Ukrajina – náš nepoznaný slovanský európsky sused – Dušan D. Kerný

Na Ukrajine jestvuje parlament – Verchovna rada – jednoznačný legitímny orgán, partner pre Európsku úniu, partner pre zahraničie. Revolučnou zmenou pri ktorej kolíske ako tri veštice stáli traja ministri štátov EÚ vzniklo úplne nové mocenské rozloženie síl a nové politické pomery. Bývalý prezident je nielen parlamentom zbavený úradu a právomocí, ale je aj stíhaný, je naňho vydaný zatykač. To, čo sme videli na kyjevskom Námestí slobody, na Majdane vyvrcholilo teda revolučnou zmenou, to, čo sa udialo, bola teda napokon revolúcia. Preto je dnes na Ukrajine iné mocenské rozloženie a obsadenie vrcholných ústavných funkcií – i keď dočasné - a vyhlásili sa predčasné prezidentské voľby na 25. mája. Ich výsledok by mal priniesť to podstatné, stabilizáciu pre celý štát, jeho politický systém a pre jeho ekonomiku, ekonomiku štátu na pokraji bankrotu.

Čo to znamená? Predovšetkým, že zmenu, ktorú uvítali USA ako aj Európska únia, kým Ruská federácia odvolala veľvyslanca, bude treba aj všestranne podporiť. Ukrajina potrebuje na tento a budúci rok sumu okolo 30 miliárd dolárov, aspoň podľa vyjadrení novej moci, aby sa udržala stabilita ekonomiky a chodu štátu. Predstaviteľka EÚ Ashtonová, ktorá sa doteraz podľa vyjadrenia jedného českého konzervatívneho europoslanca doteraz len hrala na to, že robí zahraničnú politiku únie, je v Kyjeve skôr ako symbol. Je tam kvôli kamerám a obrázkom pre ukrajinské a európske televízie, preto, aby dávala prísľuby a nie miliardy peňazí. Bude to musieť byť iné fórum donorov, ktoré nazhromaždí toľko miliárd, čo Ukrajina bude potrebovať. Mocenské vákuum, ktoré vzniklo pri rozpade systému prezidenta Janukoviča parlament rýchlo vypĺňa. Otázka je, ako rýchlo nastane politická a administratívna stabilizácia v celom štáte.

Ako človek, ktorý sa pri opakovaných novinárskych cestách na Ukrajinu počas tzv. oranžovej revolúcie dal strhnúť aj pochopiteľným nadšením Ukrajincov, nádejami na nový začiatok, môžem len povedať jedno – jednu revolúciu ukrajinské oranžoví už premárnili. Jedna z hlavným tvárí týchto premárnených možností je práve Júlia Tymošenková, ktorá dnes oslovuje masy ako aj Viktor Juščenko, na ktorého si dnes vlastne nikto nespomenul. Pritom sme prežili dlhé mesiace, keď sme sledovali jeho, Juščenkovu drámu s otrávením ako aj s politickým bojom – a to bojom proti niekdajšej oranžovej spojenkyni Tymošenkovej. Mali by sme si pripomenúť túto vysokú politickú školu, ktorú nám uštedrila vtedy Ukrajina, aby sme naplno pochopili čo sme videli doteraz a čo budeme vidieť odteraz.

Videli sme Ukrajincami krvavo zaplatený mediálny a politický omyl. Predovšetkým Janukovič nebol nijakým proruským politikom, ktorému Kremeľ dával návody, naopak. Bol to domáci oligarch, ktorý si myslel, že dostatne odvšadiaľ miliardy a bude si ďalej robiť svoju politiku. Podstatnou chybu, ak to nebola cielená stratégia, bolo tvrdiť, že na Ukrajine ide o to, či bude smerovať do Európy alebo do Euroázie, že ide o spor medzi podpisom asociačnej dohody s EÚ alebo prijatím dohody o euroázijskej colnej únie. Veci sa tak nemajú – Ukrajina potrebuje práve tak smerovanie do únie ako aj otvorené dvere vzťahov s Ruskom a s priestorom euroázijského colného priestoru. Tam vyváža najmenej tretinu svojho vývozu a to najmä východná časť štátu a odtiaľ aj dováža, predovšetkým a najmä pre rozvinutý priemysel plyn.

