Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Výrazne sa zapísal do bohatej futbalovej kroniky výkonmi, poctivosťou, pokorou – Jozef Mazár

Také vlastnosti so sebou nosí vo svojom srdci aj dnes. Kto pozorne dokáže načúvať slovám Viktora Pečovského aj z oblasti futbalu rýchle pochopí, že skromnosť pristane úspešným, lebo nie je jednoduché byť úspešným a pritom zostať skromným. Viktor Pečovský úspešným futbalistom skutočne je a zostane. Nie preto, že odohral do zrodu týchto riadkov 403 prvoligových stretnutí, čo ho zaradzuje ako stále aktívneho hráča Žiliny zatiaľ "iba" na druhé miesto v histórii všetkých prvoligových futbalistov Slovenskej republiky. Ani nie preto, že pod taktovkou reprezentačných trénerov Stanislava Grigu, Michala Hippa a Jána Kozáka odohral v slovenskej seniorskej reprezentácii množstvo, na desiatky počítaných, zaujímavých medzištátnych zápasov.

 

Ten prvý napríklad 15. augusta 2012, keď Slováci vyhrali proti Dánsku v priateľskom zápase v Odense 3 : 1. Do reprezentácie prišiel mediálne po tichu a bez rušivých mediálnych tlakov v nej pôsobí do dnešného dňa. Keď mu to poviete, možno sa pre neho iba typicky, s pokojom na duši chvíľkovo usmeje, aby povedal: "Po tichu, sa veru, zo súčasnej reprezentácie aj vytrácam. Dnes už s rokom narodenia 1983 nebehá po našich prvoligových trávnikoch veľa futbalistov. Ani ja sa neobjavujem často v ligovej zostave MŠK Žilina. Rešpektujem však prácu trénera, lebo takému rešpektu ma naučil futbalový život. Od každej minúty, keď prídem na ihrisko sa snažím poctivo plniť to, čo od mojej hry, môjho pôsobenia na hracej ploche tréner požaduje a očakáva. Nechcem sklamať ani diváka, ale rovnako ani seba samého."

 

Veľkosť človeka je v hodnote jeho mysle a srdca. To jeho srdce má vo svojom vnútri uložené mená mnohých trénerov. Počínajúc Tiborom Potkánim z Čierneho Balogu, kde sa do futbalu Viktor narodil.

" Mal som okolo 14 rokov, ak ma pamäť neklame. Vtedy ma bývalý futbalista Brezna Jozef Makuša, v tom čase tréner Tatrana Čierny Balog, priviedol k telovýchovnému lekárovi MUDr. Andrejovi Patkovi v Banskej Bystrici, aby ma na základe výsledkov zdravotnej prehliadky môjho mladého organizmu "odstaršil". Doktor mi dal "štempeľ", aby som sa hneď pred najbližším majstrákom objavil v kabíne medzi tými, ktorí boli pre mňa v tom čase najväčšími celebritami futbalového sveta. Vyzliekal som sa zrazu medzi futbalistami Tatrana Čierny Balog a hral medzi dospelými majstrovské zápasy, keď mi nebolo ešte ani šestnásť.

 

Ľubo Auxt - Brka, s ktorým si zatelefonujem občas aj dnes, mi bol tútorom. V súčasnosti pôsobí ako organizátor futbalu v Partizáne Čierny Balog, hoci sám futbal nikdy nehral. On ma zorientoval a usmernil prečo nemám ísť trénovať do Podbrezovej, keď ma oslovil jej vtedajší futbalový funkcionár, pán Marián Lauer. Bol som tam týždeň na tréningoch, odohral som aj nejaký zápas, ale moje srdiečko, to futbalové, bilo silno pre Čierny Balog. Moja babka Tonka, ku ktorej sa aj dnes veľmi rád vraciam, mala na mňa silnejší vplyv aj ako niekdajší funkcionári Interu Bratislava. K nim ma posunul Ján Kováčik, rodák z Čierneho Balogu, dnes prezident Slovenského futbalového zväzu. Volanie domoviny a hlas z balockých hôr bol silnejší ako lákavé ponuky zo zaujímavých futbalových klubov a od známych či menej známych futbalových funkcionárov. Aj v Interi som pobudol sotva týždeň, aby som sa vrátil domov, na Horehron skôr, ako som do Bratislavy odišiel.

 

 Až potom prišiel Maňo Strelec, vtedy futbalista banskobystrickej Dukly, aj s trénerom Petrom Benedikom a tí ma presvedčili, že z Čierneho Balogu sa priamo do futbalovej reprezentácie Slovenskej republiky nedostanem aj keby som bol tým najväčším a najjagavejším talentom. Takým som však nikdy nebol. Dobre som urobil, že som dal na slová môjho vekovo staršieho balockého súkmeňovca Maňa Strelca, ktorý povedal, že pán Benedik je vzácna trénerská i ľudská osobnosť. Mal pravdu a ja som urobil dobre, že som na slová pána Petra Benedika počul a hlavne, že som do Dukly Banská Bystrica odišiel.

