Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Tri biele olympiády Betky Havrančíkovej - Vladimír Mezencev

Mnohí z tých, ktorí s ňou dnes prichádzajú pravidelne do styku ani nevedia, že sa rozprávajú svojho času  s jednou z najlepších bežkýň na lyžiach na celej planéte, účastníčkou štyroch zimných olympijských hier /1988 Calgary v Kanade, 1992 Albertville vo Francúzsku, 1994 Lillehammer v Nórsku a 1998 Nagano v Japonsku/, ôsmych svetových šampionátov. Nakoniec, tých jej olympijských účastí mohlo byť aj o jednu viac. V roku 1984 bola prvou náhradníčkou a musela byť doma „v pohotovosti“ v prípade potreby odletieť do Sarajeva v Juhoslávii.  Pre väčšinu ľudí je dnes jednou z mnohých dedinských učiteliek, akých je na Slovensku veľa. Nakoniec, nemožno to nikomu vyčítať a ani zazlievať, veď Alžbeta Havrančíková rozhodne nepatrí medzi tých, v minulosti úspešných športovcov – reprezentantov, ktorí pri každej príležitosti začnú hovoriť o svojich úspechoch.

 

NAJKRAJŠIA V LILLEHAMMERI

„Každá účasť na zimnej olympiáde mi niečo dala, na všetky si viem vybaviť v mysli nezabudnuteľné spomienky, ale najradšej predsa len spomínam na tú prvú pod zástavou Slovenskej republiky, teda tú v nórskom Lillehammeri“, začína hovoriť o svojich olympijských zážitkoch Betka Havrančíková. „Aj moje najväčšie súperky, predovšetkým Nórky, Fínky, Rusky a Talianky si museli zvykať na to, že reprezentujem už Slovensko a nie Československú republiku. Niektoré z nich však o Tatrách niečo vedeli, veď zápolili o body do Svetového pohára na Štrbskom plese už v roku 1984. V Lillehammeri bolo skutočne všetko v úplnom poriadku, Nóri ani nemuseli nikoho presvedčovať, že k zimným športom, predovšetkým k lyžovaniu majú veľmi vrúcny vzťah. Okrem toho vytvorili nádherné olympijské prostredie, v ktorom sa športovci z celého sveta mohli spoznávať a prežívať tú atmosféru veľkého sviatku“, spomína táto Tatranka, ktorá pre Slovensko „tam hore na severe“ urobila veľmi veľa. Už v premiérovej ženskej bežeckej disciplíne na 15 km voľnou technikou skončila ôsma. Pred ňou dobehli iba dve Talianky a päť Rusiek, pričom jedna z nich už reprezentovala Švédsko.

 

V behoch na 5 a 30 km klasickou technikou obsadila zhodne 32.miesto, v kombinácii na 5km klasickou + 10 km voľnou technikou bola sedemnásta a v štafete 4x5 km spolu s Balážovou, Bukvajovou a Kustlikovou skončili siedme. „Mrzelo ma, že sme nebodovali. V Albertville v roku 1992 štafeta ČSFR bola ešte pri poslednej odovzdávke na medailovej pozícii, žiaľ, posledný, teda rozhodujúci úsek sa z pohľadu zloženia štafety ukázal ako najslabší a tak naše československé kvarteto sa vtedy muselo uspokojiť so 6.miestom,“ mrzí dodnes, teda aj po dlhých rokoch, A.Havrančíkovú. nemôžeme však nespomenúť jej olympijskú premiéru v Calgary 1988. V behu na 20 km obsadila 13.miesto a bola členkou štafety na 4x5 km, ktorá skončila siedma.

 

V NAGANE PRISKROMNE

Do dejiska XVIII.ZOH v japonskom Nagane cestovala veľmi skromná výprava bežkýň na lyžiach – iba dve. Okrem Havrančíkovej i Bukvajová a teda bez šance postaviť štafetu. Ich umiestnenia zapadli v tomto prípade do šedého priemeru, nečudo, že skončiť na 30.mieste nikomu radosť neurobilo. V dejisku Hier sa však podobne ako v Nórsku dala prežiť skutočná olympijská atmosféra. Betka s úsmevom spomína na svoje osobné zoznámenie sa s hokejistom Jergušom Bačom. V Liptovskom Hrádku, kde obaja strávili stredoškolské roky chodili denno-denne okolo seba aby sa nakoniec spoznali v ďalekom severnom Japonsku. Okrem toho niektoré hokejové stretnutia slovenskej reprezentácie, ktoré mala možnosť vidieť na vlastné oči, boli okrem lyžiarskych bežeckých súťaží jediné, na čo jej zostali spomienky z olympijských zápolení.