Okrem živej dejinnej väzby Ruska a východnej Ukrajiny, čo sa prejavuje v mnohom, od vzťahu k dejinám II. svetovej vojny až po cirkev a náboženský život, sú tu aj prirodzené ekonomické záujmy, prílišné tlačenie na pílu chudobnejších, ale národne jednoznačne orientovanej časti Ukrajiny môže spôsobiť len bumerangový efekt na východe. Ľudia a média v bývalom Československu by to mali chápať lepšie ako ktokoľvek iný v Európe! Únia nepostupovala dobre v príprave asociačnej dohody, neuvedomovala si o aký veľký štát, sebavedomí štát a národ ide a postupovala tak ako v prípade malých štátov v Európe či na Balkáne. Neuvedomovali si únia aká politicky skúsená vrstva a bohatá vrstva ním riadi. Bolo zbytočné vyvolať dojem, že ide o spor medzi Európou a Ruskom, keď išlo predovšetkým o nové pomery na Ukrajine. Privítanie a strhujúci prejav Júlie Tymošenkovej, ktorú čakala do noci stotisícová masa sa skončil prosbou Tymošenkovej, aby jej odpustili. Prosila masu a prostredníctvom nej národ o odpustenie, lebo aj ona pochádza z tej vrstvy zbohatlíkov rokov deväťdesiatych. Počúval som každé jej slovo, lebo som nielen rozumel, ale aj cítil čo hovorí - veď aj ona je nielen jednou z tvárí premrhanej oranžovej revolúcie, ale tvárou najvýraznejšou. Bol som na jej státisícových zhromaždeniach, keď strhávala prejavom masy a po rokoch som to videl aj teraz. Keď po prvý raz verejne prosila o odpustenie. V tej prosbe o odpustenie bolo uvedomenie si, ktoré má dnes na Ukrajine a medzi zahraničnými pozorovateľmi prakticky každý, že oranžová revolúcie sa nielen premrhala, ale aj zbedačila masy, nielenže nepriniesla to, čo sa očakávalo, ale vytvorila neznesiteľný režim. Proti tomu režimu sa ľudia vzbúrili – a teraz ide o to, či je terajšia politická vrstva, ktorá sa k protestu študentov a mládeže iba pripojila, je schopná taký systém vytvoriť. Veď televízny kanál, ktorý nepretržite vysielal 24 hodín denne zábery z Majdanu patrí Petrovi Porošenko, podnikateľovi, stúpencovi členstva EÚ a NATO, ktorý má dnes 1,9 miliardový majetok, pred deviatimi rokmi, počas oranžovej nijaké milióny nemal. To je len jeden príklad za mnohé, to je len jeden z mnohých, ktorý sa postavili proti Janukovičovi nie pre zásady a ideály, ale preto, že im nedovolil mať také výhody v biznise ako jeho rodina.

Tymošenková prosila o odpustenie státisícovú masu na Majdane v mene zachovania svojich politických cieľov. Odmietla úrad predsedníčky vlády, ktorou napokon už neraz bola a prišla oň v dôsledku sporov s bývalým oranžovým spojencom Juščenkom, aby si uchovala otvorené možnosti 25. mája kandidovať, aby sa stala prezidentkou štyri roky potom, čo v legitímnych voľbách prehrala zápas o tento úrad s Viktorom Janukovičom. Dnes je Tymošenková ťažká váha a Janukovič nie je ani mušia. Potvrdil sa názor mnohých, ktorý považovali uväznenie Tymošenkovej za politickú samovraždu vtedajšieho prezidenta Janukoviča – v priebehu roka a pol sa to potvrdilo.

Udalosti na Ukrajine – ako vždy – majú pre Slovensko svoj osobitný rozmer. Ukázali plné zlyhanie slovenských verejnoprávnych médií, RTVS a prenechanie celého elektronického mediálneho priestoru českej verejnoprávnej televízii a rozhlasu. To je zlyhanie manažmentu, ktorý nemal také profesionálne a strategické, či vlastne predvídavé myslenie, ako v Prahe. Pre masy Slovákov sú dnes mená ako Pazderka, Dorazim, Karas samozrejmosťou záruky kvalitnej informácie priamo z miesta a RTVS im nie je schopná ponúknuť nič z vlastnej kuchyne. Táto časť novinárskeho remesla, zahraničnopolitický spravodajca rozhlasu a televízie ako keby vlastne zanikla. Ukrajina však ukázala, aká je dôležitá, ako celé hodiny sedeli ľudia pri televízii pretože im z Ukrajiny českí novinári poskytovali rovnaký dramatický príbeh, ako slovenskí športoví reportéri z XII.ZOH. RTVS sa vzdala časti trhu, lebo nie je schopná konkurencie. Pritom toto tvrdenie by asi bez výhrad neprijali slovenskí novinári, nie je to tak, že by na to nemali.