Tradícia zaväzuje – Vladimír MEZENCEV

Ukrajinská žurnalistika na Slovensku má dlhoročnú a úspešnú tradíciu. I keď sa zrodila v Košiciach /síce neoficiálne/ už 3.decembra 1934 vysielaním pre Rusínov a Ukrajincov na vtedajšej Podkarpatskej Rusi v košickom štúdiu Československého rozhlasu, jej prirodzeným centrom je Prešov. Ukrajinská rozhlasová redakcia si však v tých časoch zažila sťahovanie z miesta na miesto. Po Viedenskej arbitráži sa určitý čas presťahovala do Prahy a od marca 1941 sa jej domovom stala Bratislava. V čase SNP zneli výzvy na antifašistický boj v ukrajinčine aj z Banskej Bystrice. V októbri 1945 sa podarilo obnoviť vysielanie z Bratislavy, ale už v auguste 1948 sa ukrajinská redakcia presťahovala do Prešova. Prvé vysielanie bolo 21.augusta 1948 z novovytvoreného Ukrajinského štúdia Čs. rozhlasu.

Napriek kvalitnej a obetavej práci, skúseným redaktorom a solídnemu počtu stálych a verných poslucháčov prišli ďalšie organizačné zmeny, ktoré podľa zainteresovaných boli skôr krokom späť než progresívnymi činmi. O tom všetkom, ale i o ďalších úspechoch, problémoch a hľadaní východísk z nich sa hovorilo na dvojdňovej medzinárodnej konferencii Ukrajinské masmédiá na Slovensku po roku 1945 a prezentácia Ukrajiny v nich, ktorá sa, samozrejme, uskutočnila v Prešove. Organizátorom tohto podujatia bola Ústredná rada Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR pri príležitosti 60.výročia zrodu ukrajinskej tlače na Slovensku, pričom konferencia sa zároveň stala realizáciou projektu Slovensko-ukrajinského centra kultúry. Ide zároveň o spoluprácu Prešovského samosprávneho kraja /PSK/ a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny v rámci programu cezhraničnej spolupráce 2007-2013 medzi SR, Maďarskom, Ukrajinou a Rumunskom. Z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že išlo nie o lokálnu záležitosť niekoľkých novinárov pamätníkov, ale o podujatie, ktorého význam prekračuje hranice východoslovenského regiónu a susednej najzápadnejšej ukrajinskej oblasti. Účastníkmi konferencie boli teda nielen novinári z ukrajinských masmédií, vychádzajúcich na Slovensku, ale i vysokoškolskí pedagógovia z univerzít v Bratislave, Prešove a Užhorode, spisovatelia, predstavitelia slovenských i ukrajinských občianskych združení... Nechýbali ani diplomati z Generálneho konzulátu Ukrajiny v Prešove na čele s gen. konzulkou Oľgou Benč, vedeckí pracovníci, funkcionári Zväzu Rusínov-Ukrajincov v SR.

V súčasnosti ukrajinské printové médiá na Slovensku predstavujú dvojtýždenník Nove žiťtja, mesačník pre deti Veselka a literárno-umelecký časopis Dukľa. Tento vydáva Spolok ukrajinských spisovateľov Slovenska. Nove žiťtja svojho času vychádzalo dvakrát týždenne, jeho prvým vydavateľom bol Krajský výbor KSS v Prešove, v rokoch 1959-1990 ÚV Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v ČSSR a od roku 1990 Zväz Rusínov-Ukrajincov SR. Dvojtýždenníkom sa noviny stali až v roku 1996 a to z veľmi prostého dôvodu – pre nedostatok finančných prostriedkov. O tom, že je ich veľmi málo svedčí i fakt, že celú redakciu predstavuje jeden človek – šéfredaktor Miroslav Iljuk... V roku 2003 bola ukrajinská i rusínska redakcia Slovenského rozhlasu v Prešove zrušená a premiestnená do Košíc, čo mnohí zainteresovaní stále považujú za veľmi nesprávne rozhodnutie. V Košiciach vtedy vznikla redakcia národnostno - etnického vysielania a tá pôsobí dodnes. Ukrajinská tlač na Slovensku v súčasnosti prežíva neľahké chvíle. Tak napríklad nepriaznivo pociťuje stav, ktorý je vo financovaní národnostných menšín. Do konca októbra z Úradu vlády SR ešte v Prešove nedostali ani cent. V redakciách chápu, že po marcových voľbách nastali v ústredných štátnych inštitúciách podstatné personálne zmeny, ale ťažko to vysvetľovať v tlačiarňach a ostatným dodávateľom tovaru a služieb, ktorí za svoju prácu a materiál právom požadujú zaplatiť. Dobre pripravená konferencia potvrdila, že ukrajinské médiá na Slovensku, tlačené i elektronické, ktoré majú už bohatú tradíciu, majú zároveň pevné a nezastupiteľné miesto v slovenskej tlači. Okrem toho, na rozdiel od iných, mali svojim obsahom vždy blízko k spolupatričnosti s majoritným slovenským národom, nikdy neútočili na svoju domovinu, za ktorú s najväčšou samozrejmosťou považujú v súčasnosti samostatnú Slovenskú republiku. Na rozdiel od médií iných národnostných menšín, ku ktorým sa však náš štát chová oveľa štedrejšie...