 

Zaradili ma tam do "B" dorastu Dukly k trénerovi Krnáčovi. Ale iba na chvíľu. Potom ma zobral tréner Benedik do "A" družstva ligového dorastu Dukly, z ktorého ma pomerne rýchlo preradili k ligovým seniorom. Tých trénovali Anton Jánoš so Štefanom Zvalom. Dostal som sa medzi hráčov Miša Pančíka, Riša Zajaca, Roba Semeníka, Martina Jakubku, Ľuba Vyskoča, Martina Svinteka, Mira Soviča, Petra Dzúrika i ďalších, z ktorých tí starší vytvárali atmosféru a smerovanie rozhovorov tak v kabíne ako aj na futbalovom ihrisku počas zápasov.

I keď som toho veľa v kabíne nikdy nenahovoril, na ihrisku som chcel odvádzať všetko, čo odo mňa vyžadovali tréneri, očakávali spoluhráči a hlavne diváci. Tí boli v období môjho banskobystrického pôsobenia v tamojšej Dukle výborní. V začiatkoch mi už v ligovom doraste pomohli prekonávať zmeny spôsobené prechodom z okresného do ligového futbalu spoluhráči Palo Zlevský, mimochodom, môj dnešný švagor a najväčší kritik mojej hry aj s mojou manželkou, ale aj Rado Kulik, nesmierne talentovaný, kvalitný futbalista i človek , ktorý sa musel v čase svojho futbalového rozkvetu podrobiť lekárskemu zákroku a ktorému roztrhnutý predný krížny väz urobil väčšie patálie s futbalom, než hádam očakávali nie len aj tí najskúsenejší odborníci, ale i on sám. Škoda."

 

Slová Viktora Pečovského veľavravné, úprimné, zaujímavé. Tak ako zaujímavý je výrok: Životom sa nedá prejsť bez zranení, ani by sme to nemali chcieť. Zranenia, ktoré získame sú meradlom našej hlúpostí a našich schopností. Dobre načúvajú tí, ktorí rýchlo postrehnú a zapracujú do svojich životov tvrdenie, že nikdy sa nemožno spoliehať na plnenie sľubov dávaných inými, nikdy od nich nemožno vyžadovať ani prejavy lásky. Takí sa dokážu vyhýbať hlavne citových zranení. Viktor Pečovský zvykne na svoje zranenia reagovať aj takto: " Do Dukly som prišiel, keď "A" mužstvo futbalovej Dukly vypadlo z I. ligy, aby o 2 roky do tejto najvyššej slovenskej futbalovej súťaži znova postúpilo. Keď som išiel do Dukly, bol pri tom aj môj bratranec Paľo Pečovský, futbalovo ľavou nohou hrajúci, ktorý hrá ešte aj dnes v Partizáne Čierny Balog. Vtedy som na zranenia nepomýšľal. Možno aj preto, že som nikdy nebol ani nebudem filozovom života. Vždy som hral futbal a snažil sa žiť s ním i vedľa neho v pokore. Už ako dieťa som bol skôr utiahnutý, než priebojný v komunikácii. Asi taký ako teraz moja malá, sotva šesťročná dcérka Lily, s ktorou veľmi rád trávim čas, ak ho mám voľný. Rovnako také slová sa dajú spájať aj s druhou dcérkou Viktorkou. Tá má 11 rokov. Veľmi som povďačný manželke, že dokáže nahrádzať láskou, starostlivosťou deťom to, čo vďaka môjmu futbalovému životu zanedbávam.

Keď mi v roku 2006 zlomil v súboji nohu protihráč Tichomír Kostadinov, túto situáciu som prežíval svojsky. V momente zranenia som bol nešťastný, opantala ma chvíľková zlosť, neskôr som pochopil, že vystrábiť sa zo zranenia znamená byť aj trpezlivým. Hráč, ktorý ma zranil sa ma zo dva razy pri našich stretnutiach spýtal ako sa mám, ako sa mi darí. Keď sa mi zranenie na tom istom mieste obnovilo po čase v tréningu a musel som ísť znova na operáciu, už som nezveril tento odborný zákrok tým, ktorí ma operovali prvý raz. Po konzultáciách s MUDr. Marošom Lukáčom v Banskej Bystrici som sa nechal operovať v Roosweltovej nemocnici. Ešte keď bol MUDr. Lukáč lekárom v Dukle, vyžarovala z neho okrem ľudskosti aj doktorská odbornosť."

