Ušľachtilé: Ja chcem! (alebo zbabelé: Chcel /a/ by som, keby..., ale...) – Jozef Mazár

I keď som pri vstupe na pedagogickú pôdu ešte ako študent PdF UPJŠ v Prešove a neskôr ako učiteľ ZDŠ v Hanušovciach spolupracoval s vtedajšími podaktorými denníkmi a dokonca i Slovenským rozhlasom, neprislúcha mi ani prostredníctvom dnešných hodnotiť globálne a exaktne s odstupom vyše štyridsiatich rokov prácu pedagóga, vôbec už nie porovnávať toho skúseného, pri ktorom som vyrastal, s mnohými dnešnými. Napriek tomu, že s viacerými pomerne úzko spolupracujem ako novinár - publicista stále, alebo aspoň komunikujem. O ich aktivitách, sporoch a hľadaní ciest ako lepšie vzdelávať a vychovávať v súčasnom období širokých lakťov som sa rozhodol písať trošku koncepčnejšie i z dôvodu, lebo samotní pedagógovia píšu pre verejnosť o svojich aktivitách málo, alebo vôbec nepíšu.

V období, keď mnohé známe tváre zo stránok komerčných časopisov, súkromných, ale, žiaľ, i verejno – právnych televízií, ktoré sú primárne skonštruované a používané hlavne na komerčné účely a udržiavanie či presadzovanie hlavne politických cieľov, politického režimu, bubnujú do sveta chýr o rýchlo kvasených „celebritách“, lebo im to umožňuje súčasná duševná a duchovná vyprázdnenosť moderných ľudí je to z môjho pohľadu potrebné. Žiaľ, aj z dôvodu, že i podaktorí pedagógovia, dnes žijú skôr zážitkovým životným štýlom, než serióznymi postojmi k svojmu náročnému poslaniu. Ak píšem o zážitkovom životnom štýle mám na myli zábavu, zárobok, nakupovanie, osobnú hygienu, ale aj moc funkcie, nekompetentnosť, neprofesionalitu. Príklad? Naostatok novovymenovaná pani riaditeľka Metodicko-pedagogického centra z Bratislavy, ktorá sa 15 minút pred rozhovorom s jedným médiom dozvedela, že musí súrne, neodkladne odísť na Ministerstvo školstva SR. Pripúšťam a rešpektujem: Môže sa stať! Lenže potom...Hádam to pani riaditeľka pozná a netreba to s ňou verejne rozoberať. Veď ak pre pedagogických pracovníkov existujú profesijné štandardy, ony existujú prinajmenšom aj pre slušných ľudí, ak už nie pre podaktorú rýchlo kvasenú politickú vrchnosť. Poznám však množstvo takých, ktorí ctia a presadzujú to ušľachtilé: „ Ja chcem byť kvalitným učiteľom! Chcem byť kvalitným riaditeľom, odborníkom ! Motivátorom! Aj takých, ktorí radšej používajú to naivné, detské, zbabelé, smiešne: „ Chcel ( chcela) by som byť kvalitným ( ou ) riaditeľom (kou), učiteľom ( kou) keby...“ a potom prichádzajú na rad dôvody ako a prečo sa to nedá, namiesto spôsobov ako to ide.

V rozhovoroch s mnohými ľuďmi našej slovenskej populácie sa dozvedám, ( nepochybujem, že i ďalší ) ako podaktorí, často aj mladí ľudia, práve preto trpia. Virtuálny svet, pseudoradosť, pseudovzťahy, pseudonárodná hrdosť, podsúvané často aj médiami tak rafinovane, že to množstvo ľudí hltá ako túžbu po tom, čo nás pomaly, ale isto likviduje, čo nivočí náš svet. Ľudí, aj kvalitné školstvo, pri ktorom sa chcem íverovite pristaviť. Život novinára – publicistu na prahu staroby a mojej vyše 40 ročnej novinárskej praxe mi dovolil navštíviť v ostatných mesiacoch niekoľko akcií organizovaných Metodicko – pedagogickým centrom so sídlom v Prešove. Boli to aktivity pre učiteľov zo základných a stredných škôl. Počas osobného voľna som sa rozprával s mnohými z nich. Prišli sa vzdelávať z Košíc, Prešova, Vranova nad Topľou, Sečoviec, Bardejova, dokonca aj z Oravy. Mnohé výpovede ma motivovali napísať všetkým ( nielen učiteľom, ale aj pánom z Ministerstva školstva SR, rodičom, starostom, dokonca aj ministrom ako služobníkom ľudí, i už spomenutej pani riaditeľke z Metodicko-pedagogického centra v Bratislave), že máme aj vynikajúcich pedagógov, takých, ktorí vedia a spájajú teóriu s praxou, Slovenská republika má aj mnohých kvalitných metodikov. Rozmanitosť odbornosti brúsili a brúsia podaktorí aj vo vyspelom svete. Mnohí išli a idú do sveta, vidia a učia sa, vzdelávajú, aby sa vrátili domov a to dobré rozširovali medzi tými, ktorí vedia a chcú. Takí ľudia mi vždy dodávali a dodávajú novú energiu písať, tvoriť, vzdelávať sa, komunikovať. Budem ešte konkrétnejší: dávnejšie som navštívil obec Zámutov v okrese Vranov nad Topľou. Presnejšie, Bilikovu chatu. Tam som rozprával s podaktorými učiteľkami z cirkevných, súkromných, ale i štátnych škôl, ktoré sa zúčastňovali kariérneho a profesionálneho rastu pedagogických pracovníkov prostredníctvom projektu financovaného EU. Keďže sa domnievam, že úlohou novinára je tiež vzdelávať sa a tiež vzdelávať a nielen informovať, zároveň motivovať a mnohé sprístupňovať verejnosti za účelom možnej verejnej kontroly, položil som náhodne viacerým dve otázky: Ako vnímate kvalitu vzdelávania prostredníctvom toho, ktoré vedie tu prítomná lektorka? Očakávali ste niečo viac?