 

Predsa však nezabudne ani na svoje veľké súperky a zároveň priateľky. Najlepšie si rozumela predsa len s Ruskami. S niektorými z nich si zorganizovali bartrový obchod. Na každé významné podujatie, či už na olympiády, svetové šampionáty i preteky Svetového pohára Havrančíková priniesla domácu slaninu rodinnej produkcie a ešte niečo z krištáľového skla, za to dostala originálny ruský kaviár...

 

SÍCE BEZ MEDAILY, ALE V ABSOLÚTNEJ ŠPIČKE

Z olympiád si teda nepriniesla ani jednu z medailí a ani z majstrovstiev sveta, i keď tam k nim bola veľmi blízko. Vo fínskom Lahti na svetovom šampionáte v roku 1989 bola dvakrát štvrtá – na 10 i 30 km. Doteraz nechápe, že v oboch prípadoch medailové umiestnenie stratila až v závere, teda na poslednom kilometri. Ťažko povedať prečo. Možno v tom bola zlá spolupráca s trénerom už na tratiach, alebo sa zľakla núkajúcej sa šance? V každom prípade aj po rokoch nepochopiteľné...

 

Ešte šťastie, že tu boli seriály Svetového pohára, v mnohých športových disciplínach považované za spravodlivejšie ako olympijské súťaže. Na seriáloch musí pretekár podávať vrcholové výkony v priebehu niekoľkých mesiacov, čo sa však týka olympiád stačí si načasovať formu iba na niekoľko dní. Betka dokázala v sezóne 1988-89 to, čo dovtedy žiadna československá bežkyňa na lyžiach. Vyhrala dva preteky – vo francúzskom La Feclaz na 5 km a vtedy ešte východonemeckom Klingenthali na 30 km, v oboch prípadoch voľnou technikou. Druhá dobehla vo švajčiarskej Campre na 15 km. Takéto výsledky dosiahli aj dve české bežkyne, ale žiadnej z celého Československa sa nepodarilo v konečnom hodnotení skončiť na 2.mieste. Len Betke Havrančíkovej. Naša Tatranka si podľa mnohých uznávaných odborníkov najlepšie osvojila nový spôsob behu na lyžiach, tzv. korčuľovanie a na jej adresu vtedy nikto nešetril komplimentmi.

 

Posledné veľké úspechy zaznamenala ešte na majstrovstvách sveta 1993, teda už 30-ročná, vo švédskom Falune. Dve piate priečky, v behu na 30 km voľným spôsobom a ako členka štafety 4x5 km /s Balážovou, Neumannovou a Zelingerovou/ potvrdili, že vrcholovú formu si dokázala udržať takmer dve desaťročia. S aktívnou činnosťou však skončila až v roku 2000.

 

VŽDY A VŠADE BEZ DOPINGU!

V roku 1989  sa stala Kráľovnou bielej stopy, čo znamenalo aj titul najlepšia čs. lyžiarka roky. Zároveň v ankete o najlepšieho československého športovca skončila na 5.mieste. Už po rozdelení ČSFR ju vyhlásili za Lyžiarku roka 1994, teda za najlepšiu na Slovensku. Dá sa teda povedať, že koniec dobrý, všetko dobré. Možno. Kto si však pri týchto oceneniach, najmä v roku 1989 spomenul na to, čo všetko musela Betka Havrančíková prežiť iba preto, že odmietla podpísať súhlas so „špeciálnou lekárskou starostlivosťou“. Mladá a nenápadná dievčina spod Tatier dokázala odolať všetkým tlakom, dokonca až z najvyšších funkcionárskych poschodí vtedajšieho československého socialistického športu. Dočkala sa za to nečakanej „odmeny“. V roku 1986 cestou na sústredenie v Alpách ju jednoducho na hraniciach s Rakúskom vysadili s mikrobusu! Ešte aj potom nasledovalo prehováranie v budove ÚV ČSZTV v Prahe, ale ani tí najmocnejší, ktorí riadili celý náš šport ju nezlomili.

 

Po novembri 1989 si mohla užiť ďalšie dni slávy. Bez tvrdého tréningu Stačilo povedať, kto ju vtedy donútil vystúpiť z mikrobusu pretože nechcela nasadnúť na dopingový kolotoč. Novinári i ďalší si to, podľa nej, mohli zistiť sami. Aj noví funkcionári pokiaľ o to majú záujem a vinníci nech si sami spytujú svedomie. Ona sa s tým už dávno vyrovnala, teda s tým „vyprevadením“ z vozidla s lyžami a veľkým vakom s plným vybavením. Vtedy bolo jej prvou starosťou nájsť si miesto na prenocovanie a na druhý deň sa vrátiť do Štrby. Tí, ktorí vtedy rozhodli, že jz jednoducho neľútostne vysadia, určite nepomysleli na to, že o tri roky jej budú blahoželať k zvoleniu za lyžiarsku kráľovnú a volať na slávu...

