Víťaz novinárskej ceny netradične pre Slovenský rozhľad – Peter Ondavský

Raz som sa v jednej z mnohých debát prihovoril Vladimírovi Mezencevovi, ktorý sa veľmi dobre ako športový novinár orientuje v košickej športovej histórii takto: Pokiaľ ide o budúcnosť vodného póla Košíc, je hádam najpozoruhodnejšia predstava, že našu dobu budú raz nazývať „staré dobré časy“. Ale, že vraj tie vodnopólové tu už boli pred nami?

 

Ak, Vladko, dovolíš, položím ti jednu verejnú, knižnú otázku. Čo pre teba osobne, znamená košické vodné pólo? Zareagoval svojsky, s lakonickým, tajuplným úsmevom aby najskôr váhavejšie zopakoval: „Čo pre mňa znamená košické vodné pólo? Fíha. Krásna otázka. Začnem asi tým, že ako typické mestské dieťa som trávil dva mesiace prázdnin, na vtedy mestskom kúpalisku, v Parku gen. Petrova. Denne približne od 8. do 18. hodiny. Nečudo, že práve tam som sa naučil veľmi dobre plávať a asi preto ešte i dnes, už ako sedemdesiatnik, bez problémov preplávam aj kilometer.

           

Mal som vtedy, síce, len desať rokov, ale nemohol som si už vtedy nevšimnúť statných mládencov, teda vysokých so širokými ramenami a svalnatými rukami. Tiež ako ja sa v podstate celé dni „ponevierali“ po kúpalisku, neustále sledovaní pohľadmi dievčat a žien vo veku od –násť do –dsať. Podvečer však týchto junákov čakal tvrdý tréning, ktorý začal dlhým plávaním a potom pokračoval nácvikom samotných herných situácií. Veľakrát sa mi podarilo zostať na kúpalisku, sledovať pólistov vo vode a tak som domov prichádzal už za tmy.

           

Časom som už vedel kto je kto. Najviac času pri bazénoch trávili Karol Krupanič, Rudolf Štoffan, Leopold „Pivo“ Kalinka, Bukši Sokol, Berci Ščavnický, Ďuri Reinovský... Niektorí z nich si „privyrábali“ zopár korún ako plavčíci a na kúpalisku si vedeli urobiť poriadok. V tých časoch sme v Košiciach rôznych výtržníkov volali „čavargoši“ a takých v meste bolo stále dosť, aj na kúpalisku. Niektorí z nich pólistov – plavčíkov nebrali vážne, ich pripomienky, aby sa chovali slušne, nebrali na vedomie a dokonca plavčíkov provokovali s cieľom vyvolať bitky. Pólisti sa nezľakli nielen jednotlivcov, ale ani niekoľkočlenných skupiniek bitkárov. Stačilo, aby plavčík, tomu čo najviac provokoval, vylepil jednu  poriadnu facku a ostatní sa rozutekali na všetky strany.

           

Potom tu bola skupinka mladších chlapcov, takmer mojich rovesníkov, ktorí sa vtedy učili abecedu vodného póla. Bola skutočne početná a nech mi odpustia ostatní, že z nej spomeniem iba Laciho Bottlika, Ota Saba, Ďoďa Theinera. Toto trio mojich dobrých priateľov zostalo vodnému pólu verné celé desaťročia!

           

Sláva košického vodného póla rástla z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Pamätám sa, že niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia Košičania dokonca absolvovali zájazd  do Austrálie. Dovtedy tento kontinent navštívili z našich športovcov iba účastníci LOH 1956 v Melbourne. Pritom, doma mali takmer, žalostné podmienky na prípravu a v zime každú nedeľu chodili trénovať do Prešova, ktorý v tých časoch mal už krytý bazén. Košice ešte nie.

           

Od roku 1969, kedy som sa začal  novinárčine venovať profesionálne, som sa bližšie zoznámil s takmer všetkými hviezdami košického vodného póla. To už vtedy bolo pod ochrannými  krídlami Federálneho ministerstva vnútra ČSSR, o pár rôčkov dokonca ako súčasť jeho štruktúry vrcholového športu. Z amatérov, z ktorých každý sa sám musel starať o svoje živobytie, sa zo dňa na deň stali tzv. socialistickí profesionáli a zároveň príslušníci ZNB /Zboru národnej bezpečnosti/. Mali solídne platy a pribúdali im aj hviezdičky na výložkách, i keď málokomu sa podarilo pólistov ČH Košice vidieť v „policajných“ uniformách.

           

S týmito mojimi idolmi z detských čias som sa spriatelil a zažil s nimi veľa príjemných chvíľ. Rád spomínam na dnes už nebohých Rudiho Štoffana, Berciho Ščavnického či „Piva“ Kalinku. Nikdy nezabudnem ako mi Berci rozprával o svojich rokoch, strávených na Kube, kde budoval základy tamojšieho vodného póla. „Vieš, niekoľkokrát som sa stretol aj s Fidelom Castrom a on mi hovoril – to musíš robiť tak a tak. Odpovedal som mu v tom zmysle, že ty sa musíš snažiť spraviť to a to“. Ty si si dovolil tykať veľkému Fidelovi? Opýtal som sa neveriaco. „Nuž, keď mi tykal on, prečo ja by som mu mal vykať“, odpovedal mi Berci. Kto ho poznal tak dobre vie, že nikdy neklamal, nevymýšľal si, nechválil sa.