Prostredníctvom epištolárnej publicistiky si dovoľujem uviesť tieto odpovede: Mgr. Adriana Sabovíková, anglické bilingválne Gymnázium Košice: „ Som na takom vzdelávaní po prvý raz. Urobila som dobre, že som prišla. Dozvedám sa vďaka profesionalite lektorky, jej výkladu nové veci, s ktorými som sa doposiaľ nemala možnosť stretnúť. Teória je tu spájaná s praxou, mnohé je tu ilustrované prostredníctvom príkladov z praxe. Nie je to len o tom, že absolvovaním budú kredity, ale hlavne získavame nové vedomosti pre našu prax. Nejde vôbec iba o „odvertlikovanie“ gramatiky, ale hlavne o to, aby sme žiakov naučili komunikovať anglicky na slušnej úrovni v praxi. Teória bez využívania v praxi je k ničomu.“

Mgr. Slávka Ilavská, z tej istej strednej školy: „ Keď som dostala pozvánku na toto vzdelávanie, podaktoré kolegyne z našej školy mi odporučili, aby som si so sebou zobrala písomné práce a opravovala ich počas výkladu, lebo mi to bude k ničomu. Tvrdili tak na základe toho, čo absolvovali z iných predmetov u iných lektorov. Konkrétne toto vzdelávanie o tom nebolo. Tak ako spomenula kolegyňa, nebolo hlavne preto nezáživné, naopak, bolo zaujímavé a osožné, lebo bolo veľmi praktické. Neľutujem, že som tu bola aj počas osobného voľna. Dalo mi úžasne veľa pre moju ďalšiu prax. Na druhej strane musím a chcem byť úprimná, sú aj také vzdelávania, že sú vysoko teoretické, dokonca odtrhnuté od praxe. Učiteľ ich absolvuje hlavne aby získal kredity. Ale to máte tak, aj počas vysokoškolského štúdia mi mnohí pedagógovia svojim pôsobením na VŠ pripomínali skôr ich vlastnú snahu po získavaní akademických titulov a nie snahu po tom, aby nás čo najviac a najlepšie vyzbrojili na náročnú dráhu učiteľa a počas výučby príkladmi dokumentovali spájanie teórie s praxou. Ešte šťastie, že sme tam mali jednu skutočne zanietenú docentku, úžasne erudovanú , vďaka ktorej sme neboli vhodené len tak „ do vody“ s tým známym... „a plávajte!“ Ak sa dobre pamätám, práve vďaka spomenutej pani docentke som bola dobre pripravená pre prax. Dnes som znova stretla odborníčku, ktorá mne osobne, ale som presvedčená aj mnohým ďalším, vďaka svojej erudovanosti, vďaka výkladu a cvičeniam, dala veľmi veľa. Je to dobré, lebo študenti našej školy sú veľmi šikovní a chcú sa vzdelávať, volajú po kvalite. Som rada, že im budem môcť získané na tomto vzdelávaní odovzdávať.“ PhDr. Eva Bérešová, Námestovo: „ Ako to vnímam? Ako efektívne a obsahovo dobré zvyšovanie našich pedagogických kompetencií. Dozvedeli sme sa mnohé nové z metodiky, ktoré sa dá teoreticky naštudovať, ale teória bez uvádzania príkladov a spájania s praxou je o ničom. Ak máte kvalitného lektora, potom je to o inom. Sme spokojné. A čo je tiež podstatné, potrebujeme kredity. A ešte jedno, nezanedbateľná je aj výmena skúseností s angličtinármi z iných škôl.“

Mgr. Huďová, bilingválne francúzske Gymnázium Košice: „Vôbec neľutujem, že som prišla. Dokonca som po prvých hodinách práce lektorky zaslala kolegom do školy mail a oznámila, že sa oplatilo prísť. Dozvedám sa dosť podrobne ako treba nové veci implementovať do našich vzdelávacích programov, konkrétne ako modernizovať výučbu, aby bola čo najužitočnejšia pre neskoršie pôsobenie našich študentov v samotnej praxi. A čo si úžasne vážim, pani lektorka stojí na zemi, nelieta vo výšinách, ale múdro vštepuje metodiku nám, aby sme my, prostredníctvom tejto metodiky, mohli ešte kvalitnejšie vyučovať anglický jazyk.“

