Svetové vojny Moskva a Bratislava v obrazoch – Dušan D. Kerný

Veľvyslanectvo Ruskej federácie a Agentúra Nolis pozvali slovenskú verejnosť na výstavu Pavla Zelmana venovanú umeleckej reflexii autora na moskovské a bratislavské témy týkajúce sa styčných bodov  spoločných dejín zápasu proti fašizmu. Garantmi výstavy sú prof. dr. Igor Tomo PhD. MPH a prof. RNDR. Milan Melník DrSc. Odborným garantom výstavy je  ak. Sochár Tibor Bártfay a čestným hosťom bol zástupca Slovákov žijúcich v zahraničí RNDR. Vladimír Skalský.

 

Pozvánka na výstavu v priestoroch veľvyslanectva RF, v Ruskom centre vedy a kultúry v Bratislave na ulici Fraňa Kráľa 2 predoslala tému výstavy – je na nej zobrazený obraz P. Zelmana – pamätník na Dukle. Výstava sa konala ako súčasť osláv 70. Výročia bojov na Dukle a 70. Výročia SNP. Pavol Zelman, ako pripomenul  prof. I. Tomo je o. i. autorom sakrálnych diel – časť je v srbskom chráme, s iným sa môžeme stretnúť v chráme v Partizánskej Ľupči. Porf. Tomo povedal, že výstava má dnes aj osobitný význam, pripomína nám historické udalosti a aj to, že „dnes je Ruská federácia neprávom pranierovaná tam, kde by nemala byť, preto je dôležité dôstojne si pripomínať v mieru udalosti pri ktorých zahynuli milióny ľudí“.

 

Sprievodné  slovo majstra Sarvaša

Umelcove diela demonštrovali jeho zaujatie témami, ktoré sú  doteraz vlastné početnému laickému i odbornému publiku kdekoľvek na území bývalého ZSSR či Československa, najpôsobivejšie je zobrazenie osamelých hrobov, ktoré pokrýva jesenná krajina. To inšpirovalo aj autora sprievodného slova – majstra slova a umelca, ktorý dokumentoval tak intelektuálnu ako aj umeleckú emotívnosť výtvarnej témy – Juraja Sarvaša. Bol to – okrem výstavy samotnej – osobitý vrchol umeleckého zážitku, majster Sarvaš predviedol početnému publiku  nekaždodenné predstavenie. Na úvod si zaspomínal na vojnové témy, ktoré tak ako on zažili mnohí slovenskí herci, nielen rozohrial, ale aj srdečnosťou jemu vlastnou oživil stretnutie.

 

Keď bol Kňažko Nálepkom

Rozohrial úsmevnými príbehmi, ako / v čase konanie výstavy/ ešte len kandidát na primátora Bratislavy hral v sovietskom filme, ktorý sa nakrúcal v Bielorusku kapitána Nálepku s spolu d hercami hrajúcimi slovenských vojakov ako s Ivanom Tajniakom boli obdivovanými a rozmaznávanými hosťami bieloruskej verejnosti, kým on, určený do úlohy esesáka mal presne opačnú skúsenosť. Film sa nakrúcal na autentických miestach, kde pôsobil kpt. Nálepka a miestne obyvateľstvo to malo ešte v živej pamäti. A tak Kňažka pozývali na obed a predo mnou si odpľúvali, rozveselil publikum majster Sarvaš.

 

Skvelá atmosféra

Dokázal  zarámovať obrazy do skvelej atmosféry –  októbrové   stretnutie sa konalo v duchu Sarvašovho oslovenia:  milí priatelia umenia a verím, že nepriatelia vojen. Umelec na úvod zarecitoval verše Isakovského z roku 1945 – my pobedili, druzia, graždani, narod, my pobedili nad zlom – to je odmena za náš pot a krv.... Juraj Sarvaš pripomenul slová českého prezidenta Zemana vyslovené v Banskej Bystrici na oslavách 70. výročia SNP – varovanie, čo by sa bolo stalo zo Slovanmi, keby bol pochod nemeckej mašinérie víťazný.

 

Juraj Sarvaš zarámcoval obrazy Pavla Zelmana aj do spomienok, ako slovenským umelcom v päťdesiatych rokoch pri návšteve Stalingradu / dnešného Volgogradu/ premietali časť šesťhodinového dokumentárneho filmu nakrúteného po skončení bojov, teda v roku 1943 – bolo to otriasajúce svedectvo, keby ruskí ľudia nehynuli  v tom boji, dnes by sme tu nestáli, dodnes sme vďační ich matkám z ktorých mnohé sa ani nikdy nedozvedeli, kde je hrob ich syna, neraz bezmenný...

 

Verše Konstantina Simonova

Nebol by to skvelý recitátor Juraj Sarvaš, keby na záver nestrhol publikum podmanivým prednesom veršov jedného z plejády slávnych vojnových korešpondentov Konstantina Simonova, autora, ktorý po smrti nechal rozsypať svoj popol na miestach, kde v prvom roku vojny zahynuli jeho druhovia... Sarvaš si nevybral slávnu Simovovu báseň Ždi menja. Namiesto toho predniesol báseň – list, žene padlého druha, ktorý si už nemohol prečítať, že ho opustila, že si našla druhého a nech ju už neobťažuje svojimi listami z frontu. Práve na onom slove – neobťažovať -  postavil Simonov – a s ním recitátor Sarvaš dramatickú výstavbu listu. Na vojne sa listy čítali nahlas – list ženy ich druhovi, ktorý práve padol a už sa nikdy o nevere ženy nedozvedel – a tak veliteľ pluku nariadil, aby jej odpoveď namiesto padlého manžela písal celý pluk – jeden vojak za druhým. Teda aby ešte roky dostávala listy od muža – mŕtveho bojovníka.

Báseň treba počuť práve v Sarvašovom prednese, aby sme precítili a uvedomili si posolstvo umeleckého slova. A boli vďační za možnosť vypočuť si ako to znie v Sarvašovom podaní.