 

Žiaľ, svetové bežecké lyžovanie bolo v časoch Havrančíkovej pôsobenia v ňom prešpikované dopingom. Dokonca sa po čase k nemu priznali aj vo Fínsku, pritom severania si dlho udržiavali čistý štít a používanie zakázaných prostriedkov sa spájalo predovšetkým s reprezentantkami NDR, Bulharska a ZSSR. Betka však nikdy neriešila, či jej reprezentačné kolegyne a zároveň súperky berú tzv. podporné „vitamíny“ alebo nie. Ony museli vedieť čo robia a keď ich naozaj brali v prípade odhalenia aj niesť zodpovednosť. Nechcela však veriť, že sa dopujú aj Rusky. Len preto, lebo keď videla ich tvrdé, dlhé, intenzívne a vyčerpávajúce tréningy tak tie by zložili aj zdravého a nadopovaného koňa...

 

CESTA NA ÚRAD PRÁCE

Podobne ako pri odchode z českoslovenko-rakúskej hranice sa cítila o niekoľko rokov neskôr po zrušení lyžiarskeho Strediska vrcholového športu mládeže vo Svite, v ktorom pôsobila ako trénerka. Chcela, nechcela, nezostávalo jej nič iné, iba sa ísť prihlásiť na úrad práce. Nebolo to pre ňu jednoduché. Našťastie, čoskoro pomohla obec, v ktorej býva od narodenia – Šuňava. Dedina pod Tatrami na rozhraní Spiša a Liptova. Betka nikdy nemala záujem podnikať, k práci s deťmi mala oveľa bližšie, takže začala v obecnej škole. Pracovala a študovala. Najskôr na Prešovskej univerzite absolvovala bakalársky odbor, zameraný na telesnú výchovu a neskôr si to zamierila na UPJŠ Košice, kde tri roky na prírodovedeckej fakulte diaľkovo študovala chémiu. Dnes je už teda vysokokvalifikovaná učiteľka s akademickým titulom magistra. „Nikto dlho z mojich pedagógov v Košiciach nevedel, že som bola športovkyňou – olympioničkou. Až po štátniciach to vyzradili niektoré moje kolegyne a všetci potom nechápavo krútili hlavami, že o mne nič nevedeli“, smeje sa Betka Havrančíková.

 

Teraz pôsobí na ZŠ v Liptovskej Tepličke, kde je spokojná naozaj so všetkým. Až na to, že škola nemá telocvičňu. Napriek tomu jej žiaci i žiačky si úspešne počínajú v rôznych okresných športových súťažiach. Na veľké a nemilé prekvapenie však v škole nevedie krúžok behu na lyžiach. „Pred rokmi sme s deťmi ešte lyžovali, darilo sa im v medzinárodnej poľsko – slovenskej Bežeckej tatranskej lige, ale keďže si rodičia nemôžu dovoliť kupovať deťom kvalitný výstroj, tak sa deti radšej venujú športom, ktoré vyžadujú minimálne náklady, napríklad florbalu“, konštatuje trochu smutne A.Havrančíková. Sama si zatiaľ na lyžiach z chute zabehala pred dvomi rokmi. Dokonca ani pod tatranskými štítmi nemá kde. Ani tam nie je vždy dosť snehu a od Štrbského Plesa ju odradzujú rôzne zákazy, poplatky a množstvo ľudí. O to častejšie ju možno vidieť v sedle bicykla. Pokiaľ vyhovuje počasie tak denne ide na bicykli zo Šuňavy do Liptovskej Tepličky a späť, čo je dohromady asi 30 km. Od apríla do júna a potom v novom školskom roku od septembra do novembra.

 

Ani mnohí obyvatelia Prešovského kraja nevedia, že bola dve volebné obdobia poslankyňou VÚC za SMER-SD. Snažila sa byť svedomitou a spoľahlivou osobou v tejto verejnej funkcii, ale „v komisii školstva, mládeže a športu sa pravidelne riešili predovšetkým problémy stredných škôl, tých bolo skutočne neúrekom. Na to, čo súviselo predovšetkým s vytváraním podmienok pre šport detí a mládeže už nezostávalo toľko času, koľko by sa mi žiadalo. To však neznamená, že sa nič neurobilo“, hovorí Betka Havrančíková.

 

Chuť obuť si bežky a rozdať si to s najlepšími dostáva najmä pri sledovaní významných pretekov. „Dnes je to už všetko iné ako za mojich čias, ale predsa si myslím, že po pravidelných tréningoch by som mnohým z nich dokázala dôstojne konkurovať. Presnejšie povedané asi by som len chcela“, tak trochu vtipkuje štvornásobná olympionička, exkráľovna bielej stopy v celom bývalom Československu, víťazka dvoch pretekov Svetového pohára, ale najmä žena, ktorá doping dokázala odmietnuť napriek „presviedčaniu“ i ďalším nevyberaným psychickým tlakom.