda rady ministrov Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov, štrnásť rokov. V jednom z nenápadných, transparentmi či pútačmi nevyzdobených zákutí historického letiska Tri Duby, na ktorom sa ešte pred povstaním pripravovali jeho osádky na túto dôležitú úlohu, aby sa 20.októbra 1944 presťahovali do hôr k partizánom, smerom na Donovaly, spomínali jednoduchí ľudia v jednoduchom, ale čistom oblečení na celoživotnú oddanosť svojho veliteľa v jeho prítomnosti, pritom spolu s ním odhaľovali a syntetizovali, zároveň si vymieňali spomienky na útrapy II. svetovej vojny a svoje životy v nej. 

Tým veliteľom bol armádny generál Ludvík Svoboda. Nehanbili sa za vlastné slzy v očiach keď jeden druhému v priamom pohľade do očí približovali najhlbšie taje ľudského srdca. Dodnes nosím vo svojej mysli obsah slov jedného z nich, ktorý hovoril o svojom prebehnutí na druhú stranu z vtedajšej Slovenskej  armády k Rusom. Bol členom roty veliteľa, vtedy poručíka Antona Hirnera a keď pomalou rečou odhaľoval spôsoby života v ruskom lágri pri Kaspickom mori, stal sa nevyčerpateľným zdrojom mojej mladíckej zvedavosti. 

Hlad a život medzi Fínmi, Rumunmi a príslušníkmi iných národov boli v tom čase úžasným nepriateľom ich životov. Ďaleko za hranicami svojej rodiny, kde mnohým už v ich rodiskách odzvonili zvony koniec ich životom. Ďalší, pamätám sa s priezviskom Mach, chudobne oblečený Čech, vyrozprával svoj smutný povojnový životný príbeh. Neprijal hneď po vojne ponuku vo svete známej rozviedky, nedal sa naverbovať do špionážnych služieb, aby tak nivočil vlastné rodisko, ktoré miloval. Tretí uvádzal spôsoby práce v Uránových baniach v Jáchymove, kde pracoval a s kňazom Antonom Srholcom, ďalší sa pýtal slovami: „ Súdruh armádny generál a prečo po vojne zatvorili aj teba?“ Nepamätám už detailnejšie odpovede a otázky, ktoré tam odznievali, ale tie ktoré uvádzam sa pre mňa stali zdrojom inšpirácie pre spoznávanie životov takých ľudí hneď po roku, keď ma prijali študovať na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Michalovciach. 
Potom prišli na rad mnohé rozhovory s priamymi účastníkmi Karpatsko – dukelskej operácie. V rámci nich mnohé moje zvedavé otázky, ba i tá, ktorú som si ako študent spomenutej strednej školy dovolil pri jednom stretnutí na historickej Dukle položiť maršalovi Andrejovi Antonovičovi Grečkovi, vtedy ministrovi obrany Sovietskeho zväzu, priamemu účastníkovi II. svetovej vojny, rodákovi z Ukrajiny, ktorého zvolili do vtedajšieho politbyra UV KSSZ. Položil som mu ju v prítomnosti vysokých vojenských hodnostárov ministerstva obrany Československej socialistickej republiky a znela: „ Prečo nemá na historickej Dukle svoj symbol ženijné vojsko, ktoré svojimi rukami, odvahou pri odminovávaní bojového terénu a výstavbou brány slobody i prvého cintorína pre padlých na historickej Dukle si svoj pamätník zaslúži?“.... 

Prečo toto všetko uvádzam v tomto publicistickom príspevku? Tak, vlastne začínali moja prvé prieniky  novinárskym chodníčkom. Nezávislým. Nemal som nikdy rodičov v žiadnej strane, ale rodinnou výchovou som čím ďalej tým viac mal možnosť dostávať na základe ich rodinných postojov, ich komunikácie a spoznávaním ich chudobných životov v mladosti, dosť inšpiračných a motivačných prvkov pre dôležitosť spoznávania seba samého už vtedy pre mňa v zložitom živote. 

