Ukrytí investigatívci – Štefan Nižňanský

 Spomínate si ešte ako vlani počas letných prázdnin celý svet s napätím sledoval osemnásťdňovú drámu mladých thajských futbalistov vo veku od 11 do 16 rokov, ktorí uviazli v útrobách jaskynného komplexu Tcham Luang Nang Non na severe Thajska? Na nich som si spomenul pri súčasnej dlhodobej one woman show z Denníka N Moniky Tódovej. Ona jediná má k dispozícii údajne celú komunikáciu z Threemy medzi Mariánom Kočnerom a zvyškom Slovenska. Ona jediná rozhoduje o tom, ktorú časť dialógov uzrie svetlo sveta, ona jediná rozhoduje o aktéroch a teda o vopred odsúdených aj verejne popravených. Kto delegoval na túto osôbku takéto poslanie? Za akých okolností a za koľko sa k nahrávkam či k prepisom dostala? Čím a komu sa Denník N zaviazal nenovinárskymi špinavými praktikami? Na tieto aj ďalšie otázky by mohli a mali odpovedať hrdí investigatívci, ktorí sa (po vražde Jána Kuciaka s jeho snúbenicou) vyrojili ako komáre v záhoráckych lesoch. Dokonca vraj vytvorili nejakú alianciu, klub alebo „zúrivý“ kartel s palebnou silou prepojených webov a silnou sociálnou sieťou.

 

Očakával by som ambíciu potvrdenia pravidla, že nič nie je také ako to vyzerá. A ak už nie od investigatívnych novinárov, ktorým to zakázali v rámci korporátnej cenzúry v oligarchických médiách, isto by nemali mlčať a ukrývať sa v hlbokom jaskynnom komplexe verejnoprávneho multiplexu reportéri RTVS. Verejnosti by zrejme prospeli profesionálne pripravené reportáže odhaľujúce napríklad možnosti rôzneho manipulovania s elektronickými dátami. Prospela by zasvätená ukážka, ako možno s najmodernejšou technikou pomerne svižne a sebavedomo vyrobiť fejkové video. Budú sa v ňom pohybovať a hovoriť osoby, ktoré sa v tom prostredí nikdy reálne neocitli. Alebo ako zručný a dostatočne motivovaný technik dokáže zostrihať, zmixovať a úplne zmeniť priestorovú nahrávku či telefonický hovor. Možno tiež ako ľahko sa dá s dobrým softwarom vyberať aj vkladať slová i celé vety do prepisu e-mailovej či SMS-kovej komunikácie, aby to pôsobilo vierohodne. Zverejnenú nahrávku oživenej kauzy Gorila chcú mnohí samozrejme využiť a zneužiť na zväčšenie chaosu proti tejto vládnej koalícii. Hoci je to učebnicový príklad korupčných schém počas pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu. Samotný šéf Most-Híd Béla Bugár na tlačovej besede 17.októbra 2019 v NR SR správne poukázal na to, že „politikom neprináleží akokoľvek komentovať vytrhnuté časti z obdobnej komunikácie. Najmä, ak v nej napríklad – podľa prvého vyšetrovateľa - chýba celá jedna hodina, čo dokazuje zjavnú manipuláciu s nahrávkou“. Úlohou novinárov nie je vyšetrovať ani súdiť a už vôbec nie odsudzovať. Investigatívni žurnalisti by mali urobiť dobrý skutok alebo prejaviť profesionálnu ambíciu. Len tak, v rámci mediálnej výchovy ku kritickému mysleniu obyvateľstva. K tomu je ale potrebná odvaha, statočnosť a zásadovosť. Nezaujíma ich kto a prečo tú hodinu zo záznamu vybral? Alebo či sa k nej dodatočne nedá dostať?

 

Robert Fico aj Béla Bugár opakovane upriamujú pozornosť na skutočnosť, že Dobroslava Trnku do funkcie generálneho prokurátora navrhol Ivan Šimko z KDH a veľmi priveľmi ho presadzoval aj Daniel Lipšic. Ten advokát Lipšic, ktorý aktívne figuruje ako obhajca vo viacerých kauzách a úplatkárskych či podvodných aférach, v ktorých však môže byť – a podľa mňa aj je – v konflikte záujmov. Novinárske stádo však v tom momente zasiahne záhadný vírus hluchoty. Nepočujú to a ani ich to nezaujíma. Lebo majú príkazy naďalej podsúvať verejnosti lživé tvrdenie o tom, že Trnka bol nominant Smeru. Pritom úplatky poslancom parlamentu pri jeho voľbe riešil predsa s Mariánom Kočnerom predseda parlamentu Richard Sulík a predseda SaS počas pravicovo-liberálnej vlády Ivety Radičovej ...  