Každý súdny človek vie, dobrý pedagóg zvlášť, že ani ministerská, ani úradnícka administratíva deti, študentov, kvalitne vzdelávať v žiadnom cudzom jazyku či v telesnej výchove nebude. Nebude im dávať ani energiu pre disciplínu, zodpovednosť, tvorivosť. Žiaľ, práve mnohí učitelia ma upozornili, že toto dnes nedávajú svojim študentom ani na podaktorých vysokých školách. Dokonca sám som bol svedkom, keď sa skupinka vysokoškolských pedagógov zabávala nad tým, že ich absolvent, telocvikár, na štátnych záverečných skúškach nevedel ani to, kto bol Emil Zátopek. Akí to, potom, vysokoškolskí pedagógovia, aké programy a osnovy z histórie telesnej výchovy a športu, aká kontrola, keď chýba to najzákladnejšie – vedomosti, úcta k vlastnej histórii. Nebudem ďaleko od pravdy ak napíšem, že často chýba vo výchovno-vzdelávacom procese predovšetkým motivácia , osobný príklad. Môžeme sa čudovať učiteľom, keď to chýba mnoho krát samotným riaditeľom, ktorí sú na tieto posty delegovaní?! Asi nie. A tak potom píšeme, chýba to aj podaktorým učiteľom. Zaujímavé. Ešte zaujímavejšie je, že naháňanie kreditov učiteľmi nechýba. Chápem mnohých z nich a zastávam sa hlavne tých kvalitných, preto píšem tieto riadky, preto som chcel publicistický rozhovor za účelom urobenia verejných odpočtov čo sa zaplatilo na úseku metodicko-pedagogickom a čo to prinieslo konkrétne pre prax. Napríklad na úseku telesnej výchovy. Životná dráha žurnalistu mi umožňuje porovnávať mnohé aj z oblasti získavania kreditov. Nie každý metodik dokáže zovšeobecňovať prax do teórie a uvádzať teóriu do praxe. Nesúhlasím s tými, ktorí pri čítaní týchto riadkov skonštatujú, že je to len „dojmológia“. Nesúhlasím nielen na základe výpovedí citovaných učiteliek, ale aj preto, lebo v mnohých prípadoch, keď som navštívil ako novinár kompetentných a pýtal sa na konkrétne výstupy kvalitných a efektívnych metodických postupov vo vzdelávaní, počul som iba ničím nepodložené výhovorky. Podklady pre dokumentovanie overených a účinných edukačných postupov, ktoré spájajú prax s teóriou a teóriu s praxou, často chýbali a chýbajú!

A aj z pohľadu žurnalistickej tvorby, teda i samotnej komunikácie. Ani teraz, ani v budúcnosti, nebudú najlepším metodikom za kredity získavané peniaze, dokonca tým nebude ani samotné vzdelávanie, ale výchova, disciplína, správanie sa a motivácia žiakov, ich múdrosť ako produkt vzdelania a vlastného života.

Nádej a presvedčenie podložené históriou nemá dosť pozitívnych príkladov ani z oblasti vydávania poniektorých časopisov (existuje aj množstvo kvalitných), v ktorých sa skôr opisnosťou, než odborným vedením žurnalistickej tvorby a teda aj dôstojnej, ušľachtilej komunikácie, edukácia nepribližuje účinným a pre študenta a jeho okolie – užitočným žurnalistickým zámerom. Periodicita podaktorých je ako slnko, raz vyjdu, inokedy nie, alebo vôbec! Nikoho to nevzrušuje, peniaze daňových poplatníkov sa míňajú. V takom prípade sa stráca kontakt s realitou, reálny svet sa aj vďaka takým často aj odborným časopisom prelína so svetom virtuálnym a mladý človek ani nevie ako odovzdáva vždy viac a viac zo svojho „ja“, svojho emocionálneho sveta a svojej duše, pažravej šelme zvanej: ľudská zloba, závisť, lenivosť, mamonárstvo. Všetko použiteľné vlastnosti tiež na programovanie strachu, výtržníctva, egoizmu, vrážd a samovrážd. Dobre zorganizované a odborne forsírované metodické postupy učiteľom a učiteľov samotným žiakom či študentom, sú naopak, úžasným progresom. Slovenská republika v súčasnosti potrebuje múdrych ľudí a múdre vedenie ako soľ.

PS: Autor napísal vyše desať knižných titulov z histórie športu a spracoval množstvo portrétov významných športových osobností, ktoré boli viac krát odvysielané STV a podaktorými regionálnymi televíziami. Publikoval v odbornom časopise Otázky žurnalistiky a niektorých ďalších. Je šéfredaktorom časopisu Svet športu.