Častejšie som si kládol otázky, lebo tak otec ako aj mamka boli kresťanmi, prečo v mnohých krajinách sveta mnoho ľudí hľadá Boha, niečo čo pre mňa už vtedy bolo nepostihnuteľné, nepomenovateľné, hoci som ho ešte ako miništrant často v modlitbách spomínal a vo vlastnom srdci som sa ním zaoberal. Mal som šťastie, že som ako miništrant pôsobil na pohreboch a počas bohoslužieb, ktoré celebroval v Nižnom Hrušove, dedinke horného Zemplína, kde som vyrastal z detských nohavíc, pán dekan Jozef Mríz. Mnohé kázne pre mňa boli ďalšou úžasnou motiváciou hľadania seba samého. Hľadania, ktoré človek potrebuje aj keď v bežnom živote hlavne svojou vinou resp. aj vinou iných padne do úžasného bahna. Také hľadanie sa z roka na rok stávalo pre mňa čoraz väčším pokusom spoznávať lepšie seba samého a vďaka tomu lepšie spoznávať aj súvislosti života. 

Moja duša dostáva i dnes lekcie od metafyzikov pri rozumových úvahách, už dávno v sebe nosím pravdu, že skúsenosti sa naučiť nedá, tú je potrebné prežiť. Preto tvrdím, že bez kvalitnej životnej skúsenosti nemôže byť kvalitného vedenia a riadenia. Preto som v svojich živote dával na popredné miesto okrem iných aj kvalitnú a zodpovednú prácu, potvrdenú jej pozitívnymi výsledkami, národohospodárov. 

Nuž, ešte raz v tomto článku tá istá otázka: Prečo to píšem práve teraz a prečo do médií? V deň pred tohoročnými oslavami 75. výročia SNP ma pozvali na slávnostný akt poklepania na kameň, pre mňa, pozvali ma na symbolické otvorenie rekonštrukcie štadióna SNP v Banskej Bystrici. Pre mňa to bol a zostane ďalší medzník. Patrím medzi neveľa žijúcich, ktorí mali byť možnosť pri tom, keď armádna Dukla Banská Bystrica začala oficiálne svoju športovú činnosť. 

Ako prví v nej futbalisti. Ján Medviď, Anton Búrik, Pavol Ondík, Rudolf Mažgút, Jozef Tománek, Jaroslav Masrna, Marián Masný a množstvo ďalších významných mien a priezvisk, neskôr vzácnych veličín nie len slovenského či československého, ale aj európskeho a svetového futbalu mi ako jednému z vojakov základnej služby vo vtedajšej Dukle Banská Bystrica, tiež bez straníckej príslušnosti, dovoľovali učiť sa klásť otázky, funkčné, pre futbal a sústavné zvyšovanie jeho úrovne potrebné. Neskôr aj mnohí džudisti, špičkoví, s medailami z MS či ME, ale aj mnohí skokani na lyžiach, ich tréneri, dnes žijúci, žiaľ, podaktorí i nežijúci, ale pre mňa stále vzácni a veľkí, funkcionárov nevynímajúc, ma motivovali hľadať v dejinách športu Dukly veľkosť a hodnoty úprimnosti k sebe samým a tým i odkazom tých, čo nám umožnili písať svojimi životmi dejiny na tejto zemi. Svoje dejiny, svojimi príbehmi. Nie raz som sa zvykol a zvyknem aj s odstupom desaťročí rozprávať o takom hľadaní napríklad s olympijskými víťazmi Jožkom Pribilincom, Matejom Tóthom, Františkom Kunzom, alebo trénermi Petrom Mrázom, Jozefom Martikánom, Petrom Benedikom, Mirkom Martinákom a ďalšími len z priestorových dôvodov nespomenutými. 

Prídem na štadión, kde pri 15. výročí existencie armádnej Dukly slávnostným prestrihnutím pásky dali do užívania vtedy moderný tartan, na ktorom trénovali a víťazili, zvádzali náročné súboje Jožko Plochý, Ivan Kováč, dodnes nositeľ fúzatého rekordu v behu na 1500 metrov, Janko Šišovský, Jožko Samborský, a znova mnohí ďalší,  
A načúvam reči terajších predstaviteľov vládnej moci. Hreje ma pri srdci, keď napríklad z úst súčasného premiéra Petra Pellegriniho počujem ako prvé slovo v spojitosti s rekonštrukciou spomenutého štadióna  - futbal – a potom ďalšie, ktorými tvrdí, že do dvoch rokov pribudne v tomto novom modernom stánku športu a kultúry pre celú Slovenskú republiku aj vyhrievaný futbalový trávnik. Zaujíma ma vystúpenie Andreja Danka, predsedu parlamentu, ktorý zdôrazňuje faktami, ktoré možno verifikovať, koľko a prečo toľko eur dalo práve toto vládne zoskupenie do armádneho športu s prenikavým a v celom svete rešpektovaným logom Dukla. Nedá mi, aby som nevyužil príležitosť a neopýtal sa prítomného podpredsedu vlády Richarda Rašiho ako sa pozerá na skutočnosť, že Košice, miesto môjho rodiska, odmietli to, čo sa jemu, osobne, podarilo presadiť. Pri príležitosti 30, výročia existencie najväčšieho multifunkčného športového podujatia presvedčiť reprezentantov celkom z 50 – tich krajín Európy, aby ten sviatok, organizáciu Európskeho olympijského festivalu mládeže 2021 prisúdili práve Košiciam? 