 

Niektorí údajní „špičkoví investigatívci“ kamsi zaliezli a tí ostatní sa radšej stádovito pridali k denníku presadzujúceho záujmy skupiny ESET. Lebo na Slovensku sa za investigatívneho považuje iba novinár, ktorý má v zuboch súčasnú vládu, Fica so stranou Smer, Danka i SNS, prípadne Harabína či Kotlebu. Fabrikuje sa kauza za kauzou s jasným cieľom rozbiť štát a pozornosť verejnosti sa odvádza i nepodstatnými témami. Mystifikuje sa napríklad pojem „lustrácia“. My starší, ktorí sme boli priamymi účastníkmi prevratu v novembri 1989 si pamätáme tento slovný obušok veľmi dobre. Obávali sa ho všetci, ktorí vtedy vstupovali do politiky. Nielen tí, ktorí boli v starom režime aktívnymi agentmi či spolupracovníkmi démonizovanej ŠtB. A potom sa objavili Cibuľkové zoznamy aj pravda o nich, súdne spory, vynorili sa podozrenia z korupcie aj dôkazy o manipuláciách so spismi v archívoch tajnej polície či kontrarozviedky. Verejnosť v apríli 2003 vzrušila informácia o prepade manželky federálneho exministra vnútra Jána Langoša a zakladateľa Ústavu pamäti národa. Násilníci ju v Prahe zbili a ukradli jej kabelku s 2 miliónmi korún, ktoré vraj mala pani Gabriela na „drobné nákupy“... Dnes sa lustrácie démonizujú v súvislosti s darebáctvami Mariána Kočnera, ktorý sa snažil na bulvárnikov vyhrabať kadečo, čím by ich mohol diskreditovať. No zamlčiava sa, že bulvárne redakcie a mediálna mafia hlavného finančného prúdu lustrovala a lustruje kohokoľvek z občanov tohto štátu, no najviac politikov, nepohodlné osobností verejného života, konkurenčných podnikateľov aj blogerov s odlišnými názormi a novinárov z alternatívnych médií. A potom so získanými informáciami kšeftujú alebo ich zneužívajú na fabrikovanie likvidačných káuz a organizovanie mediálnej poľovačky. Pritom recept by bol jednoduchý. Nech všetci novinári v redakciách zverejnia transparentne svoje životopisy a uvedú pravdivé informácie o vzdelaní, postgraduálnych aj špeciálnych kurzoch, o svojom majetku, o príjmoch i prijatých daroch. Tak, ako to požadujú od politikov. Veď i žurnalisti sú súčasťou verejného života, formovaním a ovplyvňovaním verejnej mienky sú tiež verejnými činiteľmi. Demokracia by mala byť obojsmernou diaľnicou...

 

Že ovplyvňovať aj „zblbnúť“ verejnosť  dokážu mainstreamové médiá dokonale, preukázali už v auguste 1998. Obchodný spor s pomocou klamstva a manipulácie s verejnou mienkou vydávali vtedy za celoslovenskú politickú kauzu boja o slobodu médií. Áno, bol to tzv. pamätný boj o Markízu medzi bývalými spolužiakmi z Fakulty žurnalistiky UK Pavlom Ruskom a Mariánom Kočnerom. Kto dnes môže s istotou vylúčiť, že to čo sa na Slovensku deje vyše roka, nie je prepracovaný a dobre pripravený štátny prevrat? Alebo  sofistikovaná forma konkurenčného boja medzi najvplyvnejšími finančnými skupinami o úplné ovládnutie trhu aj verejného, politického a ekonomického vplyvu v štáte? Všetkým oligarchom, vrátane tých najuhladenejších finančných žralokov v kravatách s logami J&T, Penta, ESET a ďalších veľkopodnikateľov je už slovenská košieľka pritesná. Deliť sa nechcú, rozhodli sa mať všetko alebo nič. Nech to stojí čokoľvek!

 

V tiesni a pri národnom ohrození sa Česi spoliehajú na blaníckych rytierov, Slováci možno veria v odkliatie skamenených sitnianskych rytierov. Hoci by možno stačili namiesto filmových „Sedem statočných“ aj dvaja. Aspoň dvaja investigatívni novinári, ktorých mená nefigurujú na výplatnej listine žiadneho oligarchu ani think tanku. Chce to ale odvahu, statočnosť a vytrvalosť, ktorú v afére Watergate preukázali v roku 1972 reportéri denníka  The Washington Post Carl Bernstein s Bobom Woodwardom. Prípad viedol až k rezignácii prezidenta USA Richarda Nixona a žurnalisti za odhalenie protiústavného odpočúvania objednaného politikmi získali v roku 1973 Pulitzerovu cenu. Blíži sa 30.výročie Novembra 1989 a ak už aj nezvíťazí láska, mohla by aspoň pravda.