 

Počúvať názory Viktora Pečovského znamená uvažovať napríklad aj nad výrokom: "Som človek, ktorého možno zraniť, ale nie uraziť." Viktor sám, totiž, ani slovom ani skutkom nikdy neuráža. Vyžaruje z neho fluidum jednoduchosti, ale úprimnej žičlivosti radostného a pokojného života iným. Kto vie, ako by reagoval, ak náhodou nadhodíte tému: " Mladí, v prvej lige začínajúci futbalisti kontra bývalí, ligovými bojmi ošľahaní, skúsení futbaloví matadori?..." Pomôžeme s Viktorovou úvahou:

" Tých mladých je v súčasných prvoligových kabínach spravidla oveľa viac, než ich bývalo za našich mladých čias. Situácia sa obrátila. Aj na ihriskách o ligové body začína prevládať mladosť, nebojácnosť, odvaha, menej už vídavame futbalovú zrelosť, skúsenosť. Asi tam niekde treba hľadať úvahy nad vnímaním a tvrdením, že ten dnešný futbal je iný. On je nakoniec organizovaný v celkom inom svete spoločenských premien..."

 

Reprezentačný tréner Ján Kozák iste dobre pozná klady a zápory futbalistu i zaujímavého človeka s úprimnou dušou nasiaknutou človečinou, Viktora Pečovského. Nikto nepochybuje, že bývalý skvelý reprezentant Československa dobre ovláda a pozná filozofiu futbalu. Keďže k súbojom o európske pocty najvyššie pozval do svojho reprezentačného zoskupenia aj Viktora Pečovského, sčasti dáva návod, akými cestami sa uberá ten jeho, úspešný aj vo vyspelom futbalovom svete. Skúsme si pripomenúť zostavu Slovenskej republiky z kvalifikačného zápasu so Španielskom o postup na ME do Francúzska. Tá vyzerala takto:

Kozáčik - Pekarík, Škrtel, Ďurica, Hubočan - Pečovský, Gyömbér, Kucka (83. Kiss) - Mak (62. Stoch), Weiss (54. Ďuriš) - Hamšík. Tento výber pokoril v Žiline majstrov sveta hrou i výsledkom. Vyhrali sme 2:1. Tieto riadky aj s odstupom času pri skloňovaní futbalovej abecedy života Viktora Pečovského aj vďaka Viktorovým názorom v tomto článku vypovedaným či nevyrieknutým nútia mať na zreteli aj skúsenosť: Nech robíte čokoľvek, potrebujete na to odvahu. Ak ste sa pre niečo rozhodli, vždy sa nájde niekto, kto vám povie, že to robíte zle. Vždy sa objavia nejaké ťažkosti, ktoré vám budú našepkávať, že tú kritiku či nedôveru si možno aspoň občas naozaj i zaslúžite. Možno zavše už len vzhľadom k svojmu veku... Naplánovať si niečo svojim futbalovým životom a riadiť sa tým až do konca si však vyžaduje takú istú odvahu, akú potrebuje vojak v boji. Víťazstvo potrebuje odvážnych, statočných a zrelých mužov, ktorí ho dobyjú.

 

 Viktor Pečovský vyhral množstvo súbojov. Nad skvelými súpermi i nad sebou samým. Jedno také je obsiahnuté v úvode tejto eseje, kde sa píše o návratoch k futbalovému dozrievaniu. Druhé je zabalené do histórie takých skvelých futbalových súbojov, aké zažil v európskych pohároch, keď nastupoval v drese Dukly Banská Bystrica napríklad pred domácim publikom na Štiavničkách proti slávnej Benfike LIsabon, alebo aj v Portugalsku, keď vybehol na trávnik chýrneho Estádia da Luz známeho aj pod názvom A Catedral. Hral proti Atletiku Bilbao i ďalším skvelým mužstvám na starom kontinente, v našej lige získal v drese MŠK Žilina 2 tituly majstra republiky a so Žilinou, ale aj Duklou Slovenský pohár. Všetko toto získal s pokorou.

 

Čo to je pokora? Ak je skutočná, je prinajmenšom práve tak znakom vnútornej sily ako odvahy. A odvaha? Tá tiež existuje. Ak autor hľadá symbiózu týchto slov a hľadí pritom priamo do tváre Viktora Pečovského, načúva jeho slovám, konfrontuje ich s jeho životnými cestami, k takému článku o jeho živote dopisuje aj jednoduchosť, striedmosť, mlčanlivosť, poriadok, rozhodnosť, sporivosť, usilovnosť, úprimnosť, spravodlivosť, umiernenosť, čistotu, pokoj i šťastie, ktoré mu umožňuje tieto cnosti v spojení práve s týmto človekom dávať na papier. A Viktor pritom hovorí - Idem vás vyprevadiť.

Tak zvykla vravievať aj moja mama. I ďalší, v šírom svete oveľa známejší Baločania - spisovatelia Ladislav Ťažký, alebo Peter Kováčik.

 

Zaujímavé a dosť podstatné kamienky z bohatej mozaiky futbalových dejín Európy zo všetkých rodákov Čierneho Balogu najpriliehavejšie píše svojou futbalovou cestou Viktor Pečovský. Svojim ľudským životom upozorňuje, že aj vo futbalovej spoločnosti stretávame tri hlavné príčiny sporov. Prvou sú futbalové zápasy druhá je nedôvera a treťou túžba po sláve. On má popri svojej rodinke najradšej chvíle, keď loptou môže rozdávať radosť iným.

 

z pripravovanej knihy Futbaloví anjeli a démoni