Nie, týmto článkom nechcem riešiť tento problém, chcem však poukázať aké dôležité v našich životoch aj pri významných medzníkoch dejín je sústavné hľadanie pravdy v sebe samých. Sledujem zvedavosť novinárov, medzi ktorými vidím aj vysokú svetovú mediálnu kvalitu. Mám na mysli konkrétne vysokého funkcionára IBU Ivora Lehoťana. Stojím neďaleko od auta, pri ktorom už takmer v otvorených dverách dokáže debatovať, zrejme tiež sa pýtať premiéra súčasnej vlády, na niektoré veci. 
Pri hľadaní je vo vnútri každého človeka úžasná moc. Ide o nesmiernu silu. Len ju človek nesmie zneužiť, znehodnotiť, zneuctiť. Najvnútornejšie bytie každého z nás je svetlom sveta, radosti, sily ďalších, ich múdrosti. 
 
Prihováram sa v spomenutý predvečer osláv 75. výročia v mieste môjho trvalého bydliska, v kúpeľnom mestečku Dudince k prítomným spoluobčanom a vzácnym hosťom.. Pred kladením vencov k Pamätníku padlých. Pamätníku vynovenom, dôstojnom. Slávnostného aktu sa zúčastňuje nie len primátor mesta Dudince PaedDr. Dušan Strieborný, malého ale úhľadného mestečka na juhu Slovenska, kde je v Miestnej organizácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov organizovaná aj takmer 94 ročná priama účastníčka SNP, pani Anna Majerová, manželka nebohého Andreja Majera, čestného občana kanadského Montrealu. Aj on veľa hľadal a nachádzal vo svojom plodnom živote. Aj z oblasti videotechniky a filmu. 
Slávnostného aktu sa zúčastňuje vyše 100 občanov, zástupcov viacerých spoločenských organizácií, ale i mladých rodín s deťmi. Keďže mnohí z nich tvorivo pracovali a pracujú na mnohých pozitívnych zmenách dovoľujem si poďakovať napríklad prítomným zaslúžilým učiteľkám, prítomným robotníkom a robotníčkam, cítim silu v prítomnosti kňazov z katolíckej cirkvi i cirkvi evanjelickej, ktorú tiež svojimi vystúpeniami rozdali na tomto pietnom akte. Mám pocit z dotyku zrakom na prítomných, že v ich dušiach prevláda stále tvorivý duch hľadania odkazov našich predkov z rôznych generácií len preto, aby sme mohli žiť pod nebom mieru. 
 
Je ľahké unášať sa ľahtikárskym životom nefunkčných, umelo tvorených celebrít, tlačí ma vnútorná reč srdca povedať do mikrofónu. Prednosť dávam konštatovaniu: 
Príroda nás nenechá v pokoji. Ak v nej budeme hľadať aj naďalej zásluhou vlastnej slušnosti, pracovitosti, úprimnej komunikácie aj pozitívne riešenia i tých najťažších konfliktov našich súčasných životov, nespreneveríme sa sami pred sebou a tým i národom tomu, čo nám umožňuje život, ktorý sme dostali ako dar pre také pôsobenie. Preto aj tieto riadky, ktoré pokladám za veľkú povinnosť v deň 75. výročia priblížiť čitateľom magazínu Hont a internetových novín Slovenský rozhľad.

                                                            

Autor článku Jozef Mazár v debate s podpredsedom vlády SR Richardom Rašim na štadióne VŠC Dukla Banská Bystrica. Foto: Ján Miškovič

Autor článku Jozef Mazár v debate s podpredsedom vlády SR Richardom Rašim na štadióne VŠC Dukla Banská Bystrica. Foto: Ján Miškovič