           

Alebo si vezmime takého „Piva“ Kalinku. Po skončení aktívnej činnosti ho ako učiteľa na veľké prekvapenie zaujala hádzaná! Na vtedajšej ZŠ na ulici Z. Nejedlého vychoval také družstvo chlapcov, ktoré neskôr v dorasteneckom veku patrilo medzi najlepšie na Slovensku! Práve z jeho liahne vyšli také osobnosti, ako seniorskí reprezentanti ČSSR - Jaroslav Papiernik, Dušan Pituch, Ján Babic...

           

Vráťme sa však k pôvodnej otázke. Košické vodné pólo pre mňa znamená hrdosť nad jedným športovým odvetvím, v ktorom naše mesto v rámci celého Česko-Slovenska dominovalo viac ako dve desaťročia ! To sa nepodarilo žiadnemu kolektívnemu  športu u nás. Aj keď vznikom Strediska vrcholového športu FMV ČSSR sa pre pólistov vytvorili  v rámci možností tie najideálnejšie podmienky, o to viac sa konkurencia snažila zhodiť Košičanov z trónu. Košické vodné pólo – to bol za bývalého režimu jeden dokonalý systém výchovy majstrov a reprezentantov od detí po seniorov. Priznám sa, často som si kládol otázku -  prečo  je tento šport taký dominantný práve v Košiciach? Možno i preto, že hráči, tréneri i funkcionári  ovládali maďarčinu /aspoň väčšina z nich/, blízkosť hraníc s naším južným susedom, časté stretnutia s maďarskými celkami – to všetko zohralo svoju pozitívnu úlohu. Veď Maďarsko sa už na olympiáde v Los Angeles v roku 1932 stalo olympijským víťazom vo vodnom póle, zlato získalo aj o štyri roky neskôr v Berlíne, v Londýne 1948 skončilo „iba“ druhé, aby vzápätí jeho pólisti sa dvakrát za sebou vrátili domov so zlatými medailami – v roku 1952 z Helsínk, 1956 z Melbourne, z Ríma v roku 1960 prišli len s bronzom. Ďalšie olympijské prvenstvá Maďarov nasledovali v roku 1964 v Tokiu a na LOH 1976 v Montreale. Od roku 1932 nasledovalo desať  olympiád za sebou, z ktorých sa ani raz nevrátili domov bez medaily! Jednoducho, Košičania si lepších učiteľov nemohli nájsť nikde na svete a mali ich, našťastie „za humnami“.  Okrem tých učiteľov a poradcov nemožno nespomenúť niekoľko generácií  domácich nadšencov, ktorí pracovali úplne zadarmo. Ba priklincovať verejne, že aj v Košiciach vyrastali dominantné osobnosti pre európske či svetové vodné pólo.

  

Dnes je v Košiciach tiež viac kvalitných klubov, že samotná mestská liga by mohla smelo konkurovať tej elitnej republikovej. Možno aj preto, lebo tá je od tej československej, buďme úprimní, z viacerých dôvodov slabšia.

           

Napriek tomu si myslím, dobre bude, ak budú mať Košice  konečne knižne spracované dejiny svojho  najúspešnejšieho športového odvetvia. Na veľké prekvapenie, ku chvále vydavateľa, v tej histórii vodného póla sa objaví aj susedný Prešov. Vďaka tamojšiemu uznávanému športovému historikovi, novinárovi a publicistovi PhDr. Jozefovi Kuchárovi. Aj naši tradiční rivali majú byť na čo hrdí, i keď na nás Košičanov vo vodnom póle už dávno, dávno nemajú...“

         

Aj takto majstrovsky odpovedajú nositelia čerstvých novinárskych cien. Toho roku v jednej novinárskej súťaži získal prvenstvo práve Vladimír Mezencev. Za článok, ktorý priniesol časopis Svet športu. Skloňoval v ňom športovú a životnú odyseu bývalého hráča VSS Košice, futbalového reprezentanta Československa, Jozefa Desiatnika.

Pre Slovenský rozhľad Peter Ondavský

Vladimír Mezencev prevzal počas svojho plodného novinárskeho života množstvo cien. Jednou z nich bolo aj ocenenie bývalým predsedom Ligovej komisie SR Ing. Dušanom Tittelom v kruhu šéfredaktorqa Slovenského rozhľdu PhDr. Jozefa Kuchára ( druhý sprava) a šéfredaktora časopisu Svet športu PhDr. Jozefa Mazára ( druhý zľava). Celkom vľavo preberá lptu pri príležitosti svojho významného životného jubilea Vladimír Mezencev.

Vladimír Mezencev prevzal počas svojho plodného novinárskeho života množstvo cien. Jednou z nich bolo aj ocenenie bývalým predsedom Ligovej komisie SR Ing. Dušanom Tittelom v kruhu šéfredaktorqa Slovenského rozhľdu PhDr. Jozefa Kuchára ( druhý sprava) a šéfredaktora časopisu Svet športu PhDr. Jozefa Mazára ( druhý zľava). Celkom vľavo preberá lptu pri príležitosti svojho významného životného jubilea Vladimír Mezencev.