Tiso, Kováč, Schuster, Gašparovič, Kiska a moja starká – Katalin Tara

V posledných dňoch  som pomáhala ľuďom, postihnutým hurikánom. Pobalila som všetko, čo doma nepotrebujem a zaviezla na letisko, kde to naložili na lietadlo a odviezli na Jamajku. Som za to výnimočná? Nie kdeže, iba som pomohla a urobila tak ľudsky správnu vec. Som preto iba obyčajný človek. Nič viac, nič menej.

 

Poznala som ženu. Vychovala štyri deti. Slušne, lebo aj jej potomkovia vychovali svoje deti slušne. Dokonca aj vnuci tej starej ženy, vychovávajú dnes už svoje deti a tiež sa snažia robiť to slušne. Čo viac, pre tento svet mohla urobiť, ako mu dať slušných ľudí? Nič. To je maximum, lebo titul slušný človek, znamená v konečnom dôsledku pre svet viac, ako Nobelova cena. Je však preto výnimočná? Nie je. Iba obyčajná.

 

Celý život sa starala o rodinu a pomáhala ľuďom. Nikdy som na jej tvári nevidela nič iné, ako úsmev. Dokonca aj vtedy, keď jej vnútro plakalo. Ľudia ju zato zbožňovali. Nikdy som nestretla človeka, ktorý by na ňu povedal jediné krivé slovo, napriek tomu, po jej smrti, ľudia na ňu zabudli a spomenú si na ňu, len v deň, kedy idú na cintorín a zazrú na pomníku jej meno. Aj to iba tí, čo ju poznali. Keď zomrela, pochovali sme ju bez veľkého honoru, zato s úctou a s rovnakou úctou - ak nie väčšou, na ňu spomíname. Bola totiž obyčajným človekom, ktorý konal prevažne dobro.

 

Navyše, všetko dobré, čo pre nás urobila, sme sa jej snažili oplatiť za života, lebo z nás vychovala slušných ľudí. V dnešnej zvrátenej dobe, by si zato, ako žila, zaslúžila zlatý metál a všetkým ľuďom na svete, by mohla byť vzorom, pretože svetu odovzdala len pozitíva. Otázka teda neznie, začo by mala dostať metál, ale načo? Len kvôli svetskej sláve, ktorú nikdy nemala rada a práve preto žila výnimočne slušný a nadmieru dobrý život? To by sme jej nikdy neurobili, lebo akýkoľvek metál, honor, či piedestál, by nikdy za života, za svoje konanie neprijala. Jediné po čom kedy túžila, bolo aby sme ju milovali a to aj dosiahla. Dokonca posmrtne.

 

Poznala som tiež prezidenta. Bol slušný človek, ako moja starenka? Nie nebol. Keby bol, do politiky by sa nikdy nehrabal, lebo svetskú slávu, by nikdy nemal rád. Tiež zomrel a napriek tomu, všetci čo kedy pôjdu okolo jeho hrobu budú vedieť, kto to bol - na rozdiel od mojej starkej. Bol totiž prezident. Nič viac, nič menej. Pochovať ho preto s úctou ako moju starenku nemôžem. Môžem ho však pochovať ako prezidenta a to, aj urobím. Dokonca si ho budem zato pamätať.

 

Slovensko málo štyroch prezidentov. Jedného -Tisa, za prezidenta nepovažujeme, lebo komunisti - ako členovia nástupníckeho režimu, ho obesili. Vraj za vlastizradu. Mnohí z nás - prevažne tí, ktorým to vyhovuje, by na neho najradšej zabudli. Bol teda dobrý ako moja starenka? Nie nebol, preto vážme si ho len ako prvého prezidenta. Na záver len otázka. Viac k pohrebom prezidentov, nie je totiž treba hovoriť a už vôbec by sme sa nemali k tomu vyjadrovať všetci. Stačí kondolencie a príhovor najbližšej rodine, na pohrebe.

 

Keď raz skončí tento režim a prívrženci nástupníckeho režimu, slovenského prezidenta znovu obesia za vlastizradu, tiež ho vyhlásime za zlého a zabudneme na neho?